„Potrebujeme posily, celé námestie sa otriasa pod útokom mechov!!! Stratil som kontakt so skupinou!!! Počuje ma niekto?!“ kričal Jean do rádia, no odpoveďou mu bolo praskanie elektrických výbojov. „Zasraný krám!“ zahrešil a odhodil prístroj von zo svojho úkrytu za gotickým stĺpom. V tom momente letiace rádio zasiahla spŕška nábojov z rotačného gaussovho kanónu. Mechovia dostali rozkaz páliť po každom pohybe, ktorý zachytia ich vysoko citlivé senzory. Jean sa ukrýval za takmer rozbúraným starovekým stĺpom podopierajúcim altánok pred chrámom na Vatikánskom námestí. O situácii nevedel nič odkedy stratil kontakt so všetkými členmi jeho výsadku. To, že odrazu utíchla streľba, sa mu javilo ako zlé znamenie. Buď sú už všetci mŕtvi, alebo poschovávaní tak ako on. No Jean bol v pasci. Mechovia o ňom vedeli a dupot ich ťažkých mechanických chodidiel sa k nemu pomaly približoval. Nemal inú možnosť ako risknúť to a vbehnúť do starodávneho chrámu. Odistil elektromagnetický detonátor a hodil ho ponad plece smerom na námestie plné mechov. Ozval sa silný výboj, čo bol pre neho signál k behu. Energetická zbroj mu dodala zrýchlenie hodné najrýchlejšieho atléta všetkých čias, no nebolo dostatočné na to aby sa úplne vyhol paľbe. Streľba gaussovho kanónu ho zasiahla odzadu do ľavého ramena. Jean sa vrhol obrovským skokom do chrámu, pretože vnútorný integrovaný počítač ho varoval pred raketou navádzanou na jeho elektroniku. Obrovský výbuch ho vymrštil prudko do gobelínu na stene oproti. Polovica chrámu sa následkom mohutnej explózie rozpadla a zatarasila východ. Integrovaný počítač vykazoval nulovú aktivitu skenerov vnútri chrámu. Jean bol pred mechmi v bezpečí. „Vďaka Bohu...“ vydýchol si Jean. „Pane?“ ozvalo sa s reproduktorov v helme.
„Potvrdzujem príjem...“ odpovedal, no vtom mu položil na rameno ruku iný člen výsadku spojených štátov.
„Locke, čo sa to do pekla stalo?? Hlás stav!“ zreval naňho Jean.
„Myslím, že ostatní to majú už za sebou. A aj keby nie, nemôžeme sa s nimi spojiť kvôly rušiacim signálom mechov.“
„A čo si o tom všetkom myslíte, Locke?“
„Máte na mysli tie náboženské symboly pane?“
„Nielen symboly... Celkový dizajn tých strojov sa dosť vymykal imidžu červených. Okrem toho je mi skutočne nanajvýš podivné, prečo by svoje najnovšie stroje, ktoré okrem iného dokážu rušiť našu komunikáciu, označovali runovým písmom.“ Povedal Jean zamyslene.
„Ja som sa domnieval že to je azbuka. Ale tie kríže mi tiež nesedia na komáčov. Neboli oni predsa radikálne proti cirkvi a organizovanému náboženstvu?“ spýtal sa Locke.
