Syn Svetla

Prológ

Tento príbeh sa začal rokom označovaným podľa dnešného letopočtu ako rok nula. Po tomto roku nastala v Mediterre Veľká vojna medzi stvoreniami dňa a stvoreniami noci. Avšak iba zopár starších kňazov vedelo v čom spočíval začiatok tejto vojny. Už starovekým Grékom predpovedali bohovia narodenie stvorení s nadprirodzenými schopnosťami, syna svetla a syna temnoty, ktorí mali viesť svoju ideológiu medzi svojich prisluhovačov a medzi sebou navzájom viesť vojnu, ktorej výherca by sa stal vodcom ľudstva. Títo synovia sa narodili práve v tomto roku nula.

U prvého, syna svetla sa začali prejavovať nadprirodzené schopnosti už v mladosti. Jeho sila bola väčšia ako sila akéhokoľvek muža v dedine, kde vyrastal a jeho magická moc predstihla moc najvyššieho arcimága v kraji. Avšak vyvolený syn svetla viedol svoju ideológiu tak, že ju väčšina ľudí nepochopila, dokonca ju označili za rúhanie sa proti bohom, a syn svetla bol obvinený a popravený vlastnými ľuďmi, ktorí nevedeli, čoho sa dopustili.

V tom čase, hlboko pod povrchom Mediterry, syn temnoty, Uragus, získaval vplyv v podsvetí a jeho sila mocnela. Stal sa kráľom drówov, skurutov, gnolov, mefítov, orkov a iných stvorení noci. Vládol medzi nimi príliš dlho na to, aby ostal dobrý a nestranný. Prejavila sa uňho túžba po moci a krvi a hlavne, po dobytí Mediterry, krajiny svetla. Nahromadil teda obrovskú temnú armádu bojovníkov, temných mágov, nekromancerov a na čelo armády sa postavil on sám, Uragus, na čiernom drakovi. Armáda vyšla spod pohoria Atlas a zaútočila na Mediterru. Uragusova armáda však nedobyla Mediterru tak rýchlo ako Uragus predpokladal. Starovekí bojovníci si svoju zem svetla chránili zo všetkých síl, a aj keď straty na strane Mediterry boli stále väčšie a väčšie, nevzdávali sa.

Kňazi boha Gilanusa však predpovedali druhý príchod vyvoleného syna svetla, ktorý má vykúpiť Mediterru od temnoty a temných stvorení. Mal sa reinkarnovať presne o tisíc rokov, aby porazil Uragusa raz a navždy. Dozvedel sa o tom aj sám pán podsvetia Uragus, ktorý sa preto stiahol naspäsť do svojho hradu v Čiernej hore, aby svoje sily koncentroval na útok proti svojmu ešte nenarodenému bratovi a nepriateľovi v jednej osobe. Stvorenia svetla si však po Uragusovom ústupe uvedomili, že ešte nevyhrali a preto najvyšší kňaz a paladin Mediterry, lord Hakunin, založil rád Kamennej päste, aby zhromažďoval tých najlepších bojovníkov, ktorí budú pripravení čeliť zlu, ktoré spí v Podsvetí a ktoré sa o takmer tisíc rokov určite vráti.

Ubiehali roky a Mediterra sa vzpamätávala z Veľkej vojny, z ktorej sa stala legenda. Ako to už chodí, z legendy sa stávali mýty a z mýtov neskôr rozprávky, ktoré sa dedili z generácie na generáciu. Iba bojovníci svetla z Kamennej päste poznali pravdu...

Kapitola I: Cesta

Mal som šesť rokov, keď som prvýkrát počul túto rozprávku. Bol rok 1007 čiže som mohol byť ja ten vyvolený, ale považoval som ten príbeh za rozprávku a nič viac. Počas môjho detstva sa však začali znova prebúdzať stvorenia temnoty. Začali vychádzať na povrch koboldi a trollovia a začali terorizovať Mediterranské dediny a sídla. Kamenná päsť preto vyslala družiny paladinov, aby ochraňovali prostý ľud. Vtedy sme všetci prvýkrát začuli o tom, že Kamenná päsť naozaj existuje a že to nie je iba legenda, ktorá prežila takmer tisíc rokov. Svätí bojovníci, paladinovia, sa stali idolmi mladých chlapcov. A samozrejme aj mojím snom bolo stať sa raz paladinom a bojovať na strane Svetla proti stvoreniam Temnoty. Ako malý som sa hrával s kamarátmi na paladinov, ako bojujeme proti Uragusovi. Avšak bol som iba synom obyčajného mlynára, ktorý však musel sem-tam chrániť mlyn pred nájazdmi koboldov. A veru, celkom dobre som sa oháňal s mečom na to, že som bol iba pomocník v mlyne. Matka bola žena domácnosti, ktorá sa o mňa starala a vychovávala ma podľa svojho najčistejšieho svedomia. Bol som jej jediný syn, ktorého jej vraj daroval Cirus, boh plodnosti, po vypočutí jej prosieb. Otec vravieval, že raz po ňom zdedím mlyn a budem miestnym mlynárom, čo ma však až tak veľmi nelákalo, pretože som sníval o tom, že budem paladinom.

Keď som podrástol a mal už sedemnásť rokov, veľmi ma lákalo dobrodružstvo. Tak som to povedal otcovi a matke. Otec bol ticho a matka sa rozplakala. Nevedel som prečo, ale tušil som, že otec chce čosi povedať: ,,Vieš synu, vedeli sme, že za nami raz prídeš a povieš nám, že chceš odísť, a viem aj to, že ťa musíme pustiť. Preto som ťa aj učil boju s mečom, lebo viem, že ho budeš v budúcnu potrebovať...“ povedal otec, ale ja som nevedel o čom hovorí. Pokračoval: ,,Vieš, ty si bol také záhadné dieťa, matke si sa zjavil v bruchu cez noc. Veľmi rýchlo si aj v bruchu rástol a narodil si sa tiež priskoro. Pri tvojom pôrode bola stará vedma, ktorá predpovedala, že si vyvolený na to aby si porazil Uragusa, pána temnôt, a že raz sa vyberieš do sveta, a my ti v tom nebudeme môcť zabrániť, aby si nešiel. Tá chvíľa nadišla a tvoj čas sa naplnil, synu. Nebudeme ťa zdržiavať,“ dodal otec, ,,iba mi dovoľ, aby som ti niečo podaroval.“ Otec vybehol na povalu, po chvíli zišiel dole a podal mi čosi podlhovasté zabalené do starej spráchnivenej handry. Bolo to dosť ťažké a pevné. Rozbalil som handru, a v nej som odhalil vyblýskaný meč z veľmi kvalitnej ocele. Na čepeli bolo čosi vyryté malým elfským písmom a čepeľ bola veľmi ostrá na to, ako dlho tento meč otec zaiste schovával. ,,Ten schovávam pre teba, už od tvojho narodenia. Dal som dokonca naň vyryť tvoje meno elfským jazykom, Agdaris, vraj to nosí šťastie,“ dodal otec. Ja som poťažkal meč v ruke, do ktorej mi padol ako na mieru a zasunul som si ho za opasok. Nepýtal som sa otca, odkiaľ ho má, iba som poďakoval, zobral jedlo, ktoré mi pripravila matka a vydal som sa na cestu. Rodičia ma odprevadili až k lesu, matka s plačom, otec s hrdosťou. Posledný raz som sa rozlúčil s otcom, objal s matkou a vkročil do lesa.

Chcel som najprv vyhľadať veštkyňu, ktorá bola pri mojom narodení, aby som sa jej opýtal na svoj osud, ku ktorému som vyvolený a prečo ma čosi vnútri stále ťahá na sever. Hlavou sa mi preháňali rôzne myšlienky bez ladu a skladu, nevedel som sa ukľudniť, až kým som si neuvedomil, že sa stmieva a ja stojím sám uprostred hlbokého lesa. Bolo treba rozložiť oheň, alebo ešte lepšie nájsť nejaké obydlie. Žiaľ, v okolí nebol ani náznak po nejakom hostinci alebo zrube, tak som sa musel utáboriť uprostred lesa. Kým som rozložil oheň, tak sa úplne zotmelo. Ale ja som strach nemal. Držal som v ruke svoj meč, ktorý akoby do môjho tela vlieval sebavedomie a pocit bezpečia. Ani som si neuvedomil ako som podľahol únave a zaspal. Sníval sa mi sen, v ktorom sa mi prihováral mladý elf a stále opakoval: ,,Agdaris, musíš viesť svetlo a ono bude viesť teba...“ Zvláštne, že často sa mi sny nesnívajú, ale aj keď áno, tak nie také ako bol tento. Bol zo všetkých najživší...

Ráno, už skoro na svitaní som rozdupal tlejúcu pahrebu. Červené slnko sa akurát predieralo pomedzi kmene stromov a jeho lúče prechádzali dymom pahreby ako zvlnené stužky, ktoré plávajú dolu potokom. Ja som si uvedomil, že mám pred sebou najdlhšiu cestu v mojom živote. Cítil som sa samostatne, odhodlane a sebaisto s mečom hompáľajúcim sa na opasku, avšak uvedomoval som si, že každým krokom som ďalej od svojho milovaného domova, než som doteraz v živote bol. A nebolo to všetko, čo ma znepokojovalo. Čím som vchádzal hlbšie a hlbšie do lesa, bol stále temnejší a temnejší. Stále viac a viac som cítil, že ma pozoruje väčší počet očí. Mal som pocit, ako keby sa sem tam okolo mňa čosi v tieni pohlo. Zneistel som v kroku, trochu som spomalil a sám seba som povzbudzoval: ,,Žiaden strach, len sa neboj...“ ,ale to nepomáhalo. Zrazu zo stromu na zem čosi skočilo. Ja som pohotovo vytiahol svoj meč spoza opaska a chcel som zaútočiť na cieľ, lenže keď už sa zdalo, že zasiahnem objekt, trhlo so mnou ako zo starým somárom. Celého ma oblial studený pot, zimomriavky my prešli po chrbte. Pod mojim mečom ležal malý chlapec, ktorý spadol so stromu. ,,Preboha, čo robíš tak hlboko v lese chlapče?“ spýtal som sa ho, on však nemo stál pozerajúc niekam za môj chrbát. ,,Nevieš snáď rozprávať?“ spýtal som sa znova chlapca. Zamával som mu rukou pred očami, ale on sa však stále tváril ako keby ho niečo desilo. Čosi asi nebolo v poriadku. Pomaly som otočil hlavu smerom k miestu, kam sa chlapec pozeral. Na obrovskom pni tam stál jeden kobold, škaredé temné stvorenie siahajúce človeku asi po pás. V ruke držal kopiju asi dvakrát dlhšiu než je on sám a šibrinkoval s ňou, ako keby s ňou chcel na mňa zaútočiť. ,,Schovaj sa za mňa chlapče!“ chytil som chlapca za rameno a posunul som ho za mňa. ,,Ale pane, oni...“ nestihol chlapec dopovedať a kobold na mňa skočil s kopijou smerujúc na moju hruď, no ja som však pohotovo uhol a kopiju som mu rozsekol na dve. Chlapec sa zasmial na koboldovom prekvapenom a zároveň vystrašenom výraze v tvári. Vtom však spoza pňa vyskočili ďalší dvaja koboldi, ktorí mali podobné úmysly ako ich priateľ. Prvý na mňa skočil s krátkym mečom, ktorým minul moju hlavu vďaka môjmu reflexívnemu uhnutiu doľava. Kobold dopadol na zem a ja som sa neváhal uistiť, že sa z nej už nezdvihne a meč som mu zarazil medzi rebrá. Avšak ten druhý vytiahol krátky luk a začal po mne strieľať šípy. Rýchle som sa schoval za blízky strom, do ktorého sa zapichol ďalší šíp určený mojej hlave. Vtedy som začal pátrať po chlapcovi. Po chvíľke sliedenia som zbadal ako skrčený leží pod zvaleným stromom. Prstom na ústach som mu naznačil, aby ostal ticho. Na súhlas mierne pokýval hlavou. V tú chvíľu som sa vyklonil spoza stromu a svoj meč som hodil po koboldovi, ktorý po mne strieľal z luku. Meč sa mu zapichol do krku a pribodol ho o strom za ním. Vtom, keď som si už myslel, že nebezpečenstvo bolo zažehnané, začul som v diaľke vreskot koboldov. Popadol som svoj meč, vytiahol som ho z krku mŕtveho kobolda a povedal som chlapcovi, aby išiel za mnou. On však odvetil: „Tadiaľ cesta nevedie! Ja to tu poznám. Musíme ísť smerom na východ ku môjmu zrubu aby sme mali kde prenocovať, za chvíľku bude tma a v noci nevychádzajú len koboldi, ale aj tiene.“ „Nevyzeráš na to, že by si vlastnil zrub...“ pozrel som sa na chlapca neveriacky, chlapec vyzeral tak na desať rokov. „On vlastne nieje môj, patrí môjmu otcovi...“ „A ktože je tvoj otec chlapče?“ prerušil som chlapca. „Oh, prepáčte, že som sa zabudol predstaviť. Moje meno je Turis La Kane, syn známeho hraničiara Esehana La Kane. Ten zrub patrí jemu.“ odpovedal chlapec. ,,Ty si syn elfského hraničiara Esehana?“ spýtal som sa neveriacky, pretože Esehan La Kane je najväčší hrdina našej dediny, ktorú raz zachránil pred útokom trolov. „Som jeho syn, a som hrdý na svojho otca. Raz budem ako on...“ chlapec nestačil dopovedať a vzduchom zasvišťal koboldí šíp. „Veď ma!“ zakričal som na chlapca, ktorý sa hneď nato rozbehol smerom hlbšie do lesa. Ja som bežal za ním. Cítil som ako nás prenasleduje veľa koboldov. Zrazu som sa otočil a celý les bol ako keby plný koboldov. Červené svetlo ich očí predieralo temnotu. Bežal som čo mi sily stačili, avšak to nestačilo. Šípy, ktoré po mne a po chlapcovi strieľali, dopadali čoraz bližšie a bližšie. Dostal som strach, aj keď ani nie o seba, ale skôr o chlapca, tak som sa začal modliť ku Gilanusovi, bohovi svetla, ku ktorému sa modlia paladinovia. Zrazu sa predo mnou z temnoty vynoril zrub. Bol dosť veľký, vyzeral veľmi pevne a na stenách mal ostré čepele. Okolo neho sa povaľovali kostričky a rozložené telá koboldov. Všetko to pôsobilo dosť impozantne. Chlapec s ťažkosťami otvoril hrubé dvere a vošiel dnu. Ja som vbehol za ním, zabuchol som dvere a zatarasil som ich obojručným mečom, ktorý visel na stene. Na oknách boli hrubé okenice, takže sme sa už nemuseli ničoho báť. Koboldí húf obchádzal zrub s veľkým škrekotom, asi boli celkom rozzúrení. „Hore je strieľňa!“ zakričal na mňa chlapec a ukázal na rebrík, ktorý viedol do veže v zrube. Vyšplhal som po rebríku asi tridsať stôp, tam bol malý posed s kušou a veľkým počtom šípiek. Koboldi dole pobehovali okolo zrubu a boli ideálnym tréningovým terčom, lebo hoci som nikdy predtým z kuše nestrieľal, asi po dvoch tuctoch zastrelených koboldov som prišiel na ten princíp. Ďalší tucet padol za oveľa kratšiu dobu než ten predtým. Snažili ma síce trafiť aj oni, ale zdá sa že ich krátke luky nemali taký dostrel a už vôbec nie presnosť, tak im po chvíli došlo, že jediný variant je útek. Tak podvečer už nesmradil žiadny kobold okolo zrubu. Zišiel som zo strieľne dole do zrubu, Turis práve zakladal oheň. „A kdeže je teraz tvoj otec?“ spýtal som sa ho. „Neviem.“ odvetil Turis a pokračoval v činnosti. „Ako to že nevieš?“ Chlapec prerušil činnosť a otočil sa ku mne. „Otec raz odišiel do mesta ako vždy,s a už sa nevrátil. Prečo sa pýtaš?“ „To ťa vôbec nezaujíma, kde tvoj otec je?“ „Zaujíma, aj som ho hľadal. Sám som prešiel až do mesta, avšak tam ma nepustili stráže, vraveli že kvôli bezpečnosti. Že by som vraj mohol byť nejaký doppelgangerský špión, tak som sa musel vrátiť sem. Skoro ma po ceste chytili koboldi, ale ušiel som im. Teraz tu žijem v zrube už tri dni z otcových zásob na zimu. Ešte ich tu ostáva asi na tri týždne pre mňa. Keď mi dôjdu, tak pôjdem čosi uloviť. Už viem loviť...“ „Verím ti, ale nenapadá ťa, kde by teraz mohol byť tvoj otec? Skúsil by som ho nájsť.“ „To by si vážne urobil? No, mohol by byť niekde v Nostrome. To je to mesto o ktorom som ti vravel, je pol dňa cesty na sever od zrubu. Ale dávaj si pozor, lebo budeš musieť prejsť dosť blízko okolo jaskyne koboldov a potom ponad Úžinu Striebornej rieky. Môže to tam byť dosť nebezpečné.“ „Dám si pozor. Neboj sa. A vyrazím hneď na svitaní.“ Odvetil som chlapcovi, a uložil som sa na spánok. Sníval sa mi zase sen so záhadným elfom. Tentokrát stál pred temnou jaskyňou a niečo mi hovoril, avšak ja som jeho hlas nepočul, iba som videl jeho otvárajúce sa ústa. Zrazu sa elf otočil a vošiel do jaskyne. Ja som sa na seba pozrel a bol som oblečený v zbroji, akú som ešte nevidel. Bola z čierneho kovu a trčali z nej farebné drôtiky, na ktorých koncoch pobehovali malé iskričky. Zdalo sa že zbroj je poškodená. Zrazu som pred sebou zbadal temného elfa, drówa, ktorý mal na sebe podobnú zbroj a stál predo mnou s obojručným mečom, ktorý bol pokropený krvou. Drów sa smial hrozivo, a šialene až som sa začal báť. Vtom drów zmizol a ja som zase uvidel elfa, ktorý mi iba povedal: „Vyvaruj sa takéhoto konca, lebo ináč svet svetla padne do tmy...“

Kapitola II: Hľadanie Esehana La Kane

Po tomto sne som už nezaspal, celú noc som prebdel. Staré známe myšlienky a obavy mi zase prúdili hlavou. Musel som čosi urobiť, aby som sa ukľudnil. Pohľad mi zavadil o môj meč. Zobral som ho do ruky a nastavil som ho proti svetlu mesiaca, ktorý svietil cez staré okno v zrube. Jeho svetlo sa od čepele odrážalo ako od zrkadla. Zrazu na ňom zablysklo červené svetielko. Bolo veľmi slabé, keď som však prižmúril oči, uvidel som ako sa na meči vykresľuje nejaký znak. Najprv iba slabé červené svetielko, rozmazané na čepeli meča, sa zrazu zmenilo na ostro nakreslený znak, aký som ešte v živote nevidel. Vyzeral ako oko hada, ktorý sa chystá zaútočiť. „Bojíš sa?“ ozval sa Turisov hlas spoza môjho chrbta. Prekvapene som sa otočil, avšak za mojim chrbtom nestál Turis. Vlastne nebol ani v izbe. Vtom som zacítil, ako sa na mojom meči zohrieva rukoväť. Najprv príjemné teplo, po chvíľke však neznesiteľná páľava. Chcel som ho odhodiť, lenže on sa k mojej ruke úplne prilepil. Červené svetlo vychádzajúce z meča osvetľovalo celý zrub. Chytil som meč do obidvoch rúk a z celej sily som s ním sekol do steny zrubu, no vtom som pocítil zvláštnu energiu ako prechádza celým mojim telom od končekov prstov na nohách až po korienky vlasov. Potom som zomdlel. Precitol som na posteli celý spotený. Pozrel som na vedľajšiu posteľ, kde pokojne spal Turis. Bol som zmätený. Ešte som zablúdil pohľadom na stôl, kde bol položený môj meč bez známky toho, že by sa s ním hýbalo. Bolo skoro ráno, najvyšší čas vyraziť do Nostroma. Zobral som zo stola svoj meč a potichu vyšiel zo zrubu, aby som nezobudil chlapca. Zamieril som smerom severne od zrubu. Neviem či som urobil chybu pri určovaní smeru, alebo som sa nemal držať toho vychodeného chodníka, ale došiel som rovno pred hlavný vchod koboldej jaskyne. Keď som si uvedomil kde som, bolo už neskoro. Kobold, ktorý sliedil, dal zo stromu signál svojim spoločníkom o mojej návšteve. Skôr, než som sa stihol spamätať, obkľúčili ma štyria obzvlášť nechutní koboldi. Neváhal som tasiť meč proti presile, lenže len čo som ho vytiahol, tak na mňa zaútočil jeden kobold zo zálohy a vrazil mi dýku do nohy. Nohy sa mi podlomili a bol som na kolenách, ale ruky mi ešte slúžili, tak som hneď prvým švihom meča odťal ruku koboldovi, ktorý ma zrazil na kolená. Druhý kobold sa už na mňa zaháňal krátkym mečom, ktorý držal v oboch rukách, avšak jeho meč dopadol na ostrie môjho meča a nastalo pretláčanie, ktoré trvalo iba okamih, pretože ja som držal môj meč v jednej ruke na rozdiel od kobolda, takže som mal druhú ruku voľnú na to aby som mu päsťou prisušil dve rany, ktoré ho priviedli do bezvedomia. Ďalší kobold sa zaháňal mačetou z jednej strany na druhú. Z opačnej strany jeden kobold so sekerou chcel tiež bojovať. Mne stačilo urobiť krok dozadu a koboldi si navzájom predviedli svoje skúsenosti v boji. Obaja sa navzájom zasiahli zbraňami a na zem padli mŕtvi. Vtedy som zistil, že presily koboldov sa báť nemusím, pokiaľ ich nejde na mňa dvadsať. A práve sa ich toľko na mňa vyrútilo z jaskyne. Všetci v bojovej nálade, jeden škaredší ako druhý. V bojovom postavení som sa postavil presile dúfajúc v zázrak. Nebol som ešte takmer vôbec skúsený v boji, a preto mi meč z ruky vyrazil jeden z netopierov, ktorý letel von z jaskyne. Koboldi sa za mnou rozbehli, tak som sa pohotovo hodil za ním na zem, ale bol ešte ďaleko a nedočiahol som naňho. Pretočil som sa na chrbát a koboldi už na mňa napriamovali meče a kopije. Ja som len vystrel ruku smerom k nim, a ani neviem ako sa mi to podarilo, ale z ruky my vyletel zväzok bleskov, ktoré usmažili útočiacich koboldov. Tí, čo stáli obďaleč, sa pustili na bezhlavý útek do jaskyne. Horko-ťažko som sa postavil na rovné nohy, zdvihol meč zo zeme a vytiahol som si dýku z lýtka. Väčšiu bolesť som vari ani len nezažil. Začalo sa stmievať a potreboval som sa niekde ukempovať. Vtom som zbadal ostrú skalu na kopci, ktorá by ma mohla svojim príkrovom dobre chrániť pred vetrom, ale aj pred prípadnými prekvapeniami zo strany koboldov. Vyšiel som pod skalu, založil som si oheň, obviazal ranu na nohe, zjedol trochu zásob a ľahol som si spať. Prvá bezsenná noc počas mojej púte, asi to bolo tým, že som dlho nemohol zaspať. Fascinovalo ma to, čo som urobil v bitke proti koboldom. Zároveň som sa toho však bál...

Uprostred noci som sa zobudil na otrasy zeme. Zobral som horiace drevo do jednej a meč do druhej ruky a snažil som sa zaostriť zrak smerom k miestu otrasov. Vyliezol som teda na skalu, skadiaľ som mal výhľad na celé okolie. Asi dve míle odo mňa bežal po pláni obrovský búrkový démon, asi trikrát väčší než ja. Blesky, ktoré z neho lietali, žiarili uprostred tmy ako veľká vatra. Smeroval rovno ku mne. Vtedy mi došlo, že to nebude asi náhoda, ale že ho asi čosi priťahuje. Môj táborák... Rýchlo som zbehol dole zo skaly a rozdupal som drevá v ohni, a ešte som na ne vylial posledné zásoby vody. Pozrel som na pláň, kde som predtým videl démona, ale on nikde. Nechápal som ako mohol tak rýchlo zmiznúť. Rozmýšľal som nad tým, či sa mi to nezdalo, ale vedel som, že určite nie. Dostal som veľký strach, sadol som si do najtmavšieho kúta v skale zovierajúc meč v ruke, pripravený na boj. Asi po dvadsiatich minútach som začul kroky. Na kobolda boli príliš hlučné a na obrovského démona boli pritiché. Boli to kroky človeka, alebo inej ľudskej bytosti. Kameň mi padol zo srdca, keď som začul veľmi priateľský mužský hlas: „Hej! Je tu ešte niekto?“ Vtedy som vyšiel z tmy rovno pred neznámeho muža. Bol to mág v stredných rokoch s črtami elfa – špicatými ušami. Mal oblečenú dlhú róbu a opieral sa o štvrtinovú palicu z dreva. Jeho dlhá čierna brada značila jeho múdrosť, ktorá z neho priam vyžarovala spolu s veľkou charizmou. Prvýkrát v živote som videl polelfa, tak som sa nezmohol na nič, iba na najjednoduchšiu otázku: „Kto ste?“ „Prepáčte, že som vás vystrašil. Volám sa Drimacus van Diemelkrieg, som arcimág severnej Mediterry, a som tu na úlohe.“ „Teší ma Drimacus, moje meno je Agdaris. A ten búrkový démon, ktorého bolo vidieť široko-ďaleko, predpokladám, že bol tvoj...“ „Samozrejme. Povolal som ho z inej sféry, aby odstrašoval koboldov. Démoni už voľne nebehajú svetom dvadsať rokov.“ „Čo odo mňa potrebuješ Drimacus?“ spýtal som sa ho úctivo. „Vlastne iba maličkosť. Cestujem už dlhé dni bez toho aby som sa rozprával s nejakou ľudskou bytosťou a vtom som zazrel táborový oheň. Magickým okom som ťa uvidel ako stojíš vystrašený na skale sledujúc môjho búrkového démona, tak som sa rozhodol, že ťa prídem upokojiť a porozprávam sa.“ „Už som pokojný.“ povedal som s úsmevom na tvári. „To som rád,“ odvetil mág „určite by ťa však zaujímalo, čo hľadá taký arcimág ako ja, tu , ďaleko od Terrempírie...“ Ja som na súhlas kývol hlavou a Drimacus začal rozprávať mne už dobre známy príbeh o Veľkej vojne a synoch Svetla a Temnoty. „ ....a tento syn svetla sa mal reinkarnovať o tisíc rokov. Tá doba už uplynula, a teraz by mal mať syn svetla sedemnásť rokov.“ „Tento príbeh poznám, ale nechápem súvislosť medzi tou legendou a vašou úlohou...“ „To nie je legenda, to všetko je pravda. Syn svetla existuje, len to o sebe nevie! A mojou úlohou je nájsť ho a ukázať mu jeho cestu. Mimochodom chlapče, koľkože máš rokov?“ „Mám sedemnásť, prečo? Myslíte, že ja by som mohol byť... ?“ „Nič nemožno vylúčiť. Okrem toho, musel by si oplývať už od malička, ako by som to povedal, no, zvláštnymi schopnosťami...“ povedal skúsený mág, pozrel sa na mňa s prižmúrenými očami. „Máš vari nejaké zvláštne schopnosti?“ „Čo máte na mysli?“ spýtal som sa zvedavo. „Či nemáš náhodu liečiteľské schopnosti, nevídanú silu, či sa neučíš rýchlejšie ako ostatní, alebo či nebodaj neovládaš mágiu, aj keď si sa jej nikdy neučil, alebo...“ „Ako?“ skočil som mu do reči, lebo ma zaujalo, čo povedal. Mág sa na mňa zamyslene pozrel, a opakoval vetu. „Či neovládaš mágiu. Ovládaš mágiu?“ „Neviem to naisto, ale včera keď ma napadli koboldi, tak ma zrazili na zem. Už som myslel, že je po mne, no vtom som zatvoril oči a z ruky mi vyleteli pramienky bleskov, ktoré spálili útočiacich koboldov.“ „To je veľmi, ale veľmi zaujímavé. Čo si pri tom povedal?“ „Nič, iba...“ „Iba čo? Spomeň si!“ „Iba, keď som zatvoril oči, nechcel som večnú tmu v podobe smrti...“ „Hmmm... Je veľmi nepravdepodobné, aby obyčajný človek v prípade núdze použil schopnosť čarodeja na piatej úrovni...“ šepkal si popod nos Drimacus. „Čo to znamená?“ spýtal som sa ho. „To znamená, že aj talentovaní ľudia, ktorí sa učia umeniu mágie sa nemôžu hneď naučiť kúzleniu bez zaklínania. A ty si mi práve opísal, že sa ti podarilo privolať na pomoc blesk iba obyčajným gestom, a to zdvihnutím ruky. Takúto schopnosť však majú iba mágovia piatej úrovne.“ „A ty si na ktorej úrovni?“ spýtal som sa Drimacusa. „Ja som mág najvyššej, teda deviatej úrovne. Dokážem zosielať mnohonásobné kúzla s najväčšou ničivosťou iba obyčajnou myšlienkou. Avšak to je teraz nepodstatné. Mám dôvodné podozrenie, teda ak si nevymýšľaš, že práve ty synom svetla naozaj si.“ „Nevymýšľam si!“ „Tak potom pošlem magickú správu sirovi Keldornovi Corthalovi, najstaršiemu paladinov Mediterry, že som pripravený priviesť ťa do Terrempírie hneď len čo sa preukážu tvoje schopnosti.“ „Do kráľovského mesta Mediterry?“ „Áno, a kráľovský trón čaká práve na teba, pochopiteľne, ak sa dokáže že naozaj si synom svetla.“ „A ako vám to mám dokázať?“ „Budem s tebou cestovať a budem pozorovať tvoje schopnosti a zároveň ti budem pomáhať.“ „Súhlasím Drimacus, ak ti nebude však vadiť to, že aj ja mám vlastnú úlohu a tou je nájsť známeho hraničiara Esehana La Kane a zistiť, čo sa s ním stalo.“ „Toho Esehana, ktorý sa preslávil ako ochranca prostého ľudu pred trollmi?“ „Správne, presne toho. Sľúbil som to jeho synovi a vlastne mu to aj dlhujem za moju dedinu, ktorú pred trollmi ubránil.“ „Tak dobre. Vidím, že si dobrá duša, presne ako syn svetla má byť. Mali by sme si však odpočinúť.“ povedal Drimacus a z batoha si vytiahol deku, ktorú prestrel na zem. Potom chytil svoju palicu do ruky a namieril ňou smerom k oblohe. Z oblohy zrazu začal padať guľový blesk priamo k nám. Avšak ja som sa nebál, lebo som Drimacusovi veril. Na mieste, kam dopadol sa vytvoril búrkový démon. „Budeš nás chrániť, kým budeme spať!!“ zakričal Drimacus na démona, ktorý vzápätí kývol na súhlas. Drimacus sa potom otočil na mňa a spýtal sa: „Ktorým smerom sa teda vydáme na svitaní?“ „Na sever, do Nostroma, tam sa popýtame a doplníme zásoby.“ „Dobre chlapče, tak dobrú noc a svetlo s tebou.“ „Aj s vami Drimacus, aj s vami...“ dopovedal som vetu, hneď som zaspal ako zabitý.

