Lúče

Dotkli sa vody, tvoria s ňou nebo,

Nechápe ten, čo pri mori nebol.

Nehmotné šperky sa točia len v očiach,

Požičané Slnkom no vrátené po nociach.

Na noc však hladina náhradu má,

Mesiac mu ju ochotne požičiava.

No niekedy mraky ju kradnú a mlčia,

Za striebro ručia, no zlatom len blčia...

Obrovské temné hrozivé mraky,

Valcujú nebo sťa polia tanky.

Kradnú nám lúče, kradnú naše zlato,

Slnko na útek do slnečných zátok!

Temnota vstúpila do našich dní,

Zhodila plášť, už cítim jej dych...

Chladný a smutný, dýcha mi na krk,

Zvládnem ho s chuťou slnečných jabĺk!

Mávam smrť v očiach, som silný po nociach,

No radšej chodím po slnečných poliach.

Horúce svetlo živí ovocné sady,

Slnečné jablká majú deti radi.

Už nesmútim, keď necítim láskyplné lúče,

Plody lásky z našich sadov spĺňajú svoj účel.

Radosť, šťastie práve teraz stále aj keď malé,

Môže rásť a rozkvitať sťa strom v slnečnom sade...