„Celá tá vec smrdí... Nehovoriac o tom, že táto akcia mala byť tajná. Žiadny odpor, nijakí mechova alebo čo to do čerta bolo tu nemalo byť!“
„Čo navrhujete pane?“ spýtal sa neisto Locke. Jean sa pomaly posadil na väčší kus ruiny stropu a otvoril pancierový kryt ukrývajúci miniatúrnu počítačovú konzolu na zápästí. Zadal pár príkazov a zbroj chrániaca celú pažu sa odistila v ramennom kĺbe. Zasyčala hydraulika a Jean si vyzliekol oceľový rukáv, ktorý bol prudko pokrčený od zásahov z gaussovho kanónu. Rameno ruky vyzeralo škaredo. Obrovská tmavočervená modrina siahala až k lakťovému kĺbu. Locke zmraštil tvár do znechutenej grimasy. Jean zaťal zuby a vpichol si do ruky nano-stim. Ruka sa mu neuveriteľne rýchlo začala hojiť, no Jean od bolesti takmer zomdlel. Ako náhle rameno nadobudlo zdravú farbu, Jean poďakoval Bohu za liečivé schopnosti nanobotov. Pokrčený pancierový rukáv energetickej zbroje odkopol preč. „Musíme nájsť cestu von a podať hlásenie o situácii. Dúfam, že je vaše rádio v poriadku...“
„Áno pane. Objavil som vstup do katakomb. Mohli by sme to skúsiť tadiaľ...“
Vžummm.... Zvláštny zvuk preťal vetu a Jeanovi nepríjemne zapraskalo v reproduktoroch. Keď sa otočil, zbadal lúč svetla vychádza zo steny na mieste otvoru rovnako veľkého ako ten, čo mal Locke skrz helmu a hlavu. Jean sa reflexívne hodil o zem ešte skôr než Lockeho bezvládne telo začalo padať z nôh. Tesne nad hlavou mu prebzikol modrastý špirálovitý svetelný lúč. „Kde tie červené špiny zobrali tie zasrané koľajnicové strely?!“ zanadával si Jean. Rýchlo sa však hodil smerom ku vchodu do katakomb. Ako náhle dopadol pod úroveň hrubej mramorovej podlahy, koľajnicové strely mu prestali byť hrozbou. „Žiadne skenovacie lúče počítač nezachytil, no oni nás videli. Veľmi jasne nás videli! Ako je to možné?!“ Jean menil pocit zúfalstva radšej na hnev a pri tom vyhodnocoval údaje na počítači. „Termooptikou mohli zachytiť teplo z našich pušiek, ale v žiadnom prípade nemohli na základe tepla z pušiek tak presne zamerať Lockeho hlavu...“ hovoril si sám pre seba. „Nie, termooptika to nebola, to by ihneď odrovnali mňa...“ Jean sa chytil za ľavú pažu. Nebola tepelne izolovaná zbrojou, čiže nepoužili termooptiku. Jean bol v koncoch. Technológia tých strojov značne prevyšovala technologickú úroveň nielen Červenej armády, ale aj spojených štátov. Vtom začul nezvyčajný elektrický zvuk prichádzajúci z átria katedrály. Vedel, že nemá funkčné rádio a jediná možnosť ako prežiť je zavolať na základňu, aby ho prišli vyzdvihnúť. Napriek nepríjemnému pocitu z toho čudného elektrického zvuku sa musel po Lockeho výstroj vrátiť do katedrály. Mierne vyklonil hlavu z vchodu do katakomb a zbadal veľkú, asi päť metrov širokú, elektrickú guľu nad dierou v strope. Očividne zdroj elektrického zvuku. Nestrácal čas vnútorným dialógom vysvetľujúcim nadprirodzené javy a pomaly sa načahoval po Lockeho výstroji, ktorá našťastie ležala len zhruba pol metra od vstupu do katakomb. Okamžite mu zbrojou nechránenú ruku zasiahla modrá svetelná špirála a utrhla mu ju v zápästí. Jean zreval od bolesti na celé átrium, no v momente schytil druhou rukou výstroj a spolu s odtrhnutým kusom ruky ich stiahol dolu schodmi do katakomby skôr než railgun znovu vypálil. „Do šľakáá, áááá....“ reval Jean, no okamžite pohotovo vyťahoval z puzdra Lockeho výstroje nano-stim, dúfajúc že pomôže. Vpichol polovicu obsahu do ustrelenej časti ruky a priložil ku svojmu pahýľu, do ktorého vstrekol druhú polovicu. Za obrovských bolestí sa mu kusy ruky zrástli. Vyčerpaný Jean vytiahol Lockeho rádio, no na displeji svietil nápis NO SIGNAL. Vtom sa z chrámu ozval ohromný rachot a vzápätí nasledovalo dunenie chôdze obrovského mecha, ktorý sa pravdepodobne prebúral dovnútra. Jean neváhal a bežal hlbšie do katakomb, rozmýšľajúc pozitívne o nájdení cesty von, do bezpečia. Bezmyšlienkovite si vybral pri každom rázcestí