V mojom sne zasa vystupoval elf, ktorý mi vravel: „Už vieš kto si... Teraz sa však musíš naučiť byť tým, čím si... Musíš sa naučiť viesť svetlo. Áno... Viesť svetlo, ktoré povedie tvoje kroky a činy...“ Tentokrát som však vyrozumel zo sna len veľmi málo, ale vedel som, čo myslel tým, že viem, kto som. Veril som, že som syn svetla, a že mám nadprirodzené schopnosti. To bolo dobré, pretože viera je polovica úspechu. Už bolo ráno, ja som už len ležal na zemi a premýšľal som o tom, kto som. Búrkový démon ešte stále strážil, keď tu zrazu sa rozplynul. Bolo to preto, lebo sa Drimacus zobudil a démon mal príkaz strážiť, pokiaľ budeme spať. „Dobré ráno Adgaris,“ zaželal Drimacus „dúfam, že si sa dobre vyspal, lebo máme pred sebou dlhú cestu.“ „Samozrejme, už som svieži ako rybka.“ „Tak potom môžeme hneď vyraziť do Nostroma, nie?“ „No, skôr by som však ešte čosi pojedol. V žalúdku mi kvákajú žaby.“ odvetil som na lačno. „Ja viem, mám tu ešte nejaké zásoby.“ Odvetil Drimacus a mávol rukou ponad peň stromu, ktorý bol vedľa neho. Vtom sa vzduchom zatrblietali magické iskričky a na pníku sa objavil košík plný lekvárových koláčov. „Toto ma musíš niekedy naučiť, Drimacus.“ „Všetko bude. Teraz sa však choď najesť.“ odvetil Drimacus a začal sa záhadne pozerať na oblohu. Ja som sa pustil do koláčov. „Hej, Drimacus, nedáš si? Sú výborné.“ zvolal som naňho, on len však vypustil popod nos: „Recept mojej starej mamy...“ Vtom sa na oblohe z ničoho nič objavil biely holub, ktorý sadol Drimacusovi na vystretú ruku. Moc som sa nad tým nečudoval, už som si zvykol, že okolo Drimacusa sa stále deje niečo neobyčajné. Holub držal v pazúroch maličký zvitok. Drimacus mu ho opatrne zobral a zrazu sa mu v ruke zväčšil asi desaťkrát. Mág zlomil pečať a začal čítať. Bol zapečatený pečaťou s obrázkom Kamennej Päste. „Deje sa niečo?“ spýtal som sa zvedavo. „Nebuď zvedavý, všetko sa dozvieš včas.“ Ani nedopovedal a prečítaný zvitok mu zhorel v ruke. „Poďme!“ zavelil a vykročil na sever. Ja som ho nasledoval.

Cesta prebiehala pokojne, kým sme napoludnie nedošli k úžine Striebornej rieky. Obrovské bralá priepasti boli spojené starým spráchniveným lanovým mostom, dlhým asi pol míle. Nikto by nezostal kľudný, keby mal cez tento most prejsť, iba Drimacus. S nervami kameňa vyrazil smerom k mostu. Ja som ho neisto nasledoval. Asi v polovici mosta som dostal obrovské závrate. „Všetko bude v poriadku, ak sa nebudeš pozerať nadol.“ zakričal na mňa Drimacus, avšak ja som neodolal pokušeniu mrknúť sa tým smerom. Obrovská priepasť podo mnou vo mne vyvolala úzkosť. „Drimacus!“ zvolal som so strachom v hlase. „Čo sa deje, Agdaris?“ „Myslím, že už nespravím ani krok.“ „Neboj sa Agdaris, upokoj sa a snaž sa nemyslieť na priepasť pod tebou!“ kričal Drimacus z konca mosta. Zrazu však naňho spoza kríka skočili dvaja orkovia so sekerami. Útoku prvého sa uhol, avšak ten druhý mu odsekol hlavu a jeho bezvládne telo spadlo najprv na kolená a potom na zem. „Drimacus, niéé!!!“ zakričal som. Orkovia sa bezcitne smiali. Vytasil som meč a rozbehol som sa po orkoch, ale oni stihli preťať laná na moste. Vtom som padal do priepasti, avšak namiesto dopadu do vody som sa ocitol zase na moste, na ktorom som stál predtým. Drimacus stál na konci mosta a kričal na mňa: „Neboj sa Agdaris, upokoj sa a snaž sa nemyslieť na priepasť pod tebou!“ ani nestihol dopovedať, a ja som pochopil, že ak ostanem stáť na moste, stane sa to, čo som pred chvíľkou zažil. Ihneď som sa rozbehol smerom k Drimacusovi, ktorý iba prekvapene pozeral ako ma jeho reči prebudili k pohybu. „Drimacus, za tebou!!!“ Otočil sa, avšak nič nevidel, vtedy som ja už dobehol k nemu a spoza kríka na nás skočili dvaja orkovia so sekerami. Ja som si zobral toho čo bol odo mňa vyšší iba o tri stopy, Drimacus toho väčšieho. Zahnal som sa na orka svojím mečom, zatiaľ čo Drimacus mávol rukou a objavil sa nad jeho hlavou malý mesiac, ktorý odrážal útoky orka. Druhým mávnutím ruky zapálil útočiaceho orka, ktorý zaživa zhorel. Vtedy som ja zápasil ešte s druhým orkom. On mal tú výhodu, že mal dve sekery. V každej ruke držal jednu, tým pádom sa jeho útoky veľmi ťažko odrážali. Ešte k tomu boli jeho údery veľmi silné. Drimacus ma pozoroval, bol však pripravený pomôcť mi, keby som bol v núdzi. Už som myslel, že jeho obranu neprebijem, lebo ma dokonca pritlačil ku priepasti. Vtom som pocítil, ako mi do ruky prúdi neuveriteľné teplo podobné tomu, ktoré som pocítil v Esehanovom zrube. Rúčka meča sa úplne rozžeravila, ale mňa to vôbec nepálilo. Horúčava prešla do čepele, ktorá začala červenať od rozpálenia. Vtedy som sa zahnal po orkovi, ktorý môjmu meču do cesty postavil obidve sekery. Môj meč obidve sekery rozbil a dopadol na orkovú krúžkovú zbroj, ktorá sa pri vysokej teplote roztavila. Vtom sa ork začal zmietať od bolesti. Ja aj Drimacus sme ho pozorovali, ako sa pomaly na zemi mení jeho mäso na uhoľ. „Takúto smrť si zaslúžia iba zmätene zlé bytosti ako sú väčšinou orkovia.“ preniesol Drimacus nad mŕtvolou. „Vďaka za pomoc.“ poďakoval som. „Ak máš namysli ten žeravý meč, tak to som nebol ja... Teraz som si istý, že si Synom Svetla, avšak nevieš ešte používať svoju moc. Ukáž mi nohu, tú čo si mal zranenú. A odviaž obväz!“ prikázal mi. Odokryl som obväz, avšak žiadna rana tu nebola. „Cez deň sa tvoje telo regeneruje.“ „To by som asi vedel. Ako je to možné, že až teraz?“ „Asi to bude tým, že práve teraz sa odhaľuje väčšina tvojich schopností.“ povedal Drimacus s vážnosťou v tvári. „Mimochodom, ako si vedel, že za kríkom sú orkovia chystajúci sa zaútočiť?“ „Videl som budúcnosť. Bola strašná...“ „A ako ďaleko si videl do budúcnosti?“ „Iba chvíľu, ale stačilo.“ „Ty prekonávaš všetky moje očakávania, Adgaris. Takýmto tempom budeš o mesiac už pripravený...“ „Pripravený? A na čo?“ „Predsa na vojnu,“ povedal Drimacus s úsmevom na tvári „ale neboj sa, to už budeš v plnej sile.“ Ja som naňho iba prekvapene pozeral, zatiaľ čo on prehľadával mŕtvolu väčšieho orka. „Aha, tu je to...“ zamrmlal si pod nos. Vytiahol mŕtvole z kapsy zvitok. Mal na sebe povedomú pečať. „Útočiaci had!“ skríkol som. „Čože?“ „Tá pečať! Už som ju videl. Vo sne.“ „To je Uragusovo oko, a aj jeho pečať.“ vysvetlil Drimacus. „Uragus teda existuje?“ „A čo si si myslel? Veď keď existuješ ty...“ „To proti nemu mám bojovať?“ Drimacus iba prikývol, otvoril zvitok a začal čítať pre seba. Keď dočítal, povedal: „Vie o nás a chce nás zastaviť. Títo orkovia boli nájomní vrahovia. A bude ich viacej, a aj lepších. Väčšina z nich bude nočnej rasy, ale určite sa nájdu aj ľudia a možno aj pomstitelia.“ „Pomstitelia?“ „Nikdy si nepočul o pomstiteľoch?“ „Nie.“ „Nuž, je to umelo vytvorená rasa vyšľachtená z tých najlepších vlastností elfov, drówov, orkov, ľudí a obrov. Sú veľmi nebezpeční, ale aj ojedinelí. Žije ich už len okolo stovky.“ „A kto ich vytvoril?“ „Sám pán temnoty, ešte pred tisíc rokmi. Vtedy ich bola celá armáda, ktorú viedol Uragus ako prvú do boja proti Mediterre. Na čele bol on sám na čiernom drakovi, ktorý vraj nechrlil oheň, ale chlad a tmu. V dnešnej dobe sú pomstitelia najlepší nájomní vrahovia, pretože ovládajú vynikajúco bojovú mágiu aj boj.“ „Ale čo stojí v tom zvitku?“ „Že na mňa bola vypísaná odmena 10 000 zlatých. Naviac 5 000 tomu, kto zabije aj môjho sedemnásťročného spoločníka. Tvoje meno ešte nevedia, a chcel by som, aby to tak aj ostalo.“ „Prečo?“ „Pretože by o tebe zistili všetko a mohli by ťa napadnúť cez rodinu a blízkych.“ „Chápem...“ odvetil som. „Pokračovali sme v ceste do Nostroma, avšak boli sme oveľa nepokojnejší než pred útokom orkov. Počas cesty mi Drimacus rozprával o Kamennej pästi. „Založil ju Lord Kain Hakunin. Bol to jeden z najmúdrejších ľudí, ktorí kedy žili v Mediterre. Zároveň bol aj vynikajúci mág a najvyšší kňaz Mediterre. Hrdina, ktorý vlastne takmer porazil Uragusa v bitke pri rieke Serpentine. Vtedy bola Uragusova jednotka pozabíjaná len s menšími problémami. Ostal iba on sám, pán temnoty na čiernom drakovi a skupina paladinov vedená lordom Hakuninom. Rytier smrti, Uragus, chcel odletieť na svojom drakovi, ale Kain Hakunin naňho zoslal pomstychtivú búrku, ktorá mu nedovolila vzlietnuť, preto bol Uragus odkázaný iba na seba. Zoskočil z draka a vtedy jediný raz v histórií uvideli stvorenia svetla pána temnoty z blízka. Vysoká postava, skoro obor, oblečená do plátového brnenia z čierneho kovu a za chrbtom mu viala vo vetre pláštenka čierna ako noc. Na hrudi mu žiaril červený znak, ktorý si ty nazval okom hada. Na ramenách mal dlhé ostré bodáky, a jeho helma, ktorá mu dokonale zakrývala obličaj, vyzerala ako tvár plná nenávisti. Spod helmy mu trčali dlhé blonďavé vlasy. Na kolenách mal chrániče v tvare ľudských lebiek a v rukách držal bájny obojručný meč Kaishan III.“ „Nie je to ten meč, ktorý je tiež nazývaný Silou Bohov?“ „Je to presne ten meč. Ukoval ho sám Cromwell, najlepší kováč v histórií Mediterry, už pred Veľkou vojnou. Bol taký mocný, že ten, kto by ho používal, by bol silný ako bohovia. Preto ho Cromwell ukryl v Jaskyni Smútku na Čiernej hore, aby ho nikto nenašiel...“ „Ale Uragus ho našiel teda...“ „Áno,“ odvetil Drimacus a povzdychol si „,odhalil ho vďaka tomu, že obetoval všetku svoju poslednú humánnosť Persidovi.“ „Bohovi pomsty a nenávisti?“ „Presne tak, a ako odmenu mu Persidus priviedol Cromwella z minulosti. Uragus mučil Cromwella tými najhoršími spôsobmi, dokonca mu ukradol jeho dušu, aby ho prinútil prezradiť miesto, kde bol Kaishan III. ukrytý. Potom urobil výpravu do Čiernej hory, kde sa mu podarilo získať túto mocnú zbraň. Nakoniec nechal v Čiernej hore vybudovať pozemský palác, v ktorom sa usídli a doteraz sa tam pripravuje na ďalšiu Veľkú vojnu.“ „Ale povedz mi, ako to dopadlo medzi Uragusom a Hakuninom.“ pripomenul som zábudlivému arcimágovi, ktorý strašne odbiehal od témy. „No jasné, kde som to skončil?“ „Uragus zoskočil z draka a bol odkázaný iba sám na seba...“ „Ach áno, zoskočil z draka a postavil sa tvárou v tvár Hakuninovi a jeho družine paladinov. Vytiahol z puzdra na chrbte Kaishan III. a namieril s ním na družinu paladinov. Tí na seba vtedy začali povolávať priazeň bohov a obklopila ich úžasná aura, ktorá ich ochraňovala pred zlom. Hakunin vyvolal z inej sféry nemŕtveho párača, stvorenie s obrovskými drápmi, ktoré okamžite zaútočilo na Uragusa. On čakal do poslednej chvíle kým naňho párač neskočil. Vtedy iba vzpriamil meč pred seba do vertikálnej polohy a párač cez neho preletel rozťatý na dve časti. Na zem dopadol iba spálený prach. Uragusov smiech sa ozýval úžinou rieky. Paladinmi to otriaslo od základov, ale žiaden necúvol pred pánom temna. Zrazu dal Hakunin povel k útoku a zoslal na Uragusa zrkadlovú guľu, ktorá ho odhodila do rieky Serpentine. Paladinovia bežali do rieky proti Uragusovi, keď sa začala voda okolo rytiera smrti variť. Tí paladinovia, čo sa neuvarili, sa utopili. Smiech Uragusa bol ešte väčší a ešte hrozivejší. Nato sa Hakunin rozzúril, a z jeho zloby sa okolo neho rozletel ohnivý prstenec, ktorý spálil aj všetku okolitú trávu a stromy, avšak Uragusa ochránila mágia ukrytá v jeho meči. Búrka, ktorá zabraňoval Uragusovi aby odletel na svojom čiernom drakovi zmizla, tak Uragus vyskočil drakovi na chrbát a odletel preč. Odvtedy ho už nikto nevidel. Hakunin vtedy na pamiatku padlých paladinov založil rád Kamennej päste.“ „Prečo Uragus utiekol?“ „Neutiekol zo strachu, ale preto, aby rozzúril lorda Hakunina. Pár týždňov po tejto udalosti sa vydal Hakunin naplnený zlobou a túžbou po pomste sám do Čiernej hory, kde pravdepodobne našiel smrť. Ani jeho potom už nikto nevidel.“ „To je smutný koniec pre takého statočného muža.“ dodal som. Rozmýšľal som nad tým, aký je Uragus mocný. Vŕtalo mi v hlave aj to, čo znamená, že Kaishan III. Kde je potom Kaishan I. a II.? Už som nechcel vyzvedať, pretože sme práve dorazili pred brány Nostroma. Bolo to veľké mesto, aspoň sa mi zdalo. Asi to bolo tým, že som dovtedy nebol v žiadnom meste. Strážca brány nemal zábrany pustiť nás dnu po tom, čo zbadal znak Kamennej päste hompáľajúci sa na Drimacusovom krku. „Musíš aj mne taký zohnať.“ povedal som s humorom Drimacusovi. „Neboj sa, zanedlho ho nebudeš potrebovať.“ povedal Drimacus vážnym tónom. „Poď za mnou.“ Nasledoval som Drimacusa do najbližšieho hostinca U veselého trpaslíka.“ Vošli sme dnu, hneď pri vstupe som zacítil vôňu údených klobás, pečeného kanca a vareného vína. Bolo tu rušno, asi nejaká oslava. „Čo sa tu deje?“ spýtal som sa najbližšieho hosťa. „Večera pred výpravou.“ „Pred akou výpravou?“ „Ty si tu nový, čo? Zajtra odchádza výprava dobrovoľníkov do koboldej jaskyne. Vraj tam držia koboldi v zajatí Esehana La Kane, tak sa partička chlapov z mesta rozhodla, že ho pôjdu zachrániť. Hostinský je Esehanov priateľ, tak pripravil pre chlapov hostinu.“ „A kto velí výprave?“ „Veď hostinský. Choď si s ním pokecať, ak sa chceš prihlásiť do výpravy.“ Drimacus nič nepovedal iba rukou naznačil ktorým smerom je pult. Podišiel som k hostinskému a spýtal som sa ho, či sa nemôžem zúčastniť na výprave. Bol to bystrý trpaslík. „Dobre, zajtra ráno na svitaní pred hlavnou bránou sa stretneme.“ odpovedal. Otočil som sa na Drimacusa, on len povedal: „Môžeš so mnou rátať.“ Ja som kývol hlavou. „Teraz ti však ukážem, kvôli čomu som ťa sem priviedol. Poď za mnou.“ Drimacus otvoril tajný poklop za pultom. Hostinský sa tváril akože nás nevidí. Vošli sme do dlhej podzemnej chodby. Na stene boli fakle a viseli tu vežové štíty so znakmi Kamennej pästi. „Táto chodba vedie do jednej zo základní Kamennej päste.“ povedal Drimacus. Na konci chodby boli obrovské kovové dvere, ktoré nemali ani zámok ani kľučku ani nič čím by sa dali otvoriť. „Dotkni sa ich rukou.“ prikázal mi Drimacus. Ja som ho poslúchol a len čo som sa ich dotkol končekmi prstov, začali sa pomaly odsúvať. „Reagujú na svetlo v srdci.“ vysvetlil Drimacus. „Priviedol som ťa sem kvôli poslednej skúške.“ Dvere sa medzitým otvorili a pred nami sa otvorila veľká hala. Uprostred nej stálo nejaké magické zariadenie. Bol to komunikačný portál, cez ktorý mohli medzi sebou hovoriť jednotlivé frakcie Kamennej päste. Drimacus pristúpil k portálu a predniesol nejaké heslo. Vtom sa okolo portálu začal vlniť vzduch a portál sa zmenil na niečo, čo vyzeralo ako hladina vody. Zrazu sa na nej objavila tvár muža v staršom veku s korunou na hlave. Bol to Fromon, kráľ Mediterry. „Zdravím ťa Drimacus!“ povedal muž na druhej strane. „Vaša výsosť, priviedol som sem syna svetla, ako ste kázali.“ „Výborne, som rád, že konečne počujem dobré správy. Už si ho podrobil záverečnému testu?“ „Ešte nie, vaša jasnosť, ale chcel som, aby ste sa na to mohli pozrieť.“ „Výborne Drimacus. Môžete začať.“ „Ako rozkážete veličenstvo.“ „Poď sem, pred portál.“ prikázal mi Drimacus šepotom. „A nezabudni sa pokloniť...“ Podišiel som pred portál, aby ma uvidel kráľ Fromon, zdvorilo som sa poklonil a pozdravil. „Nemusíš sa klaňať, ak si naozaj synom svetla. Skôr naopak, ja by som sa mal tebe ukloniť...“ povedal kráľ. „Vaše veličenstvo, volám sa Agdaris Lamon.“ „Agdaris Lamon? To meno som už niekde počul, ale už si nespomínam. Moja hlava je stará, už zabúda veľa vecí. Takže Agdaris, máme pre teba poslednú skúšku. Prvý syn svetla sám predpovedal svoju smrť, ale aj svoje znovuzrodenie a preto nám zanechal jednu vec, aby sme my mohli zistiť bezpečne, kto je ten vyvolený.“ rozprával kráľ „Tá vec je truhla zatvorená magickým zámkom, ktorý môže otvoriť iba pravý syn svetla, čiže ak sa ti ju podarí otvoriť, budeme naisto vedieť, že ty si ten pravý. Drimacus je presvedčený, že si, ale aby všetci stratili svoje pochybnosti, musíš podstúpiť túto skúšku.“ „Nevidím v tom problém vaša jasnosť, ale mal by som jednu otázku...“ „Pýtaj sa chlapče...“ „Čo sa nachádza v tej truhle?“ „To presne nevieme, ale mali by tam byť mocné artefakty, ktoré patrili synovi svetla. Tak a teraz mu podajte truhlu.“ prikázal kráľ. Ani som si nevšimol, že v rohoch miestnosti stáli paladinovia Kamennej päste, ktorí okamžite na kráľov rozkaz priniesli veľkú truhlu a položili ju predo mňa a potom ma začali sledovať. Na jej veku bol otlačok ruky, ináč žiadny zámok. Pozrel som sa na Drimacusa, ktorý mi dal kývnutím hlavy znamenie, že mám začať. „Len smelo, do toho,“ povzbudzoval kráľ cez portál nedočkavým hlasom. Ja som pomaly približoval ruku k otlačku na truhle. Čím som mal ruku bližšie, tým som cítil väčšie teplo. Vtom mi neznáma sila ruku na to miesto sama pritiahla a moja dlaň presne zapasovala na otlačok. Nato celú miestnosť zalialo silné oslepujúce svetlo vychádzajúce z otvárajúcej sa truhly. Po chvíľke zhaslo a všetci uvideli, že truhla je prázdna. „Truhla je prázdna...“ vykríkol niektorý z prekvapených paladinov užasnutým hlasom. Kráľ nič nevravel. Všimol som si zrazu, že na dne truhly je otlačok bojového jednoručného meča. Zrazu si to všimli aj ostatní vrátane kráľa. „Mal tam byť asi meč, ale nie je...“ prehovoril kráľ do ticha. Vtom som vytiahol svoj meč a nadvihol som ho nad seba. Prehovoril som rečou starého syna svetla: „Sarin to sepenteraru endico sinterus la velimo stamere...“ Drimacus prekladal: „Čo bolo odobraté, vrátil osud späť vlastníkovi...“ Len čo Drimacus dopovedal, položil som svoj meč do otlačku v truhly. Nebolo pochybností, že tam zapasoval presne na mieru. Vtom znova miestnosť zalialo obrovské svetlo. Nevyžarovalo však z truhly, ale zo mňa. Všetci skoro skameneli od údivu a pozerali na mňa s úžasom. „Niet pochýb, že si vyvolený...“ povedal kráľ. Až vtedy som sa na seba pozrel do zrkadla na stene. Bol som oblečený v prekrásnom striebornom brnení, ktoré priam žiarilo. Na pleciach som mal bodáky, ktoré znázorňovali slnko, na chrbte biely plášť z hodvábu a na hrudi svietila zlatá hviezda. Bola so špicom nahor, čiže znázorňovala slnko a svetlo. Mal som na sebe aj plátový opasok s puzdrom, do ktorého presne pasoval môj meč. V ruke som držal strieborný štít so znakom svetla. Vyzeral veľmi pevne, rovnako ako zbroj. Vtom zaznel neznámi dunivý hlas, ktorý ako keby vychádzal z truhly: „Syn svetla! Toto sú veci, ktoré ti patria. Meč, ktorý sa ti cestou osudu dostal do rúk skôr, než si vedel čo si zač, nie je obyčajný. Dokáže sa pri správnom používaní rozžeraviť tak, aby prešiel cez akúkoľvek prekážku. Zbroj je tiež magická. Okrem toho, že je odolná voči bežným zbraniam, je tiež vysoko odolná voči magickým útokom. Okrem toho je taká ľahká, že si si ani len nevšimol, že ju máš na sebe. Opasok je obohatený o magickú moc stonásobiť tvoju silu na pár sekúnd, ináč stále tvoju silu strojnásobuje. A štít je asi najmocnejší, ale jeho moc musíš odhaliť sám. Tieto veci pre teba ukoval kováč Cromwell a očarovali ich piati najväčší mágovia Mediterry pred dávnymi časmi. Sú tvoje a nech ti dobre slúžia na ceste svetla. Používať ich môže iba človek s čistými úmyslami, ináč ho stretne zaslúžený trest.“ Hlas stíchol a s ním ostalo ticho v celej miestnosti. Nikto nemal slov, všetci boli užasnutí z toho, čo sa stalo. Vtom však ticho prerušila kráľova reč: „Myslím, že by si mal čo najskôr navštíviť kráľovský dvor.“ „Súhlasím vaše veličenstvo, ale ešte pred tým si tu musím splniť jeden sľub, čo som dal. Sľúbil som malému chlapcovi, že mu nájdem otca a preto som sa pridal k výprave, ktorá ho zajtra ide zachrániť zo zajatia koboldov.“ „Chápem tvoje pohnútky, ale poponáhľaj sa, pretože osud krajiny je v tvojich rukách.“ Vtedy som pocítil, ako sa do mňa vlievajú skúsenosti prvého syna svetla. „Cítiš sa na to, aby si prešiel tréningom paladinov?“ spýtal sa ma najstarší paladin tejto základne Kamennej päste. „Prečo nie? Vždy bolo mojim snom stať sa paladinom.“ odvetil som mu. Tréning trval až do svitania. Bol som však stále v plnej sile, zatiaľ čo ostatný paladinovia, čo ma trénovali, už boli na dne so silami. Tréning bol tvrdý, ale ja som sa naučil za jeden deň to, čo sa ostatný paladinovia učia týždne. Naučil som sa základné kúzla paladinov, schopnosť odvrátiť nemŕtvych do podsvetia, ovládať auru, ktorá mi dopomáha v boji predvídať nepriateľove útoky a veľa zručností s mečom a štítom. Cítil som sa pripravený ako nikdy v živote. Sebavedomie mi hlavne dodávala moja výzbroj, ktorá bola fakt nádherná. Keď som sa ráno ukázal medzi dobrovoľníkmi pri hlavnej bráne, všetci boli prekvapení a zároveň nadšení, že s nimi pôjde paladin a mág. „Volám sa Enrico La Kane, pre tých, čo ma ešte nepoznajú...“ prehlásil trpaslík s obojručnou sekerou a okrídlenou helmou. Jeho dlhé a ryšavé fúzy a brada značili, že je asi veľký bojovník zo severu. „ ...a vediem túto výpravu na záchranu Esehana La Kane, môjho bratranca. Práve vyrážame.“ Všetci ponasadali na kone a vyrazili smerom na juh, ku koboldej jaskyni. „Nemáme kone...“ povedal som si po tichu. Vtedy Drimacus luskol prstami a spoza rohu vybehli dva nádherné žrebce. „Vari si si myslel, že v Kamennej pästi nemajú kone?“ povedal Drimacus s úsmevom na tvári. Nasadli sme do sedla a vydali sa spolu s družinou na juh. Bolo nás dvanásť, čo by malo stačiť proti akémukoľvek množstvu koboldov...

Podvečer sme došli ku Striebornej rieke a k mostu ponad jej úžinu. Pekne jeden po druhom sme cez neho prešli bez problémov. Už som sa nebál výšky, lebo som si uvedomoval, že sú aj nebezpečnejšie veci ako táto lávka. Večer sme založili táborák pri špicatej skale blízko jaskyne. „Tu som ťa stretol Agdaris, pamätáš sa, aký si bol vtedy vystrašený?“ povedal Drimacus s úsmevom na tvári. „Pamätám, že som skoro pustil do gatí.“ Drimacus sa na to zasmial. Bol to zvláštny človek. Často sa neusmieval, skôr naopak, ale dobre som si s ním rozumel. Bol veľmi múdry a učil ma ako sa mám správať. Bol mi niečo ako druhým otcom. Vtedy ma napadlo, čo asi robí môj otec. Začalo mi byť smutno po rodičoch. Uvedomil som si, že ani nevedia, či žijem, alebo či som mŕtvy. „Teraz sa tam nemôžeš vrátiť.“ povedal Drimacus „Mohli by nás sledovať, vlastne nás stále sledujú. Ohrozil by si tak ich život.“ „Ako si vedel na čo myslím.“ „Nemusím byť veštec aby som z tvojich očí vyčítal, že je ti smutno za domovom...“ „Ja za nimi ísť musím! Pochop, že sa musia dozvedieť, kto je ich syn...“ „Oni to vedia...“ odvetil Drimacus a odvrátil tvár. Pokračovali sme v ceste až do večera. Už bola tma, keď sme dorazili pred jaskyňu koboldov a zosadli sme z koní. Všetci sa pripravovali na útok. Bolo hrozné ticho. Také ticho v lese obyčajne nebýva. Nebolo počuť žiadne húkanie sovy, ani žiadne iné zvuky lesa. Dokonalé ticho však bolo prerušované šušťaním ihličnatých stromov. Nemal som z toho dobrý pocit, ale strach sa nehlásil. Drimacus hladkal svoju palicu. „Ideš aj ty do boja?“ spýtal som sa ho. „Samozrejme, nenechám si ujsť príležitosť precvičiť si bojovú mágiu v praxi.“ povedal Drimacus a pousmial sa. Enrico, hostinský z krčmy v Nostrome, si zvesil z koňa obojstrannú obojručnú sekeru, ktorá bola väčšia ako on sám. „Há, dostal som chuť oddeliť od seba pár končatín, čo vy na to?“ zvolal gnóm. „Ideme!“ odvetili chlapi. „Tak ideme..“ „Tak poďme!“ odvetil som Drimacusovi. Chlapi práve vchádzali do jaskyne s fakľami v rukách, a my sme išli za nimi. Drimacus vyčaroval malú guľu, ktorá nám svietila pod nohy. Jaskyňa sa zdala byť dosť dlhá a veľká. Vchádzali sme hlbšie a hlbšie do útrob, avšak cestu nám neskrížil ani jeden kobold, iba potkany behajúce po zemi. Zdalo sa, že jaskyňa je prázdna. Vtom sa chodbou ozval výkrik. Bol to hlas jedného z mužov. Pozreli sme sa vydesene okolo seba. Jeden muž ležal na zemi mŕtvy. Mal biele, dupkom postavené vlasy. „Čo ho preboha zabilo?“ spýtal sa Enrico vydesene. Drimacus sa poobzeral okolo mŕtvoly, nakoniec ju posunul a pod ňou bol zvláštny znak. „To je uh-nak-ruh-nox.“ odvetil Enricovi. „Do pekla s tým! Čo to je?“ opýtal sa nervózne. „Je to elfský zakázaný znak. Ten kto poruší jeho auru, zomrie desivou smrťou. Nepoužíva sa už vyše štyristo rokov odkedy bol zakázaný najvyššou elfskou radou pre jeho zneužívanie. Pochybujem, že koboldi ovládajú starú elfskú mágiu...“ „Čo tým chceš naznačiť?“ spýtal som sa Drimacusa. „Mám taký pocit, že v tejto jaskyni nás čaká prekvapenie.“ „A aké?“ opýtal sa Enrico. „To ešte neviem...“ odvetil Drimacus a náhle zvážnel a tváril sa akoby počúval do tmy. „Blížia sa...“ zrazu povedal. Zdvihol do vzduchu svoju palicu a preriekol zaklínadlo. „Inservances apoultures imperios...“ Vtom sa otvorila sférová brána z ktorej vyšiel menší búrkový démon. „Bež popredu!“ rozkázal mu Drimacus. „Démon ich nezastaví, je ich priveľa...“ „Koboldov?“ spýtal sa Enrico udivene. Vtedy mi došlo, čo je tam dole. Cítil som ich prítomnosť, odkedy sme vstúpili do jaskyne. „Tiene... Dole sú tiene.“ odvetil som Enricovi. Vtom jeden z mužov cúvol o krok a vzápätí sa otočil a bežal von z jaskyne. Za ním ďalší a ďalší. Posledný som ostal ja, Drimacus a Enrico. „Moja sekera poraní aj tieň, je očarovaná ohnivou silou, ktorá ich dokáže zabiť.“ povedal hrdo a vykročil smerom dovnútra do jaskyne. Boli sme síce len traja, ale odvahy sme mali za desiatich, a to bolo hlavné. Odhodlali sme sa zachrániť Esehana, ktorý bol hrdinom, akým som sa vždy chcel stať...

