Pluk

Rachot, strašný hluk,

- bojovníkov pluk.

Idú lesom,

strašným besom,

ešteže tam nie som,

stromy lesa na nich sliedia,

nemým úžasom.

Krvilačné tváre,

To už nie sú ľudia,

Zabíjajú stále,

Aj keď sa len nudia...

Voliť útek je namieste,

Nie si bohom vojny,

Pred nimi by neostal,

Ani on pokojný!

„Zastaviť stáť!“ kričí vodca,

Brúsi špicu svojho bodca.

„Čo sa deje!“ vojak vraví

Dusí zlosť vo svojej tvári.

„Cítim pascu!“ odpovedá.

„A nie rascu?“ vojak nedá.

Beda, hlava padá...

„Vôkol nás len strmé skaly,

Keby na nás popadali,

Misií by bol koniec!“

„Tak čo máme robiť vodca?

Rýchlo nám to povedz!“

Zahúkala sova zhora,

Je to sen, či nočná mora?

Zodvihol sa kŕdeľ vtákov,

Škrekot škrieka z ich zobákov...

„Pozor útok!“ vodca kričí,

Strach zo smrti si dožičí.

Vojaci si zdvihli štíty,

Odkryl sa nepriateľ skrytý:

Pretrhnutá rieky hrádza...

„Boh nám naše hriechy spláca!“

Obria vlna cez úžinu,

Ktože má na tomto vinu?

V očiach hnev i slzy majú,

Utopením smrť čakajú.

Mysle čisté, pripravené,

Osudy sú spečatené.

Mokrá ruka Božej sily,

Rozprášila pluk v tej chvíli,

Zmyla z duší vinu krve,

V diaľke už len jeleň ruve.

Iba ticho, zvuky lesa,

Čí pluk to bol? To nevie sa...