svoju cestu stále hlbšie temnými chodbami do podzemia, až si uvedomil, že nemá žiadnu možnosť monitorovať svoju pozíciu, akurát pomocou digitálneho kompasu. To že si nezapamätal cestu späť ho síce mierne znepokojovalo no prvoradé mu bolo dostať sa do bezpečia, skryť sa pred mechmi. Po niekoľkých minútach behu sa zastavil a začal uvažovať nad situáciou. Prvýkrát za celú jeho kariéru sa mu stalo, že jeho tým zlyhal na plnej čiare. Rozmýšľal, kde sa stala chyba, no bolo to preňho viac než zrejmé. Agentúra im dala zámerne falošné údaje. Prvé čo ich prekvapilo, bolo zistenie že Vatikán bol vyľudnený najmenej mesiac pred ich príchodom, pričom agentúra hlásila, že oblasť Vatikánu sa správa plne podľa svojho neutrálneho postoja, bez obáv zo zásahu Červenej armády alebo spojených štátov. Ich misia mala byť rýchly zásah, pri ktorom lokalizujú a zmocnia sa zbrane posledného súdu, ktorá sa mala nachádzať v utajovanej oblasti pod Vatikánom. Pomaly mu začalo dochádzať, že celá zbraň posledného súdu bola vymyslená záležitosť, avšak stále nechápal prečo... Prečo práve jeho tým bol poslaný do tejto pasce a aký malo zmysel vyslať vojakov na smrť? Agentúra určite vedela do čoho ich posiela, ale zmysel mu stále unikal. Jean si unavene sadol na podlahu. Nebol unavený z bežania, pretože takmer celú námahu pohybu niesla mechanika zbroje, ale činnosť nanobotov mu spôsobila únavu akoby predchádzajúci večer strávil na párty v Roxbury. Sňal si helmu a náhle ho bez termooptiky a fotónového zosilňovača obklopila nepreniknuteľná tma. Vedel, že ak sú tie mechom podobné stroje pod velením červených, tak ho pokladajú za mŕtveho na následky ustrelenej ruky a rozhodne neplánujú žiadne pátranie po katakombách. Avšak práve o ich pôvode pochyboval. Ich dizajn nepripomínal žiadne sovietske bojové mechy, aerodynamika pôsobila príliš umelecky a červení nikdy nedbali na túto stránku bojovej techniky, na rozdiel od spojených štátov. A okrem toho na nich zahliadol ankh a keltský kríž, nehovoriac o nápisoch runovým písmom. Tieto fakty hovorili v prospech jeho teórie, že tu, vo Vatikáne majú čo dočinenia s treťou stranou. No v danej situácii mu to bolo úplne jedno. Premáhala ho únava, nedokázal jej už viac vzdorovať. Uchlácholil sa vedomím že katakomby sú príliš úzke nato aby mal mechov v pätách. Dúfal aj v to, že ho nechajú na pokoji. Jean od nesmiernej únavy a vyčerpania zaspal...
„Vstávaj!!“ Jean sa strhol zo sna a zbadal pred sebou generála v slávnostnej uniforme. „Pane?“
„Nie je čas na vysvetľovanie, bojovníci Kamennej päste nás hľadajú v katakombách, musíš ísť so mnou! To je rozkaz!“ Jean skontroloval čas a zistil že spal takmer 10 hodín. Rýchle vyskočil na nohy a bežal za generálom, ktorý sa bez nočného videnia alebo akéhokoľvek prístroja čo by ho navigoval, rozbehol tmavými chodbami. Jean si rýchlo nasadil helmu a ledva stihol zaregistrovať kadiaľ bežal generál. Nechápal ako môže tak rýchlo a presne bežať potme. Sám mal problémy pri takej rýchlosti prudko zabáčať pri odbočkách v katakombách. Vtom dobehol generála, keď sa zastavil pri točitom schodisku do nižšieho podlažia. „Buď pripravený na najhoršie, čaká nás odpor...“ povedal generál nechápajúcemu mariňákovi. Jean si odistil pušku a pozorne sa rozhliadol. Štruktúra katakomb sa znateľne zmenila. Pripomínala modernejšiu architektúru z prvej polovice dvadsiateho storočia.