Kapitola III: Nekromancer

Stál som uprostred rozkvitnutej lúky. Vzduch voňal peľom a vtáky štebotali. Vtom sa na oblohe objavil čierny drak, presne taký, na akom vraj lietal Uragus. Jeho krídla zatienili lúku, a zrazu všetky kvety uvädli. O chvíľu bola zem suchá a popraskaná a vzduch smrdel sírou a hnilobou. Začal fúkať vietor plný prachu. Začali ma štípať oči, tak som si ich prikryl rukou. Na zemi pristál čierny drak, vysoký asi tristo stôp. Bol gigantický, veľký ako palác. V skutočnosti draci takí veľkí nebývajú, ale tento bol. „Syn svetla? Ha, ha, ha, ha! Aký smiešny a slabý tvor si...“ povedal drak dunivým hlasom. Vtom zažiarilo na oblohe svetlo, a oslepilo mňa aj čierneho draka. Svetlo stále naberalo na intenzite, avšak mne už nevadilo, zato čierny drak musel schovávať svoju hlavu pod krídlo. Ja som rozoznal zdroj silného svetla. Bol to tiež drak, celý biely, ako keby bol zo striebra. Bolo ťažké povedať, ktoré svetlo je silnejšie, či Slnko alebo ten biely drak. Pristál vedľa mňa, a ja som naňho bez váhania vyskočil a odletel. Leteli sme ponad celú Mediterru, ale pomaly sa začala celá meniť, začali rásť mestá, oblaky černeli a rieky tiež. Pôsobili zašpinene. Cesty sa začali zväčšovať a lesov ubúdalo. Leteli sme do budúcnosti, ktorá ma desila a prebúdzala vo mne desivé myšlienky. Vtom drak, na ktorom som letel sa premenil na kopu kostí, a ja som padal.

Keď som dopadol a otvoril oči, nado mnou sa skláňala známa tvár. Snažil som sa zaostriť obraz. Nakoniec sa mi to podarilo. Bol to Drimacus: „Žiješ?“ opýtal sa. „Čo sa deje?“ „Stúpil si na uh-nak-ruh-nox,“ odvetil Drimacus. „Mysleli sme, že už je po tebe, ale teraz vstávaj, lebo sú tu koboldi a prichádzajú aj tiene...“ Drimacus mi pomohol postaviť sa na rovné nohy. Vytiahol som meč a uchopil som štít. Enrico už zápasil s dvoma koboldmi a búrkový démon ich už asi tridsať upiekol bleskami. Vtom začali zo stien vyliezať tiene ako červíky z mokrej hliny. Boli to také čierne oblaky v tvare postavy so zelenými svietiacimi očami. Vtedy som si kľakol a preriekol formulku na odvrátenie nemŕtvych. „Gilanus astrale unmorte magmazol! Magmazol!!!“ Vtedy sa okolo mňa vytvorilo denné svetlo, a každý tieň, čo sa ku mne priblížil buď utiekol, alebo sa premenil na prach. Potom som sa mohol naplno venovať boju s koboldmi. Drimacus po nich a po tieňoch zosielal ohnivé, elektrické a mrazivé magické strely a Enrico používal svoju očarovanú sekeru na rozštvrťovanie nepriateľov. Ja som ešte nebol v boji síce taký skúsený ako Enrico, ale vďaka mojej výstroji nemali koboldi šancu. Vtom sa ozvala silná rana a zem sa zatriasla ako od strachu. „Môj búrkový démon! Cítim, že je mŕtvy! To nie je možné..“ povedal Drimacus. „Vyzerá to tak že niekto veľký sa blíži...“ povedal Enrico. „Alebo niečo veľké...“ dodal som: „ ...ako napríklad kamenná guľa!! Pozor, všetci za mňa!“ skríkol som. Môj opasok začal svietiť a meč sa rýchlo rozžeravil. Ja som skočil oproti obrovskej kamennej guli, ktorá sa oproti nám valila z chodby. Z celej sily, ktorú mi opasok stonásobil na pár sekúnd, som do nej mečom sekol tak, že sa rozdrobila na stovky malých kamienkov, ktoré popadali Enricovi a Drimacusovi k nohám, keď stáli zamrznutí od údivu. „Ste v poriadku?“ spýtal som sa ich. „Toto bol odvážny čin, Agdaris!“ preniesol Drimacus. „Vidím, že odvahy máš takmer ako trpaslíci!“ zvolal Enrico. „Ja ani neviem kde sa to vo mne zobralo, bol to ako keby reflex, ako keby mi nejaký šiesty zmysel poradil, čo mám spraviť,“ odvetil som. „To je paladinská aura, ktorú ti implementovali paladinovia počas výcviku. Vidím aspoň, že sa tvoje paladinské schopnosti vyvíjajú tým správnym tempom.“ povedal Drimacus. „Moja trpasličia intuícia my vraví, že tento mladík nie je obyčajný človek...“ „Máš pravdu Enrico,“ odvetil mu Drimacus „ ,veruže nie je obyčajný. Máš tu česť bojovať bok po boku s legendárnym synom svetla, Agdarisom Lamonom.“ Vtedy si dal trpaslík dole helmu, kľakol si predo mňa a sklonil hlavu. „My trpaslíci sme vždy verili v to, že existujete,“ povedal pokorne. „Enrico, to nemusíš... Som normálny človek ako každý iný, len mám trochu ťažší osud. Ber ma ako svojho priateľa,“ povedal som mu. „To nemôžem, takto by jednal každý trpaslík. Vy ste náš zákonný vládca. Vlastne vládca všetkých stvorení svetla, mali by ste vládnuť aj tým namysleným elfom, a oni by vás mali uznávať!“ Vtom sa Enrico smutne zatváril. „Čo sa deje?“ spýtal som sa ho. „Nič, iba my trpaslíci sme dúfali, že syn svetla bude trpaslík, že aj my si konečne vydobyjeme slávu a česť...“ „Ale veď ju máte. Trpaslíci sú známi svojou silou, múdrosťou, ale aj pohostinnosťou a priateľskou povahou.“ „Má pravdu,“ dodal Drimacus. „Vlastne hej. Nie sme takí namyslení a panovační ako elfovia. Esehan je však jediná výnimka, ktorú poznám.“ Vtom sa zarazil a pozrel na Drimacusa. Všimol si jeho uši, ktoré boli špicatejšie než ľudské a zaskočene sa zatváril. „To je v poriadku Enrico, otec bol elf a matka bola človek,“ ukľudnil ho Drimacus. „Tak potom prepáč, že som ohováral rasu tvojho otca, ale tí elfovia sú takí...“ „Namyslení!“ doplnil som Enrica. „Správne. Ale teraz už pokračujme ďalej do jaskyne,“ povedal Enrico a vykročil smerom hlbšie do tmy. Drimacus chvíľu stál na mieste potom sa pohol smerom za Enricom. „Otca som nikdy nepoznal. Zomrel skôr než som sa narodil...“ prehodil pod nos, keď kráčal popri mne. „To mi je ľúto.“ „Nemá byť prečo, netreba smútiť za nepoznaným, preto mi ani Enricove reči nevadili.“ „Enrico je typický trpaslík, a to že nemá rád elfov je u nich spravidla jasné, aj keď neviem prečo,“ odvetil som. „Čo si ho nepočúval, veď sú namyslení...“ povedal Drimacus s úsmevom. „Tak poď, pridajme do kroku aby sme v tejto diere nestratili Enrica.“ dodal Drimacus a pridal do kroku. Chvíľu sme kráčali a ja som mal tušenie, že sa čosi stane, že nám niečo hrozí. Vtom Enricovi v ruke zhasla fakľa. „Plyn!“ bolo posledné slovo, ktoré som počul.

Prebral som sa na veľkú horúčavu a ako ma niekto triasol za plecia. „Zobuď sa človeče, lebo je po nás!“ Mykal so mnou dlhohnedovlasý elf. Bol to Esehan La Kane, muž ktorého sme prišli zachrániť. „Kde to sme?“ prvá otázka, čo ma napadla. Vtom som sa rozhliadol a zistil som, že ležím vo veľkej klietke, ktorá klesá do obrovského kotla plného žeravej ocele. „Chcú si z nás urobiť magické zbrane...“ povedal Esehan. „Kde je Drimacus a Enrico?“ „Neviem, kde je Enrico, ani ten druhí. Teraz však rozmýšľajme, ako sa stadiaľto dostaneme!“ Esehan mal pravdu. Času sme mali veru málo, čím ďalej sme boli bližšie ku kotlu, horúčava bola stále viac a viac neznesiteľnejšia. Koboldi pod nami stále poskakovali a tešili sa ako nás primiešajú do ocele. Vtom som siahol po meči, ale on nikde. Zobrali mi ho predtým, než ma sem strčili. Takisto mi zobrali aj opasok, vtom som si však všimol, že mi ostal môj štít, ale nevedel som ako by mi mohol pomôcť. Hlas z truhly mi síce vravel, že je najmocnejší zo všetkých artefaktov, ktoré som dostal, ale nevedel som, akou magickou silou disponuje, a už vôbec som nevedel, ako ju mám privolať. Chytil som štít do rúk a na jeho lícnej strane sa začal červenou farbou vypisovať text. Bola to elfština... „Esehan, ty si elf! Čo je tu napísané?“ zvolal som naňho. „Ukáž! Hm, je to stará elfština, ale pokúsim sa. Ten, nad ktorým sa vznáša smrť, a posledné chvíle života chce predĺžiť, a svoju smrť oddialiť od neodvratného konca, nech smerom k Synovi Svetla ukáže svoju zovretú ruku a on mu podá tu svoju na pomoc... Potom je tu písané ešte čosi elfským písmom, ale jazyk mi je neznámy.“ „Čo to môže znamenať?“ spýtal som sa ho. „To neviem, starí elfskí mágovia boli zo svojej práce vyšinutí a písali všetko v metaforách,“ odvetil Esehan. Zrazu sme pocítili, ako spodok klietky začal pripekať. Ako keby v poslednej chvíli sa na štíte objavila päsť. „Aha, zovretá ruka! To bude ono!“ zakričal Esehan. „Čo teraz?!“ „Neviem, chyť sa jej!“ odvetil Esehan. Priložil som ruku k ruke na štíte. Vtom sme prestali cítiť pálenie, pretože všetko okolo nás sa zastavilo. Čas zamrzol. Pozrel som sa na Esehana, on na mňa a potom sme sa pozreli okolo seba, potom zase na seba. „Ten štít dokáže zastaviť čas!“ zvolal Esehan. Ako sme tak stáli v klietke, dochádzalo nám, že sme aj tak v keli, pretože sme boli stále v klietke, z ktorej sme sa stále nemohli dostať. „Aha, štít! Je celý červený!“ upozornil Esehan. „Áno a mám taký pocit, že keď bude zase normálny, tak sa čas pohne,“ odvetil som mu na to. „Tak potom máme dosť času na to, aby sme sa s tadiaľto dostali...“ povedal Esehan a pristúpil k dverám klietky. Visel na nich veľký hrdzavý zámok. Esehan vytiahol pakľúče a začal sa vŕtať v zámku. „Ty vieš vari otvárať zámky?“ „Tomu kúr! Hraničiari musia vedieť veľa vecí, aby mohli prežiť. Aj otvárať zámky, na to máme školu,“ povedal s humorom. „Tak si ale pohni, pretože štít už bledne...“ Nato štít už úplne vybledol a čas sa zase spustil. Klietka sa pohla smerom nadol a to trhnutie Esehanovi vytrhlo pakľúče z ruky. „Pri Persidovi!“ zahrešil Esehan. Zobral posledný šperhák a začal odznova. „Poponáhľaj sa, už nemáme veľa času!“ súril som ho. „Veď hej, veď hej...“ ani Esehan nedopovedal a začul som prasknutie. Esehan sa ku mne otočil so psími očami a ukázal mi zlomený šperhák so slovami: „To bol môj posledný...“ „Ukáž to sem!“ Odsunul som Esehana a pozrel som sa na zhrdzavený zámok. „Požičaj mi jednu rukavicu, rýchlo!“ Esehan mi podal jednu zo svojich vzácnych strieborných rukavíc. „Jemne s ňou zaobchádzaj, je zo striebra...“ Nasadil som si ju a uderil som s ňou z celej sily do zámku, ktorý sa následne rozpadol na tri časti. Kopol som do dverí, ktoré odleteli a rozmliaždili na zemi dvoch koboldov. „Poď!“ zvolal som na Esehana. „Zoskočil som na zem a hneď za mnou Esehan. Vtom sa akurát kovová klietka ponorila do žeravej ocele. „Tomu hovorím na poslednú chvíľu...“ preniesol Esehan. „Ešte si nevydychuj.“ Drgol som do Esehana aby sa otočil. Pred nami stál zástup asi dvadsiatich koboldov. Jeden na mňa hneď skočil, tak som mu šupol päsť do hlavy, ktorá sa potom zatvárila ako rozkopnutá rajčina. Jeho oštep si zobral Esehan, a hneď len čo ho pevne chytil prebodol s ním naraz dvoch koboldov. Ja som napäsťoval ďalšieho kobolda s obojručným koboldím mečom, ktorého obojručný meč mi zapasoval do ruky presne ako jednoručný meč bastard. Esehan bol vynikajúci v boji, s oštepom zaobchádzal ako virtuóz, aj keď bolo všeobecne známe, že jeho obľúbenou zbraňou je zlatý cep. Za pár okamihov sme všetkých koboldov zmasakrovali a ostali sme stáť uprostred kruhu ich mŕtvol. Pri stene jaskyne Esehan zbadal stojan so zbraňami. On si zobral jeden z cepov a ja obojručný meč, ktorý sa medzi ostatnými zbraňami vynímal ako labuť medzi sliepkami. Mal nádherne tvarovanú rukoväť s ružou pri ústí čepele. Bol to nádherný kus. „Ty vieš bojovať s obojručným mečom?“ spýtal sa ma Esehan. „Neviem, možno... Vždy som to chcel vyskúšať.“ Esehan iba pokrčil plecami, ale vzápätí sa mykol. Zdvihol hlavu a spýtal sa: „Počul si to?“ „Nie. Čo som mal počuť?“ „Aaaargh!!!“ „Teraz som to už počul. Nie je to Enricov bojový pokrik?“ „Tomu kúr! Poďme, Enrico má problémy!“ zvolal Esehan a rozbehol sa smerom do jaskyne, odkiaľ bolo počuť výkrik. Ja som bežal za ním. Po chvíli sa Esehan zastavil, ja som za ním dobehol a pozrel sa ponad jeho plece. Stála pred nami obrovská priepasť, na ktorej dno nebolo vidieť. Uprostred tejto priepasti bol veľký ostrov, na ktorom stál Enrico s vytasenou sekerou a pred ním stála bytosť mne neznáma. „Enrico, uteč!!“ zavolal naňho Esehan, ale Enrico nepočul. Muž čo stál pred ním mal dlhý čierny plášť a na hlave kapucňu. V jednej ruke držal mágovskú paličku s lebkou na konci a v druhej ruke štít, na ktorom bola nakreslená vystrašená tvár. Na pleciach mal chrániče v tvare ľudských lebiek. Pochopil som, že nás čaká boj s týmto neobyčajným protivníkom, ktorý mi podľa rozprávaní otca pripomínal temného mága, schopného povolávať temnými zaklínadlami nemŕtve bytosti z magických sfér. Bol to najtypickejší nekromancer, akého si môže človek predstaviť.

Nekromancer povedal zaklínadlo, ukázal paličkou na zem a na tom mieste vyšiel zo zeme kostlivec vyzbrojený dvoma zakrivenými mečmi. Enrico ho bez dlhšieho boja rozsekol na dvoch. Nekromancer sa stále iba zabával. Kúzlom vyvolal golema, ktorý bol asi päťkrát väčší než Enrico. Bol z hliny a oči mu svietili na žlto. Enrico s ním zápasil. Malému trpaslíkovi sa podarilo odseknúť golemovi obe ruky, bez ktorých bol golem neschopný boja. Nekromancer bol udivený Enricovou zručnosťou, ktorá ho bavila stále viac a viac. Po golemovi vyčaroval pekelného rohatého démona, proti ktorému už Enrico, vyčerpaný bojom, nemal šancu. My sme sa mohli len nečinne prizerať, ako sa s ním démon zahráva. „Enrico! Utééč!“ volal Esehan z celej sily. Enrico bol však hrdý ako každý iný trpaslík. Česť mu bránila utiecť z boja a preto sa snažil bojovať zo všetkých síl. Démon bol príliš silný. Dokázal bez problémov odraziť každý útok malého unaveného berserkera. Enrico však už nevládal odrážať útoky obrovského rohatého démona, ktorý ho odhodil na zem a čakal kým sa postaví. Potom čo sa Enrico pozviechal, ho démon znova zhodil na zem a Enrico už nemal ani len síl sa postaviť. Nakoniec sa nad neho démon postavil otvoril papuľu. „Niee!!“ vykríkol Esehan. Ja aj on sme už tušili, čo bude nasledovať. Pekelné inferno plameňov vyletelo z démonových úst na Enrica a spálil ho na kosť. Tá scéna mňa hrozne vystrašila, ale Esehan sa práveže rozzúril. Muž v kapucni sa otočil našim smerom, pozdvihol ruku a povedal: „Pristúpte bližšie smrteľníci!“ Vtom sa pred nami začali z priepasti vynárať veľké kamene, ktoré utvorili most. Esehan sa nečakane rozbehol po moste s cepom v ruke proti nekromancerovi. Nestihol som ho zadržať, tak som bežal za ním. Esehan roztočil svoj cep, vyskočil do vzduchu a zhora nečakane zaútočil na nekromancera. Chcel mu udrieť cepom do chrbta, ale cep dopadol niekam do vzduchu nad chrbát. „Tvoje zbrane nemôžu poraziť moju mágiu smrteľník.“ Povedal nekromancer so smiechom a vrátil Esehanovi úder magickou strelou zla, ktorá Esehana omráčila. Dobehol som pred nekromancera a vôbec som sa už nebál. Strach sa zo mňa vytratil, ako keby zázrakom. Dúfal som, že ma svetlo ochráni. „Kto si?!“ zvolal som naňho. „Ja som pán Tarakus!“ odvetil nekromancer. „A komu slúžiš?!“ „Som prisluhovač lorda Ninukaha... A ty? Ty si Agdaris Lamon, však? Syn svetla! Ha, ha, ha!“ „Odkiaľ vieš moje meno?“ „Ten mág mi toho stihol veľa povedať. Magické mučenie je vraj nevydržateľné. I ten najsilnejší človek vyzradí všetko, keď sa mu manipuluje s dušou, HA HA HA!“ zarehotal sa temný mág. „O kom to hovoríš?!“ naliehal som. „O ňom!“ Nekromancer ukázal smerom nahor. Nad nami viselo telo. Bol to Drimacus. „Ešte žije.“ povedal nekromancer pokojne. „Uteč Agdaris...“ zvolal Drimacus z posledných síl, ale Tarakus ho umlčal strelou zla. „Ja som neprejavil žiadnu slabosť navonok, snažil som sa pôsobiť vyrovnane a pokojne, ale vnútri som kričal. Musel som sa ukrutne premáhať, aby ma nezachvátili slzy, ako malého vystrašeného chlapčeka. Potreboval som, aby tu bol niekto so mnou, ale spoločnosť nám robil len omráčený hraničiar Esehan a rohatý démon. „Čo po mne chceš?“ spýtal som sa nekromancera. „Ja? Čo po tebe chcem?“ spýtal sa naspäť syčiacim hlasom. „Tvoju smrť chcem!“ Vtom nekromancer dal povel rohatému démonovi, aby na mňa zaútočil. Démon sa na mňa napriahol drápom a keď švihol vzduchom, ja som už bleskurýchle uskočil do strany a zaťal som mu po ruke obojručným mečom, ale neodsekol som mu ju, iba poranil. Démon zavrčal od bolesti, že sa jeho rev ozýval na celú jaskyňu a netopiere sa rozleteli po obrovskej jaskynnej priepasti. Démon zneistel a trochu cúvol. Vtedy som využil príležitosť a zaútočil som. Pohladil som čepeľ meča, ktorá vzápätí zozelenela. Dodal som jej magickú silu, čiže som ju enchantoval. „Vidím, že dokážeš enchantovať zbrane...“ poznamenal Tarakus. Uvedomoval som si svoju magickú moc a to mi dodávalo odvahu a silu. Zdvihol som ruku a kúzlom som si zhora pritiahol bleskom nabitú guľu. Presne som vedel, čo chcem a nekromancera moje sebavedomie značne vyvádzalo z miery. Guľu som hodil po démonovi, ktorý zavrčal podráždením. Vtedy sa asi naozaj naštval a skočil na mňa v celej svoje trojmetrovej obrovskosti. Zvalil ma na zem a meč mi vypadol z ruky. Jedným zo svojich rohov ma udrel do trupu a tlačil. Zbroj jeho tlak z väčšej časti tlmila, ale aj tak som mal bolesti. Démon sa nedal odtisnúť, bol veľmi silný. Vtom moja zbroj pukla. Vtedy som už dostal vážne strach. Začal som sa modliť ku Gilanusovi a oplatilo sa. Gilanusov prst sa predral až do podzemia v podobe vzdušného víru, ktorý vtiahol rohatého démona a hodil ho do priepasti. „Amen!“ zvolal som smerom k Tarakusovi: „Poď si pre to, čo chceš!“ Tarakus bol neistý, bolo to na ňom vidieť. Začal povolávať obranné kúzla, ja som si pritiahol svoj meč a nakúzlil som na seba ochranu pred zlom. Meč som znova pohladil a zrazu zmodral. „Tak poď, ak sa nebojíš!“ provokoval som nekromancera. Ten na mňa zoslal dve gule zla, ktoré som naňho odrazil naspäť svojim mečom. Narazili doňho bez efektu. Vtom luskol prstom a z jeho paličky sa stal plochý meč. „Dokončím ťa sám starým osvedčeným spôsobom,“ povedal nekromancer a vykročil smerom ku mne a ja smerom k nemu. Naše meče sa stretli. „Mečuješ sa dobre na smrteľníka,“ poznamenal Tarakus. „Zato ty mizerne!“ odvetil som mu. Po chvíli mečovania nastalo pretláčanie mečmi. Tarakus očividne používal magickú silu, pretože mal nado mnou prevahu, tak som naňho druhou rukou hodil blesk. Nekromancera odhodilo na zem, rýchlo som naňho sekol, ale môj meč tupo dopadol na neviditeľnú bariéru okolo neho. „Guľa nezraniteľnosti... Ha ha ha! Vidno, že si ešte neskúsený!“ zasmial sa Tarakus. „Len sa nesmej!“ odvetil som mu. Odhodil som svoj meč a päsťou som ho udrel so tváre. Moja ruka mohla prejsť cez jeho guľu, pretože som mal na sebe auru, ktorá rušila mágiu zlých bytostí. Tarakus bol z toho úplne vedľa, tak som ho chytil pod krk a začal som ho škrtiť. Avšak vzápätí aj on mňa. „Mňa nemôžeš zaškrtiť, pretože nedýcham!“ povedal Tarakus sipľavým hlasom. Nato Tarakusovi spadla kapucňa a odhalila kostnatú tvár. Rýchle som nahmatal jednou rukou svoj meč a zapichol som ho Tarakusovi do brucha. Tarakusove ruky povolili môj krk. Vykašľal som sa a postavil som sa na rovné nohy. Tarakus sa horko-ťažko postavil tiež a vytiahol si môj meč z brucha. Napriahol sa s ním na mňa a vzápätí padol na zem. Za ním stál Esehan, ktorý sa medzi časom prebral z mdlôb. Hraničiar ho dostal odzadu cepom. „Vďaka Esehan!“ poďakoval som mu. Po chvíli som si spomenul na Drimacusa. Pozrel som sa hore a on nikde. Nevedel som kde je ani kam sa mohol podiať. Potom ku mne došiel Esehan a podali sme si ruky„Som Agdaris Lamon, syn svetla a poznám ťa, pretože si minulý rok zachránil našu dedinu pred útokom trollov.“ „Ty si z Dumaru? Aha, už si vzpomínam, ten syn mlynára...“ vtom Esehan sklopil zrak. „Čo sa deje, Esehan?“ „Počul som ako sa koboldi rozprávali o tom, že zaútočili na Dumar, pozabíjali všetkých, okrem mladých, z ktorých chcel Tarakus urobiť svojich prisluhovačov v podobe skurutov.“ „A kde sú tí, ktorých nezabili?“ spýtal som sa ho. „Tu niekde. Uväznení v jaskyni!“ Vtom som sa rozbehol smerom, ktorým ma ťahal môj inštinkt. „Agdaris, počkaj!“ volal za mnou Esehan, ale ja som stále bežal, čo mi sily stačili. Dúfal som, že mojich rodičov nezabili, aj keď som tušil, že áno. Slzy mi napĺňali oči, až som nevidel pred seba. Vtom som zakopol a dopadol som na zem do prachu. Esehan ma dobehol. „Spomaľ Agdaris, kam bežíš?“ „Za svojimi rodičmi...“ odvetil som mu a kráčal som ďalej ráznym krokom. Vtom mi cestu skrížili štyria koboldi. Esehan ani nestačil vytiahnuť cep, a už koboldi ležali na zemi spálení bleskom, ktorý som na nich v zúrivosti poslal. Vtom sme prišli pred veľkú kovovú bránu. Vrazil som do nej päsťou iba tak, bez rukavice a preliačil som ju. Potom znova a znova, pokiaľ som v nej nevybil otvor pre človeka. Esehan na mňa pozeral s dokorán otvorenými očami. Za bránou boli v stene jaskyne vytesané cely. Len čo ma uvideli ľudia z dediny, bolo ich asi tridsať, začali si šuškať. Zobral som meč a presekol som zámok na prvej cele. Potom na druhej aj tretej, ale v žiadnej z nich neboli moji rodičia. „Agdaris, si to ty?“ prihovorilo sa ku mne jedno dievča. Bola to Deena, dievča, ktoré som miloval, ale ona mňa brala iba ako priateľa. „Som to ja Deena. “ Pozrela sa na mňa a došlo jej, čo sa stalo. Aj ona prišla o rodičov. Objali sme sa objali so slzami v očiach. Esehan stál vedľa a dirigoval ľudí: „Som Esehan La Kane, práve sme vás oslobodili zo zajatia a odprevadíme vás von z jaskyne, ráčte nás nasledovať. „Agdaris, poďme!“ zvolal na mňa Esehan. „A čo naše vybavenie?“ spýtal som sa ho. „Všetko zrejme roztavili...“ „Tak poďme!“ povedal som, chytil som Deenu za ruku a vyviedol som ju von z jaskyne.

Pred jaskyňou sa ľudia rozišli všetkými možnými smermi, ostal som iba ja, Esehan a Deena. „Kam ideš teraz Agdaris?“ spýtal sa Esehan. „Mám namierené do Terrempírie, čaká ma kráľ. Mám veľkolepú úlohu ako syn svetla. Nechceš cestovať so mnou?“ spýtal som sa ho. „Bude my cťou, syn svetla!“ odvetil Esehan a na znak vernosti si predo mnou kľakol na kolená. „A čo ja? Môžem s vami cestovať? Aj tak nemám kam ísť...“ ozvala sa Deena. „Naše cesty budú nebezpečné, mohlo by sa ti čosi stať...“ odvetil jej Esehan. Vzápätí ho Deena chytila za ruku, prehodila cez plece na zem a nohou mu stúpila na trup. „Dokážem sa o seba postarať v boji. A naviac, môj otec bol klerik a naučil ma kúzla pre zotročovanie nemŕtvych.“ „Čo na to hovoríš Esehan?“ podpichol som ho, pretože ležal na lopatkách s vykrútenou rukou. „Myslím, že bude pre nás prínosom.“ „Dobre, tak ideš s nami,“ povedal som jej. „Ďakujem ti Agdaris!“ Objala ma okolo krku a pobozkala ma na líce. Vtedy som si uvedomil, že som možno urobil chybu, že som jej dovolil ísť s nami, pretože som bol na ňu priveľmi upätý, ale už som to nemohol vziať späť. Vyrazili sme hneď na východ, smerom do Terrempírie, ale za chvíľu nastala noc a my sme sa museli utáboriť. Esehan ulovil diviaka, takže sme mali dokonalú hostinu. „A čo tvoj syn, kto sa oňho postará?“ spýtal som sa ho. „Ja nemám syna Agdaris, to musí byť omyl...“ odvetil. „Aha. Asi to bude omyl...“ Nemal som chuť zmýšľať sa nad tým, kto bol ten chlapec, čo tvrdil, že sa volá Turis La Kane. Asi to bol nejaký boh v inej podobe, pravdepodobne Gilanus, asi...

Po jedle sme všetci traja zaspali, vlastne Esehan, ako to on sám tvrdí, nikdy nespí, iba bdie, takže ja a Deena sme snívali a Esehan bdel. Sníval sa mi sen s Deenou. Videl som ju, ako ku mne kráča po dlhej chodbe. Jej čierne vlasy sa vlnili vo vetre a čierne oči svietili ako dve perly. Vtom sa za ňou objavil Uragus objal ju a prihovoril sa mi: „Ak to nespravíš ty, tak ja!“ Ja som sa k nemu rozbehol, ale nemal som zbraň. Namieril na mňa mečom a povedal: „To ona je ovládnutá zmäteným zlom a nie ja.“ Potom sa Uragus otočil a odišiel. Ja som stál ako skamenený. Deena sa na mňa usmiala so zvláštnym pohľadom, otočila sa a tiež odišla.

„Vstávaj Agdaris, rýchlo, niečo sa deje!“ zobudil ma zo sna Deenin hlas. Postavil som sa na rovné nohy a chytil svoj obojručák. Esehan už sliedil po oblohe, odkiaľ bolo počuť zvláštny škrekot. Pomedzi stromy však mohol vidieť iba veľmi málo. „To je griffin,“ povedal. „Čo je to?“ spýtala sa ho Deena. „Griffini sú obrovské vtáky podobné orlom, iba oveľa väčšie. Ľudia si ich zopár zotročili, ale väčšina je stále žijúca v divočine.“ „Čo robí griffin tak ďaleko na severe?“ spýtal som sa Esehana. „Niekto na ňom letí, toto je skrotený griffin, dá sa to poznať podľa farby škrekotu,“ odvetil Esehan. Vtom Esehan napodobnil škrekot griffina, aby ho prilákal. Vtedy sme ho uvideli. Bol fakt obrovský. Preletel ponad stromy a popod Mesiac ako veľký mrak. Mal najmenej dvanásť metrov. Chvíľu krúžil ponad stromy a nakoniec pristál pár krokov od nás. Z jeho chrbta zoskočil muž v zlatej zbroji, na hlave mal helmu s bielym čírom a na chrbte sa mu hompáľal zlatý obojručný meč s diamantovou hruškou. „Zdravím vás pocestní!“ pozdravil nás a dal si dole helmu. Bol to starší muž, okolo päťdesiatky, jeho šediny vyzerali v svetle mesiaca ako striebro. „Som Keldorn Corthala, najstarší paladin Mediterry, a hľadám tu arcimága Drimacusa Van Diemelkriega a jeho spoločníka Agdarisa Lamona. Nestretli ste ich náhodou? V Nostrome mi bolo povedané, že sa vydali na výpravu sem, ku Koboldej jaskyni...“ „Ja som Agdaris Lamon!“ predstúpil som pred Keldorna. „Ty si Agdaris? A kde je Drimacus?“ „Ten už pravdepodobne nie je medzi nami...“ odvetil som mu so sklopenými očami. „To mi je ľúto, ale hlavné je, že som našiel teba. Potrebujeme ťa v Hudínskom Háji. Iba ty nám môžeš pomôcť.“ „Myslel som, že sa mám dostať do Terrempírie a ty mi teraz hovoríš, že mám cestovať na juh do Hudínskeho Hája?“ „Áno, presne tak, teraz nemám veľa času na vysvetľovanie, musíme sa ponáhľať. Všetko ti rozpoviem cestou. Môj griffin odnesie aj tvojich spoločníkov, ak chceš.“ Otočil som sa k Esehanovi a Deene. „Bude mi cťou cestovať so synom svetla.“ povedal Esehan. „Aj ja s tebou pôjdem rada, aj tak nemám kam ísť a nikoho iného nemám.“ povedala Deena. „Tak poď s nami. Ktovie čo nám osud pripravil...“ odvetil Esehan a ja som súhlasil. A tak sme nasadli na griffina a leteli sme smerom do Hudínskeho Hája.

Kapitola IV: V prekliatí zmäteného zla

Leteli sme ponad šíre pláne, ponad striebristé rieky a hory, preleteli sme ponad mestá, väčšie i menšie, a krajina sa stále menila, čím ďalej sme leteli na juh. Ubúdali ihličnaté lesy a hory, a pribúdali roviny. Čím sme boli ďalej na juh, tým bolo teplejšie.

