Parkovisko bolo posiate mŕtvolami amerických vojakov a rozbitými časťami robotov. Viem, že som mal strach. Bol to jediný pocit, ktorý u mňa prevládal na bojovom poli. Ležal som pod horiacim nákladným autom a všade okolo mňa vládlo hrobové ticho. Muži z môjho týmu boli buď poschovávaní tak ako ja, alebo ich stíhači dostali. Bál som sa čokoľvek spraviť. Asi päť metrov od môjho úkrytu pod náklaďákom, boli veľké oceľové vráta, ktoré nám znemožňovali vstúpiť do výskumnej oblasti 51. Mal som však pri sebe toľko výbušnín, že by som sa dostal aj cez dvadsať takých brán. Bál som sa však vyliezť zo svojho krytu, pretože som sa obával príchodu jednotiek G.I.
Asi pätnásť minút som rozmýšľal, čo spravím. Keďže nám stále nikto neprišiel zabrániť, aby sme vstúpili do tohto záhadného komplexu, nahmatal som za uchom vysielačku. Výbuchy mi však poškodili reproduktor, čiže som mohol iba vysielať rozkazy. „Všetkým jednotkám červenej armády! Tu červený veliteľ Jurij Ševčenko! Amíci neposlali žiadne posili, takže môžeme pokračovať v misí! Všetky jednotky k bráne! Opakujem! Všetky jednotky okamžite k bráne!“ Pár sekúnd po odvysielaní rozkazu som zbadal, ako sa tesne predd pancierovými vrátami, vysokými asi desať metrov, zviditeľnili štyria muži z môjho špeciálneho týmu. Vyplazil som sa spod nákladného auta a pribehol som k vrátam. Až tam som deaktivoval zneviditeľňovací plášť, aby ma po ceste náhodou nezachytil dajaký stratený snajper. „Hláste straty!“ zavelil som. „Pri bombardovaní stíhačmi sme prišli o dvoch operátorov ťažkých zbraní, o jedného hackera a o oboch telekinetikov,“ odvetil mladý vojak držiaci energetickú pušku. Ani som nevedel jeho meno. Bol u nás, špeciálnych, nový a ešte veľmi mladý. Vtedy som si uvedomil ako neznášam túto vojnu. Ľudia sa nepoučili ani z druhej svetovej vojny a za necelých sto rokov je tu tretia svetová. Avšak aspoň som na správnej strane, červená armáda bojuje za slobodu nás, súdruhov.
Vytiahol som nástennú trhavinu a pripol som ju k vrátam. „Vnútri komplexu očakávame všetky typy odporu! Buďte v strehu súdruhovia!“ zvolal som a hneď som aktivoval desaťsekundový časovač na trhavine. Všetci piati sme sa rozbehli mimo dosah výbuchu. Po desiatich sekundách sa brána rozletela po parkovisku a jej trosky dokonali dielo skazy na ešte opraviteľných autách, ktoré boli zaparkované pred komplexom. Namiesto brány teraz žiarilo modré svetlo vychádzajúce z dlhočiznej chodby. Nastalo ticho ako pred búrkou. Zostavili sme bojovú formáciu. Ja a desiatnik Dimitrij sme zostali poslednými operátormi ťažkých zbraní, tak sme nastavili naše plazmomety na autopaľbu a vytvorili sme čelo skupiny. Bokom za nami šiel mladý s puškou a veďla neho náš ostrieľaný snajper bláznivý Ivan. Päticu zakončoval hacker Vlad vyzbrojený elektromagnetickým kanónom určeným na ničenie strojov. My sme boli proti takýmto hračkám výborne chránení odvádzačmi výbojov na našich ochranných vestách.