„Kedy to tu postavili?“ spýtal sa Jean no odpoveďou mu bolo generálovo gesto, aby bol ticho. Vtom sa ozvali kroky. Dve osoby bežali z nejakej dolnej chodby smerom k nim ku schodisku. Jean namieril zbraň dolu ku priechodu do haly so schodiskom, no generál mu naliehavo naznačil aby sa schoval za zábradlie. Jean nechápavo poslúchol rozkaz a skrčil sa za mramorový múrik. Podľa krokov počul ako dve osoby vbehli pri schodisko. Jean si nastavil termooptiku na najvyššiu citlivosť, dúfajúc že uvidí ich tepelné siluety zo svojej skrýše. Na jeho podivenie, nevidel vôbec nič, ani len slabý náznak postavy. Vysvetlil si to tým, že ruská technická špionáž zrejme ukradla americké plány energetického brnenia, ktoré už zrejme začali využívať v praxi. No vtom ho napadlo, že oni majú potom určite tiež vo vybavení termooptiku, ktorou určite zachytia generálovo teplo. Generál vyzeral byť až podozrivo pokojný, no Jean pomaly a potichu vytiahol poistku z elektromagnetického detonátora. Na generálovej tvári zbadal ako sa mu roztiahli oči aj zreničky, no Jean už sa rozhodol konať. Vyklonil sa spoza mramorového zábradlia na hornej časti schodov a hodil granát smerom na dvoch kovovo odetých mužov a znovu sa schoval. Za ten kratučký okamih však stihol zaregistrovať, že zbrane ani zbroje čo mali tí dvaja muži na sebe mu nepripomínalo nič čo doteraz videl. Mráz mu prebehol po chrbte pri pohľade na desivý dizajn ich prílb. Jediný ich identifikačný znak boli písmená S.F. na hrudi,
„To si nemal robiť.“ Povedal generál. Ozvala sa mohutná energetická explózia, čoho Jean okamžite využil. Vystrčil sa a spustil paľbu zo svojej pulznej pušky. Dvaja bojovníci však nejavili žiadne známky oslabenia po výbuchu a rýchlo sa presúvali hore schodmi. Dokonca Jeanova streľba ich zrejme len trochu spomaľovala a narúšala rovnováhu ich chôdze. Jeana ovládol strach, pretože nikdy nevidel nič podobné. Na puške mal prívesný granátomet, ktorý okamžite využil a vypálil medzi nich. Výbuch obrnené postavy odhodil zo schodov do haly, no zjavne nenarušil integritu ich zbroje, pretože okamžite po dopade na podlahu sa začali dvíhať. Jeden dokonca nečakane rýchlo vyhodil smerom ku Jeanovi a generálovi nejaký pre Jeana neznámy objekt. Obaja spozorneli, avšak objekt sa pár metrov pred Jeanom prudko zastavil vo vzduchu, ako keby reagoval na generálovo gesto rukou. Jean zostal dosť zaskočený, pretože ani u ruských telekinetikov nevidel takú obrovskú silu aby zastavili vo vzduchu letiaci objekt. Nato neznámy objekt vybuchol a vyprskla z neho nejaka svietiaca tekutina, ktorá Jeana zasiahla do torza. Jean si toho nevšímal a vypálil ďalší granát. Oboch bojovníkov znovu odhodilo na zem. „Čo je to za parchantov?!“ zhúkol. „To sú bojovníci kamennej päste. Postarám sa o nich, ale ty si medzitým vyzleč zbroj ináč bude po tebe!“ zavelil generál. Jean naňho prekvapene pozrel a potom na svoju zbroj. „Krucinál!“ zahrešil, pretože zbadal ako mu neznáma iluminujúca tekutina rozožiera v zbroji dieru, ktorá o chvíľu dosiahne jeho hrudník. Rýchlo zadával príkazy do ovládacej konzole, poriadne nevnímajúc čo sa okolo neho deje. Vedel len to, že generál sa ako blázon rozbehol dolu schodmi. Potom počul v pozadí zvuky elektrických výbojov a ticho. Rýchlo zo seba zhodil hrudnú časť zbroje, ktorá na podlahu dopadla už s úplnou dierou skrz dva palce hrubý titán-pancier. Generál vybehol zo schodov. Keď zbadal, že Jean je v poriadku, naliehal aby sa postavil a bežal za ním, pretože výbuchy granátov upozornili na ich polohu a o chvíľu sa tu môže objaviť viac týchto húževnatých bojovníkov. „Kto do pekla si?!“ spýtal sa ho Jean no tento krát si odpustil pokorný tón, čo vždy používal voči nadriadeným dôstojníkom. „Teraz nie je čas ne nezmysly! Nasleduj ma! To už nie je rozkaz, to je jediná možnosť ak chceš prežiť!“ odvetil muž v uniforme. Jean sa však neprestal mračiť i keď predpokladal, že jeho výraz v tvári mu nemôže vyčítať cez helmu. Generál bežal dolu schodmi a Jean s ním držal krok. „Buď opatrný..“ poznamenal generál. Prešli asi sto metrov, keď z pripájajúcej sa chodby vybehol bojovník Kamennej päste. Jean pohotovo spustil paľbu skôr než si bojovník uvedomil na koho natrafil, no silný elektrický výboj prešiel bojovníkovou zbrojou a padol bezvládne na zem.
„To čo sa stalo?“ spýtal sa Jean udivene.
„Je po ňom, poď, nezastavuj...“
„Ako si to spravil? To bol psyionický útok?“
„Niečo také...“ odvetil generál.