„Hovorí ti niečo meno Asatan El Deus?“ spýtal sa ma Keldorn. „Nie, prečo?“ „Pretože kvôli nemu sem letíme.“ Vtom sa ozval Esehan: „To meno mi niečo hovorí v súvislosti s najznámejším mladým paladinom Mediterry.“ „Správne, jeho činy sú známe najmä na juhu Mediterry v kraji Elboa, kde vyrastal.“ upresnil Keldorn. „Ak chcete, rozpoviem vám jeho príbeh...“ „Samozrejme, zaujíma ma.“ odpovedal som mu. „Jeho pôvod je tajomstvom, ale predpokladá sa, že je synom Persida...“ „Boha pomsty a nenávisti?“ spýtal som sa zadivene. „Presne tak. Persidus je už slabý a starý, a preto potrebuje nástupcu. Zvolil si jednu bezvýznamnú sedliačku, ktorú raz v noci zviedol a ona mu porodila syna. Žena zomrela pri jeho pôrode, a preto sa jeho výchovy ujali paladinovia z Kamennej päste a cvičili ho za paladina. Keď chlapec dovŕšil šestnásť rokov, jeho výcvik ako paladin bol predčasne ukončený. Chlapec bol talent. Jeho myseľ i telo boli predčasne vyspelé a dá sa povedať dokonalé. Iba jeho rozvážnosť a pevná vôľa prevažovali jeho moc a silu. Stal sa jedným z najmocnejších paladinov Mediterry, aj keď mal len šestnásť rokov. Jeho pôvod bol objavený až raz, keď bol zranený v boji magickým jedom. Kňazi, ktorí ho liečili, uňho zistili prekliatie, ktoré mal už od malička. Toto prekliatie vraj nedokáže odčarovať žiaden mág ani kňaz, pretože bolo zoslané bohom. Takže ho dokáže zrušiť iba ďalšia božia bytosť. Asatan je iba poloboh, čiže sa nemohol prekliatia zbaviť. Prekliatie ho učinilo zmätene zlým, stal sa z neho človek bažiaci po krvi a utrpení iných, prejavilo sa uňho zmätené zlo...“ „A ty dúfaš, že ja, keďže som syn svetla, ho dokážem toho prekliatia zbaviť.“ „Nie, ja nedúfam, to dúfaj ty! Rozhodol sa totiž, že ťa snájde a zabije a teraz je mocnejší ako kedykoľvek predtým. Vedel, kde sa nachádzaš a urobil na teba lov, spolu s ďalšími padlými paladinmi, ktorých preklial. Bol práve v Nostrome, keď som ťa našiel. Teraz máme náskok pár dní, kým sa vráti s družinou na koňoch do Hudínskeho Hája a za tú dobu sa budeš musieť naučiť odklínať kliatby.“ „Nemôžeme ho poraziť v boji?“ spýtal sa Esehan. „Je to jedna z možností, ale pochybujem, že máte toľko moci, aby ste mohli vzdorovať moci Asatana El Deusa a jeho päťčlennej skupiny padlých paladinov...“

Strávil som v chráme tri dlhé dni. Kňazi ma naučili zaklínať a odklínať rôzne kliatby, zaklínadlá a kúzla. Po ukončení výučby som ovládal mágiu zaklínania deviatej úrovne. Obyčajný človek by sa ju učil pol storočia, aby v nej dosiahol deviatu úroveň, ale ja som to zvládol za tri dni. Keldorn sa spokojne usmieval, pretože cítil, že som pripravený. Stál na námestí pred kláštorom, práve vrcholili hobitské jarné oslavy, bol podvečer. Podišiel ku mne a povedal: „Počul som, vraj si už pripravený...“ „To teda som! Kedyže dorazí Asatan?“ spýtal som sa. „To vôbec netuším, náš zved sa neohlásil. Ale ohlásili sa nám z Kamennej päste v Terrempírií. Vraj je tam Drimacus...“ „Drimacus? To nechápem, myslel som, že som ho videl mŕtveho. Asi som sa mýlil...“ „Mohla to byť ilúzia.“ povedal Keldorn. „Máš pravdu. Zrejme to bola magická ilúzia.“ zamrmlal som. Vtedy sa mi vybavil obraz ako Drimacusovo telo visí nad mojou hlavou. Mohol sa ten mocný mág stade dostať? Určite áno, veď to bol jeden z najmocnejších mágov Mediterry. Myšlienky mi prerušil Keldorn: „Choď pozrieť svojich priateľov! Nevedia sa ťa dočkať. Sú v Hostinci u morského vlka...“ Šiel som teda do hostinca, Keldorn ostal vonku, kde sa tancovalo, jedlo a pilo, ako na každej hobitskej slávnosti.. Tancovať s tým ťažkým brnením veru nemohol, tak si určite sadol, vypil a zajedol. A to isté som plánoval v hostinci. Keldorn mi dal desať zlatých so slovami, že mu ich raz určite vrátim, tak som neváhal to dnes roztočiť. Deena a Esehan sedeli za stolom blízko výčapu. Obidvaja mali už vypité a bolo vidieť, že sa veľmi dobre bavia. Vtom sa predo mnou pobozkali. Počas toho bozku ma Esehan zbadal. Prestal a zakričal na mňa: „Hej, Agdaris, tu sme!“ Ja som sa otočil a vyšiel som z krčmy. Otočil som sa za nimi, Esehen pozeral nechápajúc, čo sa so mnou deje a Deena sa mi radšej ani nepozrela do očí. Tak som si to zamieril do inej krčmy. „U jednookého orka? Zaujímavý názov, vnútri to bude určite plné drsňákov...“ pomyslel som si. Takýto hostinec som presne potreboval. Vnútri bolo iba minimálne svetlo, a ponurá atmosféra. Všetci, čo tu popíjali už boli určite aspoň raz vo väzení, alebo tam práve patrili. Všetci na mňa zízali ako hladní vlci na bezbranné jahňa. Mal som na sebe čierny plášť a kapucňu, ako väčšina štangastov, ale aj tak som tu bol nenápadný asi ako Drimacusov búrkový démon v noci uprostred púšte. Podišiel som k výčapu, za ktorým stál mohutný polork s páskou cez oko. Svojím druhým okom na mňa pozrel vražedným pohľadom a spýtal sa: „Chceš niečo, ČLOVEK?“ Slovo človek podozrivo zvýraznil a vtedy som si všimol, že krčma je plná polorkov a bazútov, čo sú kríženci orka a trpaslíka. Bol to asi podnik, v ktorom je človek niečo ako potkan v chrámovej svätyni, čiže votrelec, ktorý si zaslúži smrť. Nemal som chuť rýpať, tak som hostinskému polorkovi odvetil: „Dám si pivo, POLORK!“ Moja odpoveď ho zaskočila, pretože čakal, že budem vystrašený. Úplne som si vedel prečítať jeho myšlienky, a preto som vedel, že rukou dáva pod pultom znamenie vedľa sediacim polorkom, aby na mňa zaútočili. „To bola chyba...“ povedal som mu. On sa na mňa udivene pozrel a vzápätí na mňa zaútočil jeden polork odzadu sekerou, ktorú som mu bleskurýchlo vytrhol z ruky a zasekol som mu ju do zbroje z dreva, ktorú mal oblečenú. V tej istej chvíli som sa uhol pred vrhacím nožom, ktorý letel z opačnej strany. Pohol som sa do strany a nôž skončil v bruchu jedného z hostiacich sa bazútov. „Vy polorkovia ste blázni!“ vykríkol jeden naštvaný bazútsky hosť, vytiahol svoj kyj a zaútočil na orka, ktorý hodil nôž. Ďalší z bazútov vytiahol palcát a ďalší zase šabľu. Bazútovia sa pustili do polorkov a naopak, avšak ja som bol proti všetkým a všetci proti mne. Viacerým bazútom som nepekne ublížil, jednému som dokonca usekol ruku, ale polorkovia boli tuhší. Nemal som priestor, aby som sa mohol mojim obojručákom dobre napriahnuť, takže sa často zastavil na ich drevených zbrojoch a štítoch. Možno potreboval naostriť. Po pár minútach bol v krčme poriadok. Zranení tu už neboli a ostatní si s kľudom posadali, ako keby sa tu nič nedialo. Po dobrej bitke sa mi zdvihla nálada. Podišiel som k pultu a povedal som: „Tri orkské rumy!“ „Polork mi ich ochotne nalial, ale videl som v jeho očiach pohľad, ako keby si myslel, že je to pre mňa priveľa. To som si aj ja myslel, veď práve preto som si ich objednal. Podal mi ich, zaplatil som tri zlaté a v momente som ich vypil. Vtom som si začal uvedomovať, čo sa dnes stalo. Že dievča, ktoré milujem sa bozkávalo s mojim priateľom. Esehan nevie nič, čo je medzi nami, preto mu to nemôžem zazlievať, ale mal som chuť mu rozbiť hubu. A prečo nie? Odišiel som z baru, teda ledva som vyliezol, pretože ma krútilo ako mlynské kolo. Vonku už bola tma. Párkrát som zakopol, nevidel som si pod nohy. Dotackal som sa k Morskému vlkovi, otvoril som dvere a zbadal som Esehana aj Deenu, ako sedia za tým istým stolom. Vtedy som ešte presne nevedel, čo som chcel spraviť, iba viem, že som Esehana chytil pod krk a bez slov som ho vytiahol von z baru. Keď ma zbadala Deena, okamžite pribehla. „Čo si sa zbláznil Agdaris?! Čo to robíš?“ Ja som ju však ignoroval. Esehan tiež čosi vravel, ale vôbec som ho nepočúval, všetko mi bolo jedno. „Prestaň, všetko ti vysvetlím!“ kričala na mňa Deena. „Potom!“ odvetil som jej a prehodil som Esehana von cez zavreté dvere krčmy. Keby nemal na sebe krúžkovanú zbroj, tak by sa asi nepostavil. Vytiahol cep a zvolal: „Ja som to nezačal, ale nenechám so sebou takto zaobchádzať, ako že som trolobijec Esehan La Kane!“ Hraničiar mal tiež poriadne vypité. Okolo nás bol slušný okruh ľudí, ktorí si mysleli, že robíme nejaké vystúpenie pre zábavu počas osláv. Vytiahol som meč, ktorý mi však Esehan okamžite cepom vyrazil z rúk, tak som zhodil svoj plášť a všetci zbadali moju nádhernú zbroj. Nevedeli však kto som, iba si mysleli, že som nejaký rytier. Zobral som z chrbta svoj štít a vykrýval som ním Esehanove útoky. Vtom sa pomedzi ľudí predrala Deena a chytila Esehana. „Prestaň, veď mu ublížiš! Nevidíš, že je na mol...?“ „To on začal Deena... Štik! Hik!“ odvetil jej. „Aj ty si už opitý. Ste ako malé deti!“ kričala po nás. Vtom ma vyrušil ohňostroj, ktorý púšťali hobiti. Esehan využil moju nepozornosť a zasiahol ma do trupu a ja som odletel na najbližší stôl, za ktorým sedeli oslavujúci hobiti, a na ktorom som rozbil všetky poháre s vínom. Ľudia okolo sa pustili do smiechu a ja som bol celý mokrý od vína. Vtedy mi ušli nervy. Nedokázal som sa ovládať, rozbehol som sa proti Esehanovi a odhodil so ho na zem. Chytil som svoj meč a poriadne som sa napriahol nad ležiacim Esehanom. „Nié!“ vykríkla Deena a postavila sa mi do rany a ja som ledva ubrzdil môj švih. Vtedy všetko stíchlo. Z davu bol počuť iba tleskot jedného páru rúk v kovových rukaviciach. Dav sa rozostúpil a stál tam muž v plnej plátovej zbroji s obojručným mečom na chrbte. Na hlave mal helmu, ktorá mu zakrývala tvár. Otvoril priezor a na mňa pozerali červené svietiace oči. Vtedy som ako keby načisto vytriezvel. Ten muž bol Astan El Deus, padlý paladin prekliaty zmäteným zlom. Esehan sa zdvihol zo zeme, oprášil sa zatackal sa a skoro zase padol na zem. Bol tiež opitý, asi ako ja. „Ty že si Agdaris Lamon, syn svetla?!“ spýtal sa pohŕdavo. „To som ja!“ odpovedal som mu. Dav ľudí začal šepotať. Vzduch bol plný napätia, všetci čakali, čo sa bude diať. „Magmatos veritátum dela gamos! ...sakra, ako to len bolo?“ nevedel som si spomenúť na magické odklínadlo. Vtom sa Esehan rozbehol na Asatana, ktorý v momente vytiahol svoj obojručák, vykryl Esehanov útok, Esehan stratil rovnováhu a skončil v ohrade s prasatami, kde sa natiahol v kaluži bahna. Za iných okolností by sa ľudia schuti zasmiali, ale nie teraz. Esehan mal nervy ja tiež. Roztočil som svoj obojručný meč a zaútočil som na Asatana z tej najnečakanejšej pozície, lenže paladinovia dokážu útoky predpovedať, takže Asatan môj útok odrazil a vzápätí na mňa zaútočil. Ja som jeho útok tiež vytušil a jeho obojručák dopadol na môj. Nastalo pretláčanie, ktoré nikto nevyhral, pretože sme sa obidvaja odhodili na zem. Asatan vyskočil zo zeme rýchlejšie než ja a vzápätí na mňa zase zaútočil. Zachránil ma Esehan, ktorý ho udrel cepom do hlavy. Helma mu stlmila náraz a nič sa mu nestalo. Otočil sa na Esehana, ktorý vydesene cúvol o dva kroky. Asatan sa k nemu približoval so svojim mečom, preto som zakročil a meč som mu zozadu vyrazil. Asatan sa na mňa otočil, ale vtom sa naňho vrhol Esehan so zúrivosťou amoka. Esehan bol o dosť väčší než Asatan, preto ho ľahko zložil na lopatky.

Vtedy som v sebe odhalil nečakanú schopnosť. Napriahol som ruky k nebesiám, oblaky sa v tom momente rozostúpili a na oblohe sa objavilo obrovské oko. Všetci ľudia sa vtom začali modliť a prežehnávať, pár žien dokonca odpadlo. Zavládol strach... Oko sa pozeralo na Asatana, ktorý po ňom vypálil magickú strelu zla. Z oka však okamžite vyletelo biele svetlo, ktoré na chvíľu oslepilo všetkých okolostojacich. Asatan však chytil najväčšiu dávku svetla, ktorú by normálny človek už neprežil. Keď svetlo ustalo, spomedzi davu sa predral Keldorn. „To si zoslal ty?“ spýtal sa ma. „Áno, podarilo sa mi to prvýkrát, ani neviem čo to je...“ odvetil som mu. „To je dotyk nebies, ktorý je veľmi ničivý proti stvoreniam tmy. Videl som ho iba raz za život, keď ešte Gilanus, boh svetla, kráčal Mediterrou. Vtedy ho zoslal proti démonom, ktorí zaútočili na Terrempíriu.“ Medzitým sa Asatan pozviechal zo zeme celý otrasený. Oči mu už nesvietili, mal ich prirodzene modré. „Použi odklínadlo!“ pošeptal mi Keldorn. „Magmatos veritátos dela gamotos...“ stačilo, že som si iba pomyslel na odklínadlo a ukázal na Asatana prstom, a z môjho ukazováka vyletel modrý oheň, ktorí Asatana zapálil. Jeho rev sa ozýval celým námestím. Ľudia odstúpili od paladina, ktorý horel modrým ohňom. „Neboj sa Agdaris, to je normálne, ten oheň spáli iba kliatbu...“ upokojil ma Keldorn. Vtom z Asatana vyletel červený duch a smial sa. Bol to duch zmäteného zla. Jeho smiech sa ozýval široko-ďaleko ako pohrebné zvony. „Ja som zmätené zlo!“ Ukázal som prstom na ducha a vyčaroval som naňho strelu dobra, ktorú používajú paladinovia. Strela zasiahla ducha a on sa v tej chvíli rozplynul ako dym. Vtom som pocítil bolesť hlavy a zamdlel som...

Na druhý deň ráno som sa zobudil v kláštore na posteli. Vedľa mňa ležal Asatan El Deus v bezvedomí. Nad mojou posteľou stál Keldorn spolu s klerikom Gilanusa. „Tu máš, vypi to! Preberie ťa to,“ podával mi Keldorn sklenú fľaštičku s modrozelenou tekutinou. „Čo je to?“ „To je mana, koncentrovaná duševná magická sila. Stratil si jej priveľa pri boji s Asatanom.“ „Neviem nič o žiadnej duševnej sile...“ „Je ešte veľa vecí o ktorých nič nevieš, a preto navštíviš mestskú knižnicu a prečítaš si pár zaujímavých kníh. Dúfam, že vieš čítať?“ „Áno viem...“ „Tak potom nieje problém. Vypi to a môžeš ísť.“ „A čo Asatan?“ „Ten sa preberie až o pár dní. Dovtedy ostaň ešte v meste. Esehan a Deena sú v kaplnke, nenechaj ich dlho čakať.“

Vôbec som nemal chuť ísť čítať žiadne knihy, ani stretnúť sa s Deenou a Esehanom po včerajšku. Mal som chuť sa ísť prejsť. Vošiel som do obchodu s rôznymi alchemizmami a kúpil som si najnovší trend šľachticov, fajku a tabak. Vyšla ma na päť zlatých, ale bolo mi jedno, aká bola drahá, bola nádherná, zo slonoviny, s vodným filtrom a osmanským dizajnom. Naposledy som potajomky fajčil v Dumare za otcovým mlynom a bál som sa, aby ma nikto neprichytil. To som fajčil cez fajku, ktorú som si sám spravil z dreva. Nemal som tabak, tak som fajčil lúčne konope. Poriadne mi z toho šibalo. Dnes som si mohol dovoliť fajčiť tabak uprostred námestia, a nikto by si nedovolil nič povedať. Nasypal som do násypníka trochu tabaku, ukázal som na násypník prstom a mágiou som ho zapálil. Cítil som sa skvele. Takto som sa prechádzal v čiernom plášti po Hudínskom Háji a všímal som si, aké je to nádherné miesto. Hobiti tu tvorili väčšinu domáceho obyvateľstva a preto tu malo všetko taký rozprávkový nádych. Krásne drevené domčeky, kameňmi vykladané chodníky, nádherná zelená tráva, farebné kvety na záhradkách a uprostred mesta veľký, do oblakov týčiaci sa chrám, ktorý bol skoro ako katedrála. To všetko dávalo Hudínskemu Háju nádych exotična a atmosféru pohody a bezstarostnosti. Zrazu som prechádzal okolo stavby, ktorá sa vymykala tejto atmosfére. Bol to dom miestneho mága, ktorý predával rôzne magické prípravky a artefakty. Neváhal som nazrieť dnu. Vošiel som do veľkej modrej miestnosti s veľkým počtom poličiek. Na nich ležali rôzne prípravky, magické nápoje a amulety, avšak na stene visel jeden meč, ktorý vyzeral podľa rozprávania Drimacusa presne ako Kaishan III. Vtom sa do miestnosti otvorili dvere z inej izby a dnu vstúpil veľmi starý muž v plášti s kúzelníckou čiapkou. „Vitaj Agdaris!“ pozdravil ma. „Odkiaľ poznáte moje meno?“ spýtal som sa ho. „Vieš, ja som mág so zameraním na školu veštenia a predvídania.“ „Čiže ste veštec?“ „Okrem iného. Ak chceš, tak ti zodpoviem všetky tvoje nezodpovedateľné otázky, ale keďže nemáš toľko peňazí, aby si mi mohol zaplatiť za moje služby, musíš mi priniesť krištáľovú guľu, ktorú mi ukradli zlodeji. Dám ti k tomu ešte aj sto zlatých, ak mi ju prinesieš do pozajtra.“ „A máš nejakú predstavu, kde by teraz mohla byť tá guľa? Veď si veštec...“ „Skús pozrieť v zlodejskom cechu na predmestí,“ odvetil. „Dobre, vrátim sa, keď ju budem mať,“ povedal som a namieril som si to rovno k predmestiu, no vtom mi cestu skrížila Deena. „Ty sa mi vyhýbaš?“ spýtala sa ma. „Tebe aj Esehanovi...“ odvetil som a pokračoval som v chôdzi, ona išla popri mne. „Čo ti je do čerta?“ Táto otázka ma dožrala. „Čo mi je?! Ty sa mňa pýtaš čo mi je?!“ mávol som rukou a pobral som sa, avšak Deena ma chytila za plece a otočila ma. „Stoj Agdaris! Musíme sa porozprávať, tak neodchádzaj!“ „Ja sa nemám o čom porozprávať...“ „Ale máš! Chceš sa predsa ospravedlniť, nie?“ „Ospravedlniť?! A za čo?“ spýtal som sa prihlúpo. „Za čo?! Za včerajšok! Prišiel si za nami, potom si odišiel sa ožrať, vrátil si za o dve hodiny opitý ako prasa a pobil si sa s Esehanom na námestí pred celým mestom. Ak to nie je dôvod na ospravedlnenie, tak potom čo?“ Vtom mi došlo, že všetko som si pamätal trochu ináč, než bola skutočnosť. To ja som bol ten hlupák a nie ona a Esehan. Vlastne za to trochu mohla aj ona. „Máš pravdu, mrzí ma to, ale aj ty mi dlhuješ ospravedlnenie...“ „Ja? Ja ti nič nedlhujem! Ak máš na mysli ten bozk, tak to nič neznamenalo, ale...“ „Ale čo?“ „Odišiel si z Dumaru a ani si sa so mnou nerozlúčil. Nechal si ma v tej diere, ktorá potom bola zrovnaná zo zemou.“ „Musel som ísť... Mrzí ma to všetko.“ Sklopil som zrak a odišiel. Deena ma už nechala tak, pretože videla, že mi nie je veľmi do reči. Bol som úplne na dne. Mal som iba sedemnásť rokov a musel som niesť bremeno syna svetla, bojovať proti temnote a zároveň sa zmietať v citoch k Deene, ktorá ani neviem či ma ľúbi... Mal som tú správnu náladu na boj, pretože som sa potreboval odreagovať. Vtom som si ani neuvedomil, že práve stojím pred vstupom do budovy cechu zlodejov. Bránu strážil mladík v koženej veste, s kapucňou na hlave držiac, v ruke kušu. Vyzeral mierumilovne. „Hľadáš niekoho paladin?“ zvolal na mňa. „Ako vieš, že som paladin?“ „Vyzeráš tak. Hľadáš teda niekoho?“ „Potrebujem sa dostať dovnútra,“ odvetil som mu. „A smiem vedieť načo, ctený paladin?“ „Potrebujem získať späť krištáľovú guľu, ktorú ukradol niekto z tohto cechu...“ „Hm, ale toto je závažné obvinenie voči nášmu cechu.“ „Myslel som, že ste cech zlodejov...“ „Ty si určite v meste nový. Niečo ti poradím, my sme oficiálny cech praktických iluzionistov a kto tvrdí niečo iné, ten s nami bude mať problémy.“ „Mne je fuk, čo ste oficiálne zač, ale viem, že chcem ísť dnu a dostanem sa tam, či ma pustíš alebo si vytvorím cestu sám!“ „Čože? Ani sa nehni!“ skríkol vystrašený zlodej a namieril na mňa kušou. Ja som sa pozeral na jedno miesto za ním a on si to všimol. „Hm, čo to tak môže byť?“ zamrmlal som si pod nos. „O čom hovoríš?“ spýtal sa nervózny zlodej. „Tamto!“ ukázal som prstom na krík za ním. V momente, keď sa otočil smerom ku kríku som mu vytrhol kušu z ruky a namieril naňho. „A teraz bež preč, nech ťa nevidím!“ povedal som mu. On iba vystrašene pozeral, čo sa deje. „Máš na to desať sekúnd! Jedna, dve, tri...“ Vtom sa zlodej rozbehol a v momente zmizol za rohom najbližšieho domu. Vykopol som teda dvere a vošiel do budovy cechu. Vyzeralo to tu dosť impozantne. Po stenách boli drahé obrazy a zo stropu viseli tie najväčšie a najkvalitnejšie lustre s vonnými sviečkami. Vnútorná hala bola postavená v gotickom štýle, a mala nádych mysteriozity. Nato som stúpil na vysunutú kachličku a zo steny na mňa vystrelil štít. Iba pár milimetrov delilo moju hlavu od jeho hrotu. Úplne ma zamrazilo, dostal som strach. Keďže sú to zlodeji, tak tu bude strašne veľa pascí, pomyslel som si, a preto som na seba zoslal auru éterickosti, ktorá ma chráni pred nemagickými útokmi. Pokojne som prešiel cez halu a šípy cezo mňa lietali z jednej strany na druhú, ale zraniť ma nemohli, pretože som bol éterický. Keď som už vycítil, že žiadne pasce ma už nečakajú, zrušil som éterickosť a stále som mal pocit, že v budove nikto nie je, ale počul som, že tí najlepší zlodeji sa dokážu schovať pred ľudským zrakom tak dokonale, že sa stanú až pomaly neviditeľnými. Cítil som, že ma stále ktosi pozoruje. Vtom na mňa z ničoho nič skočil menší zlodej s dýkou v ruke. Bol veľmi rýchli, ale podarilo sa mi ho omráčiť. Mal asi tak pätnásť rokov a v ruke držal magickú dýku, veľmi mocnú. Cítil som to. Očividne to bol zlodejíček, ktorý práve okradol zlodejov. „Preber sa chlapče!“ prefackal som ho. Odrazu otvoril oči a vyjavený na mňa pozeral. „Ty nevyzeráš ako člen cechu...“ povedal som mu. „Veď ani ty nie!“ odvetil chlapec. „Čo tu hľadáš? Je to tu nebezpečné!“ vynadal som mu. „Áno, je to tu nebezpečné, ale pre teba! Ha, ha, ha!“ zarehotal sa hlbokým hlasom, potom sa postavil a začal sa morfovať na nejakú inú bytosť. O moment bol z neho mladý muž v striebornom zbroji. Mal tmavohnedé krátke vlasy učesané nahor, hnedé oči a výrazné obočie. „Sakra, veď to som ja!“ vykríkol som. Muž, vyzerajúci ako ja, sa zahnal dýkou a začal som s ním zápasiť, až kým sa mi ho nepodarilo odsotiť odo mňa. Nato sa premenil na menšieho wyverna a začal na mňa útočiť svojim jedovatým chvostom, ale jeho útoky som úspešne odrážal mečom. Vystriehol som si správnu chvíľu a chvost som mu odsekol. Potom sa z wyverna stal starší muž, mág s poraneným chrbtom. Ležal bezmocne na zemi, hľadel na mňa zničeným pohľadom a napriamoval ku mne ruku. Myslel som, že chce, aby som mu pomohol, ale on ma chcel ešte z posledných síl zabiť tým, že na mňa vypustil ohnivú guľu, ktorá ma síce zasiahla do hrude, ale nebolo to nič vážne. Zato on však nerozchodil môj zásah mečom do hlavy, ktorý ho usmrtil. Zobral som jeho dýku a ako som tak stál nad mŕtvolou mága, mal som pocit, že už nie som v miestnosti sám. Okolo mňa stálo sedem mágov rovnakej úrovne a školy ako mŕtvy mág pod mojimi nohami. Zaujal som bojové postavenie, ale jeden z mágov na mňa prehovoril: „Nemusíš už ďalej bojovať. Dnešným dňom sa končí náš vplyv v týchto končinách Agdaris. Necháme ťa odniesť si to, po čo si prišiel, ale nesmieš si vziať Ratasaf a nesmieš rozpovedať nikomu o tom, že si nás stretol. Ak by si to niekomu povedal, zmenil by si celú budúcnosť! A takisto sa nesmieš pýtať na budúcnosť veštca, ktorému guľu nesieš!“ Vtom mi mág podal kryštálovú guľu a ja som mu vrátil dýku, ktorú volal Ratasaf. „A kto vlastne teda ste?“ zvolal som na mága. Vtedy sa ozval mág za mnou: „Sme strážcovia času, osudu a večnosti. Tu máš tento amulet, pomôže ti spojiť sa s nami, keď nás budeš najviac potrebovať, ale na to je ešte veľa, veľa času...“ Strážca po mne hodil malý prívesok. Chytil som ho do ruky a poťažkal. Bol veľmi ľahký nato, že bol z kovu. Okrem iných značiek, ktoré som nepoznal mal na sebe napísané „Guardians Of Forever:Access Card Level 4 Security.“ Bola to reč, ktorá mi vzdialene pripadala jazyk ostrovného kráľovstva na západe. Zavesil som si amulet na krk, odišiel z budovy a vrátil som sa spolu s guľou k veštcovi. Veštec sa ma spýtal, či chcem za ňu informácie, alebo zlato. Požiadal som ho o zlato a on nato: „Dobre robíš, že sa nepýtaš na budúcnosť, pretože by si tým asi aj veľa zmenil. Asi si pochopil, že osud si vytváraš sám, pokiaľ ho vopred nepoznáš...“ „Mimochodom, žiadny zlodeji tam nesídlia...“ poznamenal som. „A kto tam sídli?“ spýtal sa. Vtedy som sa zamyslel a odvetil som: „Nikto, už nikto... Ale to by si mal vedieť, keďže si veštec!“ „Aj moje veštby a schopnosti sú obmedzené, Agdaris. Tu máš teda tristo zlatých, choď si kúpiť nejaký kvalitnejší meč, určite sa ti bude hodiť. A to máš vlastne aj radu do budúcnosti...“ usmial sa mág. Pozdravil som ho a odišiel. Hneď oproti cez námestie mal dielňu kováč. Hoci už bola neskorá noc, ešte stále bolo počuť údery kladiva o nákovu, tak som neváhal a vstúpil som do dielne. Len čo som otvoril dvere, oblial ma horúci vzduch prúdiaci z kováčskej pece. Kováč sa na mňa pozrel a spýtal sa: „Máš záujem čosi kúpiť, alebo predať?“ „Chcem kúpiť poriadny meč!“ odvetil som mu. „Obojručný, alebo jednoručný?“ „Obojručný!“ „Obyčajný, kvalitný alebo očarovaný?“ „Ten najlepší, aký máte!“ odvetil som mu. „Ty si Agdaris, však? Tak poď...“ Kováč mi ukázal dvere do vedľajšej miestnosti naplnenej regálmi mečov. „Toto je moja súkromná zbierka. Predávam z nej len veľmi cteným zákazníkom a Keldorn mi ťa popísal a povedal, že sa mám k tebe správať, ako k nemu. Koľko chceš utratiť?“ „Tristo zlatých,“ odpovedal som. „Za takúto cenu kúpiš odo mňa celkom slušné meče, napríklad tento veľkolepý meč...“ Kováč mi podal zväčšenú verziu obojručného meča. Bol dosť ťažký, pevný a ostrý, na rozdiel od toho, čo som mal zavesený na chrbte. „Je magický?“ spýtal som sa. „Nie, magické meče majú cenu od tisíc vyššie. A tento veľkolepý meč so základným očarovaním stojí tritisíc zlatých.“ „Tak veľa? Kde by som mohol zarobiť toľko peňazí?“ „Môžeš aj u mňa, ak sa ti podarí doniesť mi aspoň päťdesiat libier adamantítu z jaskyne trollov južne od Hudínskeho Hája.“ „O adamantíte som už počul, vraj je veľmi drahý.“ „To teda je! Za päťdesiat libier ti dám tento meč.“ Kováč mi podal veľkolepý meč, oveľa mocnejšie vyzerajúci ako ten predtým. „Vyskúšaj si ho na tejto bábke!“ ukázal na slameného panáka v rohu miestnosti. Chytil som meč do rúk a poťažkal som ho. Bol veľmi ľahký. Sekol som do panáka a toho v momente pohltili plamene. „Túto úlohu beriem!“ odvetil som kováčovi. Kúpil som však od neho veľkolepý obojručný meč a môj starý som mu predal za päťdesiat zlatých.