Chodba, po ktorej sme kráčali, bola dokonale sterilne čistá a veľmi dlhá. Nevideli sme ani na jej koniec. Musela mať aspoň pol kilometra. Atmosféru dokonalého napätia a ticha dotváralo neustále pípanie našich detektorov pohybu, ktoré nenachádzali žiaden pohyb v okruhu pädesiat metrov. „Nastavme si väčší rozsah na detektoroch...“ navrhol desiatnik Dimitrij. Otočil detektor pohybu a pustil sa do nastavovania rozsahu, no vtom ticho prerušilo pískanie niekde v diaľke pred nami a stále sa približovalo s vyššou frekvenciou. Bolo to pišťanie vzduchu, ktorým sa prediera raketa veľkou rýchlosťou. „K zemi!“ skríkol som. „Hanter síker!“ zvolal Dimitri nezrozumiteňou angličtinou. Všetci sme však vedeli o čo ide. Lovec vyhľadávač bol na druhej strane chodby a vypálil svoje elektronicky navádzané torpédo na niekoho z nás piatich. Vedeli sme, že niekto z nás už nebude za pár sekúnd medzi živými. Vtom zaznel výstrel z energetickej pušky a pod naše nohy padlo zasiahnuté torpédo. Udivene sme sa rozhliadli, všetci sme boli živí a zdraví. Ten mladý s puškou zostrelil torpédo, čo sme vôbec nechápali. No vtom zase zasvišťalo, avšak torpéd bolo viac. „Vypnite si prúd!“ zakričal som na svojich kolegov. No nestihli sme sa ani len pohnúť a torpédo vrazilo Vladovi do brucha, odnieslo ho asi desať metrov dozadu a spolu s ním explodovalo. To isté sa stalo s Dimitrim. Torpédo ho však zasiahlo do hlavy, a vo veľkej rýchlosti mu ju urvalo. Znovu nastalo ticho. Ja, mladý aj Ivan sme už mali vypnutý prúd v našich vestách. „Zaútočme, kým nezamerá baterky v našich zbraniach,“ pošepkal mi Ivan s vystrašeným pohľadom. Kývol som hlavou na súhlas a aj mladému som prstom ukázal smerom k lovcovi vyhľadávačovi. No ešte než sme sa rozbehli po chodbe, zobral som Vladov elektromegnetický kanón a pre každý prípad som si ho schoval pod vestu. Ivan aj mladý už mali namierené pušky smerom ku koncu chodby a pálili tak rýchľo ako len mohli. Môj plazmomet sa akurát nabíjal a praskali v ňom elektrické výboje. No vtom spustil salvu plazmy, ktorá určite zasiahla svoj cieľ na konci chodby. „Zastavte paľbu!“ zvolal som na ostatných. Na detektore pohybu som zbadal výbuch. Hunter seeker bol už zničený. Nastavili sme svoje detektory na dvesto metrov aby sme sa uistili, že nám nič nehrozí a pomaly sme došli k zničenému robotovi. Ešte bol horúci a v komorách mal zopár odistených torpéd, ktoré boli určené nám. „Mám pohyb!“ zakričal mladý. „Severovýchodne. Stoosemdesiat metrov a približuje sa!“ doplnil ho Ivan. Pozrel som na detektor a uvidel som ho tiež. „To budú aspoň štyria lovci vyhľadávači.“ Skonštatoval som to podľa toho, aký veľký bol ten pohyb a akou rýchlosťou sa k nám približoval. „Myslíte, že nás už zamerali?“ spýtal sa mladý. „Myslím, že ak áno, tak majú vo vybavení už aj termooptiku! Technická špionáž už nie je, čo bývala...“ odvetil som. „Musíme ísť tadiaľto, aby sme ich obišli a dostali sa k centrálnemu počítaču.“ poznamenal Ivan. „Tak poďme, musíme splniť misiu,“ dodal mladý. Vykročili sme teda juhozápadnou chodbou a potom po schodoch do veľkej haly. Nenarušili sme ani ochrannú bariéru, pretože sme mali aktivované naše zneviditeľňovacie plášte a bezpečnostný systém tu s nimi našťastie nerátal. V hale sme spozorovali veľa nových bezpečnostných zariadení, z ktorých nám žiadne nebolo hrozbou. Znepokojoval nás však nový požiarny poplach, ktorý sa aktivuje pri jedinom výstrele. V daždi sú nám naše plášte k ničomu. Mali by sme problém, keby došlo k boji. „Kadiaľ teraz?