„Ale veď psyionické schopnosti sú zatiaľ len v hypotetickej oblasti parapsychológie...“
„No ako vidíš, tak už asi nie.“ Povedal muž v generálskej uniforme a na tvári mu blysol šibalský úsmev. Ohúrený Jean pokrútil nechápavo hlavou. O pár sekúnd dobehli ku stene z kamenných kociek. Generál udrel do štyroch rôznych kociek a vtom sa odsunula časť steny a odhalila tajnú chodbu. „Hotový sezam otvor sa...“ poznamenal Jean. Niečo ho zaštípalo naraz na chrbte aj na bruchu. Inštinktívne sa chytil za brucho a pocítil ako mu z brucha vystrekol úzky prúd krvi. Otočil sa a zbadal asi piatich bojovníkov so vztýčenými zbraňami uháňajúcich smerom k nim. Zrazu sa mu podlomili nohy, no generál ho podoprel a jednu ruku vztýčil smerom ku bežiacej skupinke nepriateľov. Odrazu sa na podlahe objavila fialová ohnivá stena a veľkou rýchlosťou sa pohla naproti skupine. Vtedy Jean stratil vedomie. Znovu sa prebral bez helmy vo vysvietenej miestnosti s kamennými stenami, zrejme stále v katakombách. Okrem generála tam bol ešte jeden veľmi veľký muž s bledou, takmer zelenou pokožkou oblečený v archaickom brnení, vyzbrojený obojručným mečom. Jean sa inštinktívne chytil za brucho, ale po predošlom zranení nevidel ani stopy. V duchu znovu poďakoval Bohu za liečivé schopnosti nanobotov.
„Vysvetlí mi už niekto konečne čo to všetko má znamenať a kto boli tamtí chlapíci v čiernych brneniach, čo sa nepotrebujú schovávať pred paľbou z najmodernejších pušiek armády spojených štátov?!“ Jean pozeral na veľkého muža, no ten pokorne uhol pohľadom, čo vôbec neočakával od takého silného človeka.
„Volám sa Michael McGregor, generál armády odboja.“ Povedal chlapík v generálskej slávnostnej uniforme.
„Čo to do čerta rozprávate za nezmysly? Aký odboj? O čo tu ide?“ Jean znovu pozrel na toho veľkého chlapíka no ten mu nevenoval pozornosť. Generál mu niečo povedal zvláštnym, Jeanovi neznámym jazykom. Veľký muž si sadol na podlahu a spolu s Jeanom hľadeli na generála. Aj Jean aj veliký muž vyzerali rovnako prekvapene.
„Určite máš mnoho otázok, no rovnako je zvedavý aj Markus. Obaja ste z úplne iného sveta, než pochádzam ja. A verte mi, keby poznáte svet, z ktorého pochádzam, nechceli by ste viac žiť v tom vašom...“
„O čom to sakra hovoríš? Chcem vedieť kto si a o akom odboji si to vravel!“ kričal Jean.
„To je na dlhé rozprávanie, ale nechaj ma povedať stručne všetko od začiatku, aby ste boli obidvaja zhruba v obraze.“ Odvetil generál McGregor. Markus sa ho niečo opýtal neznámym jazykom a generál mu odvetil po anglicky: „Viem, že vyslovovať tento jazyk je pre teba problém, ale vďaka implantovaným vedomostiam by si nemal mať problém porozumieť tomu čo hovoríme...“
„Nie, razumiem dabre...“ odvetil Markus namáhavou artikuláciou.
„A kto je tento nasypaný chlapík v rytierskom brnení?!“ opýtal sa Jean podráždene. „A ako je možné, že vyslovuje angličtinu ako mentálne retardovaný? Čo to má všetko znamenať?! Celý môj vojenský tím bol napadnutý a pozabíjaný mechmi a my sa tu hráme na logopédiu?!“
„Na väčšinu otázok ti odpovie moje vysvetlenie. A problém s angličtinou je uňho samozrejmosťou, pretože jeho rodný jazyk je mnohokrát dokonalejší než ktorýkoľvek iný jazyk používaný v tvojom svete.“ Odvetil mu generál s úsmevom.
„Aký môj svet? Prečo o ňom hovoríš ako o mimozemšťanovi?“
„Pretože je z inej doby a z paralelne vyvíjajúceho sa sveta...“
„Ahá... Skončite to...“ povedal Jean a pritom sa usmieval. Začal sa pochechtávať. Markus sa nechápavo pozrel na mračiaceho sa generála. „Čo prosím?“ spýtal sa generál.
„Toto je nejaká interaktívna forma psychologického testu? Holografická realita, však? Hehe...“ Jean sa smial, otočil sa chrbtom ku generálovi a k stropu začal vykrikovať aby to vypli, pretože ich prekukol. „Nemá to už zmysel Barnaby! Čo ste si mysleli, že vám na takú somarinu naletím?! Jehehee!“ smial sa ako zmyslov zbavený.
„Jean, ubezpečujem ťa, že ty sám veľmi dobre vieš, že toto nieje žiadna simulácia vytvorená holo-realitou...“
„Nié?“ spýtal sa generála s detským prekvapeným výrazom v tvári a v momente prepadol prudkému záchvatu smiechu, až sa chytal za brucho a v tvári sčervenal ako rajčina.