Tú noc som prenocoval v prenajatej izbe u Morského Vlka celkom sám. Nevedel som, kde je Esehan ani Deena. Spalo sa mi ťažko, sníval sa mi aj sen, v ktorom som kráčal po obrovskej lúke medzi horami. Nemal som na sebe ani zbroj, ani som nemal pri sebe zbraň. Bezstarostne som kráčal nádhernou prírodou, pozoroval som vtáky letiace oblohou, počúval som to nádherné ticho prírody. Avšak v momente sa všetko zmenilo. Ticho preťalo rinčanie mečov a dupot koní. Zrazu som mal na sebe ťažkú zbroj a v ruke meč a vežovitý štít. Obloha sčervenela, a zem tiež. Obchádzal som mŕtve telá padlých bojovníkov, či už to boli ľudia, elfovia, orkovia alebo drówovia. Mal som z tejto scenérie hrôzostrašný dojem. V diaľke ešte stále prebiehal boj. Bežal som smerom k dvom posledným mužom, ktorý spolu bojovali. Jeden z nich bol Uragus a ten druhý bol niekto mne veľmi povedomý. Vtom naňho Uragus zoslal orb zla a muž odletel k mojím nohám. Helma mu spadla z hlavy a vtom som uvidel, že muž čo leží pod mojimi nohami má asi dvadsať rokov a som to ja...

Ráno ma zobudil poslíček, že mám vypratať izbu. Zbroj sa mi nechcelo obliekať, tak som si nahodil len košeľu a plášť a vybral som sa nájsť svojich priateľov, tak som si to namieril do kláštora za Keldornom a Asatanom, aby som zistil, čo a ako. Vyšiel som z hostinca a cestu mi skrížila vystrašená žena. Bola natoľko vydesená, že ledva dokázala hovoriť, ale nakoniec zo seba dostala, že jej brat sa zbláznil a zabil jej muža a že chce zabiť aj ju. „Pomôžte mi prosím, veď ste dobrodruh, nie?“ prosila ma. Neviem, či som tak vyzeral, alebo ta ženská má čuch na dobrodruhov, ale súhlasil som. „Tam je, prosím, zachráňte ma. On je posadnutý!“ skríkla v úzkosti. Kúsok od nás šiel našim smerom sedliak v deravých nohaviciach a oči mal svietiace na červeno. Pripomínalo mi to Asatanovo prekliatie zmäteným zlom. Chlapík si ma všimol, zaútočil na mňa a udrel ma do tváre. Úder som mu vrátil tak, že ho moja päsť omráčila. „Ďakujem vám mladý muž. To čo ste pre mňa urobil vám nikdy nezabudnem. Ako sa voláte?“ „Som Agdaris Lamon...“ Žena vtom padla na kolená, sklonila hlavu a pokorne poďakovala: „Ďakujem vám, syn svetla...“ Ja som ju zdvihol a povedal, že sa mi nemusí klaňať. Žena bola celá bez seba. Zdvihol som omráčené telo jej brata, prehodil ho cez plece a zobral som ho do chrámu, nech jeho posadnutie preskúmajú tunajší kňazi. V kláštore ma čakali všetci. Bol tam samozrejme Keldorn spolu s kňazmi, Asatan už bol na nohách, Esehan a Deena sa spolu rozprávali. Pristúpil som bližšie, kým ma nespozorovali. Potom som položil omráčené telo na mramorový oltár. „Kto je to?“ spýtala sa Deena. „Nejaký sedliak, čo zabil svojho švagra. Mám pocit, že to má niečo spoločné so zmäteným zlom. Jeho oči boli úplne červené...“ Vtom ma prerušil Keldorn: „My vieme... Najvyšší kňaz z Terrempírie nás skontaktoval, že sa vyskytlo viacero prípadov ľudí s vrodeným prekliatím zmäteného zla. Do dvoch dní musíme vyraziť do Terrempírie!“ povedal. „Kto my?“ spýtal som sa ho. „No predsa ja, Asatan a tvoji spoločníci.“ „Dobre. Musím si však predtým obstarať lepší meč,“ odvetil som mu. „Bol si za kováčom?“ spýtal sa Keldorn. „Hej, ale chce odo mňa päťdesiat libier adamantítu za slušný meč. Vravel, že ho nájdem v jaskyni trollov pri meste...“ „Tak ideme do jaskyne trollov a donesieme dvesto libier adamantítu!“ zvolal Esehan a otočil sa smerom na ostatných. „Idem s vami, musím sa rozcvičiť, pretože tá kliatba ma úplne zmohla...“ povedal Asatan, priateľsky mi podal ruku a ospravedlnil sa za svoje prekliatie. „Nemusíš sa ospravedlňovať za niečo, čo si nespáchal ty, ale Persidus. Beriem ťa ako ďalší prínos do party.“ povedal som paladinovi. „Niekto na vás musí dať pozor, nie? Idem tiež!“ odvetil Keldorn. „Nenechám ťa, aby si mi zas ušiel...“ dodala Deena a zvodne sa na mňa usmiala.

Všetci sme boli plní nadšenia a energie. Nasadli sme na kone, ktoré nám poskytol kláštor a vydali sme sa do jaskyne trollov. Dorazili sme pri ňu o nejakú polhodinku. Ležala hneď vedľa menšieho jazera. Vyzeralo to tu ako oáza, príroda bola krásna. Okolo jazera sa týčili palmy prehýňajúce sa nad hladinou a ich listy šušťali vo vetre. Vo vzduchu poletovali exotické vtáky a škriekali svoje pesničky. Dokonalá atmosféra pohody a bezstarostnosti. Túto pohodu však narúšala jedna stavba, ktorou bol pochmúrny vstup do jaskyne trollov. Bol vyrobený ako brána z čierneho mramoru a vyzeral veľmi starý. Podopierali ho dva stĺpy, každý v tvare trolla, dlhé chudé ruky aj nohy, chudý trup a veľká hlava s dlhým nosom. Vyzerali naozaj hrôzostrašne. „K tomuto miestu sa viaže veľký kus histórie,“ začal rozprávať Keldorn: „Bolo to pred vyše tristo rokmi, keď istý mág menom Kohan tu mal svoj labyrint. Bolo to miesto, kde robil pokusy s trollmi. Snažil sa zistiť, akým spôsobom sa tak rýchlo regenerujú v tme. To vlastne on zistil, že trolla možno zabiť iba ohňom, alebo kyselinou. Objavil o nich veľmi veľa vecí a dokonca stvoril ľadového a hromového trolla. Všetko vyzeralo ako veľký pokrok. Trollovia ho poslúchali na slovo, ale to netrvalo večne... Jednej noci sa tieto temné príšery vzbúrili, povytŕhali mreže na celách, zabili Kohana a ušli do celej Mediterry.“ „A čo všetky Kohanove objavy?“ spýtala sa Deena. „Stratili sa, alebo ich rozkradli zlodeji.“ odvetil Keldorn. „A sú trollovia v labyrinte?“ spýtal sa Asatan a Esehan mu odvetil: „V tejto jaskyni trollovia nie sú. Ja ich cítim na dve míle ďaleko.“ „Esehan má pravdu,“ odvetil Keldorn. „Tento labyrint sa volá jaskyňa trollov len kvôli jej histórii.“ „Čo v nej teda je, čoho sa máme báť?“ spýtal som sa ho. „Myslel som, že to vieš, keď si sa sem chcel vybrať...“ odvetil Keldorn. „Sú tu nemŕtve bytosti z iných sfér, ako napríklad kostlivci, zombie alebo tiene.“ „Tých sa ja veru nebojím...“ prehlásil Asatan. „Ani ja!“ dodala Deena. „Tak ideme, nie?“ navrhol Esehan a vošiel ako prvý do jaskyne. Po ňom som šiel ja, po mne Deena, potom Asatan. Keldorn šiel posledný. Kráčali sme stále dolu schodmi, a zdalo sa, že takýmto tempom dôjdeme o chvíľu do pekla. Čím sme boli hlbšie, tým tu bolo chladnejšie a vzduch bol menej dýchateľný. „Ako vlastne spoznáme adamantít?“ spýtala sa Deena. „Neboj sa, ten veru spoznáš na sto metrov,“ povedal s úsmevom Esehan.

Nato hraničiarovi zhasla fakľa a vzápätí aj mne, Deene, Asatanovi aj Keldornovi. „Plyn?!“ skríkla Deena. „Nebojte sa, to je iba tou riedkosťou vzduchu...“ povedal Esehan. Bol to naozaj skúsený hraničiar, ktorý nerobil hanbu svojmu povolaniu. „Čo teraz?“ spýtala sa Deena. „Helios aura!“ povedal Asatan a okolo neho sa rozsvietilo prudké svetlo. Že to nenapadlo mňa... „Helios aura!“ povedal som a efekt bol ešte silnejší, svetlo nás takmer oslepilo. Po chvíľke schody skončili a prišli sme na prvú križovatku. „Kadiaľ teraz?“ spýtal sa ma Asatan. „Počkaj chvíľu... Myslím, že sa čosi deje.“ odvetil som mu. A naozaj. Všetky cesty sa zatvorili a steny sa začali približovať. „Preboha, čo budeme teraz robiť?“ zľakla sa Deena. Vytiahol som svoj obojručný meč a zasekol som ho pod približujúcu sa stenu, ale efekt bol taký, že mi ho stena rozdrvila. Vtom Keldorn vyvolal obrovské Thorovo kladivo a rachol s ním do podlahy. Podlaha sa rozbila a my sme sa prepadli do dákej jaskyne, všade okolo nás bola tma. „Helios aura!“ povedal Keldorn a vtom sme všetci takmer onemeli. Svetlo Keldornovej aury sa odrážalo od adamantítových slojov. „Tak toto je adamantít?“ spýtala sa Deena. Ja som videl adamantít tiež po prvý krát v živote. Bol to lesklý tmavomodrý kov. Jeho cena je asi päťkrát väčšia než zlato, pretože skrýva v sebe magickú energiu, a preto je ideálny pre výrobu zbraní enchantovaných magickými účinkami. „To je adamantít. Je ho tu dosť, aby z neho mohol ktokoľvek zaplatiť celú armádu žoldnierov, akú má Mediterra a ešte k tomu by ostalo pre stavbu paláca...“ povedal Esehan.

Nabrali sme toľko adamantítu, koľko sme uniesli a vydali sme sa hľadať cestu von. Ako sme tak šli po dlhočiznej chodbe dolu, cestu nám skrížil jeden zombík. S bojovým pokrikom sa vyrútil proti nám s mečom v ruke. Prvý, kto stihol zareagovať bol Asatan, ktorý mu v okamihu odťal hlavu. Vtom sme začuli, ako sa k nám blíži veľká skupina zombíkov s bojovými pokrikmi, pripravení zabiť nás. Zaujali sme bojové pozície. Deena vyvolala magické kladivo, ktoré útočilo po zombíkoch svojou ničivou silou elementov zeme, silou blesku, silou ohňa a silou mrazu. V jej nádherných čiernych očiach sa odrážal obraz všadeprítomného boja o holý život. Esehan bojoval ako zmyslov zbavený. Rovnako Keldorn aj Asatan. Ja som zombíkov ostreľoval magickými orbami dobra, čo bol najúčinnejší spôsob, ako poraziť túto zmätene zlú háveď. Esehanovi sa znenazdajky rozbil cep, tak schytil zo zeme dva dlhé meče a bojoval so zúrivosťou amoku. Keldorn obratne odrážal útoky zombíkov a zasadzoval presné smrteľné zásahy ako správny skúsený paladin. Zrazu jeden nenápadný zombík zaútočil na Deenu zozadu. Bodol ju mečom do chrbta, kde bola jej krúžková vesta najtenšia. Deena padla na zem a z úst jej vystrela krv. „Nié!“ zreval som z plných pľúc, až sa zatriasli steny jaskyne a začal padať strop. Určite nezačal padať kvôli môjmu výkriku, ale načasovanie bolo dokonalé. Otočil sa na mňa Asatan a kričal: „Poď Agdaris, strop sa rúti! Musíme bežať preč.“ „Nemôžem tu nechať Deenu!“ odpovedal som mu. „Už jej nepomôžeš, je mŕtva!“ zakričal Keldorn. Vtom ma Asatan chytil pod pazuchy a ťahal ma preč. Udrel som ho pod rebrá a odsotil dopredu. Asatan sa zatackal a takmer spadol. Vtedy padla medzi mňa a ostatných veľká časť stropu. Bol som oddelený od družiny a strop padal aj naďalej. Hodil som sa na Deenu, aby som ju chránil svojim telom a na chrbát sa mi stále rútila celá jaskyňa.

Kapitola V: Terrempíria pod útokom

„Si ozaj statočný, Agdaris.“ povedal elf. „Kto si? Zase sa mi sníva?“ „Áno, ale dobre vieš, že tieto sny nie sú obyčajné, ale sú z tvojho vnútra. Z tvojej duše, božskej duše...“ „Kto si?“ „Ja som tvoje svetlo.“ odvetil elf. „Čo je s Deenou?!“ „Je v poriadku, neboj sa. Práve na nej ležíš zasypaný tonami zeme a kameňov, ale nemusíš sa vôbec obávať. Tvoja zbroj vydrží oveľa viac než si dokážeš predstaviť. Ochráni vás oboch. Teraz však musíš počúvať...“ „Dobre, tak teda počúvam.“ odvetil som. Elf pokračoval: „Musíš dostať seba aj Deenu von z jaskyne a ísť do Terrempírie!“ povedal. „A nevieš náhodou ako sa dostanem spod tej hŕby zeme?!“ spýtal som sa ho drzo. „Nebuď sarkastický a počúvaj ma! Si syn svetla a máš nesmiernu moc. Takáto hŕba kameňov je pre teba maličkosť. Deena prežije len vďaka tebe, ale musíš s ňou potom stráviť noc.“ „To je v poriadku, nemôžem predsa od nej chcieť, aby so mnou odcestovala hneď, keďže je zranená...“ „Ty si síce syn svetla, ale si aj truľo. Nemyslím stráviť noc spaním, ale milovaním... Ona je vyvolená, aby ti porodila syna. Tvoj syn sa stane ochrancom a aj kráľom tejto zeme!“ „O čom to hovoríš, sakra. Veď mám len sedemnásť rokov! Na toto všetko mám ešte čas.“ „Si k tomu ešte aj prispatý. Dnes máš osemnásť rokov... Ale musí sa to stať teraz, neskôr na to už nebude príležitosť, tvoj osud je oveľa zložitejší než si dokážeš predstaviť.“ Skutočne. Dnes sú moje narodeniny, je deviaty máj, rok tisícosemnásť. Elf pokračoval: „Možno sa ti zdá, že nič nedáva zmysel, ale všetko zistíš. Si mladý, ale už si dosť vyspelý, aby si to pochopil. Keby som ti ani nič nepovedal, aj tak by sa všetko stalo, tak ako ti vravím. Tak je to napísané vo hviezdach. A teraz ,Agdaris, sa preber!“

Vtom som precitol zo sna. Nemohol som dýchať, cítil som sa, ako keby som mal na chrbte celú Mediterru. Ani som nič nepovedal, ale ako som sa snažil pohnúť, zem nado mnou sa začala dvíhať. Vytvoril sa obrovský komín až na povrch. Chytil som Deenu, ktorá bola v bezvedomí, do náručia a zrazu sa moje nohy odlepili od zeme. Vzlietol som do vzduchu, letel som s Deenou v náručí a nado mnou svietilo slnko. Vyleteli sme oveľa vyššie, než bol povrch. Vzlietli sme nad les do takej výšky, že som videl až Hudínsky Háj. Fúkal silný vietor, ktorý rozfúkaval Deenine čierne vlasy, ktoré v ostrom slnečnom svetle vyzerali ako červené. Slnko zvýrazňovalo jej nežné krivky. Mal som pocit, že v náručí nedržím ľudskú bytosť, ale anjela. Vtom pootvorila svoje krásne oči a pobozkali sme sa. Po chvíli sme sa ocitli zase na zemi. Deenu som uložil na zem a vyzliekol som jej krúžkovanú zbroj. Bola zase v bezvedomí, tak som na ňu zoslal ochranu pred zlom, aby nemala nočné mory.

Odrazu sa predo mnou objavil elf zo sna. „Ak ju chceš vyliečiť, tak musíš použiť priloženie rúk. Je to liečiteľská schopnosť paladinov.“ povedal elf. „Ty si ten elf z môjho sna?“ „Áno, myslím, že je načase, aby som sa ti predstavil. Som Gilanus a som boh svetla a ochranca všetkých paladinov.“ Elf mi podal ruku na znak priateľstva. „Ochraňujem ťa odkedy si sa narodil. Ja som bol tá vedma, čo vyveštila tvojim rodičom tvoj osud. Ja som bol ten chlapec, čo sa ti predstavil ako Turis La Kane, syn Esehana. Ja som bol aj jeden z tých nenápadných paladinov v Nostrome, ktorí ťa pozorovali počas záverečnej skúšky.“ povedal boh svetla, Gilanus. Potom sa sklonil k Deene a priložil ruku na jej ranu. V momente, čo sa dotkol Deeninho tela, rana sa začala hojiť. Potom ruku odtiahol a povedal: „Teraz ty!“ Urobil som, čo prikázal a naozaj. Aj ja som mal tú schopnosť. Zahojil som Deeninu ranu, ale cítil som sa slabšie. „Teraz si oslabený, však?“ spýtal sa a ja som na súhlas prikývol. „Tu máš.“ Gilanus mi podal malú fľašku s modrým nápojom. „Čo to je?“ „Je to božská mana, nápoj mocných. Regeneruje duchovnú silu mágov, kňazov a paladinov. Napi sa.“ Vypil som fľašku a v momente som cítil, ako mi do tela prúdi neuveriteľné množstvo energie. „Manu môžeš získať u mocných mágov, ale božskú manu len od boha. Veľa šťastia...“ V tom momente sa premenil boh na bieleho holuba a odletel. Sadol som si vedľa Deeny a hladil som jej vlasy, tak ako to mala rada. „Kto to bol?“ spýtala sa Deena tichým hlasom, keď sa prebrala. „To bol Gilanus... Odpočívaj ešte,“ odvetil som jej. Schyľovalo sa k noci, tak som priniesol drevo, založil oheň a vytiahol zásoby, ktoré som si doniesol z Hudínskeho Hája. Deena sa už posadila, vyzerala už celkom zdravá. Najedli sme sa spolu, potom sme si ľahli k ohňu a rozprávali sme sa o tom, ako sme sa spolu tajne stretávali v Dumare. Jej otec bol najvyšší Gilanusov kňaz v okolí a jeho dcéra musela byť uchránená od takého zaprášeného mlynárovho syna, ako som bol ja. „Keby ma teraz videl tvoj otec, tak by bol určite rád...“ povedal som jej. „Rád? Prečo?“ spýtala sa Deena nesmelo. „Bol by rád, že ťa milujem...“ odvetil som jej. „Miluješ?“ spýtala sa ešte nesmelšie. „Áno, Deena. Vždy som ťa miloval, už od malička...“ Hľadela mi do očí pohľadom plným nehy, no vtom sme sa začali vášnivo bozkávať a nakoniec sa stalo presne to, čo vravel Gilanus. Milovali sme sa skoro celú noc. Deena mi nakoniec zaspala v náručí a ja som jej hladil vlasy až do rána a sledoval som, ako zhasínajú uhlíky v pahrebe. Sem tam preskočí iskra, ktorá ako keby protestuje proti tomu, že oheň dohorel, ale nič nezmôže. Nemá takú moc, aby znovu vytvorila oheň, tak ako normálny človek nemá moc, aby porazil Uragusa a jeho temnú armádu čiernych rytierov a nekromancerov.

Pahreba už zhasla a pomedzi stromy lesa sa predierali lúče slnka. Deena ešte spala, tak som ju nechal ešte odpočívať. Zatiaľ som sa potichu vybral nájsť čosi na jedenie. Chvíľu som kráčal palmovým lesom a zbadal som strom s exotickými plodmi. Ochutnal som jeden a chutili fakt skvelo. Myslím, že to boli banány. Doniesol som ich za plnú náruč k ohnisku, ale Deena tam už nebola. Dostal som strach, ale vzápätí som si všimol jej šaty. Boli položené na tráve a počul som špliechanie vody. Pár metrov od ohniska bolo malé nádherné krištáľové jazierko, v ktorom sa Deena kúpala. Prikročil som na breh jazierka tak, aby ma nezbadala, avšak všimla si ma. „Preboha, ale si ma vystrašil!“ zľakla sa Deena. „Doniesol som ti raňajky.“ Hodil som Deene exotický plod banánovníka. Očividne jej chutil. „Poď!“ volala na mňa. „Kam?“ spýtal som sa, aj keď som vedel, čo má na mysli. „No do vody. Je skvelá...“ Vtom som zbadal vo vode blízko Deeny pohyb. Rýchlo som vytiahol meč a vrhol som sa do vody. „Pozor Deena, niečo tam je!“ zvolal som a sekal som na miesto, kde som predtým videl pohyb. Bol to iba obyčajný konár. Deena sa na mne smiala. „To si ty hýbala tým konárom?“ spýtal som sa jej naštvane.“ Ona sa len na mne smiala. „To nebolo vtipné...“ povedal som. „Ako ináč som ťa mala prinútiť, aby si sa okúpal. V noci si sa pekne zapotil...“ povedala s úsmevom. Priplával som k nej a objal som ju. „Musíme ísť...“ povedal som jemne. „A kam?“ „Do Terrempírie.“ Odpovedal som jej a vzápätí Deene na pleci prisadol poštový holub, ktorý v pazúroch držal malý zvitok. Dal som si ho do dlane a vtom sa zväčšil na normálnu veľkosť. Dovtedy som si lámal hlavu nad tým, ako to Drimacus vtedy spravil a teraz som zistil, že tie zvitky sú magické. Čítal som nahlas: „Agdarisovi Lamonovi: Musíš sa urýchlene dostať do Terrempírie, pretože na nás zaútočila temná armáda. Tvoja družina je už deň na ceste, tak sa poponáhľaj, dlho sa neubránime a hradby už praskajú pod ranami z katapultov. Si naša posledná nádej Agdaris, tak nás nesklam. Podpísaný najvyšší arcimág severnej Mediterry: Drimacus Van Diemelkrieg.“ Dočítal som a pozrel som na Deenu. „Idem s tebou!“ povedala. „Na to zabudni! Nechcem, aby sa ti niečo zase stalo. Vrátiš sa do Hudínskeho Hája a ja sa za tebou vrátim,“ snažil som sa ju presvedčiť. „Nie! Idem s tebou, aj keby som tam mala s tebou umrieť, chcem byť s tebou!“ Videl som, že nezmôžem nič proti jej tvrdohlavosti, tak som ju aspoň prehovoril, nech si zoberie moju zbroj, pretože s ňou bude v bezpečí. Vydali sme sa však do Hudínskeho Hája, pretože tam kňazi vlastnia griffina, na ktorom sa môžeme najrýchlejšie dopraviť do Terrempírie. Pešo sme došli do Hudínskeho Hája asi napoludnie. Najprv som zavítal narýchlo ku kováčovi a dal som mu adamantít, ktorý som ukoristil. Vravel, že som mu ho doniesol oveľa viac, než odo mňa chcel za magický meč, a preto mi daroval ešte aj okrídlenú helmu, ktorá ma chránila pred klamstvom, pretože vždy keď niekto povie nepravdu, helma sa zohreje a ja to zacítim. Okrem helmy mi dal ešte ľahkú kušu, pre Deenu. Kuša bola magická a strieľala magické šípy, ktoré vždy trafia a nikdy sa neminú. Kováč ešte vravel, že tu boli včera moji priatelia a vydali sa na koňoch do hlavného mesta. Zobral som vybavenie a ponáhľal som sa s Deenov do kláštora pre griffina. Vrchný kňaz mi ho najskôr nechcel dať, pretože si myslel, že ho nedokážem ovládať, ale keď uvidel, že griffin ku mne prejavuje dostatočný rešpekt, tak prestal namietať. Nasadol som s Deenou na veľkého vtáka a leteli sme na sever, smerom do stredu Mediterry, kde leží Terrempíria. Lesy sa zase menili z palmových na listnaté a z listnatých na ihličnaté. Teplota klesala a po pár hodinách letu sme už boli takmer v Terrempírii. Už z diaľky sme videli, ako prebieha boj. Terrempíria bola obrovská, asi desaťkrát väčšia než Nostromo a Hudínsky Háj dohromady, ale armáda bola tiež gigantická. A na jej čele sa týčilo obrovské stvorenie – čierny drak. Bolo isté, že na ňom sedí sám pán temna, Uragus. Leteli sme teda ďalej, ale tak, aby sme sa vyhli armáde temnoty. Prilietli sme rovno do obrovského paláca, ktorý sa týčil uprostred Terrempírie. Bola to najväčšia stavba, akú som si mohol len predstaviť. Jeho najvyššia veža bola skrytá v oblakoch. Bolo to najbezpečnejšie miesto v Terrempírií. Veža bola obrovská, vyleteli sme takmer míľu kolmo nahor a leteli sme aspoň desať minút, kým sme dosiahli vrchol veže. Bol tam veľký balkón, na ktorom stál sám Fromon, kráľ Mediterry. Opieral sa o zábradlie a plakal. Vtom nás zbadal a na tvári mu zažiaril široký úsmev. Griffin prisadol na balkóne a kráľ k nám pribehol celý bez seba. „Agdaris, si to ty? Už som sa bál, že neprídeš...“ „Som to ja, kráľ môj.“ odpovedal som mu. „A kde je Keldorn, Asatan a tvoja družina vôbec?!“ „Museli sme sa rozdeliť. Rátam, že prídu do dvoch dní...“ „Hlavné je, že si tu ty. Ako si si už určite všimol, Uragus zaútočil rovno na Terrempíriu a zaskočil nás nepripravených. V posledných dňoch sme mali problémy s mužmi prekliatými zmäteným zlom, kvôli ktorým sme prišli o väčšinu schopných bojovníkov. Armáda spojencov z východu k nám dorazí až zajtra ráno, dovtedy vydržíme len s ťažkosťami, ale vydržíme...“ rozpovedal kráľ. „Načo teda tak nutne potrebujete mňa?“ spýtal som sa ho. „Ako vravím, zajtra dorazí desaťtisícová armáda rytierov, paladinov, mágov, kňazov, druidov aj barbarov. Bude to armáda zmiešaná zo všetkých rás. Budú tam všetci, čo žijú svetlom: ľudia, elfovia, trpaslíci, polelfovia, polčíci, hobiti, gnómovia, polorkovia, obri, poloobri, dokonca aj Kyklopovia vyslali istý počet bojovníkov. Spojili sme sa, aby sme porazili Uragusovu temnú armádu a preto potrebujú spoločného vodcu, ktorý stelesňuje ideál každej rasy! A tým je syn svetla. Teba budú všetci rešpektovať. Ty ich musíš viesť, si syn svetla!“ povedal starý kráľ. Nevedel som, čo mám na to povedať, cítil som sa nepripravený. Vtom na balkón vyšiel muž v kapucni a prehovoril povedomým hlasom: „Si pripravený Agdaris, viem to, pretože som ťa pripravil...“ Muž si dal dole kapucňu a odhalil starú známu tvár polelfa so špicatými fúzikmi a stredne dlhou briadkou. „Drimacus!“ zvolal som na skúseného arcimága. „Vitaj v Terrempírii, Agdaris.“ privítal ma. Deena stála v pozadí a snažila sa zaniknúť, ale ja som ju predstavil. „Drimacus, toto je Deena...“ ukázal som na ňu. Drimacus sa na mňa šibalsky usmial, zohol sa pred Deenou a pobozkal jej ruku ako správny gentleman. „Veľmi ma teší... Som rád, že spoznávam Agdarisovu nastávajúcu.“ Deena sa pousmiala: „Ja niesom jeho nastávajúca...“ „Hm, tak asi ešte predbieham udalosti. Nevadí, aj tak je mi potešením.“ povedal Drimacus a zas jej pobozkal ruku. Potom sa otočil na mňa a pokračoval vo vysvetľovaní situácie, kde skončil Fromon: „Musíš sa dnes v noci dostať na Rovinu večne hladných Gargoyl. Tam sa stretáva naša armáda svetla, ale musíš si u nej získať rešpekt a obdiv, aby ťa rôzne rasy poslúchali. Musíš na nich proste zapôsobiť. Ako, to už nechám na teba, lebo viem, že si poradíš.“ Vtom sa na oblohe rozostúpili oblaky a objavilo sa veľké oko. Bol to Gilanus, prehovoril na mňa dunivým hlasom. „Ja ti pomôžem získať si obdiv u armády. Tu je dar odo mňa, je to môj maznáčik. Požičiavam ti ho na túto bitku. Počúva na slovo.“ Oko sa zatvorilo a oblaky sa zase spojili. Vtom z nich vyletel obrovský biely vták a blížil sa k nám. Zrazu sme si všimli, že to nieje vták, ale obrovský biely drak, ktorý vyzeral, ako keby mal šupiny zo striebra. Zniesol sa tesne pri vežu paláca a zostal vo vzduchu. Naskočil som mu na chrbát a mal som skvelý pocit. Deena na mňa hľadela smutným pohľadom, tak som na ňu zvolal: „Poď so mnou láska!“ Usmiala sa a naskočila drakovi na chrbát za mňa a oblapila ma okolo hrude. Bolo už neskoro večer, tak sme leteli na Rovinu večne hladných Gargoyl. Leteli sme ponad Uragusovu armádu, ale nikto nás nezbadal. Leteli sme veľmi rýchlo. Katapulty obliehali hradby mesta, ktoré už boli takmer zrútené a praskali. Dole boli zástupy nemŕtvych bojovníkov, ktorých počty sa stále zväčšovali. Okrem nich tam bolo veľa čiernych jazdcov, nekromancerov, drówskych legionárov, orkov a wyvernov. Z celej armády sa však najviac vynímali démoni, ktorých povolávali temní drówskí mágovia. Mali medzi sebou démonov ohňa, búrky, ľadu, zeme, vzduchu, vody aj tmy. Čierni démoni tmy boli najnebezpečnejší.

O pár minút sme boli nad Rovinou večne hladných Gargoyl, kde už boli v predstihu utáborení elfovia. V diaľke som videl prichádzať ostatné armády. Pristál som na rovine a vtom na mňa všetci upreli zrak a čakali čo poviem. Počkal som, kým sa všetci zhromaždia. Potom sa do mňa vlialo všetko sebavedomie a cítil som sa dokonale pripravený. „Moje meno je Agdaris Lamon!“ zvolal som na zástupy ľudí a elfov. Nato dorazili ešte aj trpaslíci so svojimi kanonádami a začali sa hádať s elfami o ich večných sporoch. „Nikto ťa nepozná podľa mena!“ upozornila ma Deena. Preto som zvolal ešte raz, tak nahlas, že ma museli počuť až v Terrempírii: „Som syn svetla! Som váš vodca v boji za slobodu! Počujte ma, bojovníci a mágovia!“ Vtedy obrovské zástupy stvorení svetla utíchli a začali počúvať svojho vodcu. „Stvorenia svetla! Zajtra na svitaní nás všetkých čaká najväčšia skúška v histórii Mediterry, krajiny svetla. Nesmrteľní elfovia vedia, aký je Uragus mocný, ale my sme mocnejší, pretože svetlo je na našej strane?!“ „Áno!“ zvolali bojovníci. „Proti nám stoja nemŕtvi, temní mágovia, padlí druidi a nekromanceri, ktorí chcú jedno: nastoliť vládu tmy a chaosu! Ale my sme rytieri, paladinovia, kňazi a bojovníci! My sme ľudia, elfovia, trpaslíci, polelfovia, polčíci, hobiti, gnómovia, polorkovia, obri, poloobri, dokonca aj Kyklopovia.“ Pozrel som smerom k jednookým obrým bytostiam, ktoré mi volali na slávu. „My sme tí, čo túto bitku vyhrajú a zbavíme sa tak temnoty raz a navždy! Svetlo bude vládnuť v Mediterrai, spolu s poriadkom a spravodlivosťou!“ zvolal som. V armáde zavládol ruch. „Vari si neveríte? Elfovia sú tí najlepší lukostrelci a mágovia! Ľudia majú najväčšiu vieru ako paladinovia! Trpaslíci majú najlepšie reflexy a zbrane! Obri majú najväčšiu silu a najviac vydržia! Kyklopovia zas dokážu vrhať balvany na vzdialenosť väčšiu než katapulty! Čoho sa bojíte?! Nemajú šancu!“ „Má pravdu!“ vykríkol niekto v diaľke. „Áno!“ ozval sa ďalší. Dav začal burácať nadšením, no zrazu nastalo ticho. Na najbližšom kopci sa objavilo asi sto obrovských postáv. „Helios aura!“ zvolal nejaký paladin. Potom ďalší a ďalší, a aj ja. Svetlo dopadlo na postavy, ale nikto nevedel, čo je to za rasu. Veľkosťou pripomínali obrov, ale mali špicaté uši ako elfovia a tmavú pokožku ako drówovia. Ich svaly boli väčšie ako svaly orkov a ich vznešenosť bola väčšia ako vznešenosť ľudí. Nato akýsi elf zakričal: „To sú pomstitelia!“ Ľudia začali vyťahovať zbrane, ale ja som zakročil: „Zadržte stvorenia svetla! Pomstitelia nám prišli na pomoc, je to tak?“ Vodca pomstiteľov prikývol a povedal: „Uragus bude pykať za to, že nás stvoril a využil! Naše duše sú plné svetla a nie tmy.“ povedal kapitán pomstiteľ. „Vitajte na strane svetla!“ privítal som ich. „Hurá!“ zvolal dav.

Začalo svitať. Armáda už bola pripravená, zbrane boli v rukách, štíty vztýčené, helmy zatvorené a zbroje utiahnuté. Kone boli oddýchnuté a tulce boli plné šípov. Všetci boli takí pripravení, ako len mohli pripravení byť. Pochodovali sme smerom k bojisku pri Terrempírii. Armáda svetla zastala pod kopcom a čakala na znamenie. Deene som prikázal, aby odletela na drakovi naspäť do Terrempírie a bolo mi jedno, že zúrila. Bolo to pre jej dobro.

Otočil k temnej armáde a zoslal som na ňu reťazový blesk. Bojovníci temnej armády sa otočili smerom ku mne. „To je syn svetla! Prestaňte bojovať!“ zvolal muž v čiernom zbroji, ktorý sedel na drakovi. Bojovníci z jeho armády prestali útočiť na hradby Terrempírie. „Konečne stretávam syna svetla!“ povedal Uragus protivným hlasom. „Dnes to bude súboj iba medzi tebou a mnou!“ navrhol som mu, aby som zabránil ďalšiemu krviprelievaniu. „Nezdá sa ti, že si až príliš trúfalí, syn svetla? Útok!“ zavelil Uragus. Vtedy som napriahol ruku k nebesiam a privolal som boží prst, obrovské tornádo, ktoré zmietlo z povrchu štvrtinu Uragusových kostlivcov. To bol zároveň signál pre moju armádu. Vyrútili sa neočakávane spoza kopca, na čele s obrami a pomstiteľmi. Aj keď mal Uragus na hlave helmu, cítil som, že je nemilo prekvapený. Uragus dal povel drakovi k útoku na mňa. Otvoril tlamu a začal chrliť. Vtom sa však vrátil môj drak, ktorý nebol tiež žiaden slaboch. Otvoril papuľu a začal chrliť svetlo a blesky. Čierny drak začal chrliť chlad a tmu. Ako sa stretli tieto dva opačné prúdy, došlo k explózii, ktorá nastolila na bojisku poriadny zmätok. Uragus spadol z draka na zem a mňa explózia takmer omráčila. Nemohol som sa postaviť, zato však Uragus už stál na rovných nohách a kráčal smerom ku mne. Vytiahol spoza chrbta obojručný meč Kashian III. a išiel na mňa seknúť, ale ja som v poslednej chvíli chytil svoj meč a dal som ho do cesty Uragusovmu. Vzduchom preleteli iskry. Vtom som si všimol, že spod jeho helmy trčia čierne vlasy a podľa Drimacusovho rozprávania bol Uragus blond. „Ty nie si Uragus, že?“ spýtal som sa ho popri tom, ako ma tlačil k zemi svojim mocným mečom. „Som Uragus!“ zvolal. Vtom sa moja helma takmer rozžeravila, takže som vedel, že to Uragus byť nemôže. Netušil som, čo sa deje, ale zrazu som si spomenul, ako nazval nekromancer svojho pána. Nazval ho lord Ninukah. Kto to môže byť, ak nie Uragus? Pýtal som sa sám seba. Podarilo sa mi odtlačiť ho a postaviť sa na rovné nohy. „Ja viem, že nie si Uragus, tak kto si? Lord Ninukah?“ spýtal som sa ho znovu. „Som syn temnoty!“ odpovedal, avšak zase ma pálila helma. No vtom ma to napadlo, ani neviem ako, ale proste mi to trklo v hlave. „Ty si ho zabil! Podarilo sa ti zabiť Uragusa! Že mám pravdu?“ spýtal som sa muža v zbroji, ktorý sa vydával za Uragusa. „Máš pravdu, bol to slaboch!“ odvetil. „Prečo si však nastúpil na jeho miesto?“ spýtal som sa ho. „Kvôli moci, ktorú by chcel každý!“ odvetil. „Ako si to mohol spraviť? Lord Ninukah! Čiže odzadu Hakunin?!“ Vtedy to, čo som povedal, začul paladin, ktorý pri nás zápasil s troma orkami. „Ty si Hakunin?!“ spýtal sa ho. Hakunin mu však v zúrivosti vzápätí obratom odsekol hlavu. Potom si odhodil helmu a odhalil svoju tvár a oči... Mal ich úplne červené. „Ako som to mohol spraviť? Ha, ha, ha! Uragus ma preklial zmäteným zlom! To mi predĺžilo život a vlastne prekliatie mi dodalo obrovskú moc, akú nemal ani sám Uragus!“ Hakunin na mňa ukázal prstom a ja som odletel asi desať stôp dozadu. Vyskočil do obrovskej výšky a zabodol by do mňa svoj meč pri dopade, keby som sa pohotovo neodkotúľal nabok. Takto sa jeho meč zabodol do zeme a ja som mal voľný priestor k útoku. Sekol som ho do chrbta, avšak môj meč sa skĺzol po jeho brnení, ako mydlo po stole. Jeho moc bola naozaj obrovská a moja zbraň proti nemu nič nezmohla. Vtom som pozdvihol ruku k nebesiám a do ruky mi skočil obrovský blesk, ktorý som vzápätí hodil na Hakunina. Jeho mágia ho čiastočne ochránila pred útokom, ale aj tak ho to poriadne rozhádzalo. Zatackal sa a takmer spadol. Ja som neváhal znovu zaútočiť. Napriahol som meč a rozbehol som sa k omámenému zlosynovi. On však dobre vedel, čo robí, pretože keď som sa k nemu dostatočne priblížil, poslal ma k zemi omračujúcim rojom orbov zla. Bolesť ma takmer omráčila. Padol som na kolená a Hakunin sa pripravoval odťať mi hlavu, vtom však ktosi zvolal: „Zomri!!!“ Bol to Esehan. V ruke držal svoj magický cep, s ktorým sa preslávil ako trollobijec. Vrazil Hakuninovi silnú ranu do hlavy zozadu. Čierny rytier padol na zem a Esehan mi hodil meč: „Tu máš, toto je tvoje!“ Do ruky som chytil meč, ktorý mi daroval otec ešte pred cestou za dobrodružstvom. „Drimacus ho priniesol z jaskyne koboldov, nezničili naše zbrane!“ povedal Esehan a znovu sa pripravoval zaútočiť na Hakunina. Postavil som sa na rovné nohy a tiež som sa pripravil k útoku. Zbadal som, ako Esehan vyštartoval po Hakuninovi, ktorý efektívne odrážal jeho útoky svojím obojručným mečom. Podišiel som mu na pomoc a rozžeravil som čepeľ svojho meča a vrazil som ju Hakuninovi do brucha. Meč prerazil jeho zbroj a Hakunin sa ocitol na zemi. Nato však pohotovo priletel jeho čierny drak, zdrapil ho do pazúrov a odletel s ním preč.

„Posily!!!“ zvolal ktosi z obrov. A naozaj. Z Terrempírie vyletel kŕdeľ griffoních letcov, ktorí začali zhadzovať na nepriateľov alcemistické bomby. Temnej armády sa v tom okamihu zmocnil panický strach. Stratila svojho vodcu a bola odsúdená na záhubu, preto sa po nezmyselnom boji pustila na útek. „Bežia na sever, za svojim pánom,“ povedal som nakoniec Esehanovi, keď boj skončil.“ Vtom nastalo burácanie našej armády. Všetci volali na moju slávu. Z davu sa ku mne predrali aj Keldorn a Asatan a gratulovali mi. Vtom som sa však rozbehol smerom do mesta. Dobehol som pred mestskú priekopu, ale most bol zdvihnutý. „Spusťte most, to je Agdaris Lamon, syn svetla!“ zvolal ktosi z hradieb. Most pomaly klesal na svoje miesto. Z brány, ktorú otvorili, sa na mňa vyvalili kúdoly dymu a prachu, ale keď sa rozplynuli, zbadal som pred sebou anjela. Môjho anjela. Bol oblečený v bielych šatách a na hlave mal závoj. Bola to Deena. Pozerala na mňa svojimi nádhernými veľkými očami, až sa z nich vyronila slza. Ja som mal tiež slzy na pokraji. Rozbehla sa ku mne a hodila sa mi do náručia. Po dlhej dobe som sa cítil sám sebou a k tomu ešte aj šťastný. Začali sme sa bozkávať, boli sme tí najšťastnejší na svete. „Chceš byť mojou ženou?“ spýtal som sa jej. „Ano!“ povedala so slzami šťastia v očiach.

Večer sme už boli v mestskej katedrále a šli sme spolu k oltáru. Tam stál Drimacus, ktorý bol oddávajúci. Môj svedok bol Esehan a Deenin svedok Asatan. „Tu prítomný Agdaris Lamon, beriete si tu prítomnú Deenu Messianicovú za svoju právoplatnú manželku?“ spýtal sa Drimacus vážnym hlasom. Usmieval sa však na mňa popod fúzy. Vtom som zamrzol a Esehan mi našepkával: „Tomu kúr! Povedz tomu kúr!“ Tak som povedal: „Tomu kúr! Ehm, teda... áno, beriem!“ Deena sa usmiala a Drimacus takisto. Potom pokračoval: „A vy, Deena Messianicová, beriete si tu prítomného Agdarisa Lamona za svojho právoplatného manžela?“ Deena bola chvíľu ticho a potom odvetila: „Áno, samozrejme!“ „Z moci mi zverenej, pred očami Gilanusovými vás v jeho dome prehlasujem za muža a ženu! Agdaris, môžeš pobozkať nevestu.“ dohovoril Drimacus. Odokryl som Deene závoj, pozrel som sa do jej čiernych očí a pobozkal som ju. Potom nastala veľká oslava na počesť porazenia armády temnoty spojená s oslavou mojej svadby. Tancoval som najprv s Deenou, potom ma jej prebrali rôzne dievčatá, pre ktoré som bol idol, a boli veľmi vďačné, že som si s nimi zatancoval. Zo zábavy ma vyrušil Keldorn: „Agdaris, prepáč, že ťa ruším počas tvojej oslavy, ale je porada v kráľovskej sieni paláca. Mal by si tam byť...“ „Čo sa deje?“ spýtal som sa. „Ešte nieje koniec, poď!“ Šiel som s Keldornom do paláca, vošli sme do obrovskej sály s veľkým stolom. Sedeli tu tí najvyšší ríšsky predstavitelia Mediterry. Len čo som vošiel, všetci ma so záujmom pozorovali. Vtom sa postavil starší muž predo mňa a podal mi ruku. „Ja som Arthalus Somoy a som najvyšší arcimág západnej Mediterry,“ povedal. Takto som sa zoznámil ešte asi s tridsiatimi ľuďmi, všetci boli najvyššie hlavy zo Mediterry. Boli to arcimágovia, kňazi, paladinovia, bojovníci ,šamani, druidi, alchymisti aj hraničiari, všetko predstavitelia rás svetla. Okrem nich tu bol Drimacus, Asatan, Keldorn a kráľ Fromon, ktorého som poznal už osobne. Okrem iných ma obzvlášť zaujal menší hnedší chlap pri rohu stola. Bolo to Haloman Kain, vodca Kamennej päste a priamy potomok lorda Hakunina...

Vtom sa postavil kráľ Fromon a prehovoril: „Bitku sme síce vyhrali, ale vojna ešte neskončila. Chcel by som, ešte skôr než sa začnem venovať vojne, poďakovať Agdarisovi Lamonovi za jeho statočnosť a odvahu. Zachoval sa ako skúsený muž, vzhľadom na to, aký je mladý. Patrí mu náš obdiv a preto si vyslúžil vyznamenanie Dračie srdce, ktoré dostávajú paladinovia za celoživotné zásluhy. Tebe patrí právom.“ Kľakol som si pred kráľa, ktorý mi zavesil na krk zlatú medailu znázorňujúcu bijúce srdce draka. Potom kráľ vytiahol jednoručný meč povedal: „Týmto ťa menujem prvým najvyšším paladinom Mediterry.“ Položil mi meč na hlavu a potom na plece. Vtom začali prítomní tlieskať. „Teraz sa však chcem venovať stavu vojny. Istí vojaci tvrdia, že muž, čo viedol armádu vôbec nesedel popisu Uragusa, ktorý nám zanechal Lord Hakunin a preto existujú dohady, že to nebol on. Ty si s ním bojoval, a preto nám môžeš povedať, čo vieš...“ Postavil som sa a všetci na mňa uprene hľadeli. Nevedel som, ako im mám vysvetliť, čo sa udialo, tak som sa rozhodol, že im to poviem na rovinu: „Nemohol sedieť Hakuninovmu popisu, pretože to nebol Uragus. Syn temnoty je už storočia mŕtvy!“ Vtom zavládol v sále ruch. Postavil sa istý barbarský šaman a spýtal sa dunivým hlasom: „A kto to teda bol?“ Zostal som ticho, pretože som sa bál odpovedať. „Áno, kto to bol teda? Odpovedz, syn svetla!“ zvolal na mňa nejaký bojovník. „Bol to sám Lord Hakunin!“ zvolal som na celú sálu. Všetci zrazu stíchli a počúvali ma: „Bol to on! Povedal mi to on sám. Viem, že sa to zdá byť neskutočné, ale všetci vieme, že Hakunin sa vydal na sever za Uragusom do Čiernej hory a už nikdy sa nevrátil. Nebolo to preto, že tam zahynul, ale práve naopak. Hakunin porazil Uragusa, ale pretože ho Uragus stihol prekliať kliatbou zmäteného zla, nastúpil Hakunin na Uragusovo miesto a vydával sa zaňho. Používa jeho zbroj, zbraň aj temnú mágiu tmy! Je to tak!“ Dohovoril som a sadol som si. Okrem Holomana sa nikto sa nezmohol ani len na slovo: „Nie! To nemôže byť pravda! Si klamár, syn svetla!“ zvolal na mňa. „Nie som klamár. Tiež by som bol radšej, keby to tak nebolo.“ odvetil som mu. „Aj tak ti neverím. To nemôže byť pravda! Prečo mu všetci veríte?“ obrátil sa Holoman na ostatných, ale všetci mlčali. „Ste slepí! Všetci ste slepí!“ zvolal a vybehol zo sály. „Holoman, vráť sa!“ zvolal naňho kráľ, ale Drimacus mu položil ruku na plece a povedal mu: „Nechaj ho, kráľ môj. Potrebuje byť sám...“ Kráľ sa upokojil a nadviazal na tému: „Takže proti nám stojí náš historický hrdina, o ktorom sme si mysleli, že je mŕtvi?“ „Spýtal sa ma kráľ ešte neveriacky, aby som ho uistil. „Áno, tak je,“ odvetil som mu. „Všetci vieme, že sa mu podarilo utiecť z bojiska. Zachránil ho jeho drak a odletel s ním smerom na sever, do Čiernej hory. Problém je však takýto: Nemôžeme do čiernej hory vtrhnúť s celou armádou, pretože by útok nebol efektívny vzhľadom na zložitosť terénu, a boli by obrovské straty na životoch v našej armáde. Preto som sa rozhodol, že tam vyšlem skupinu bojovníkov, ktorú si Agdaris zloží z nás všetkých,“ pokračoval kráľ. Ja som mu prikyvoval. Kráľ hovoril ďalej: „Vymysleli sme takýto plán: Musíte sa dostať do Uragusovho zámku v Čiernej hore, nájsť Hakunina a buď ho zbavíte prekliatia, alebo ho zabijete, to je jedno. Hlavne, že zbavíte Mediterra jeho hrozby. Do konca týždňa si zostav družinu a potom musíš čo najskôr vyraziť,“ povedal kráľ a ukončil snem.

Odišiel som z paláca, vrátil som sa za Deenou a všetko som jej rozpovedal. Zareagovala presne tak, ako som očakával. Chcela ísť so mnou a ja som nevedel, ako ju mám prehovoriť aby nešla, tak som jej sľúbil, že ju zo sebou zoberiem.

Kapitola VI: Výprava do Čiernej hory

Na druhý deň ráno, po svadobnej noci, som si uvedomil, aká ťažká úloha ma čaká. Zostaviť si družinu by nebol až taký problém, ale zobrať si to správne vybavenie je problém, pretože sever Mediterry je pokrytý snehom a ľadom a chlad je tam taký, že tam nemôže dlho prežiť žiadna obyčajná ľudská bytosť, iba nemŕtvym vyhovuje nízka teplota. Mal som chuť sa prejsť po Terrempírii, pretože to bolo nádherné vežovité mesto, ktoré dýchalo históriou a veľkoleposťou. Vyšiel som na Hlavné námestie v tvare trojuholníka, ktoré bolo obkolesené dvoma chrámami a kráľovským palácom. Výška týchto budov bola priam neuveriteľná. Boli to zázraky staviteľskej práce ľudí a elfov. Architektonika týchto budov bola fascinujúca a prebúdzala vo mne myšlienky, ktoré som nedokázal popísať. Pripadal som si ako v meste bohov, čo bolo určite normálne pre človeka, ktorý vyrastal v malej dedine na konci sveta. Rozmýšľal som, koho asi zoberiem na výpravu. Vedel som, že to bude určite skúsený paladin Keldorn Corthala, mocný paladin Asatan El Deus, ostrieľaný hraničiar Esehan La Kane, starý mág Drimacus Van Diemelkrieg a klerička Deena Lamonová. Okrem nich som plánoval pridať nejakého barbara, rytiera a možno aj druida. Nevedel som ako si mám vybrať, ale vtom ma stretol Keldorn, ktorému som sa zveril. „Myslím, že hlavné je vybrať tých, čo chcú ísť na výpravu. Ak je niekto neochotný ísť, tak to nemá zmysel.“ povedal skúsený paladin. Spravili sme hneď oznam, že hľadáme druida, barbara a rytiera na výpravu do severnej Mediterry, do Čiernej hory. Vylepili sme ho na bránu paláca a prípadní záujemcovia sa mali dostaviť do Hostinca u skákavého džbánu. Sedel som tam s Deenou pri malom stole a popíjali sme Hudínske víno. Obďaleč sedel Keldorn s Esehanom a Asatanom. Mali nejakú výmenu názorov, čo sa týka česti paladinov a hraničiarov. Tieto dve skupiny ľudí sa nikdy nemali rady. Po chvíľke si Esehan prisadol k nám. Boli sme tu všetci až na Drimacusa, ktorý nemohol prísť, pretože mal povinnosti na kráľovskom dvore.

Stále nikto nechodil kvôli oznamu, iba zopár nadšencov, čo si chceli so mnou potriasť rukou a jedna žena chcela, aby som na jej dieťa zoslal ochranu pred zlom. Až večer došli štyria muži a jedna žena. Bola to istá skupina dobrodruhov známa v celej Mediterrai ako Lovci beholderov. Prihovoril sa mi vodca ich party. Bol to väčší muž s črtami orka. Očividne to bol barbarský bojovník s dvojčepeľovou sekerou na chrbte. Oblečenú mal doštičkovú zbroj, ktorú zdobili rytiny bohov jeho národa. „Som Edeviar Samson a toto je moja družina. Sme Lovci beholderov.“ „Teší ma, Edeviar. Prišli ste kvôli oznámeniu, však?“ spýtal som sa pre istotu. „Pravda je. Ja som poloork a som barbar presne akého hľadáte. Môžem vám zaručiť, že mocnejšieho bojovníka v Mediterrai nenájdete. Toto je Aerin Linville.“ predstavil Edeviar mladú ženu s dlhými ryšavými vlasmi. Na hlave mala bojovú čelenku a oblečenú mala plnú plátovú zbroj s krížom na hrudi. Na opasku jej visel kvalitný scimitar a na chrbte štít v tvare slnka. „Ja som bojovníčka z rodu žien, križiakov. Nestretla som žiadnu ženu, ktorá by bola v boji obratnejšia ako ja.“ povedala namyslene a mrkla na Deenu. Bol som trochu zmätený, pretože som sa nevyznal v týchto ženských záležitostiach. „Toto je Darmos Životodarca, druid pôvodom z Nostroma.“ predstavoval ďalej Edeviar. Druid iba mierne uklonil hlavu. Mal modré vlasy, oblečenú mal krúžkovú zbroj a cez seba mal prehodený biely plášť s kapucňou. V ruke zvieral malú vyrezávanú paličku, ktorá asi ukrývala veľkú mágiu. Posledný muž vyzeral skôr ako temná bytosť z podsvetia. Pripomínal vzdialene drówa. Mal tmavšiu pokožku sfarbenú do modra a biele vlasy, ako keby bol veľmi starý, pritom bolo vidieť, že nemá viac ako štyridsať rokov. Oblečený mal zvláštny vytvarovaný zbroj, ktorý pripomínal ľudskú kostru a na pleciach mal chrániče ktoré vyzerali ako pospájané malé ľudské lebky odliate v bronze. Okolo krku mal tmavomodrú pláštenku a v ruke držal biely meč, ktorý pripomínal skôr kosť ako zbraň. Bol to očividne temný mág, ale nevyzeral nepriateľsky. „Určite vás zaujal Xan.“ prehovoril Edeviar: „Jeho pôvod je málo známy a sám nám ho nepovie, pretože nedokáže rozprávať. Nekromancer, ktorý ho vychovával mu odrezal jazyk, hneď ako Xan dosiahol deviatu úroveň nekromancie a čár. Jeho schopnosti sú však výborné. Keďže je nekromancer deviatej úrovne, takže slová nepotrebuje na to, aby dokázal poslať hordu nepriateľov do pekiel.“ zasmial sa Edeviar. Xan stále mlčal a nespravil ani náznak toho, že by bol prítomný, vtom sa však pohol trhaným pohybom a podal mi ruku. Posledný muž z ich party však vyzeral najzvláštnejšie. Mal dlhé čierne vlasy a jedno oko modré a druhé červené. Bol robustnejšej postavy a oblečenú mal mágovskú róbu, ktorá bola vystužená pokovovaným koženým brnením. Na rukách mal ostnaté chrániče a tetovanie hada. Na chrbte mal dva zvláštne meče. Pripomínali mi dlhé britvy na holenie. Vyzerali veľmi ostro a nebezpečne. Ich vyčačkané rukoväte značili, že na každej zbrani sa pracovalo z pečlivou detailnosťou. Vyzeral na niečo medzi mágom a hraničiarom, ale absolútne som ho nevedel odhadnúť. „A posledný člen našej skupiny je Shizu Lee Kenoku...“ povedal Edeviar, ale zvláštny muž ho prerušil. „Volajte ma iba Lee. Som kensaj, strážca z východných hraníc Mediterry.“ „Čo je to kensaj?“ spýtala sa Deena. Lee sa usmial. „Kensaji sú bojovníci, ktorý ochraňujú dobro a bojujú proti zlu a nespravodlivosti. Sú to rodený dobrodruhovia. Kensaj sa musí muž narodiť, nedá sa naučiť byť kensaj.“ odpovedal Lee. „V čom sa líšia kensaji od hraničiarov Mediterry?“ spýtal som sa ho. „Kensaji majú vrodené nadprirodzené schopnosti, ktoré sa dedia z generácie na generáciu. Prvý kensaj bol spoločný predok všetkých terajších kensajov, takže sme vlastne všetci jedna veľká rodina.“ „A kto bol prvý kensaj?“ spýtal sa Esehan. „Volal sa Shinok a jeho otcom bol práve tvoj predchodca, prvý syn svetla.“ To čo som počul znamenalo, že Lee je potomok môjho predchodcu a má časť jeho, čiže aj mojich schopností. Bol som už rozhodnutý, že družinu Lovcov beholderov určite berieme na výpravu do Čiernej hory a myslím, že aj Keldorn s ostatnými mali rovnaký názor. Edeviar bol hrdý, keď som mu povedal, že lepších spoločníkov som nájsť ani len nemohol. Povedal som mu, aby so svojou družinou prišiel zajtra ráno do kráľovského paláca, aby som mohol kráľovi predstaviť celú družinu.

Večer som trávil s Deenou v našom apartmáne, na balkóne v najvyššej veži paláca pri západe Slnka. „Nemal by som ťa brať so sebou Deena, budem sa o teba strachovať...“ „Nebuď ako malý! Dokážem sa postarať sama o seba.“ Vtom sa však zamyslela a pokračovala: „Ale ďakujem ti, že si my vtedy zachránil život, neviem čo by som si vtedy bez teba počala...“ „Zomrela by si...“ odvetil som jej vážnym tónom. Zase sa zamyslela a pozrela mi do očí. „Hm... Tak dobre, ostanem teda tu v Terrempírii, ale len preto, že si to želáš, nie preto, že by som sa bála. Asi by som ťa moc rozptyľovala a ešte by si sa o mňa strachoval a nemohol by si sa sústrediť.“ povedala s úsmevom. „To som rád, že si ma konečne pochopila...“ povedal som jej a potom sme sa už ďalej len bozkávali a aj milovali.

Bolo nádherné ráno. Deena ešte spala, tak som si zobral zbroj na balkón, aby som ju nezobudil rachotom ako som si ju obliekal. Potom som ju pobozkal, ale iba jemne, aby sa nezobudila a odišiel som dole do hlavnej sály, kde sme sa mali všetci stretnúť.

Zišiel som tam a už tam boli všetci a čakali na mňa. „Dúfam, že si sa dobre vyspal syn svetla!“ povedal kráľ Fromon naštvaným hlasom. „Prepáčte, že idem neskoro.“ ospravedlnil som sa. „Tak dobre, predstav mi svoju družinu, ktorú si si stihol zostaviť.“ prikázal kráľ. „Takže toto je paladin Keldorn Corthala, paladin Asatan El Deus, hraničiar Esehan La Kane, arcimág Drimacus Van Diemelkrieg, barbarský bojovník Edeviar Samson, druid Darmos Životodarca , bojovníčka Aerin Linville, nekromancer Xan a kensaj Lee.“ predstavil som družinu kráľovi. „Takže idete deviati? Hm, dúfam, že si si vybral dobre, pretože vo vaších rukách leží osud celého ľudstva Mediterry. Kedy vyrážate?“ spýtal sa kráľ. „Zajtra na svitaní.“ odvetil som mu. „Dobre, ale predtým sa ešte všetci určite zastavte v zbrojnici Kamennej päste v chrámovej štvrti Terrempírie. Dostanete na výpravu to najlepšie vybavenie, ktoré ukovali tí najlepší kováči Mediterry špeciálne pre takúto situáciu. Najlepšie bude, keď tam pôjdete hneď. Dnes večer bude pre vás ešte rozlúčková hostina na hlavnom námestí spojená s pretrvávajúcimi oslavami víťazstva nad temnou armádou. Určite príďte!“ „Bude nám potešením!“ odvetil som kráľovi aj za ostatných. Prešli sme sa cez polku Terrempírie, kým sme dorazili do chrámovej štvrti. Zbrojnicu Kamennej päste sme však zbadali hneď. Bola to jediná budova, ktorá vyzerala ako veľká kováčska dielňa a vôbec nesedela medzi ostatné vznešené budovy a chrámy, ktoré s ňou susedili. Avšak zbrojnica musí byť vždy blízko hlavného sídla, a preto sa tento kontrast dal prepáčiť. Vošli sme teda do tejto neokrôchanej budovy, kde sme už boli očakávaný ako kontrola z vedenia. Privítali nás tu samí trpaslíci, ktorí sú známi svojou šikovnosťou v kováčskom a alchemistickom umení. „Vitajte budúci spasitelia Mediterry! Moje meno je Wyrno a som tu vedúci kováč. Poďte za mnou, ukážem vám, čo tu pre vás máme.“ Viedol nás popri veľkých kotloch a peciach smerom do podzemia. Tam otvoril hrubé dvere a pred nami odhalil útulnú zbrojovňu naplnenú rôznymi kvalitnými magickými zbraňami, zbrojmi, helmami, štítmi a aj magickými prsteňmi a amuletmi. „Pre teba, syn svetla, tu mám tento unikátny meč. Je vrcholným produktom našich znalostí o mechanike a nazvali sme ho jednoducho Mechanický meč.“ Wyrno mi podával obojručný meč, ktorý mal výborne vytvarovanú rukoväť a dve čepele. „Rukoväť je rozdelená na dve časti, ktoré keď otočíš protichodným smerom, meč začne cvakať čepeľami ako obrovské nožnice. Je to výborné na ničenie štítov a zbrojí. Okrem toho má očarovanie ohňom druhej úrovne a je magicky odľahčený, čo zlepšuje pohyblivosť.“ povedal trpaslík a dal mi meč do ruky. Bol naozaj ľahký. „Vyskúšaj si ho na tomto zbroji. Je to špeciálna zbroj rytierov kamennej päste. Skús ju preraziť!“ navrhol trpaslík. A naozaj. S týmto mechanizmom prešiel meč zbrojom ako šíp papierovou stenou. „Potom tu máme starú Hakuninovu bojovú masku, ktorú obohatil mágiou tak, aby zdvojnásobovala ničivosť kúziel zoslaných nositeľom. Výborná pre mága!“ pokračoval trpaslík. Esehan zobral masku a podal ju Drimacusovi. „Tu máš Drimacus, tá je pre teba.“ Starý arcimág sa len usmial a poďakoval. „Používa z vás niekto obojručné sekery?“ spýtal sa Wyrno. „Ja!“ ozval sa Edeviar. „Potom tu mám pre teba niečo, čo si zamiluješ. Počul si niekedy o Sekere zla?“ spýtal sa Wyrno skúseného barbara. Edeviar sa urazene zamračil a povedal: „Budem sa tváriť, že som túto otázku prepočul. Sekera zla patrila Marionovi, úhlavnému nepriateľovi nášho boha z čias, keď bol ešte smrteľníkom. Náš boh, Eremus, mu ju v zápale boja vytrhol a zabil ho s ňou. Je to pre nás posvätná zbraň, niečo podobné ako pre ľudí Kaishian III.“ vysvetlil Edeviar. Vtom ho prerušil Wyrno: „A čo keby som ti povedal, že táto sekera je už po storočia ukrytá v našej zbrojnici...“ „To myslíš vážne? Môžem ju vidieť?“ spýtal sa Edeviar nadšene a zároveň pokorne. „Nie, nemôžeš! Musíš si ju zobrať na výpravu.“ odvetil šibalský trpaslík. Doniesol pred Edeviara obrovskú bedňu. Edeviar ju otvoril a odhali starú sekeru, ktorá vyzerala, ako keby mala svoje najlepšie časy už dávno za sebou. Edeviar ju chytil do ruky a povedal: „Je to ona. Tu je to tupé miesto, ktoré sa otupilo, keď s ňou Marion sekol do skaly namiesto do Eremusa. Podľa legendy sa jej moc prebudí, keď jej čepeľ pokropí krv iného odvážneho barbarského bojovníka.“ povedal Edeviar. Vystrel dlaň a prešiel s ňou po ostrí čepele a pokropil ju svojou krvou. Vtom sa sekera zablyšťala a úplne sa zmenila na nablýskanú sekeru z čierneho kovu. Edeviar odhodil svoju starú sekeru a do puzdra na chrbte si zasunul Sekeru zla. Potom nám Wyrno doniesol plné plátové zbroje pre tých, čo mali zbroje v horšom stave a ukázal nám poličku s desiatimi magickými prsteňmi. „Tieto prstene predstavujú sériu, ktorú nosil Gilanus pri svojich bojoch proti démonom. Daroval ich Kamennej pästi, po tom, čo sa mu podarilo démonov vyhnať späť do ich rodnej sféry. Každý z prsteňov má silu jedného zotročeného démona. Červený – démon ohňa, modrý – démon mrazu, žltý – búrkový démon, biely – démon vetru, zelený – nemŕtvy démon, hnedý – démon zeme, ružový – krvavý démon, strieborný – démon železa a ocele a čierny, tam je uväznená sila najmocnejšieho démona, pána všetkých démonov, ktorý má silu všetkých ostatných.“ vysvetlil Wyrno. „A čo tento posledný prsteň, desiaty?“ ukázal Lee na starý hrdzavý železný prsteň, ktorý bol veľmi malý, že by si ho mohol nasadiť iba novorodenec. „Tento prsteň nemôžeme určiť, pretože sa ho nepodarilo nasadiť na prst žiadnemu z mágov. Domnievame sa, že sa jedná o najmocnejší prsteň, aký kedy existoval v Mediterrai. Je to prsteň, ktorý asi patril prvému synovi svetla, a ten doňho vložil veľkú moc, ale používať ho nemôže nik, iba on. A teraz možno Agdaris...“ povedal. Všetci sme si zobrali po jednom prsteni, len mne sa ušli dva, čierny a ten malý hrdzavý. Nasadil som čierny prsteň na prostredník pravej ruky a malý som si položil do dlane. „Ako si ho mám nasadiť, keď je taký malý...“ zahromžil som. „Pozri Agdaris! Niečo sa s ním deje...“ povedal Drimacus. A naozaj, prsteň sa začal pomaly otáčať a opadávala z neho hrdza. Po chvíľke sa točil tak rýchlo, až trením zohrieval moju dlaň. Vtom začal jeho povrch praskať a v momente sa rozletel. Na ruke mi ostal krásny obrúčkový prsteň so modrými očkami. Jedno väčšie a tmavšie v strede a dve naľavo ak napravo od neho. Prsteň bol z bieleho zlata. Nasadil som si ho na prstenník na ľavej ruke a sadol ako robený na mieru. Potom nám ešte Wyrno doniesol amulety, ktoré sa sfarbia na zeleno, keď sa k nám priblížia zmätene zlé stvorenia. Vybavenie sme už mali tým pádom rozdelené, chcelo to ešte poslednú rozlúčku s Deenou. Prišiel som za ňou do paláca, kde sa rozprávala s Holomanom Kainom, vodcom Kamennej päste. Keď ma zbadali, tak ku mne podišli. Holoman stál obďaleč, keď ma Deena vyobjímala, potom sa ku mne prihovoril: „Moje meno je Holoman Kain, už ste o mne určite počuli...“ povedal tridsaťročný urastený muž. „Áno, počul som o vás samé dobré veci, napríklad príbeh, ako ste ulovili posledného jednorožca.“ odvetil som mu. „Ten príbeh je pravdivý...“ povedal Holoman a pohladkal svoj amulet na krku, ktorý bol urobený práve z rohu toho bájneho tvora. „Môžete mi tykať, Holoman. Som od vás predsa omnoho mladší.“ navrhol som mu. „Dobre teda, ale v tom prípade musíš aj ty mne tykať, Agdaris.“ povedal Holoman s úsmevom. Ja som prikývol. „Agdaris, chcel som sa s tebou vlastne stretnúť už včera, pretože som ťa chcel požiadať, aby si ešte aj mňa zobral na výpravu. Viem, že som vtedy na bojovej porade vybuchol, ale musíš ma pochopiť. Hakunin je môj predok, a všetci ho mali za hrdinu, ale teraz, keď vysvitla pravda, všetci opovrhujú aj so mnou. Jediný spôsob, ako si môžem vydobyť naspäť svoju česť, je zúčastniť sa výpravy do Čiernej hory. Prosím zober ma so sebou!“ „Nemusíš prosiť, Holoman. Sám som ťa chcel požiadať, či nechceš ísť s nami. Je tu však jeden problém, vybavenie nám už rozdelili, tak musíš odo mňa prijať aspoň tento prsteň. Je to na znak, že si ďalší člen našej výpravy.“ Podal som Holomanovi čierny prsteň. „Tento prsteň ukrýva moc pána démonov. Ukrývala ho Kamenná päsť po dlhé desaťročia.“ „Je mi cťou prijať ho od teba. Tak, kedy vyrážame?“ „Zajtra ráno, na svitaní. Stretneme sa pred severnou bránou, tam nás budú čakať najlepšie kone z Terrempírie. Príď včas!“ „Spoľahni sa Agdaris!“ odvetil Holoman a odišiel z paláca. Ja som odišiel s Deenou do mestského parku, kde sme si sadli na lavičku oproti novej fontáne. Znázorňovala rytiera na bielom drakovi. Drak mal roztiahnuté krídla, ako keby chcel práve vzlietnuť a z úst mu striekala voda. Stál na mramorovom podstavci, kde stálo napísané. “Na počesť víťazstva stvorení svetla nad temnou armádou lorda Hakunina Kaina vo veľkej bitke pri Terrempírii 12.5. 1018AD.“ Okolo išiel kňaz Gilanusa, ktorého som sa spýtal, aká fontána tu bola pred touto. Odvetil, že tu bola fontána, ktorá znázorňovala súboj lorda Hakunina a Uragusa. Cítil som sa divne, pretože ma čakala taká istá výprava, akú podnikol Hakunin. Bál som sa, že dopadnem ako on, ale potom by sa nenašiel už nikto, kto by mohol vzdorovať mojej moci. Normálne som si predstavoval, aké by to bolo. Vládnuť. Celá Mediterra by sa triasla, keby niekto vyslovil moje meno a ja by som dohliadal na všetko tvrdou kamennou päsťou by som rozdrtil každý pokus o vznik revolúcie alebo občianskej vojny. Moja vláda by však nebola krutá, iba prísna, ale zároveň spravodlivá a neobmedzene mocná. Dokázal by som zmeniť svet k lepšiemu. Ani som si neuvedomil, že rozmýšľam nahlas. Vtom sa na mňa pozrela Deena a povedala: „Nad tým istým sa zamýšľal aj lord Hakunin, keď sedel presne na tomto mieste deň pred výpravou so svojou manželkou.“ „Ako to vieš?“ spýtal som sa jej. „To patrí ku vzdelaniu klerikov.“ odvetila. „Tak potom je všetko “deja vu“.“ povedal som.

Večer som strávil v Deeninej príjemnej spoločnosti, a v noci som zaspával po jej boku. Ráno som sa zobudil vedľa nej a vedel som, že bude pre ňu nepríjemné lúčiť sa, tak ako aj pre mňa a preto som sa z izby vytratil veľmi potichu. Došiel som pred severnú bránu, kde už čakali všetci muži a žena. Zase som prišiel ako posledný, ale nikomu to zrejme nevadilo. Prišlo sa s nami rozlúčiť veľa ľudí a s nimi aj kráľ Fromon, ktorí si musel privstať. „Hej Agdaris, nič si si nezabudol?“ spýtal sa ma Keldorn. „Sakra, kde mám svoj mechanický meč?“ spýtal som sa sám seba. „Chytaj!“ zakričal Keldorn a hodil mi môj meč. „Zabudol si si ho v zbrojnici Kamennej päste.“ „Ďakujem Keldorn!“ zvolal som naňho. Vtom ešte došiel posledný, desiaty člen výpravy, Holoman Kain. „Holoman s nami ide tiež, aby pomohol napraviť to, čo Hakunin vykonal!“ zvolal som. Všetci zostali ticho. Podišiel ku mne Drimacus a zašeptal mi: „Neviem, či si urobil dobre, keď si ho vzal so sebou. Čo ak je rovnaký ako Hakunin...“ „Ale Drimacus, nemôžeš ho predsa odsudzovať za to, čo spravil jeho pradávny predok.“ odvetil som mu. „Môj názor poznáš Agdaris, je to však tvoje rozhodnutie a ja ho budem rešpektovať a družina tiež, za to sa ti zaručujem.“ „Dobre Drimacus.“ Ľudia okolo burácali nadšením. My sme naskočili na kone a vybehli sme severnou bránou von z toho obrovského mesta. V pozadí ešte trúbili kráľovský trubadúri, ale ja som čosi začul a zastavil som. Ostatní zastavili tiež. 666Boli sme už asi míľu od mesta, ale ja som si bol istý tým čo som počul. „Čo si počul, Agdaris?“ spýtal sa Esehan, ktorý stál hneď vedľa mňa. „Počul som krik Deeny, ako kričí moje meno.“ odvetil som. „A bol to krik o pomoc?“ opýtal sa Asatan. „To neviem...“ Drimacus vtom zoskočil z koňa, napol ruku k nebesiam a o chvíľu mu na nej pristál biely holub. Drimacus mu niečo pošuškal do ucha a holub vzápätí odletel smerom do Terrempírie. „Ak sa niečo stalo, tak sa holub vráti so správou.“ povedal Drimacus a znovu naskočil na koňa. Bol som kľudnejší a mohol som pokojne pokračovať v ceste na sever, kam ma to ťahalo odkedy som opustil Dumar. Cesta bola zaujímavá, prechádzali sme cez rôzne mestá, dediny aj osady a všade nás spoznali a kričali na slávu a vždy keď sme sa zastavili odpočinúť v nejakom hostinci, všetko sme mali na účet podniku a vždy tie najlepšie izby na nocľah. A takto sme cestovali päť dní, kým sme došli do prístavného mesta Alborg. Tam nás čakala fregata jeho veličenstva Fromona, ktorou sme sa mali preplaviť na obrovský polostrov, kde leží Čierna hora. Do Alborgu sme prišli napoludnie a loď vypláva až na druhý deň ráno. Čas, ktorý sme mali v Alborgu, sme strávili rôzne. Lovci beholderov, Edeviar, Xan, Darmos, Lee a Aerin boli spolu pozrieť loď, na ktorej ostali až do rána. Drimacus šiel do mestského chrámu nakúpiť liečivé a manové nápoje, Asatan s Keldornom šli do hostinca Drevený štít a ja s Esehanom sme šli do mestskej knižnice. Chceli sme si pozrieť, čo píšu starí mudrci o čiernej hore. Vošli sme do menšej budovy, ktorá skôr pripomínala hostinec ako knižnicu, ale interiér bol vcelku príjemný a dýchal svojou ojedinelou atmosférou starých múdrostí, ktoré boli ukryté v knihách. Jediná kniha, ktorá spomínala Čiernu horu bola autobiografická kniha napísaná Saimonom Havarianom, známym moreplavcom. Písal, že sa plavil popri Čiernej hore a zaútočili naňho wyverni a takmer potopili jeho loď. Prišiel o dvanásť mužov, ktorý padli v boji s týmito nebezpečnými lietajúcimi zvieratami. Loď mali natoľko poškodenú, že ju museli opustiť na záchranných člnoch, s ktorými pristáli na Čiernom polostrove. Jeho zem bola pokrytá snehom a ľadom a široko-ďaleko nebolo vidieť ani náznak po živote. Utáborili sa hneď pri mori dúfajúc v záchranu zo Mediterry. Pobudli tu tri noci a z pôvodných dvadsiatich šiestich mužov prežilo iba päť. Každú noc na nich totižto útočili skupiny bojových kostlivcov a zombií. Títo nemŕtvy sú odolný voči nemagickým zbraniam, jediné, čo ich môže zabiť je drevo, alebo oheň, čiže ich zabíjali drevenými píkami a horiacimi fakľami. Po troch nociach ich zachránila loď Kamennej päste, ktorá išla náhodou blízko Čierneho polostrova. Paldinovia na palube spozorovali horiace fakle a vylodili sa rovno do bitky, ktorú bez nich nemohli námorníci vyhrať. Paladinovia tvrdili, že hľadajú lorda Hakunina, ktorý sa tam vydal na výpravu. V čítaní ma zrazu prerušil Esehan: „Ten Saimon Havarian ešte žije?“ spýtal sa ma. „Ak ešte žije, tak by musel mať podľa tejto knihy vyše sedemsto rokov.“ odvetil som mu. Začul nás knihovník a vstúpil do nášho rozhovoru: „Viete o tom, že Havarian je elf?“ spýtal sa. „To znamená, že ešte možno žije!“ povedal Esehan. Elfovia sa dožívajú od sedemsto do tisícpäťsto rokov. Vysokí elfskí kňazi sú dokonca nesmrteľní. „A neviete, či žije.“ spýtal som sa ho. Starý knihovník sa poškrabal na dlhej brade a povedal: „Myslím, že býva v dokoch.“ precedil medzi zuby. Neváhali sme ani na moment a vybrali sme sa do dokov vyhľadať tohto elfského moreplavca. V dokoch nás informovali, že Saimon trávi väčšinu času vo svojej krčme Morský prilej. Vošli sme teda do tohto bohom zabudnutého podniku, v ktorom to vyzeralo ako v dome smútku. Starý námorníci tu ležali napitý na stoloch aj s krčmárom Saimonom. Esehan drgol do Saimona, ale ten naďalej pôsobil aktívne ako mŕtvola. „Zobuď sa ty troska!“ zhúkol naňho. Vtom sa Saimon mierne zamrvil. Zdrapil som ho za vlasy a nadvihol som mu hlavu. Oči mal otočené tak, že mu bolo vidieť len bielka. „Myslím, že tu pomôže len kúpeľ...“ povedal som a Esehan nadšene súhlasil. Vyniesli sme starého elfa von, pred krčmu a jemne sme ho uložili do dreveného koryta, z ktorého pijú kone. Len čo starý námorník zacítil vodu, prebudil sa a skríkol: „Pomóc! Loď sa potápa!“ Vtom sa porozhliadol naokolo a zbadal pred sebou dvoch mužov v plátových zbrojoch, mňa a Esehana. „Kto ste a čo odo mňa chcete?“ spýtal sa vydesene. „Ja som hraničiar Esehan a toto je paladin Agdaris, syn svetla.“ povedal Esehan. „A môžu chcieť takí dvaja vznešení muži, ako ste vy od takého chudáka, ako som ja?“ spýtal sa už kľudným hlasom. Pomohli sme mu vstať z koryta a postavili sme ho na rovné nohy tak, že sme ho pridržiavali každý z jednej strany. „Sme na výprave do Čiernej hory a potrebujeme, aby si nám nakreslil mapu.“ povedal som mu. Starý námorník vtedy sklopil oči a povedal: „Čítali ste moju knihu, však?“ „Áno, prečo sa pýtaš?“ „Celú knihu som si vymyslel, aby som sa predviedol. Napísal som ju pred sedemsto rokmi, ale aj tak mi nikto neveril. Všetci tvrdia, že som starý blázon a aj som.“ povedal. „My ti veríme, že si tam bol, ale musíš si sám veriť, že si tam bol. Ako ináč by si vedel o lordovi Hakuninovi pred sedemsto rokmi. Legendy sa o ňom rozprávajú len nejakých päťdesiat rokov.“ povedal Esehan. „Ty si mladý elf. Ja som už starý a čakám, kedy si po mňa príde zubatá. Nepamätám si, ako to tam vyzeralo, nie aby som vedel spamäti nakresliť mapu... Teraz ma už nechajte tak. Odíďte!“ zakričal starý elf a my sme ho poslúchli. Odišli sme s Esehanom na námestie a rozprávali sme sa o našich zážitkoch. Bavili sme sa ako nikdy predtým a vôbec sme si neuvedomovali, čo nás čaká. Esehan mal fakt dobrú náladu.

Po chvíľke sa začalo stmievať, tak sme sa šli ubytovať. Museli sme sa dobre vyspať, pretože nás čakala ešte dlhá cesta po mori.

Kapitola VII:Krajina ľadu snehu a tmy

Písané Esehanom La Kane

Agdaris za mnou ráno prišiel a povedal: „Esehan, počas celej našej cesty si mi bol výborným spoločníkom a ešte lepším priateľom a preto ti dávam toto.“ Agdaris mi podal malú koženú knižku. „Čo je to zač?“ spýtal som sa ho. „Je to môj príbeh od cesty z Dumaru. Písal som to ako odkaz pre mojich potomkov. Včera som dopísal poslednú stranu a viac miesta v ňom už nieje. Chcem, aby si tento príbeh raz prečítal môjmu synovi a chcem, aby si ho dorozprával vlastnými slovami.“ „O čom točíš, Agdaris! Nehovor takto. Ty sa vrátiš z Čiernej hory a príbeh dorozprávaš synovi... Ehm, Deena je tehotná?“ spýtal som sa ho. Zarazilo ma, že hovoril tak sebaisto o tom, že bude mať syna. „Áno, je tehotná, ale ona o tom nevie. Viem to iba ja a Gilanus. Všetko je osud...“ povedal Agdaris, otočil sa a vyrazil smerom k lodi. Určite chcel byť sám. Otvoril som jeho denník na konci a písalo sa: „Je skvelé ráno, ale ja sa bojím. Bojím sa však o budúcnosť a nie o seba...“ Pochopil som z toho, že sa bojí, aby nedopadol ako Hakunin. Išiel som teda za ním k lodi. Boli tu všetci okrem Agdarisa, ako vždy. Niekde sa zase zdržal, čo bolo preňho typické. Ako sme naňho čakali, tá ženská, Aerin, na mňa zase čumela ako sedliak na paladina. Jej pohľadom som však nevenoval veľkú pozornosť, pretože Drimacus rozdával liečivé nápoje. Potom rozdával manu, ale tú dal len Darmovi a Xanovi. Potom nechal ešte dve fľaštičky pre Agdarisa, ktorý meškal nezvyklo dlho. Asatan si začal brúsiť meč, tak ja som sa začal hrať so svojím cepom. Udieral som s ním o kotvu, čo vydávalo vtipný zvuk. „Prestaň!“ zvrieskol na mňa Asatan. „S čím?“ spýtal som sa ho drzo. Rachot, čo som robil mu liezol na nervi asi tak ako mne to jeho brúsenie meča. „Prestaň búchať!“ zareval. „Prestaň brúsiť...“ povedal som pokojne. Úplne som sa vyžíval v dráždení tohto noblesného muža viery a svetla. Nikdy som ho nemal rád, pôsobil na mňa strašne namyslene. „Tak ty neprestaneš?!“ chytal nervy Asatan. „Ja nie, a ty?“ Vtom sa Asatan postavil a podišiel ku mne. Postavil sa nado mňa ako maják nad more a zahalil ma tieňom. Neprestával som búchať a preto mi pristúpil cep. Vtom som sa postavil ja. Asatan si až vtedy všimol, že som od neho skoro o hlavu vyšší a o dosť širší. Nič nepovedal, sadol si na miesto a zasunul si meč do pošvy. Až vtedy som definitívne prestal búchať. Keldorn iba pokrútil hlavou a povedal: „Ste ako malé deti, berte si príklad z Agdarisa. Je od vás mladší o vyše desať rokov, ale myseľ má od vás určite staršiu. Zamyslite sa!“ Asatan sklonil hlavu, ale ja som na Keldornove keci dlabal. Jediný, koho som z prítomných rešpektoval, bol Drimacus a ten sa na nás vcelku bavil a ja som bol rád, že má zmysel pre môj humor. Potom došiel Agdaris, sklonil sa ku mne a ukázal mi starý zvitok. Podal mi ho do ruky, tak som ho otvoril a odhalil som v ňom starú mapu. „Skadiaľ máš mapu Čiernej hory?“ spýtal som sa ho nahlas. „Máš mapu čiernej hory?“ ozval sa Keldorn. „Áno, získal som ju dnes ráno od starého elfského námorníka Saimona Havariana. Spomenul si, že kedysi tú mapu kreslil a že ju má doma, tak som bol uňho a našli sme ju. Je to jediný muž, ktorý sa vrátil z toho temného miesta. Na mape je znázornené dobré miesto, kde môžeme pristáť s loďou.“ povedal Agdaris. „Je tu jeden problém!“ ozval sa Keldorn. „Nepodarilo sa nám zohnať posádku, tak musíme loď riadiť sami...“ povedal. Agdaris sa na nás pozrel a spýtal sa: „Ak niekto chce ustúpiť od výpravy, má poslednú možnosť pretože po vyplávaní na more už návratu nebude a budeme odkázaní len sami na seba.“ Agdaris sa pozrel na Lovcov beholderov, ktorí vyzerali skalopevne rozhodnutí, že neodstúpia. Potom pozrel na Keldorna a Asatana, ktorí už samozrejme nemohli odstúpiť, ani keby akokoľvek chceli, pretože to by stratili svoju paladinskú česť. Nakoniec sa pozrel na mňa a na Holomana. Ja som sa naňho usmial v zmysle, či si robí srandu, pretože som bol Agdarisovi oddaný ako nikomu inému. Na Holomanovi ako jedinom bolo vidieť, že trochu váha, ale nemohol zo seba urobiť slabocha, pretože ho všetci poznali ako vodcu Kamennej päste. Súhlasil pokračovať, a tak sme všetci prešli na palubu lode, vytiahli sme kotvy, napli sme plachty a hneď sme sa zachytili o prvé mocné paže vetra, ktorý nás pohol smerom na sever, smerom k Čiernemu polostrovu.

Plavili sme sa štyri dni, a až na piaty sme zbadali pevninu. Vynorila sa v diaľke z hmly ako angek zo zeme a čnela až do výšky oblakov, ktoré sa nad ňou vznášali ako supy nad mrcinou. Plávali sme ešte asi dve hodinky, kým sme dorazili do takej blízkosti, že sme rozoznali zimnú krajinu. Vtom nás ovial silný vietor, ktorý nás svojim chladom vyštípal do špiku kostí. Agdaris mal vážnu tvár a vôbec nedal najavo zimu, zatiaľ čo mi všetci zvyknutí na teplé podnebie Mediterry sme sa klepali ako ryby na suchu, okrem Drimacusa, ktorý si aktivoval guľu nezraniteľnosti, ktorá ho chránila aj pred chladom. „Pripravte sa na vylodenie!“ zvolal Edeviar, ktorý práve spúšťal kotvu. Aerin a Asatan stiahli plachty a Keldorn s Leeom spustili člny na rozbúrenú hladinu mora. Všetci sme si zobrali teplé rúcha a zliezli sme do člnu. Ja s Edeviarom sme veslovali, pretože sme boli najsilnejší z celej skupiny. O dvadsať minút sme pristáli na mieste, ktoré bolo na mape označené ako Pláž smútku. Bola pokrytá kosťami rýb a ichtidiov, morských ľudí. Vyskočili sme z člnov, vytiahli sme ich na breh a schovali pod blízky výklenok zo skál. Zem bola pokrytá ľadom, takže sme mali ťažkú prácu vytiahnuť ich na pevniny a potlačiť ich čo i len o pár krokov. Po chvíľke lopotenia sa s člnmi sme sa poradili, ako bude naša výprava pokračovať. Podľa mapy sme mali ísť ďalej na sever asi tri hodiny, potom doraziť ku starým ruinám chrámu zasvätenému Persidovi a cez jeho podzemné chodby by sme sa mali dostať k druhému chrámu, ktorý stojí pri priamej trase k úpätiu Čiernej hory, kde sa nachádza Uragusov hrad a zároveň útočište lorda Hakunina Kaina. Po menšej prestávke a obede sme vyrazili. Brodili sme sa hlbokým snehom a na celom tele nás štípal mráz. Ponurá atmosféra krajina v nás prebúdzala úzkosť a depresiu. Na to, že bolo poludnie tu bola tma ako o šiestej večer. Na oblohe svietilo krvavo červené slnko ktoré impresívne presvecovalo čierne mraky, že vyzerali ako zo sna. Vlastne tak vyzerala celá krajina. Široko-ďaleko bola všade hmla, ktorá sa držala asi pol metra nad zemou. Vzduch bol suchý a všetci sme dýchali paru. Široko-ďaleko bola vôkol nás len snehové a ľadové more kopcov a sem tam nejaký dávno mŕtvy strom alebo krík a skaly. Tých tu bolo najviac, a neboli z obyčajného kameňa, ale z čierneho najvzácnejšieho adamantítu. Bolo ho tu tak veľa, že keby sme ho chceli preniesť do Mediterry, potrebovali by sme aspoň sto takých fregát, na akých sme prišli. Celá atmosféra krajiny pripomínala podsvetie, z ktorého pochádzajú všetky bytosti tmy. Jediný, komu sa tu očividne páčilo, bol Xan. Nadšene sa pozeral okolo seba a kochal sa preňho nádhernou krajinou. V tomto prostredí videl asi takú nádheru, akou je pre bežného človeka rozkvitnutá lúka plná motýľov, srniek a lesných kvetov, na ktorú sa usmieva slnko z bledomodrej oblohy. „Xan by dokázal rozprávať hodiny o tom, aký je nadšený z tejto krajiny...“ povedal mi uštipačným hlasom Darmos. Asi zbadal, že vidím na Xanovi jeho nadšenie. „Tomu verím. Vidno, že ako jediný má radosť z tohto výletu.“ odvetil som mu s úsmevom. Darmos nato: „Myslím, že my dvaja sa určite zhodneme, že by sme radšej boli niekde v teplom hostinci pri varenom víne.“ povedal s humorom druid a ja som za zasmial a dodal: „A ešte k tomu dámska spoločnosť by sa hodila!“ Vtom sme sa spolu zasmiali a pridali sme do kroku, pretože sme zaostávali za ostatnými. Agdaris vyšľapával cestu, za ním šiel Asatan a Keldorn, potom Lovci beholderov, za nimi zase Drimacus spolu s Holomanom Kainom. My sme boli asi dvadsať stôp za nimi, ale asi pätnásť stôp za nami bol ešte Xan, ktorý bol dokonale očarený a zima mu očividne nevadila, pretože si veselo vyšľapával svoj vlastný chodník hneď vedľa nášho. Xan mi pripadal dosť divný, ak nie duševne chorý. Mal však jednu vlastnosť, ktorú som si uňho ako u poldrówa vážil, a to tú, že oplýval nenávisťou k stvoreniam temnoty asi takou veľkou ako Agdaris, Keldorn alebo hocikto iný z našej celej družiny. Zvláštny týpek bol tiež Darmos. Na svoj mladý vek bol veľmi skúsený ako druid a bol zároveň veľmi príjemným a vtipným človekom. Mal veľmi silné ego a charizmu asi ako Agdaris. Mal som k nemu rešpekt nielen preto, že je druid, ale aj pre to, že sme sa zhodli asi vo všetkom, čo nás napadlo. Lee sa mi zdal dosť blízky Agdarisovi, asi preto, že sú prakticky príbuzný. Bol v pohode, ale príliš vážny ,strohý a nezáživný človek, ale vraj udatný bojovník, takže som proti nemu nič nemal. Edeviar bol vodca ich party, mal u nich všetkých rešpekt, takže musel byť zo všetkých najskúsenejší, ale moc ukecaný veru nebol, ba priam naopak. Posledným členom ich družiny bola Aerin, bojovníčka z rodu križiakov. Pripadala mi dosť záhadná a jej falošný pohľad vo mne vzbudzoval nedôveru. Väčšinu času je ticho, a preto mi nevadí a ani mi nelezie na nervy ako napríklad Asatan so svojimi ideálmi nadčloveka. Je to náboženský fanatik a pošuk v jednej osobe. Je si dosť blízky s Keldornom, lebo sú obaja paladinovia, ale Agdaris je od nich oveľa príjemnejší.

Ako sme tak kráčali hore zasneženým kopcom, zacítil som trollov. Bol to veľmi nepríjemný pocit chladu, iný ako keď zacítim lesných trollov. Agdaris zastal a za ním ostatný tiež. Bolo na ňom vidieť, že zaostruje zmysly, pretože cíti niečo podobné ako ja. Vytiahol som cep, po mne vytiahol Agdaris svoj mechanický meč a napokon aj ostatný. „Čo sa deje?!“ zvolal Edeviar, ale jeho otázka zostala nezodpovedaná, pretože nikto nevedel, čo sa bude diať. Vtom sa všetci pozreli na svoje amulety, ktoré sme dostali od Kamennej päste a všetci sme ich mali vysvietené zelenou farbou. Zo snehu sa zrazu bleskovo vynoril obrovský ľadový troll rovno Agdarisovi za chrbtom. Syn svetla sa zvrtol a obratom mu usekol jednu ruku a začal s ním zápasiť. Vtom sa však vynoril ďalší a ďalší. Nakoniec som ich napočítal šesť. Aerin bojovala s jedným sama, ja som bojoval po boku Darmosa, Drimacus vyvolal búrkového démona a ostreľoval trollov ohnivými guľami, čo bola jediná zbraň, ktorou sme mohli trollov definitívne zabiť. Boj bol ťažký, pretože sme neboli zvyknutý bojovať v zime a ruky sme mali zmrznuté a prsty sme si ani necítili. Dokonca hmla nám zhoršovala viditeľnosť a reflexy. Viem, že Xan vyvolal ohnivého démona z magického prsteňa a Drimacus si nahodil Hakuninovu masku, ktorá mu posilnila silu ohnivých gúľ. Boj, ktorý prebiehal ďalej, som nevnímal, iba sem-tam som začul Aerinin bojový výkrik a pišťanie Leeových katán, ktoré nádherne rezali vzduch. Keldorn práve zabil prvého trolla svojim mečom obohateným o mágiu ohňa, keď sa nám začala zosúvať zem pod nohami. Pamätám sa, že Holoman sa ma snažil zachytiť, aby som nespadol, ale nakoniec som ho stiahol so sebou do jaskyne, ktorá sa pod nami otvorila.

Precitol som ako druhý. Holoman už vykopával ostatných spod zajatia ľadu, tak som mu hneď pribehol na pomoc. Prvého sme vykopali Xana. Ten sa iba smial, tak som ho omráčil päsťou. Holomanovi sa podarilo vykopať Drimacusa, ktorého som pár fackami prebudil. Len čo si skúsený arcimág uvedomil, čo sa stalo, vylial na hŕbu snehu, ktorá privalila družinu, jazero ohňa, ktoré privolal pomocou mágie. Kopa snehu sa roztavila, a na podlahe jaskyne ležal Agdaris, Keldorn, Asatan, Edeviar, Darmos, Lee aj Aerin. Všetkých sme prebrali, len Aerin už nemala silu vzdorovať zime, ktorá ju premohla. Darmos ju zdvihol na ruky a položil na blízku skalu pripomínajúcu oltár. Všetci sme boli ticho. Nevedeli sme, čo sa deje. „Je mŕtva?“ spýtal sa Agdaris nesmelo. Edeviar sa naňho iba pozrel so slzami v očiach a vtom asi každému došlo, že Aerin prehrala svoj posledný boj. Darmos niečo utrúsil v elfštine, potom sa otočil na nás a zavelil k odchodu. „Kam ale ideme?“ spýtal som sa. „Pozri sa okolo seba lepšie, Esehan.“ povedal Darmos vážnym tónom. Táto jaskyňa bola plná starobylých stien a sôch. Boli to ruiny prvého Persidovho chrámu, takže stačilo nájsť podzemnú chodbu, ktorá vedie do druhého. Šli sme teda proste ďalej jaskyňou, kým sme narazili na schody nadol. Viedli asi tridsať stôp pod povrch jaskyne, až ku veľkým železným vrátam. Edeviar vytiahol sekeru zla a vráta rozsekal na malá úlomky. Jeho barbarská sila bola veru ohromná. Pokračovali sme úzkou chodbou, ktorá sa zdala nekonečná. Smerovala stále priamo rovno, nemala žiadne odbočky, ale šli sme ňou už vyše hodiny a stále sme nedokázali vidieť koniec. Až po dvoch hodinách sme zbadali na druhom konci rovnakú bránu, ako na jej začiatku. Edeviar je zase roztasal, ale namiesto denného svetla sa na nás vysypala asi tona snehu. Drimacus použil ohnivé gule, aby sneh odstránil a nakoniec sme vyšli hore schodmi, ale na naše veľké prekvapenie sme vyšli nie v chráme, ale uprostred lesa mŕtvych stromov. To už sme nič nechápali. „Tá mapa je určite už pristará...“ zahundral Holoman. „Nie, teraz treba ísť tadiaľto!“ povedal Agdaris rozhodnutý. „Ako vieš?“ spýtal sa ho Asatan. „Proste viem, cítim to. Poďte!“ Agdaris nás presvedčil, aby sme ho nasledovali a jeho tušenie bolo správne. O malú chvíľku sme dorazili na trasu vedúcu hore k vrcholu Čiernej hory. „Takže toto je Čierna hora?“ spýtal sa Holoman sám pre seba. „Vyzerá veľkolepo...“ prehlásil Drimacus. Mne sa nezdal veľkolepá, ale skôr desivá. Bola to holá skala z čierneho adamantítu siahajúca až po červené nebesia Čierneho polostrova. Na vrchole hory sa týčil tmavý zámok s vysvietenými oknami. Pôsobil dosť impozantne. „Ideme!“ zavelil Agdaris, ale vtom sa zvrtol k nám, pretože začul niečo, čo nami všetkými otriaslo. Bol to dunivý hlas lorda Hakunina. „Aha! Vidím, že Fromon vyslal svojho udatného syna svetla s družinou, aby ma zabili v mojom útočisku?! Aká nehoráznosť. Tu som vám pripravil pár menších prekvapení, ktoré vás potešia jedno po druhom, aby ste sa u mňa na návšteve nenudili. Ha, ha, ha...“ Celá družina stíchla, všetkých zamrazilo, ale chlad s tým nič nemal. Zhora sa na nás vyrútili traja wyverni. Xan po nich okamžite pálil orby zla a Darmos tiež nestratil hlavu. Svojim najmocnejším druidským kúzlom obrátil jedného z troch wyvernov, aby bojoval proti zostávajúcim dvom. Vtedy som si z vaku vytiahol svoj poskladaný luk, ktorý používam iba v nevyhnutných prípadoch, pretože veľmi rád bojujem nablízko. Tulec šípov som si prehodil cez plece, vytiahol šíp, napol tetivu, zamieril a vystrelil. Šíp preletel wyvernovi cez krídlo a cez nebezpečný bodák na chvoste, z ktorého začal striekať jed. Ďalší šíp som mu napálil do čela a ďalší do oka. Zmordovaný a zohavený wyvern padol na zem. Stále bol bojaschopný, len nevládal lietať, čo využili chlapi-bojovníci-rúbači, ktorý ho okamžite zarovnali s okolitým terénom. Posledného wyverna zabil Drimacus dobre miereným bleskom, ktorý mu vypálil do hrude. Tretí wyvern bol pod kontrolou Darmosa, a ten ho poslal rovno do zámku na prieskum. Darmos sa díval na obranu zámku jeho očami a referoval: „Menšia jednotka drówskych legionárov, štyria orkovia berserkeri, päť kostlivcov, traja obrí kostlivci a adamantítový golem.“ „S tým budú problémy.“ povedal Lee. „Ty máš nejaké skúsenosti s bojom s golemami?“ spýtal sa ho Agdaris. Pár som ich pobil, ale to bolo dávno a boli to hlinení golemovia a raz to bol jeden železný. Počul som, že sú ešte oceľoví, ale nič neviem o adamantítových golemoch...“ povedal kensaj. „Nechcem strašiť, ale čítal som, že jedného adamantítového golema zostrojil starý alchemistický mág Kohan. V knihách sa píše, že sa mu vymkol spod kontroly, tak ho musel zničiť. Problém bol v tom, že adamantítový golem je odolný voči mágii aj voči klasickým aj očarovaným zbraniam.“ „Tak ako ho zničil?“ spýtal sa Edeviar. „Zničil ho dôvtipne, použil naňho niečo, čo nie je klasická zbraň, ani očarovaná, ani mágia... Ale už si nespomeniem, čo to bolo. Som veru zábudlivý...“ povedal Drimacus a poškrabal sa za mierne špicatým uchom. „Spomeň si, Drimacus, ináč sme odpísaní.“ naliehal naňho Asatan. „Drž hubu! Nevidíš, že rozmýšľa?“ zhúkol som na Asatana. Ten sa na mňa pozrel so zlosťou v očiach, ale ja som sa naňho len usmieval. Videl som ako v ňom kypí zlosť... „Musíme ho zabiť holými rukami! To je ono!“ zvolal arcimág. „To myslíš vážne?“ spýtal som sa ho zaskočene. „Áno, iba tak sa dá zlomiť jeho moc.“ povedal mág. „Ja sa naňho pustím aj holými rukami, ja som cvičený aj v boji bez zbrane.“ povedal Lee. „Vy ostatní ma však uchráňte od ostatných protivníkov!“ prehlásil odhodlaný kensaj. Rozdelili sme si vopred protivníkov a zaútočili sme na hlavnú bránu. Dupot adamntítového golema spustil lavínu, ktorá veľmi znepríjemnila situáciu a ešte k tomu začalo snežiť ako besné. Lee vyskočil trojmetrovému golemovi na chrbát a kopol mu do hlavy. My sme zatiaľ zápasili s orkmi, drówmi a nemŕtvymi. Paladinovia rozprášili nemŕtvych v momente, ale orkovia dali dosť práce. Ich hrubej sile som vzdoroval len ja a Edeviar. Ostatní boli už v koncoch, ale len čo sa podarilo tomu bláznivému kensajovi poraziť adamantítového golema, orkovia sa zľakli a povolili. Vtedy sme my už neváhali a prejavili sme žiadne zľutovanie. Krv striekala zo zranených orkov na všetky možné steny a sochy, ktoré lemovali vstupnú bránu do paláca. Xan používal orby zla, ktorými orkov brutálne omračoval, čím nám pripravil výborné podmienky pre ich likvidáciu.

Po chvíli už nezostal žiaden živý nepriateľ, ktorý by mohol utiecť pred našim zúrivým útokom. Všetci nám ležali mŕtvy pri nohách. Jeden ork sa ešte snažil postaviť, ale môj šíp mierený medzi oči ho definitívne uzemnil. Edeviar potom prikročil k bráne, odsunul závoru a odhalil vstup do najtemnejšieho miesta pod slnkom, do Uragusovho paláca.

Kapitola IX: Svetlo proti temnote

Prechádzali sme prázdne haly postavené v impozantnom desivom štýle. Všade boli sochy znázorňujúce temné bytosti vykonávajúce čierne obrady a krutosti, ktoré by normálny človek nemohol spáchať. Agdarisa zaujala socha, elfskej tehotnej ženy, ktorej drów zapichol trojzubec do brucha. Na hrade vládla tma a ticho, len pískajúci vietor, ktorý prechádzal chodbami robil hudobný doprovod tomuto strašidelnému miestu. Všetci boli nervózny, vrátane mňa. Prichádzal som do šialenstva, keď som stúpil na zem a rozdrvil som lebku ľudského dieťaťa. Holoman bol najviac vystrašený. Stále sa obzeral a niečo si nezrozumiteľne mrmlal pod nos. „Ukľudni sa chlape!“ povedal Edeviar a chytil Holomana za plece. Ten sa tak zľakol, že skoro naňho zaútočil svojím mečom bastardom. „Preboha, vydesil si ma!“ skričal naňho. „Psst!“ otočil sa na nich Drimacus. Mal tiež pocit, že nás niekto stále pozoruje a mal pravdu. Všimol som si, že na stenách sú znaky Uragusovho oka, ktoré pripomínali oko útočiaceho hada. Keď som na ne hľadel, tak vyzerali normálne, ale keď som sa otočil, zdalo sa mi, že sa za nami otáčajú. Naznačil som to Agdarisovi, pochopil rýchlo. Pomaly išiel okolo najbližšieho oka a nenápadne sa naňho pozeral. Keď si oko myslelo, že ho Agdaris nevidí, pomaly sa za ním otáčalo. No vtom Agdaris vytasil meč a zabodol ho presne do stredu oka. Halou sa ozvalo príšerné vrešťanie. „To sú beholderi!“ zvolal Lee. Edeviar sa už pripravoval na boj. Vytvorili sme bojový kruh a otočili sme sa k sebe chrbtami. Okolo nás sa zrazu začali objavovať beholderi, magické stvorenia plné nenávisti s veľkým počtom očí. Pustili sme sa do boja, ale Edeviar a jeho družina boli tí, čo presne vedeli ako na nich. Každý z nich mal pri sebe vrhaciu magickú sieť, takže všetkých štyroch beholderov polapili do pasce, aby nemohli útočiť. „Nepozerajte sa im do očí, lebo na vás zošlú kliatbu!“ zvolal Edeviar. Vytiahol som štyri šípy z tulca, priložil k tetive, napol a vystrelil jednému beholderovi do najväčšieho oka. Prvý beholder padol. Ďalšieho rozsekal Lee a Edeviar, tretieho Asatan a Keldorn a Agdaris štvrtého. Darmos nám dopomohol svojou ochranou prírodným štítom, ktorý na nás zoslal. Drimacus a Xan sa do bitky ani nestihli zapojiť, čo bolo znamenie, že zatiaľ s prehľadom stačíme na Hakuninových prisluhovačov. Po boji si Lovci beholderov zobrali svoje siete, paladinovia si očistili meče od krvi a ja som si doplnil šípy do tulca. Už som mal len nejakých päťdesiat, takže som musel šetriť, ale nebál som sa chvíle, keď dôjdu, pretože môj starý dobrý spoľahlivý palcát sa mi ešte stále hompáľal na opasku.

Pokračovali sme po schodoch vyššie do veže hradu. Schody končili ďalšej veľkej hale so sochami temných rytierov. Cítili sme, že sme už blízko k Hakuninovi. Jeho myseľ sa nám telepaticky vrývala do mozgu a hovorila niečo ako otočte sa späť, kým ešte môžete. Vtom zo stropu padol veľký luster so sviečkami a zavalil Keldorna. Jeho zlatistý zbroj mu zrejme zachránil život, ale mal polámané rebrá. „Choďte ďalej bezo mňa, ja tu budem strážiť, vrátite sa po mňa po ceste naspäť.“ povedal hrdý paladin. Agdaris mu chcel protirečiť, ale videl, že Keldorn to myslí smrteľne vážne, preto radšej poslúchol. Otočil sa smerom ku nám, chcel niečo povedať, no vtom som mu zbadal v očiach reflexívne rozšírené zreničky. Všimol som si, že jeho amulet svietil na zeleno, až osvetľoval jeho tvár. Chytil som cep, otočil som sa a obratom som odrazil hlavu útočiacemu temnému rytierovi. „Sochy ožili!“ zvolala Asatan. Xan vyvolal štyroch kostlivcov, ale tí v momente padli. Rytierov bola presila a zdalo sa, že Darmosove a Drimacusove kúzla sú neúčinné, iba Xan ich stále ostreľoval orbami zla, ktoré ich ledva spomaľovali. Drimacus privolal blesky, ale tie sa od zbrojí čiernych rytierov odrážali ako šípy od skaly. Môj cep bol proti nim ideálny, pretože ich zbroje boli veľmi tvrdé a cepu je jedno, či je zbroj tvrdá, alebo nie. Údery cepu nestlmí nič. Agdaris mal tiež výbornú zbraň. Chytil rytiera medzi čepele mechanického meča ako kováč meč do klieští a stlačil rukoväť. Výsledný efekt bol temný rytier predelený na dve časti. Asatan pochopil, že jeho meč ich zabije len úderom do hlavy a darilo sa mu to. Rovnako musel bojovať aj Keldorn, ale jeho obojručák bol mocnejší, pretože mal ohnivý úder. Edeviar svojou sekerou odsekával ruky, nohy aj hlavy bez akéhokoľvek rozdielu, než predtým, pretože jeho sekera bola asi najmocnejšia zbraň v celej našej družine. Jedine Holoman sa držal obrannej taktiky a vytrvalo odrážal štítom útoky troch rytierov naraz. Možno by už nevydržal dlho, keby sa do ručného boja nepustil aj Drimacus. Nažhavil svoju štvrtinovú palicu magickou energiou a rúbal temných rytierov jedného po druhom. Najradšej odzadu, využíval moment prekvapenia tým, že si vytvoril zrkadlový obraz samého seba. Xan sa obklopil štítom, ktorý absorboval údery rytierov, ale veľmi si tým míňal magickú energiu. Zrazu sa rozletela stena a do haly vtrhol obrovský kostený golem. Zdrapil do paže jedného temného rytiera, odhryzol mu hlavu a telo prehodil cez celú hlavu. Rytieri však neprestávali bojovať a my sme si pomaly začali uvedomovať, že túto situáciu už nezvládame. Pozrel som na Agdarisa, on na mňa, potom na ostatných a všetci sme sa očami zhodli na tom, že použijeme magické prstene. Vyvolali sme deväť démonov, ktorí sa vrhli na gigantického golema. Podlaha praskala pod náporom ťažkého boja. Žiadna strana zatiaľ neprehrávala, ale rytieri už prišli o štyroch druhov, ale stále ich bolo ešte dvanásť. Golem zápasil s démonmi, ktorý boli dvakrát väčší ako Edeviar, ale golem bol zase trikrát väčší než démoni. Golem ich udieral svojimi obrovskými kostenými končatinami, ale po pár minútach už nevydržal obrovský nápor a rozpadol sa na prach. Potom sa démoni pustili do rytierov a my sme sa nestačili diviť, ako rýchlo skončila táto vopred prehraná bitka. Démoni sa potom vrátili naspäť do prsteňov a my sme mysleli, že už nás nič neprekvapí, ale zrazu sa pod nami prepadla podlaha, zrejme následkom boja. Padali sme na nižšie poschodie, ale to sa tiež zrútilo. Pod ním poschodie tiež a to ešte pod ním tiež. Dopadli sme asi o tridsať metrov nižšie polozasypaní tehlami a skalami. „Je niekto zranený?“ spýtal sa Agdaris, ktorý už stál na rovných nohách bez škrabnutia. „Všetci...“ odvetil vtipne Darmos. Agdaris kľakol na kolená, spojil ruky a vtom sa tehly zdvihli do vzduchu a samé sa odniesli od nás. Potom sa pozviechal Darmos, mágiou druida si vyliečil zranený chrbát a na nás ostatných zoslal liečivý vánok. Potom sme si ešte všetci vypili magické nápoje, ktoré sa nám nerozbili a boli sme ako-tak pripravený pokračovať. „Schody sa zrútili, ako sa teraz dostaneme k Hakuninovi?“ spýtal sa Holoman nervózne. Vtom sa začali otriasať steny hradu. „Zemetrasenie?“ spýtal som sa Darmosa. „Nie. Toto nieje moc prírody...“ odvetil. Amulety nám svietili stále, odkedy sme bojovali s temnými rytiermi, takže sme nevedeli, čo sa deje. Xan vbehol do okna a začal sa smiať. „Čo mu je?“ spýtal sa Agdaris. „Vidí niečo strašné, iba vtedy sa smeje!“ odvetil Edeviar a priskočil k oknu a zostal v ňom vydesený stáť. Pribehol k nemu aj Lee a obidvaja pozerali vydesene smerom nadol. „Čo sa deje?“ spýtal sa Ddrimacus. „Hrad sa potápa?“ odvetil Lee. „Potápa? A kam?“ spýtal sa Darmos. „Do podsvetia...“ odvetil Agdaris potichu.

Po chvíli sme už boli aj s hradom v dokonalom objatí temnoty podsvetia. Vyšli sme von z hradu a pred nami bolo obrovské mesto drówov. Nemali sme na výber, vedeli sme, že Hakunin je niekde tam a vedeli sme presne kde. Uprostred mesta sa týčila obrovská katedrála z čierneho mramoru. Kráčali sme mestom a drówovia sa na nás pozerali ako na niečo škaredé a nepriateľské. Ich myslenie bolo ovplyvnené dlhoročnou vládou Uragusa a neskôr asi Hakuninovou vládou. Cestu nám zatarasila skupinka mestských drówskych strážcov, ale bolo vidno, že nechcú zaútočiť, tak sme aj mi nechali zbrane v pokoji. Prehovoril k nám kapitán. „Tsara kel mesturobis dia le koncedum.“ povedal drówskou rečou. „Kel staina belun!“ odvetil Drimacus. Preložil nám, že ich kráľ nás očakáva v katedrále a že mi súhlasíme stretnúť sa s ním. Skupinka drówskych strážcov nás zaviedla iba pred katedrálu, potom kapitán povedal, že dnu musíme ísť sami. „Toto sa mi nepáči...“ povedal Holoman vynervovane. „Neboj sa, Hakunin sa nám chce asi pred smrťou vyspovedať...“ povedal som Holomanovi s humorom.

Vošli sme do nádhernej katedrály, ktorá vôbec nepripomínala svojou architektonikou nič z drówske ani orkské. Pôsobila božsky a vznešene, tak ako palác v Terrempírii. „Vitajte v mojej svätyni, bojovníci!“ ozval sa hlas zhora: „Cíťte sa tu ako doma!“ Nikoho sme nevideli. Vtom sa pred nami objavila postava so sklonenou hlavou v čiernom plášti a s kapucňou. „Je tu dobrá akustika, však?“ spýtal sa nás prívetivým, ale falošným hlasom. „Kto si?!“ zvolal naňho Holoman. „Ach, prepáčte. Čo som to za hostiteľa, keď sa ani nedokážem predstaviť.“ Vtom zdvihol hlavu a z tieňa kapucne na nás zasvietili červené oči. „Hakunin!“ zvolal Asatan a vytiahol meč. Hakunin naňho ukázal prstom, meč vyletel Asatanovi z rúk a vkĺzol Hakuninovi do jednej ruky. Zašvihal s ním vo vzduchu, ako keby meč nič nevážil a rozbil ho o zem. „Ts, ts, ts! Takto sa slušný hosť nespráva k hostiteľovi! Hosť si zaslúži trest!“ Hakunin vystrel ruku a vyslal na Asatana mrazivú guľu. Len čo zasiahla Asatana, paladin skrehol ako postavička z hliny. „Čo si mu to spravil?“ „Nič sa neboj, prapotomok môj. Dozajtra sa roztaví a bude žiť, len bude pár dní trpieť menšou hypotermiou. „Čo od nás chceš?“ spýtal sa ho Lee. „Ja? Ja od vás nechcem nič, to vy ste ma prišli navštíviť v takejto bojovej zostave. Hm, vidím, že máte v družine aj nekromancera. Chudák, ani nevie, ako plytvá svojimi schopnosťami pri takých úbožiakov, ako ste vy!“ „Ja ťa...“ rozbehol sa naňho Edeviar, ale Hakunin len pohol prstom a mohutný barbar odletel ku stene miestnosti. Rachot jeho zbroje sa ozval v katedrále ako hromová rana. „Chceš bojovať? Tak sa mi postav v súboji muža proti mužovi!“ zvolal naňho Agdaris. „Nechcem s tebou bojovať, Agdaris. Nie že by som sa bál. Porazím ťa kedykoľvek, ale mám s tebou iné plány. Chcem aby si sa podvolil mojej moci a pomohol my.“ „Tebe nepomôžem nikdy! To by som musel byť asi blázon!“ odvetil mu. Hakunin sa však usmial a luskol prstami. Vo vzduchu sa pred nami vytvoril komunikačný portál. „Pozerajte, čo sa stane, ak sa Agdaris nepodvolí...“ povedal Hakunin. Na portáli sa objavil pohľad na obrovskú armádu, ešte väčšiu, než sme porazili pri Terrempírii. „Tá armáda, čo ste porazili bola iba tretina celej mojej celkovej armády. Porážka bola vopred naplánovaná, tak ako môj útek sem, do Čiernej hory. Dokázal som predpovedať tvoj príchod sem, preto som to všetko tak zariadil. Teraz však pozeraj, čo sa stane s Terrempíriou, ak mi nepomôžeš. Útok!!!“ zvolal Hakunin do portálu a armáda sa zrazu rozbehla smerom k bránam Nostroma. Boli zatvorené, ale obrovské katapulty po nich vrhli skaly z adamantítu, ktoré brány dokonale rozbili. Drówovia, orkovia aj nemŕtvi vtrhli do Nostroma, začali vraždiť nepripravené obyvateľstvo a po pár minútach sa strechy domov Nostroma ocitli v objatí spaľujúcich jazykov ohňa. Dielo skazy dokonal Uragusov čierny drak, ktorý zrovnal celé mesto so zemou. Hakunin začal zase hovoriť: „A teraz mi povedz, Agdaris, či chceš, aby takto dopadli všetky mestá Mediterry vrátane Terrempírie, kde sa teraz nachádza tvoja milovaná Deena? Nemusíš odpovedať...“ Agdaris mlčal a hľadel do portálu na horiace trosky Nostroma. Po chvíli sa opýtal „Čo odo mňa potrebuješ?“ „Hm, iba maličkosť. Chcem, aby si mi daroval svoju mocnú dušu. Tak ako mi ju daroval Uragus, tak mi ju daruješ aj ty a zo mňa sa stane boh Hakunin. Ha, ha, ha...“ „Čo sa stane potom so mnou a so Mediterrou?“ „Ešte neviem, ale pravdepodobne Mediterru nechám na pokoji, ale ty neprežiješ...“ Agdaris mlčal. Prvýkrát som videl v jeho očiach zlosť. Bola taká veľká, že by ňou určite dokázal určite hory prenášať. Vtom Agdaris zdvihol ruku a namieril magický prsteň prvého syna svetla priamo na Hakunina. Z prsteňa vyletel modrý lúč, ktorý omotal Hakunina ako obrovské lano a držal ho spútaného. „Nie, Hakunin! Nevymyslel si to až tak dokonale. Zabudol si, že aj ja dokážem predpovedať budúcnosť, a to čo som videl nebola tá armáda v portáli, ale malá armáda unavených drówov, ktorý ťa nenávidia, pretože oni vedia, že si zabil ich pravého pána. Oni tiež nechcú žiť vojnami ako tvoja chorá myseľ, tiež chcú žiť v mieri, dokonca aj so stvoreniami svetla! Prehral si, lord Hakunin! Tvoja vláda v podsvetí končí a s ňou aj tvoj život!“ Všetkým členom družiny sa rozjasnili tváre, iba Xan bol akýsi zamračený, čo bolo uňho bežné. Vtom sa rozleteli dvere do katedrály a do haly vtrhla menšia armáda drówov a orkov a pokrikovali niečo v drówštine. Vtedy som dostal strach, ale medzi drówmi som zahliadol Keldorna, ako si zdravý vykračuje s obojručným mečom opretým o plece. Drimacus preložil pokriky drówov, ktoré znamenali niečo v zmysle ukončime vojnu, zabime pána. „Ako sa ti to podarilo zvolať týchto drówov?“ spýtal som sa ho. „Jednoducho, veď každý starší paladin ovláda drówštinu, tak som sa porozprával s ich veliteľom, ktorý mal na Hakunina rovnaký názor, ako aj ja. Zistil som, že drówovia vôbec niesu zlé bytosti, len mali dlhú dobu zlého vodcu, ale tomu je koniec...“ povedal Keldorn. Hakunin sa zmietal zamotaný v magickom povraze, ale nič nezmohol, pretože magický povraz blokoval jeho magickú moc. „Blázni! Mňa neporazíte!“ zakričal Hakunin a v tom momente sa rozletel strop katedrály. Kusy stropu zavalili zopár drówov aj orkov. Menšia časť stropu padla na Astana. Jeho zmrznuté telo sa rozletelo na stovky malých kúskov. Uragus sa smial desivým hlasom. Cez strop vletel do katedrály jeho čierny drak a začal útočiť na nás. Drówoski i nekromanceri po ňom hromadne zosielali útočné orby zla, lukostrelci strieľali zapálené šípy a ja tiež. „Mierte na oči! Tarsa el senzorus!“ kričal Drimacus dvojjazyčne. Napol som tetivu a vystrelil som šíp drakovi do oka. Po ňom ďalší a ďalší, až sa mi minuli šípy, ale akýsi drów mi hneď pohotovo hodil ďalší plný tulec šípov, tak som mu poďakoval úsmevom, pretože som drówsky nevedel. Po chvíľke sme spoločnými silami oslepili draka na jedno oko, ale drówska armáda utrpela ťažké straty. Drak sa začal prudko hýbať až sa začala otriasať podlaha ako pri zemetrasení. Agdaris musel zrušiť kúzlo, ktorým spútal Hakunina, pretože otrasy narušili jeho sústredenie. Hakunin zhodil svoj plášť, odhalil nádhernú temnú zbroj, ktorá patrila Uragusovi a vytiahol z puzdra na chrbte Kaishian III. „Tak poď, Agdaris! Muž proti mužovi, na život a na smrť!“ Agdaris tasil svoj mechanický meč a zaútočil ako prvý. Bol to súboj kontrastov. Blonďavý dlhovlasý muž v čiernom zbroji proti tmavovlasému mužovi v striebornom zbroji, najmocnejší magický meč proti najlepšiemu nemagickému meču, dobro proti zlu, svetlo proti temnote... Ich zručnosť v boji bola asi na rovnakej úrovni. Po tom, čo sa podarilo spoločnými silami zabiť draka, všetci oko nich vytvorili kruh a pozorovali tento balet smrti. Obidvaja sa hýbali tak rýchlo, že som niekedy nestíhal ani registrovať ich pohyby. Jeden predpovedal pohyby toho druhého, jeden čakal, kým sa ten druhý pomýli. Vtom zarinčalo železo a Agdarisov meč vyletel do výšky. Všetci v hale s napätím sledovali Agdarisove počínanie a každého to rozrušilo, keď zbadali, že Agdaris prišiel o zbraň. Uragus naňho zaútočil mečom, ale Agdaris postavil meču do cesty štít, ktorý nosil stále so sebou, ten istý čo mne aj jemu zachránil život v jaskyni koboldov. Kaishian bol síce najmocnejší meč, ale nemohol preraziť najmocnejší štít, ktorý ukoval ten istý kováč. Agdaris obratom podkopol Hakuninovi nohy, a ten sa zosypal na zem s rachotom ako keď sa zrúti železiarstvo. „To je ono, Agdaris!“ povzbudzovali sme ho všetci. Hakuninovi meč vypadol z ruky a šmykol sa Agdarisovi rovno pod nohy. Hakunin ležal na zemi a pozeral, ako sa Agdaris pomaličky s kľudom zohýba na pre spadnutý meč. Chytil ho mocne do ruky a zdvihol ho nad hlavu. Dav zaburácal. Drówovia kričali v ich jazyku smrť pánovi. Ani nevedeli, ako sa volá. Hakunin sa potajomky plazil preč od Agdarisa, avšak okolostojaci drówovia ho nechceli pustiť von z kruhu. Postavil sa, zmlátil jedného drówa, potom druhého a dav sa mu začal rozostupovať. Nemohol som sa pozerať na jeho zbabelé chovanie, roztočil som teda nad hlavou svoj mocný zlatý cep a hodil ho po ňom. Cep ho udrel do hlavy a zvalil ho na zem. Vrhli sa naňho drówovia aj orkovia a nastalo lynčovanie. S Hakuninom by už bol koniec, nebyť Agdarisa. Rozohnal dav a pristúpil k tomu úbohému mužovi, zdvihol ho zo zeme a pozrel sa mu do očí. Červeň sa stratila a zbadal mu v očiach svetlo. Otočil sa smerom ku nám a nechápavo pokrútil hlavou. Vtom sa strhol a odhodil Kaishian III. na zem. „Čo sa deje?“ spýtal sa ho Drimacus. „To ten meč! To v ňom spočíva kliatba zmäteného zla, ktorá postihla aj Hakunina.“ Drimacus pochopil, keď zbadal Hakuninove oči. Boli už plné svetla a dobra. Vtom sa začal meniť, stárnuť. Cez dav sa na poslednú chvíľu predral Holoman Kain a pozrel sa svojmu predchodcovi do očí. Keď zbadal slzy, rozplakal sa sám. Objal sa s Hakuninom, ktorý nezadržateľne stárnul. Všetci drówovia stíchli a s napätím pozerali túto dojímavú scénu. Vtom sa Hakunin zmenil na bielovlasého starca a chrapľavým hlasom povedal: „Zničte ten meč!“ a zomrel. Jeho telo sa zmenilo na prach, ktorý rozfúkal vietor po celej katedrále. Všetci sme boli radi, že vojny je koniec, ale bolo nám ľúto osudu Hakunina. Čakala nás však posledná úloha a to zničiť ten prekliaty meč.

Epilóg

Išiel som v čele družiny von z katedrály a za nami šli zástupy obivateľov podsvetia. Vládla nálada osláv, celé podsvetské mesto malo ulice naplnené drówmi a orkami, ktorí sa tešili z mieru, ktorý nastal. Agdaris niesol vo vaku bájny meč Kaishian III. a smeroval s ním k Uragusovmu hradu, ktorý bol obklopený lávou. Podišiel k okraju priepasti, vytiahol meč a posledný krát si ho obzrel. „Je to naozaj majstrovské dielo. Zbohom!“ povedal sám pre seba a hodil meč do lávy. Meč padal priepasťou a ako pretínal vzduch, vydával zvuk, ktorý pripomínal kvílenie banšií. Keď dopadol, zvuk zmizol a s ním aj meč a jeho prekliatie zmäteným zlom. Nikto z družiny nechcel hovoriť prvý, tak sme všetci šli potichu po schodoch Uragusovho hradu až do najvyššej veže, ktorá trčala nad povrch. Na obrovskom balkóne stál Gilanus a vravel: „Vždy som ti veril, Agdaris a teraz viem, že ľudstvo má toho správneho vodcu, ktorý mu ukáže cestu k sláve a nie k záhube. Všetci bohovia sme sa zhodli, že vy, stvorenia svetla nás už nepotrebujete, preto vás zanechávame vlastnej ceste osudu.“ povedal boh svetla, otočil sa a zmizol v prázdnote. Na jeho mieste pristál jeho biely drak, na ktorého sme naskočili a odleteli sme do Terrempírie. Pristáli sme na balkóne najvyššej veže paláca. Nikto nás tak skoro nečakal, tak sme zišli do kráľovskej haly. Kráľ Fromon sedel zamyslený na svojom tróne a vedľa neho sedela na zemi Deena. Obidvaja smutne pozerali do prázdna a čakali. Len čo nás zbadali, rozžiarili sa im oči. Deena vbehla Agdarisovi do náruče a začali sa vášnivo bozkávať. Všetci sme boli šťastný a starý kráľ v tom momente asi najviac. Chytil Agdarisa za plece a povedal: „Som už starý a potomka nemám...“ Vtom si kľakol na kolená a podal Agdarisovi kráľovskú korunu. Agdaris ho zdvihol. „Nekľačte. Prijímam úlohu kráľa Mediterry, ale nekľačte...“ povedal Agdaris jemne. Kráľ mu nasadil korunu a rozplakal sa od šťastia. My s družinou sme vyšli z hradu. „Čo bude teraz?“ spýtal sa Edeviar. „Ja sa vrátim do Kamennej päste spolu s Holomanom.“ povedal Keldorn a Holoman prikývol. „Hm, môj úrad ma čaká ako najvyššieho arcimága, takže sa vraciam do paláca.“ Dodal Drimacus. „A ty, Esehan? Nechceš sa pridať k Lovcom beholderov? Darmos spomínal, že hraničiar tvojich kvalít by sa nám hodil...“ spýtal sa ma Edeviar. „Hm, neviem. Tešil som sa, že sa zase vydám na lov trollov, ale zmena je život, tak vyskúšam spolu s vami loviť beholderov.“ odvetil som s úsmevom. Darmos ma objal za plecia a vydali sme sa na cestu do hlbokých lesov Mediterry, za ďalším dobrodružstvom. A čo sa stalo s Agdarisom? Nezmenil sa. Narodil sa mu syn, ktorý dostal meno po mne. Agdaris aj so synom vládli celej Mediterre ešte takmer deväťsto rokov. Po jeho smrti sa všetko síce zmenilo, do Mediterry prišla technika, ktorá vytlačila mágiu zo sféry vplyvu na moc. Technika spôsobila ďalšie dve veľké vojny, po ktorých sa Mediterra už ťažko vzpamätovala. Potom prišla ešte tretia a...

A to už je vlastne úplne iný príbeh, ako príbeh syna svetla, Agdarisa Lamona.