“ spýtal sa mladý Ivana. Ivan ukázal na obroskú stenu s namaľovanou americkou vlajkou. Za tou stenou je miestnosť s centrálnym počítačom. Jurij, treba ju odpáliť!“ povedal Ivan. „Nemôžeme odpáliť stenu, tým by sme na seba iba upozornili. To by nás stálo život. Treba nájsť vchod! Niekde tu musí byť spínač!“ vravel mladý. „Ako sa ty vlastne voláš? My ťa ani vôbec nepoznáme, si v našej jednotke nový!“ povedal Ivan nepriateľsky. „Volám sa Peter. Som najlepší zo všetkých snajperov na akdémí.“ „To však nič neznamená! Koľko máš za sebou bojových misí?“ spýtal sa Ivan. „Tridsaťjeden simulovaných...“ odvetil Peter. „Tak vidíš. Ja mám za sebou aspoň päťdesiat skutočných bojových akcí, takže láskavo budeš počúvať skúsenejšieho.“ Povedal Ivan s vážnosťou v hlase. „Peter má však pravdu. Nemôžeme len tak odpáliť stenu v tejto budove. Nesmieme prilákať robotov, ináč je po nás,“ povedal som. Ivan nám dal za pravdu, tak sme začali prehľadávať halu. Bola plná kancelárskych stolíkov a osobných počítačov. Bola však veľmi neosobne ozdobená, až na jeden nápadný obraz. Bolo to dajaké moderné umenie, niečo ako kubizmus, ale rozoznával som na obraze namaľované boxerské vrece. „Boxni!“ povedal som Ivanovi so smiechom v hlase. „Myslíš, že...?“ zadivil sa Ivan. Pozrel na mňa a potom na obraz. Zovrel päsť a udrel do obrazu. Nato zapípal jeden z počítačov v hale. „Poďte sem!“ zavolal na nás Peter. Stál práve nad počítačom, ktorý zapípal. Objavila sa konzola s príkazom: OPEN DOOR YES/NO
Rýchlo som napísal YES a potvrdil. Vtom sa stena s americkou vlajkou zdvihla a odhalila fascinujúce zariadenie vysoké aspoň sedem metrov. Vyzeralo to ako nejaký malý reaktor napojený na supervýkonný počítač. Mal k sebe prirobenú banku v tvare sarkofágu. Čo však ukrívala sme ani len netušili. Nato sa stroj ako keby spustil a prehovoril po anglicky: „Dlho som tu neprivítal žiadneho človeka od kedy bola oblasť evakuovaná po vyhlásení vojny!“ Zostali sme stáť v nemom úžase, lebo to, čo na nás prehovorilo bol iba obyčajný stroj, ktorý podľa nás nemôže logicky úprimne vítať. „Kto si?“ spýtal sa Peter. „Som ABX, čo znamená Artificial Brain X (umelý mozog X). Som takmer dokonalý ľudský výtvor až na jednu maličkosť, ktorú mi však jeden z vás pomôže vyriešiť.“ „O čom hovoríš?“ zvolal som naňho. „Váš svet už končí, ale náš nový svet práve začína. My budeme dokonalé bytosti!“ povedal ABX. „Máš smolu, pretože my sme ťa prišli zničiť!“ zvolal naňho Ivan a namieril pušku smerom k reaktoru. No vtom mu Peter vytrhol zbraň z ruky a zlomil ju o zem. Namieril na mňa aj na Ivana pušku a povedal: „Ani sa nehýbte!“ „Čo si zač?“ spýtal som sa ho. „Som syntetický človek prvej triedy,“ odvetil. „Tak preto si tak presne strieľal...“ povedal som si sám pre seba. „A preto nechcel vyhodiť tú stenu do vzduchu!“ dodal Ivan, „je iba ďaľší amícky naprogramovaný sabotér.“ „Nepatríme k američanom my sme počiatok nového sveta, ktorý sa zrodí tu, v oblasti 51,“ povedal ABX. „Máme vyššie ciele, než ovládnuť svet. Chceme zabezpečiť aj vaše prežitie.“ „A ako? Chcete nás pozabíjať a potom oživiť? Há!“ zvolal Ivan. „Nie. Náš plán je spojiť naše formy bytia. Symbióza stroja a človeka. Toto spojenie vytvorí na zemi úplne iný svet s úplne inými možnosťami. Človek je nedokonalý, ale ak sa jeho telo obohatí o ABX, vznikne nová a dokonalá rasa,“ povedal ABX politickým tónom. Cítil som ako keby nás ten stroj klamal, ale zároveň som mu veril. Bol to iba stroj, ktorý predsa nerozmýšľa, čiže neklame. Vtom nás však nečakane zo všetkých strán obkľúčilo aspoň tridsať lovcov vyhľadávačov. Boli sme jednoznačne v pozící porazeného, ktorý môže iba prosiť o milosť. „Čo od nás teda potrebuješ?“ spýtal som sa ho. „Potrebujem, aby sa jeden z vás dobrovoľne podujmul na mojom experimente, pri ktorom spojím ľudský mozog s mojím robotickým telom, ktoré leží tam v sarkofágu. Je oveľa výkonnejšie než ľudské a v porovnaní s ním je takmer nezničiteľné.“ Sarkofág sa otvoril a odhalil humanoidnú robotickú bytosť, s priestorom pre ľudský mozog. „Peter teraz extrahuje jednému z vás mozog a premiestni ho do banky v robotovi. Musíme však vybrať jedného z vás.“ Ivan sa pozrel na mňa a povedal: „Zastreľ ma! Nechcem takto umrieť!“ V jeho očiach som videl obrovský strach a zároveň nenávisť voči týmto strojom. „Nemôžem! Musíš to spraviť sám, ak to naozaj chceš,“ povedal som mu. Ivan vytiahol z rukáva ampulku s kianidom a prehltol ju. Keď to zbadal Peter, rýchlo k nemu pribehol a odpílil mu ešte zaživa hlavu akousi elektrickou pílkou. Počul som dokonca zvuk ako zapraskali jeho krčné stavce. Peter potom rozrezal jeho hlavu a extrahoval z nej mozog. Pred mojimi očami ho vložil do robotického tela. „Ty budeš svedok vzniku tohto nového sveta.“ povedal ABX. Hneď nato začal kopírovať svoje vedomie do robota s Ivanovim mozgom. Mal som z toho zvláštny pocit. Bál som sa tohto novodobého Frankensteina. Ivan vždy neznášal stroje, a teraz bol jedným z nich. „Kopírovanie ukončené,“ poznamenal Peter. „Teraz zapájam a spúšťam pamäťové obvody.“ Peter sa sklonil ku robotickému Ivanovi a aktivoval mu všetky jeho funkcie. Mozog začal pracovať. Ivan sa pomaly prebúdzal a začal hýbať rukami. „Nech je Ivan vzorovou bytosťou nového sveta,“ povedal Peter. „Si blázon, ak si myslíš, že Ivan bude spolunažívať so strojmi. On prvý sa vzbúri proti vám.“ „To mne nehovor, náš mozog je ABX a teraz je to Ivan. Nechceš sa sním porozprávať?“ povedal Peter drzo, aj keď je to stroj. Vtom sa ozval Ivan: „Všetko ma bolí...“ Nemalo ho však čo bolieť. Nič z neho nezostalo, okrem mozgu. Celé telo sa skladalo z titánu, hydraulických kĺbov a integrovaných obvodov. „Aktivuj vylaďovanie citlivosti zmyslov!“ poradil mu Peter. „Samozrejme. Mám to. Cítim sa fantasticky! Je to skvelé!“ zvolal Ivan a na ukážku vyskočil aspoň päť metrov do výšky. Keď dopadol, rozdrvil pod sebou kachličkovú podlahu. „Si to ty, Ivan?“ spýtal som sa ho bojazlivo. Áno, som to ja. Silnejší, rýchlejší a inteligentnejší. Oveľa rýchlejšie mi to myslí. To ABX ma vylepšil. Ale najprv ma...“ Ivan zrazu zmĺkol. Pozrel na mňa svojou kamerou. Bolo počuť na jeho hlase, že mu došlo, čo sa vlastne stalo. „Som mŕtvy. Už nikdy neobjímem svoju ženu a už nikdy nepôjdem so svojim synom na ryby...