„Oblizni teda stenu...“ pokojne povedal generál. Vtom Jean stíchol, a do tváre sa mu vrátil prekvapený výraz. „Nie, neverím...“ povedal Jean. „Ale áno, pokojne ochutnaj.“ Odvetil Generál. Markus vyzeral zjavne prekvapený zo situácie a nechápavo pozeral na generála. Medzitým sa vrhol Jean ku stene a oblizol ju. „Tfuj, kentus!“ zanadával Jean. Generál sa otočil na Markusa a začal vysvetlovať: „Vedomosti o našom svete, ktoré sme ti implementovali nezahŕňajú technológiu holo-reality, ktorú v tomto paralelnom svete ľudia vynašli. Je takmer nerozoznateľná od skutočnosti až na dva detaily: čuch a chuť. I keď na prvom nedostatku v poskytovaní čuchových vnemov sa pracuje, s chuťovými vnemami budú mať vedci problém ešte zopár rokov, je to tak Jean?“
„Kde to sme?“ odpovedal Jean otázkou. Sedel prekvapený pri stene a zoširoka otvorenými očami hľadel na generála.
„Nemusíš sa obávať, sme v bezpečí tridsiatych rokov dvasiateho storočia...“ chcel mu odvetiť generál, no Jean znenazdajky vyskočil na nohy, schmatol generála pod krk a pritlačil ho ku stene. „Teraz ma dobre počúvaj! Neviem kto si! Neviem čo chceš! Tvrdíš, že si generál odboja, ale to mi nič nehovorí! Teraz chcem počuť odpovede a vysvetlenie čo sa tu do čerta stalo! Za prvé, čo to bolo za mechov, za druhé, čo to bolo za maníkov v čiernych pancieroch imúnnych voči pulzným projektilom! A ako to, že sú ich zbroje o toľko odolnejšie než naše APE (artificialy powered exoskeleton) ?!“ vrieskal naňho Jean. Markus sa postavil, no sám nevedel, čo má robiť, z čoho Jean usudzoval, že je rovnako zmätený ako on sám.
„Obávam sa, že moje odpovede ťa neuspokoja, ale odpoviem ti...“ odvetil generál pridusene. Jean ho pustil a generál zakašlal a povedal: „Tie stroje boli barakúdy, používa ich Kamenná päsť. Sú to autonomné, umelou inteligenciou riadené bojové roboty. Muži v čiernych brneniach sú paladinovia Kamennej päste, ktorí si myslia, že bojujú na strane svetla, pričom sú však manipulovaní synom temnoty...“
„Nehovor mi tu tieto náboženské nezmysly, si myslíš, že ti to zhltnem aj s navijakom? O žiadnej Kamennej pästi čo tu vyprávaš som v živote nepočul!“
„Oni nie sú z tvojho sveta!“
„Z toho tvojho?“
„Ani z môjho! Sú z ďalekej budúcnosti Markusovho sveta!“
„To je ten paralelný, čo?“ spýtal sa Jean sarkastickým tónom.
„Neveríš mi ani slovo...“ povedal generál pokojne. „To sme čakali, vedeli sme, že sa nenecháš len tak ľahko presvedčiť, pretože nie si človek, ktorý by sa nechal len tak zmanipulovať. Preto sme si ťa vybrali. Povedz mi však, ako si vysvetľuješ moje enormne vyvinuté parapsychologické schopnosti?“
„Tak to netuším.. Viem, že ruské špeciálne jednotky majú telekineticky vycvičených vojakov, čo dokážu ohýbať lyžičky silou myšlienky či čo, ale to čo si ty spravil, som videl akurát v počítačových hrách...“ odvetil Jean zamyslene.
„A to si toho ešte veľa nevidel.“ Generál McGregor vystrel ruku a Jeanova pulzná puška čo ležala na podlahe ako keby vyskočila generálovi rovno do ruky. Vtom začala horieť hlaveň
Fialovým ohňom a pomaly padali kúsky prachu na zem, až kým celá puška nezhorela. Generál vypozoroval, že Markusova reakcia nebola taká silná ako Jeanova. „Ty si mnohokrát videl niečo podobné, je to tak?“ spýtal sa.
„Ty si čarodej.“ Odpovedal Markus. „Ty sa musíš báť čarodeja!“ zvolal Markus na Jeana, no ten si len odfrkol, čo Markusa rozhnevalo, zdrapil ho pod krk a s neuveriteľnou ľahkosťou ho nadvihol nad úroveň svojej takmer obrej výšky. „Ty si odvážny a silný človek, ale hlúpy.“ Povedal a pustil Jeana na podlahu. „Počúvaj už múdreho čarodeja a čuš!“ prikázal Jeanovi, ktorý už stratil všetok hnev a konečne sa začal tváriť pokornejšie, že jeho zvedavosť predčila rozrušenie. „Ty si teda čarodej?“ spýtal sa.
„V Markusovom svete tak nazývajú ľudí s podobnými schopnosťami, no vo svete z ktorého pochádzam, má väčšina ľudí schopnosti podobné tým mojim. Neobvyklé je ak niekto neovláda žiadnu podobnú schopnosť, takí ľudia sú u nás považovaní za mentálne retardovaných...“ Jean sa zatváril trochu šokovane no v momente reagoval otázkou, na paralelné svety o ktorých vravel generál McGregor a ten pokračoval s vysvetľovaním: „V podstate to ani nie sú paralelné svety, je to vlastne len jeden svet poznačený viacnásobným manipulovaním evolúcie vďaka vynájdeniu princípu umožňujúceho prenos živých bytostí späť v čase.“
„To čo tu vravíš znie ako čisté bláznovstvo...“ poznamenal Jean.
„To nie je nič neuveriteľné oproti ostatným faktom. Poviem vám obom všetko od začiatku. Začalo sa to v mojom svete. Uplynulo 3134 rokov od narodenia Ježíša, keď sa nám podarilo dokončiť technológiu, ktorú vám nemienim nejako bližšie popisovať, než že dokázala presunúť akýkoľvek objekt do ľubovoľného bodu na existujúcej časovej osi v rámci planéty Zem. Jednoducho časostroj...“
„Deus ex mašina...“ poznamenal Jean.
„Presne tak. Malo sa však jednať len o experimentálne potvrdenie našich dokonalých filozofických teórií, no začalo sa diskutovať o praktickom využití. Ľudstvo totižto trpelo vojnami a krutosťami predtým než nás Ježíš zjednotil...“
„Čože?! Ježíš vás zjednotil?“
„Áno, totižto zákrokom cestovania v čase do roku 30 000 pred narodením Krista sa narobilo viac škôd ako úžitku. Ľudskú spoločnosť sme namiesto zjednotenia ešte viac skazili...“
„Nuž nemali ste sa hrať na Ježiša.“ Poznamenal Jean sarkasticky. Vtom sa opatrne ozval Markus: „Mám otázku. Prečo bojujeme proti Kamennej pästi?“
„A čo to vlastne tá kamenná päsť je? A čo majú spoločné s tým všetkým? Čo si tým mám vlastne spoločné ja a on?“ Jean ukázal na Markusa.
„Všetko pekne po poriadku. Kamenná päsť pochádza z Markusovho sveta, teda vlastne aj z tvojho, no nemôžeš o nej nič vedieť pretože táto organizácia je tajná.“
„Ako to myslíš, že aj z môjho sveta?“ ozval sa Jean.
„No, môj svet zanikol tým, že sme sa vrátili späť v čase, a začali sme ľudí učiť pokročilé vedomosti zo všetkých vedných oblastí. Ľudia na to neboli pripravení, a dôsledok bol katastrofálny. Niektorí ľudia zvládali naše učenia, dokázali si rozšíriť vedomie, našli v sebe duševné schopnosti ako mám napríklad ja, no niektorí nevedeli pochopiť ani základné teórie fyziky. A napokon niektorí ľudia odhalili skryté možnosti svojej mysle, ale nedokázali v sebe nájsť pokoru nad harmóniou univerza a podľahli chaosu. Títo ľudia dali počiatky skaze nášmu projektu cesty v čase. Stali sa z nich temní mágovia, čo vytvorili základy novej civilizácie, ktorej útočiskom sa stalo podzemie. Zmocnili sa mnohých technológii, pomocou ktorých vytvorili gigantické podzemné komplexy, v ktorých šírili svoju vlastnú ideológiu chaosu...“
Jean zaujate počúval slová generála McGregora.
„Ale prečo bojujeme proti Kamennej pästi?“ prerušil ho Markus.
„Zodpoviem ti tvoju otázku, len ma nechaj dopovedať celý príbeh Jeanovi, pretože on nevie nič o veľkých vojnách medzi stvoreniami svetla a noci. Jeho svet vznikol, z tvojho sveta, avšak po tom čo sa stvorenia temnoty zmocnili časostroju. Potom im už nič nebránilo zmanipulovať celý povrch planéty podstrčením falošných historických dokumentov a faktov o minulosti tohto sveta tak, aby zmanipulovali aj samotných paladinov Kamennej Päste...“
„Ale čo bohovia? Ako mohol toto všetko dopustiť boh svetla Gilanus?“ spýtal sa Markus.
„Ja som Gilanus...“ odvetil Generál McGregor.
„Takže moment, potrebujem si to ujasniť...“ prerušil Jean Markusov zdesený pohľad.
„Ty, McGregor, pochádzaš z civilizácie tak dokonalej, že ste sa rozhodli svoju dokonalosť rozšíriť aj do minulosti. Tým ste vlastne urobili totálnu chybu, lebo ste dali svoje dokonalé božské schopnosti a technológie do rúk maximálnym bastardom čo rozpútali na Zemi peklo, v ktorom teraz žijem?“
„Dalo by sa to tak povedať... Ale nebolo to len také jednoduché. Stvorenia svetla proti nim bojovali v dvoch obrovských vojnách...“
„Áno, lenže teraz stvorenia svetla bojujú sami proti sebe na celom svete. A to už po tretí raz za posledných sto rokov!“ prerušil generála Jean.
„A práve preto sme tu, aby sme stvoreniam svetla ukázali ich pravého nepriateľa, stvorenia temnoty.“
„Načo potrebuješ nás? Veď ty si Gilanus...“ ohradil sa Markus.
„Ako boh Gilanus som sa snažil pomôcť, kde som mohol, darilo sa mi eliminovať určité negatívne dopady. Podarilo sa mi zachovať rovnováhu medzi stvoreniami svetla a temnoty, až do roku 1403. Vtedy sa napriek všetkým mojim snahám zmocnil syn temnoty časostroja, čím sa rovnováha síl narušila, a jemu sa podarilo znovu ešte zmeniť Markusov svet na ten v ktorom si vyrástol ty, Jean.“
„V roku 1403 som sa ja, spolu s ďalšími troma bojovníkmi Kamennej päste vydal na cestu do Andalónie.“ Povedal Markus. „My sme do tej krajiny ľadu šli za účelom nájsť šialených mágov, ktorí vraj strážia chrám niekde hlboko v horách, v ktorom je brána do iných sfér. Z tých sfér vraj mágovia čerpajú svoju silu. Vraj cez tú bránu prešli do nášho sveta všetky magické bytosti ako beholderi, draci alebo trollovia...“
„Všetko je to sčasti pravda, Markus. Tie bytosti sú však len výsledkom genetických experimentov, o ktorých vieš teraz už dosť veľa, vďaka implementovaným vedomostiam. Stvorenia temnoty dlho dokázali používať naše technológie, ktoré sme priniesli z budúcnosti. No oni sa nesnažili urýchliť evolúciu tak ako my, snažil sa vytvoriť čo najnebezpečnejšie tvory, ktoré by im pomohli poraziť stvorenia temnoty. Tak vznikali najrôznejšie zvieratá obohatené o psyonické a telekinetické schopnosti, alebo draci so žľazami produkujúcimi vysoko zápalnú látku podobnú kerozénu. Väčšina týchto tvorov však trpela už len svojou existenciou, a preto sa stali nebezpečné a neskrotné pre kohokoľvek, kto s nimi prišiel do styku.“
„Čiže draci existujú... Čo sa ešte nedozviem... A čo princ Bajaja, ten tiež?“ spýtal sa Jean. „Lebo toho som mal veľmi rád, keď mi babka čítaval rozprávky...“
„Nesmieš brať situáciu na ľahkú váhu, Jean. Nemôžeme sa dlho zdržiavať na jednom mieste, v jednom čase, skôr či neskôr nás nájdu a pošlú ďalších paladinov kamennej päste!“
„Na čo nás teda potrebuješ?“ spýtal sa Markus zdvorilo.
„Problém je viac než obrovský. Bývali sme viacerí, no ostal som len sám. Volali sme sami seba strážcovia času osudu a večnosti, snažili sme sa zo všetkých síl zvrátiť to čo sme pokazili, vrátiť dokonalý svet, z ktorého sme pochádzali. No čím viac sme sa o to pokúšali, tým viac sme si boli istý, že to čo sa stalo už nikdy nevrátime späť.“
„Ale keď ste ma brali z môjho času, tak vás bolo sedem, nie?“ spýtal sa Markus.
„Áno, no ostatní zahynuli pod útokom na chrám, keď sa stvorenia temnoty zmocnili Brány Času. Ty si bol medzitým v bezvedomí, pretože som ti implementoval informácie a vedomosti, zatiaľ čo ostatní strážcovia sa rozhodli ísť pomôcť tebe, Andreyovi, Esehanovi a Chrisovi ochrániť bránu času.
„Takže naša misia skončila neúspešne?“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára