Hnev

Konečne ťa spoznávam,
... neteší ma...
vďaka tebe nadávam
na všetko čo dráždi ma...
Silný si, áno, uznať musím,
už sa neviem dočkať kedy
tvoju silu skúsim...
V sebe ťa neudusím!
A čo ty na to Bože?
"Súhlasím... No na to
skúšanie sily pomlčať môžem..."
Čože? Nechápem!
Tak čo na hnev pomôže?!
Cítim, že sa nezmestím do kože,
možno ani do kráľovskej lóže...

Kde si sa vzal?
Odkiaľ si prišiel?
Kto mi ťa dal
alebo
komu si ušiel?
Je mi ťa treba
alebo
mi je beda?
Rana z neba...?
Je mi to jedno,
lebo stále mám strach.
Zúriť nieje lepšie ako
plakať pri depkách.
No kým stojím pevne
na svojich nohách,
pomôžem si sám nech aj
dlabe ma Aláh!
Pokora bez strachu
koluje mi v žilách,
dokážem sedieť aj
hodiny na ihlách,
a nepoviem ach...

Ach, to je hlúpe.
Prečo sa v tebe kúpem?
Prečo sa pýtam prečo?
Nahradil si pocit viny,
vďaka tebe som znovu iný.
Pokojne ťa využívam, živím,
no nechcem ubližovať iným.
Ilúzia sily si, nič iné,
končíš, záverečná ti bije,
lebo vo mne čistá láska žije!
Počúvaj ma hnev!
Vravím ti: "Nie!!!"

Svojou cestou..

Intro: E backlight/rif

1.Sloha
E C D E
Svojou cestou kráčam sám a nikoho viac nehľadám!
E C D E
Komu poviem, že čo postrádam a že na čo nadávam?!
E C D E
Načo blúdim lesnou cestou neviem kam?! A prečo si lásku odriekam??
E C D E
Ani neviem prečo nikoho už nemám rád... Osud na cestu ma vráááť!

1.Refrén:
D A E D A E
Uznávam silu gesta, pretože cez oheň a vodu, cez oheň a vodúú vedie naša cesta
D A E D A E
Nemám silu ukázať svetu, tie tajné miesta, tie krásne miesta, ooo, ja niesom kresťan!

2. sloha:

Svoju cestu poznám iba iba ja, je to na smrť príprava!
Svoju vášeň dokonale ukrývam, aby nezistil pohan!
A keď mám chuť spraviť niečo zlé, spravím niečo nejasné,
aby hlupák ten čo zlú hodnotu má, zistil, že mu nič nedáá..

2.Refrén:

Uznávam silu slova, pretože nemám svojho Boha, nemám svojho Boháá... vraví obloha.
Ja žijem radšej na zemi, ako vo vzduchu, zmätenom vzduchu, ooo, všetko je v kruhu!

Vládca skaziteľ

Mladý muž,

Vysoký a príjemný,

Skrýva zlosť,

Čo v jeho vnútri pení...

Osud predurčil mu cieľ,

Čo v jeho snoch sa skrýva,

Lesy, mestá, plné tiel...

Zlo mu v mysli býva.

A stále verí v možné šťastie,

Že sa raz toho zla strasie!

Život letí, letí, letí...

Niečo pred ním v diaľke svieti.

Zbraň, ktorú on musí mať,

Potom s ňou sa bude smiať,

Na Olympe všetkých hôr,

On bude najvyšší tvor,

Na Zemi aj na svete,

Prečo sa netrasiete?

Je to márne...

Možnože je vina inde!

Zajtra zas, keď slnce vyjde,

Zrejme neskoro už bude,

Skončí sen o dlhej nude,

bojovník tasí svoj meč,

potom všetci bežte preč!

Skaza rukou takmer Božou,

Ostrá ako čepeľ nožov,

Zapálila hranice života,

Ktoré hora, horia až po smrť...

Načo bola táto robota?!

Veď nie je komu vládnuť!!

Smrť

Smrť to je osoba nemá,

vyjde z tieňa a vezme ma...

Pocit viny nemá,

Nebaví ju žiadna téma,

Nie je to muž, ani žena,

Ani meno nemá.

Iba pocit strachu šíri, aspoň sa snaží,

Aj keď na nikom sa bojácnej odozvy dosť nenabaží,

Veď skús ju zažiť!

Ruky k nej vzpažiť a kričať: „Poď!“

Ona príde a vezeme si ťa na svoju loď,

Neboj sa a choď...

Na trajekte dobrá spoločnosť býva,

Každý kým prepláva Styx zistí,

Že sa mu zlý sen sníval.

A preto sa teším, kým pominie bolesť,

Ktorá nie je, no aj tak ju cítim,

pretože vnímať sen ako skutočnosť sám seba nútim!

Prestať neviem, lebo milujem tú chuť krásy a lásky....

Pluk

Rachot, strašný hluk,

- bojovníkov pluk.

Idú lesom,

strašným besom,

ešteže tam nie som,

stromy lesa na nich sliedia,

nemým úžasom.

Krvilačné tváre,

To už nie sú ľudia,

Zabíjajú stále,

Aj keď sa len nudia...

Voliť útek je namieste,

Nie si bohom vojny,

Pred nimi by neostal,

Ani on pokojný!

„Zastaviť stáť!“ kričí vodca,

Brúsi špicu svojho bodca.

„Čo sa deje!“ vojak vraví

Dusí zlosť vo svojej tvári.

„Cítim pascu!“ odpovedá.

„A nie rascu?“ vojak nedá.

Beda, hlava padá...

„Vôkol nás len strmé skaly,

Keby na nás popadali,

Misií by bol koniec!“

„Tak čo máme robiť vodca?

Rýchlo nám to povedz!“

Zahúkala sova zhora,

Je to sen, či nočná mora?

Zodvihol sa kŕdeľ vtákov,

Škrekot škrieka z ich zobákov...

„Pozor útok!“ vodca kričí,

Strach zo smrti si dožičí.

Vojaci si zdvihli štíty,

Odkryl sa nepriateľ skrytý:

Pretrhnutá rieky hrádza...

„Boh nám naše hriechy spláca!“

Obria vlna cez úžinu,

Ktože má na tomto vinu?

V očiach hnev i slzy majú,

Utopením smrť čakajú.

Mysle čisté, pripravené,

Osudy sú spečatené.

Mokrá ruka Božej sily,

Rozprášila pluk v tej chvíli,

Zmyla z duší vinu krve,

V diaľke už len jeleň ruve.

Iba ticho, zvuky lesa,

Čí pluk to bol? To nevie sa...

Osud

Slobody pocit víťazí vo mne,

Užívam si jej dosýta denne a hodne.

Vidím čo sa deje a cítim len radosť,

Osud zadosťučinenia, spravodlivosť...

Neplačem nad ničím, všetkému sa smejem,

Chcem si byť však istý že nikomu neberiem!

Čo cítim teraz to môže sa zmeniť,

Každý deň ma môže zraniť či zabiť.

Otrokom svojho zúfalstva nie som,

Na sklo a hlinu premení sa piesok...

Nič nie je pravda, všetci nás klamú,

hoci porodený som bol – ja som stvoril svoju mamu!

Len či slepý a nevidomý je jeden,

Čo tvrdí, že vidí, vie a nič nechce,

Či myslí, zmení to čo danému bolo,

Ovládne sám seba, iných, ba aj hviezdne kolo?

Lúče

Dotkli sa vody, tvoria s ňou nebo,

Nechápe ten, čo pri mori nebol.

Nehmotné šperky sa točia len v očiach,

Požičané Slnkom no vrátené po nociach.

Na noc však hladina náhradu má,

Mesiac mu ju ochotne požičiava.

No niekedy mraky ju kradnú a mlčia,

Za striebro ručia, no zlatom len blčia...

Obrovské temné hrozivé mraky,

Valcujú nebo sťa polia tanky.

Kradnú nám lúče, kradnú naše zlato,

Slnko na útek do slnečných zátok!

Temnota vstúpila do našich dní,

Zhodila plášť, už cítim jej dych...

Chladný a smutný, dýcha mi na krk,

Zvládnem ho s chuťou slnečných jabĺk!

Mávam smrť v očiach, som silný po nociach,

No radšej chodím po slnečných poliach.

Horúce svetlo živí ovocné sady,

Slnečné jablká majú deti radi.

Už nesmútim, keď necítim láskyplné lúče,

Plody lásky z našich sadov spĺňajú svoj účel.

Radosť, šťastie práve teraz stále aj keď malé,

Môže rásť a rozkvitať sťa strom v slnečnom sade...

Kameň v púšti

Leží sám už niekoľko rokov,

široko-ďaleko nikoho vôkol...

Chcel by ísť inam, nedokáže,

kedy sa pohne až čas ukáže.

Nebojí sa tmy, necíti hlad,

nie je smädný a nevadí mu chlad.

Iba tak leží už niekoľko rokov,

no nikto ho nespútal do okov...

Myslíš, že vníma čas? Nie?

Ako vieš, že vnímať nevie?

Bol si kameňom, keď vieš že nič necíti?

Strach či ho zahodí ten, čo ho do rúk chytí....

Ignorant

Ničiteľ sveta ja určite nie som,

Neškodím prírode, neubližujem lesom.

Ja si len tak žijem šťastne vo svojom svete,

Všetko čo potrebujem mám tu vo veľkomeste.

Do prírody nechodím, tým pádom ju neničím,

Namiesto toho si jedlo z McDonalda dožičím.

Dane odvádzam, svoju ženu nepodvádzam,

A nikdy žiadne lumpárne nevyvádzam.

Šťastne si ja žijem, deti vychovávam,

Nech majú peňazí dosť, im stále dohováram.

V živote treba zarábať, na systém nenadávať,

Žiť v súlade so zákonmi, o tom sa nedá hádať!

Hľadanie cesty

Mnohé chvíle životné ti radosť nedajú,

Myšlienky i pocity ťa ku dnu ťahajú.

Dúfaš, že to prejde, že sám seba spasíš,

No stále zaslepene len svoju bolesť cítiš!

Nevieš čo máš robiť, odpovede nedostávaš,

Zabúdaš v čo veriť, silu v sebe nenachádzaš...

Rátaš svoje chyby a aj keď bolesť už necítiš,

Nie je prázdno v tvojom srdci, to sa veľmi mýliš!

Srdce ako magnet, za dobrým ťa ťahá,

Vedieť čo je správne potom nebýva námaha.

Zas pocítiš v sebe radosť úprimnú a hravú,

Používaj srdce ako používaš hlavu...

Bojovníkov sen

Ako sen, ktorý konca nemá mi pripadá táto realita krutá,

No stále mi v hlave vŕta... dôvod prečo sa musíme s prekážkami stretávať,

Prečo si sami sebe musíme múry stavať?!

Toto sa asi nikdy nenaučím chápať..

Musíme si však všetci ciele zadávať,

Nielen brávať ale aj dávať,

Chápať a nielen sa zdráhať!

Činiť to, čo skutočne chceme,

To nikomu nepovieme, to len vnútri vieme,

Aby sme tú svätú potrebu mali,

Aby naše činy za nás všetko povedali,

Aby naše deti na nás s úctou pozerali,

Aby nehanbili sa za to, čo sme im zanechali!

Preto uistime sa a predsudkov zbavme sa, chápme sa,

A nechoďme bez lampáša do lesa,

Pretože potom už človek cestu naspäť ťažko nájde...

Ale pomoc je tu vždy a iba hlupák nevidí,

Že niekomu na ňom záleží,

Pretože len viere pravda náleží...

Balanc

Budúcnosť nepredvídateľná je,

No myšlienka na ňu niekedy zahreje,

No niekedy ma dusí,

Ak ju zmeniť skúsim,

Nevyjde naopak ako predstavy moje,

Ktoré postupne sa plnia,

tak ako plyny v mojich pľúcach dunia,

vlasy sa mojej jedinej láske vlnia,

už dosť bolo utrpenia a hlavy bolenia!

Už chápem zmysel jasného videnia, cítenia a necítenia, zlostenia i šťastia!

Lebo bohatí si svoje bohaté vrecka mastia!

A chudobný sa bojí, za ničím si nestojí, iba v podvedomí plán obrovskej pomsty zbrojí!

No iný mu hnojí hlavu od prachu,

aby ju mal plnú strachu...

Je tu aj zase niekto druhý a tretí

A aj keď zlá energia zlým vzduchom letí,

Vtedy príde štvrtý ktorý vie,

Že čo sa smie,

Ten všetku tú negatívnu energiu zje,

Potom ticho bdie,

Zdá sa, že vnútri mrie,

Lenže nie!!!

Algiz

Moje srdce bije, cítim,

Radosťou ten úder chytím,

Každý nádych obohatím,

Láskou, úctou, predsavzatím,

Že v zlom svete sa nestratím!

Na každý deň mám nový sen,

Všetko čo chcem, dosiahnuť viem!

Sila, moc a rešpekt láka, avšak dobre vieš,

nemôžeš ho mať, až kým ho vôbec mať nechceš...

Kľuč stratený nájdeš, keď ho vôbec nehľadáš,

Čo ti vadí, nezrušíš, kým na to nadávaš...