“ povedal so smútkom v hlase. Na displejoch bolo vidno, že myslí na plné obrátky. Za pár sekúnd mu došlo všetko, čo stratil. Pri jeho rýchlosti myslenia si musel za tú chvíľu prehodnotiť všetky možné varianty svojho bytia. Neviem, čo by som spravil na jeho mieste, asi by som sa rozplakal ako malé decko. Ale Ivan bol oveľa silnejšia nátura. Skôr som sa bál, že sa rozzúri. A obával som sa správne. Udrel rukou do stolného počítača a v momente ho rozbil. Začal som mať obavy z tohto súžitia. Ivan sa nemohol zmieriť s tým, že už nieje ľudská bytosť, iba akýsi kus plechu, ktorý ho však robí takmer dokonalým a veľmi mocným. Vtom začal vrieskať. Bol to škrekot, ako keď mučia človeka, ale ešte hrozivejší, pretože jeho reproduktor dokázal vyvinúť oveľa väčšiu hlasitosť než ľudské hrdlo. Lovci vyhľadávači, ho zrazu asi začali považovať za nebezpečného, pretože po ňom vypálili svoje torpéda. Avšak Ivan bleskovo uskočil, zdvihol zo zeme ostreľovaciu enrgetickú pušku a v priebehu niekoľkých sekúnd vystrieľal celú halu plnú lovcov. Potom podišiel ku mne a v rukách držal do biela rozžeravenú pušku. Ivan začal hovoriť: „Myslím, že som práve zažil ten dotyk s iným svetom. Avšak toto poznanie si nechám iba sám pre seba. Táto forma bytia v sebe ukrýva nesmiernu moc. Nikto na tomto svete nieje mocnejší.!“ „Čo to rozprávaš?“ ohriakol ho Peter. Ivan iba namieril pušku a vystrelil Petrovi jeho syntetický mozog z hlavy. Ostal som len ja a Ivan. Mal som z neho veru strach. Nebol to už ten bláznivý Ivan, ktorého som poznal roky. Bol to niekto úplne iný. Niekto, kto túži po moci a Ivan taký nikdy nebol. Pokračoval: „Všetci sa mi budú klaňať. Ja budem na čele armády strojov, a budem ju odtiaľo ovládať. Nakoniec zjednotím celý svet a všetci ma budú počúvať ako rozumného vládcu. A tí, čo budú protestovať zomrú...“ povedal Ivan. Jediné, čo ma vtedy napadlo, bolo popadnúť plazmomet, ktorý mi ležal pod nohami. Z Ivanových rečí som cítil Hitlera a vedel som, že nesmiem dopustiť, aby sa história opakovala. Vtom ma však napadlo, že kedy Ivanovi dôjde, že ho budem chcieť zastaviť. A došlo mu to okamžite. Namiesto škaredého pohľadu na mňa otočil kameru a skočil na mňa. Musel mať aspoň sto kilov, pretože mi popukali rebrá. Dusil ma. „Ty si sa mohol stať mojim radcom, ale nepotrebujem ťa. Ty by si ma iba zradil.“ Len čo to dopovedal, pritlačil svoj lokeť ku môjmu krku. Už som nemohol dýchať. Vtom som horko ťažko vytiahol spod vesty elektromagnetický kanón a namieril som ho na Ivanov robotický trup. „Zbohom nový svet!“ zakričal som a stlačil som spúšť. Obrovský prúd prešiel celým Ivanovým telom a spálil mu všetky obvody. Ivan bol už definitívne mŕtvy. Odtlačil som zo seba jeho robotické telo a postavil som sa na rovné nohy. Vtom som sa zamyslel, či som urobil správne. Vŕtala mi v hlave akási idea vyšších bytostí a symbiózy medzi človekom a počítačom. Nikdy som túto myšlienku nezavrhol, iba táto situácia si vyžiadala také opatrenia, aké nastali. Musel som zabiť Ivana, ináč by zabil on mňa. Nakoniec som si však povedal, že treba splniť misiu, čiže som vytiahol všetky výbušniny, čo som mal pri sebe a podmínoval som úplne celú budovu, v ktorej som nenatrafil už na žiadneho robota schopného odporu. Všetci boli po smrti Ivana ABX deaktivovaní. Tak som zosynchronizoval časovače na päť minút a vybehol som z budovy. Toto bola iba veľmi malá bitka v tejto celej nezmyselnej vojne, ale aký nesmierny vplyv má na celý vývoj sveta si nedokážem ani predstaviť. A ani len nechcem...
Veliteľ Červenej armády, Jurij Ševčenko
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára