Syn svetla – Temná budúcnosť (Demo 2003 )
Časť I.: Brána Času
Prológ
Rok 1403. Feara Ova je najväčšia väznica a zároveň najvýchodnejší bod Stredozeme. Je to aj posledná zastávka pred Andalóniou, zavrhnutou a nepreskúmanou krajinou, ktorá susedí so Stredozemou. Okrem toho, že Feara Ova dominuje svojou veľkosťou, jej najväčšou pýchou je to, že sa ešte nikomu odsúdenému nepodarilo opustiť ju ako živý. Je to aj väznica s najkrutejším zaobchádzaním s väzňami. Posielajú sa sem iba tí najhorší zločinci Stredozeme, pre ktorých je trest smrti nedostatočný. Správca tejto väznice je pätdesiatštyri ročný Uniform Sandhaam, ktorý sa vyžíva v týraní väzňov už vyše dvadsať rokov. Väznicu vedie, udržiava v nej morálku a trávi súkromný čas s niektorými špeciálnymi väzňami, aby im “pomohol“ aklimatizovať sa.
Väznica dostala nového väzňa, ktorého sem poslali elfovia. Elfská rada požiadala kráľa Stredozeme, Esehana Lamona, či ho môžu umiestniť do Feara Ovy, pre vážne porušenie elfských zákonov. Kráľ súhlasil, a tak Feara Ova získala svojho prvého väzňa rasy elfov, Damona Hastera. Nikto nevedel, prečo ho sem elfovia poslali. Ani Uniform to nevedel, iba tušil, že to bude problémový väzeň, ktorý si bude vyžadovať špeciálnu pozornosť.
Kapitola I. Feara Ova
Na chladnej kamennej podlahe ležalo bezvládne telo, odeté do starých, takmer spráchnivených kusov oblečenia. Hruď mal úplne holú a zjazvenú. Damona práve zbičovali, pretože niektorý z väzňov ho zapredal za prídavok potravín. Damon už stratil všetku nádej. Plán úniku z tejto kobky bol preňho už len akýsi dávny sen, ktorý mu ukradol jeden z tých sviniarov, jeden z tých, čo mu nedôverovali a považovali ho za zúfalého blázna. V hlave mu behali rôzne myšlienky, ktoré mu stále viac a viac prehlbovali jeho depresívny stav. On im však nechával voľný priebeh, pretože duševné trápenie mu zakrývalo fyzickú bolesť. Cítil, že v takomto stave už neprežije vo väzení viac ako dva dni. Týždeň mu už nedali nič jesť, a potom, čo zistili, že plánoval únik, určite nedostane žiadne jedlo ani ďalší týždeň. Musel sa rozhodnúť konať a to hneď. Z posledných síl sa postavil k oknu a nadýchol sa čerstvého vzduchu. Potom sa opatrne zohol pod posteľ. Musel sa skláňať veľmi pomaly, pretože mal určite popukané rebrá od toho ťažkého Uniformovho biča. Spod postele vytiahol malý zhrdzavený kolík, ktorý mal však naostrený hrot. Zovrel ho v ruke a podišiel k dverám od cely. Zohol sa na podlahu pod dverami a začal čosi vyškrabkávať do zeme. Škrabot sa ozýval celou chodbou a v ušiach väzňov znel ako temné nokturno. „Prestaň!“ zavrčal jeden z väzňov. Škrabot však neustával. Damon začul hlasy strážcov. „Čo je to za zvuk?“ pýtal sa jeden. „Neviem. Ide to z Damonovej cely. Ten prešibaný elf zase čosi stvára!“ povedal druhý mrzutým tónom. „Choď ho skontrolovať a zatrhni mu to!“ Keď Damon začul kroky, zvýšil intenzitu škrabania. Strážnikov krok zneistel. Podišiel ku dverám od jeho cely a zaštrngotal kľúčmi. Vtedy už škrabot prestal. Damon skončil. Odsunul sa od dverí, ako keby čakal nejaké nebezpečie. Veď aj prišlo. Strážnik kopol do dverí, ktoré sa v momente otvorili dokorán ako veľká zívajúca papuľa. „Čo to tu zase vystrájaš?!“ zvrieskol strážca na Damona. On ležal na zemi a opieral sa hlavou o stenu. V ruke držal zaostrený kolík, ktorý bol celý červený od jeho krvi. „A čože to máš v ruke? Hoď to sem!“ Damon však nereagoval na strážcov rozkaz, iba sa tajomne usmieval. Strážca sa zdal byť neistý, na čele sa mu zjavil pot. Bál sa Damona, tak ako každý, kto ho poznal. „Poď si preňho...“ povedal nakoniec Damon priduseným hlasom a stále sa usmieval. Strážca najprv váhal, potom sa však odhodlal vstúpiť do cely a spravil jeden krok vpred. Ešte predtým než stúpil nohou na kamennú podlahu, všimol si na zemi vyškrabaný znak. Reflexívne chcel zrušiť krok, ale už nestihol. Porušil auru tohto mocného elfského znaku a zastihol ho trest. Zo zeme pod strážcovými nohami vyšlo oslepujúce svetlo, ktoré z neho vytiahlo jeho dušu. Na zem padlo bezvládne telo, ktoré nejavilo známky života. Strážcov výkrik však nezostal bez povšimnutia. Okrem toho, že väzni v ostatných celách začali nekontrolovateľne vrieskať a burácať, výkrik začul aj druhý strážca. V momente pribehol do Damonovej cely a keď zbadal na podlahe mŕtvolne bieleho svojho kolegu, snažil sa vytiahnuť svoj meč, ale zasekol sa mu v puzdre. Mykal s ním nervózne a pritom stačilo iba odopnúť koženú pásku, ktorá ho pridržiavala. Bol však taký nervózny, že si toho vôbec nevšimol a namiesto toho sa snažil uvoľniť ho silou. Popri tom sliedil po cele, dúfajúc, že zbadá Damona, ale on ako keby sa vyparil. Otočil sa smerom von z cely a zakričal: „Stráže! Damon utiekol!“ ale jeho slová zanikli v reve väzňov. Otočil zrak naspäť do cely, a pred ním stál Damon v celej kráse, skrvavený, zbičovaný a takmer slobodný. Strážca už nestihol ani vykríknuť, keď mu Damon zapichol kolík do čela. Lebka sa mu rozdrvila a kôl prešiel až do mozgu. Strážca padol na zem vedľa svojho kolegu, ešte sa mu triasli končatiny. Kamennú podlahu sfarbila krv čierna ako noc. Damon sa usmieval. Cítil, ako sa mu vracia stará sila. Vo vzduchu cítil vôňu slobody a zároveň pach smrti. Bola to aróma vzrušenia, ktorá ho sprevádzala. „Sloboda je na dosah!“
Nič netušiaci Uniform sedel vo svojom salóne a pozoroval krb, v ktorom plápolal oheň. Vyžarovalo z neho príjemné teplo, ktoré ho hrialo. Všade inde, v celej väznici, trpeli strážcovia aj väzni zimou, iba správca Uniform si mohol dovoliť takéto pohodlie. Zaznelo klopanie na dvere. Uniform sa mrzuto odvrátil od teplého krbu a zavrčal. „Vstúpte!“ Do salónika vošiel strážca, ospravedlnil sa Uniformovi, že ho vyrušuje, ale že väznicu navštívila skupinka paladinov, ktorí majú namierené do Andalónie a potrebujú prespať a doplniť zásoby. „Kvôli takej sprostosti ma otravuješ? Zmizni!“ odbil ho Uniform. „A čo paladinovia?“ „Zásob máme málo! Povedz, že im nič nedám!“ Strážnik odišiel a Uniform sa naďalej venoval pozorovaniu ohňa v svojom teplom krbe, no vtom sa strhol. „Stráž!“ zavolal. Strážca sa vrátil späť do Uniformovho salónika. „A čo Damon Haster? Žije ešte?“ „Ak vám to urobí radosť, tak ho pôjdem pozrieť, len čo odbavím tých paladinov.“ odvetil strážca vážnym tónom. „To by som bol rád. Moc rád! A ešte skôr než pôjdeš vybaviť tých paladinov, pošli ku mne Matthewa!“ „Matthewa?“ „To je ten väzeň, čo mi vyzradil, že Damon chce utiecť.“ „Dobre pane.“ Strážca odišiel a Uniform pokračoval v sledovaní ohňa. Bol sám so sebou spokojný, pretože odhalil a potrestal rebela, aj keď v kútiku duše pochyboval, či Matthew vravel pravdu.
Znovu zaznelo klopanie. Uniform sa postavil a šiel osobne otvoriť. Dvaja strážcovi mu v reťaziach dovliekli Matthewa. „Nechajte nás osamote!“ povedal Uniform strážcom, ktorý poslušne odišli. „Čo odo mňa chcete, pán Uniform?“ pýtal sa Matt vystrašene. Uniform podišiel ku stene a zvesil z nej svoj pokovovaný bič a začal ho hladiť. Až potom povedal: „Damon sa nepriznal...“ „Ale ja som vám neklamal...“ bránil sa Matt. Uniform k nemu podišiel a kopol do stoličky, na ktorej sedel. Matt sa zvalil na zem a začal prosiť o milosť. „Tak ako chcel utiecť? Povedz mi to! A neklam!“ „Neviem! Damon nič konkrétne nevravel, iba vtedy pri prácach nám všetkým povedal, že tento týždeň zdrhne a že vypustí všetkých väzňov a že spraví povstanie...“ Uniform ho udrel bičom v besnej zúrivosti. Zapáčilo sa mu to, a preto udieral Matthewa, až kým sa vzdal odporu a podvolil sa trýzniacim úderom biča. Uniform ho ešte raz udrel, aby sa uistil, či je naozaj mŕtvy, potom zavolal stráž. „Odnes to telo do spaľovne.“ Strážca si položil skrvavené telo na plecia a odniesol ho preč. Uniform sa posadil, no vtom do jeho salónika vtrhol ďalší nečakaný hosť. Uniform zbadal dlhovlasého, blonďavého muža oblečeného v striebornej zbroji. Očividne to bol paladin. „Čo tu do čerta robíte?“ ozval sa Uniform. Paladin sa usmial, nič nepovedal a podal mu listinu, na ktorej bola kráľovská pečať mesta Terrempírie. Uniform sa zamračil a začal čítať. „Čo to má znamenať?“ spýtal sa nakoniec paladina. „To znamená, že nám musíte poskytnúť zásoby, pretože je to kráľov rozkaz!“ „Sakra, ako to, že máte také veľké kráľovské privilégiá?“ spýtal sa Uniform naštvane. Paladin odvetil: „Som princ Christopher, syn nášho kráľa a nástupca trónu Stredozeme.“ Uniform sa zadíval na mladíka a skúmavým okom si ho prezrel. Bol to mladý dvadsaťročný muž, mal tmavšiu pokožku, a takmer čierne oči. Uniform naňho hľadel so závisťou, pretože vždy chcel vyzerať ako on, tak mocne, záhadne a zároveň príťažlivo. „Dobre teda, vaše veličenstvo. Môžete tu vy a vaši spoločníci prespať, poskytnem vám cely.“ „Cely?!“ spýtal sa Chris. „Nič iné voľné nemáme. Keď nechcete, tak môžete prespať vonku...“ povedal Uniform pohŕdavo. Christopher sa zamyslel a predstavil si ten nehorázny vietor plný snehu a mrazu, ktorý ich pred Feara Ovou vyštípal do špiku kostí. Preto nakoniec súhlasil, aj keď myšlienka na noc strávenú v cele, a ešte k tomu vo Feara Ove, mu naháňala husiu kožu. Uniform zavolal strážcu, a prikázal mu, nech Chrisa a jeho spoločníkov odprevadí do ciel. Ako Chris kráčal po boku strážnika, začul rev väzňov. „Takýto hluk je tu na dennom poriadku?“ spýtal sa ho Chris. „Nie, to iba keď Damon Haster búri spoluväzňov.“ „Na tomto poschodí je v cele Damon Haster?“ opýtal sa Chris. „Áno. Pred hodinou bol zbičovaný, pretože jeden z väzňov ho napráskal, že chce zosnovať útek a povstanie väzňov, ale neprišli sme mu na to, ako to chcel spraviť.“ Chrisovi sa však zdalo divné, že by Damon Haster plánoval povstanie väzňov, pretože od otca počul dosť o tomto elfovi aby vedel, že nech sa Damon dopustil čohokoľvek, nebol to zločinec ako ostatný vo Feara Ova. Záporná vlastnosť Damona Hastera bola, že bol príliš podobný ľuďom, čo je u elfov veľký problém. „Tak a sme tu...“ povedal strážnik, keď zastavil pred jednou veľkou studenou a temnou celou. Chris toho prežil už dosť ako paladin, a preto mu nerobilo problém zmieriť sa s tou ohavnou miestnosťou, len sa bál poklesu morálky jeho družiny. Po chvíli došiel druhý strážca, ktorý priviedol Chrisovu družinu. Tvorili ju ďalší traja muži. „Spíme v tejto cele.“ povedal im Chris. „Čože? Vedel som síce, že Uniform má povesť vola, ale nemyslel som, že je až taký kretén...“ povedal Andrey. „Ukľudni sa Andrey! Zažili sme už horšie veci.“ povedal ďalší paladin, mohutnej postavy s obrovským mečom na chrbte. „Máš pravdu Markus.“ odvetil mu Chris. Tretí paladin bol ticho celý čas, podišiel k pohovke v cele, prestrel na ňu svoj plášť a ľahol si. Chris si sadol vedľa neho, položil mu ruku na plece, otvoril ústa, ako keby chcel niečo povedať, ale všetkých prerušil výkrik. Vychádzal z vetracej šachty a bol to Uniformov hlas. Paladinovia popadli zbrane a zbystrili zmysli. Niečo sa dialo a Chris to tušil od svojho príchodu.
Do Uniformovho salónika okamžite vtrhli dvaja strážcovia. Zbadali postavu oblečenú do strážovského zbroja. Bol to Damon. Nejakou magickou silou nadnášal Uniformove telo vo vzduchu a rotoval s ním. Strážcovia boli vydesený, pretože zbadali túto hrôzostrašnú scenériu, ako Damon vysáva život z Uniforma. Uniform bol vždy zavalitejšej postavy, no teraz bolo jeho telo chudé asi ako Damon pred pár minútami. Zato elf zmohutnel v objeme, zväčšili sa mu svaly a aj sila. Jeden zo strážcov naňho zaútočil mečom ešte počas toho smrtiaceho rituálu, ale Damon ho jednou rukou odrazil do steny, až sa zatriaslo murivo. Druhý strážca vydesene utiekol. Damon zhodil Uniformovo mŕtve telo na podlahu a zhlboka sa nadýchol. Cítil pach slobody, ale vedel, že sloboda je iba pojem, ktorý nadobudne svoju podstatu, až po úniku z Feara Ovy. Podišiel k oknu, aby zbadal ten nádherný výhľad. Po pravej strane sa mu z hmly vynárali nádherne zelené lesy a lúky a naľavo čiernota. Hľadel smerom na východ k Andalónií. Bola to zem, kam mal namierené ešte predtým, než ho elfská rada odsúdila na pobyt vo Feara Ove. Mal jasný cieľ. Nájsť muža menom Seedrick Von Desann. Tento muž mu spôsobil všetky tie problémy. To on ho zasvätil do tajomstiev zakázanej mágie a kúziel a to on mu aj odovzdal to bremeno, ktoré mu teraz musel odniesť späť. Iba Seedrick vedel, ako ho môže zbaviť toho, čo mu daroval a Damon už odmietal nosiť v sebe tú moc, ktorú vždy chcel. Bolo mu divné, aké bolo preňho ľahké získať ju, no po čase zistil, že Seedrickove varovanie nebolo len vrhanie slov proti vetru, a pomaly zisťoval, že to zmätené zlo, ktoré ho prenasleduje vo snoch je stále mocnejšie a mocnejšie a že jeho pôvod sídli v duši, ktorú zdieľa jeho telo spolu s dušou Damona Hastera. Damona už dlho prenasledovali myšlienky na samovraždu, ale nebol typ človeka, ktorý by to dokázal. Až príliš sa tešil zo života, na to, aby ho len tak teraz opustil bez boja. Aj keď myšlienka na to, že jedného dňa sa zobudí a už nebude Damon Haster, ho fakt desila.
Do Uniformovho salónika vošla skupina štyroch mužov. Damon sa k nim otočil a snažil sa zistiť, kto to môže byť, ale nemohol na to prísť. Vyzerali ako paladinovia, ale Uniform predsa nemohol stihnúť privolať pomoc a aj keby hej, tak by nestihli prísť tak skoro. „Kto ste?“ spýtal sa Damon napokon. Chris pred neho predstúpil: „Ja som princ Christopher Lamon a toto je moja družina.“ Damon bol ticho, ale striehol. Nechápal, čo tu robí princ. „Neprišli ste kvôli mne, všakže?“ povedal. „Nie, neprišli. Sme na ceste do Andalónie...“ „Aj vy?“ poznamenal Damon posmešne. „Nie, iba my, ty sukin syn!“ zakričal naňho Andrey. Chris sa k nemu otočil a pokarhal ho pohľadom. Damon sa mlčky otočil k oknu, povzdychol si a po chvíli povedal: „Myslíte si, že ma môžete zastaviť? Mňa veru nezastavíte, vôbec nič neviete. Musím ísť do Andalónie, aby som sa očistil a ak my v tom bude niekto brániť, tak s ním budem bojovať, až kým nepadnem ja, alebo on. Nemôžem takto žiť...“ „O čom hovoríš?“ spýtal sa ho Chris. Damon sa otočil. „Viete prečo ma sem elfovia poslali?“ Družina mlčala. „Christopher, ty nevieš? Tvoj otec ti to nepovedal?“ Chris bol ticho. Naozaj nevedel, prečo ho sem poslali. Otec mu povedal iba pár zaujímavých vecí o Damonovi. Chris vedel, že v minulosti bol Damon kňazom Gilanusa a vyznával cestu svetla, ale pre ľudské spôsoby bol zbavený funkcie a moci, ktorú tak zbožňoval. Chris vedel aj to, že nie je ani zďaleka tak zlý, ako iný ľudia na slobode. Avšak naozaj nevedel, čoho sa dopustil, aby si odpykával trest vo Feara Ove. Damon začal rozprávať: „Bol som kňazom svetla a mal som vysoké postavenie v elfskej rade. Uznávaná osobnosť elfskej ríše, to som naozaj bol. Jedného dňa som však prudko nesúhlasil s elfským kráľom vo veci osudu mladej drówky, ktorá ušla z podsvetia. Bola to nevinná bytosť, aj keď to bola drówka, nič nevedela o histórií svojej rasy, iba ušla z domu a dostala sa na povrch a cestičkami osudu sa dostala do Uh-Nak-Ruh-Osu, kráľovského mesta elfov. Kráľ ju chcel bez milosti popraviť, ale ja som protestoval. To by ste si o mne veru nepomysleli, však?“ Paldinovia začínali spoznávať celú pravdu, ktorá ich fascinovala, ale zároveň desila. „No, určite vás zaujíma, čo sa udialo ďalej. Kráľ ma zbavil funkcie kňaza a odsúdil ma k vojenskej službe a dievča odsúdil na smrť. Preto som sa pridal k oddielom vojsk, ktoré vyrazili k Terrempírií, hlavnému mestu Stredozeme, aby som bojoval za svetlo a slobodu proti temnej armáde počas druhej veľkej vojny. Bitku sme vyhrali, ale po jej skončení som sa už nevrátil medzi elfov, radšej som zostal v Terrempírií. Bol som aj pri korunovaní tvojho otca. Stal som sa obyčajným mužom a trpel som depresiou z nudného života. Premenil som sa na trosku, ktorá sa túlavala po nočnej Terrempírií. Menil som krčmu za krčmou a hostinec za hostincom. Jedného dňa, ako som tak sedel v jednej krčme s prázdnym pohárom, prisadol si ku mne muž. Tvár mal zakrytú kapucou, ale nevidel by som ju ani tak, pretože som dosť prebral. Predstavil sa ako Seedrick Von Desann a začal mi rozprávať o živote istého muža a rozprával veľmi pôsobivo. Vtom som si však uvedomil, že to rozpráva o mne. Bol to hnusný pocit a doteraz neviem, skadiaľ mal aj tie najväčšie detaily z môjho života. Vedel aj moje myšlienky, ktoré som prežíval počas rôznych chvíľ. Normálne by som dostal strach, ale ten muž bol taký charizmatický, a dobre sa počúval. Nakoniec mi povedal, že si zaslúžim moc. Podal mi fľaštičku so zelenkastou tekutinou a povedal, že tam je ukrytá moc, a ak ju chcem získať, tak ju mám vypiť. Bez váhania som priložil fľašku k perám, ale muž ma ešte zastavil a povedal, že mať takúto moc, znamená niesť bremeno zla, ktoré sa prejaví, pretože je to duša mŕtveho panovníka. Ja som však na jeho reči dlabal, a jedným hltom som vypil obsah fľaštičky. Z toho dňa si už nič nepamätám, ale na druhý deň, keď som sa prebral a pozrel do zrkadla, v očiach som zbadal červené svetielka, ktoré hneď vytvorili istý znak. Bol to červený pentagram, videl som ho, až keď som sa na červené svetlo sústredil dlhšiu dobu, až potom sa mi darilo rozoznať obrysy päťcípej hviezdy. Hneď nato sa dostavila moc. Zakázaná mágia elfov bola pre mňa ako receptár pre majstra alchymistu. Všetko som ovládal tak dokonale, že som ešte stále neveril, že sa mi to nesníva. Nič sa mi však nesnívalo, všetko bolo reálne. Avšak najreálnejšia bola druhá duša, ktorú som v sebe cítil. Neovládala ma, iba veľmi ovplyvňovala. Cítil som stále jej prítomnosť a preto som jej dal meno, zmätené zlo, čo presne a dokonale vystihovalo jej pocity a myšlienky. Mal som strach, pretože stále viac a viac som cítil, a hlavne počul, ako mi niečo hovorí a radí. Väčšinou to boli rady zlé, ale niekedy som sa nechal zviezť tou zlou cestou. Zmätené zlo stále mocnelo a ja som začal dostávať strach, ale nevedel som, čo mám robiť. Avšak jedného dňa som sa rozhodol. Bolo to preto, lebo zmätenému zlu sa podarilo prevýšiť moju dušu. Podarilo sa mu odstrčiť Damona Hastera bokom a zmätené zlo ovládlo moje telo. Bolo to iba na pár minút, možno sekúnd, ale pre mňa to bola večnosť. Nič však neurobil, iba tak sedel a zoznamoval sa s pocitmi a zmyslami. Cítil som jeho vzrušenie, keď pocítil vietor, ktorý fúkal od okna. Bolo to preňho niečo, čo predtým dávno nezacítil, a bol z toho vzrušený. No vtom som sa zase vrátil ja a uvedomil som si, že keď sa to stane zas, môže to byť už nastálo a preto som sa rozhodol vrátiť sa k elfom, aby mi pomohli, ale oni spravili to, že ma odsúdili zhniť v tejto diere. Zistili pre mňa síce, že Seedrick Von Desann pochádza z Andalónie, ale deň predtým, než som tam chcel vyraziť, ma uniesli z hostinca, v ktorom som nocoval, vložili ma do magickej gule, a vypustili ma z nej až tu, vo Feara Ove. Musel som stadiaľto utiecť za každú cenu, pretože keby som to nespravil ja, tak by to spravil po čase on, zmätené zlo...“
Christopher bol muž činu, tak ako má byť každý správny paladin, a preto vedel, čo má robiť. Dal zvolať stráže a vysvetlil im, čo sa stalo, že eskortuje Damona Hastera do Andalónie na vlastnú zodpovednosť. Zvolil nástupcu za Uniforma a dal mu plnú moc nad Feara Ovou. Mal na to právo, pretože je princ. Vysvetlil mu, že Damona Hastera si berie pod svoju ochranu, ale že to má zostať v utajení. Muž menom Hans súhlasil. Bol rád, že bude veliť väznici a ostatné mu bolo prakticky jedno. Bol dokonca rád, že už Damon nebude vo väznici. Dal paladinom aj plno zásob, a dovolil im dospať v Uniformovom salóne, kde bolo príjemne teplo. Chris a Damon už spať ale nešli, namiesto toho sa rozprávali. Chris mu vysvetli, že idú preskúmať Andalóniu, pretože kongres v Terrempírií má obavy o bezpečnosť Stredozeme. „Takže oni sa obávajú, že by mohli Andalónčania zaútočiť na Stredozem? Myslím si, že sú to až prehnaní byrokrati, veď my elfovia vieme, že Andalónčania sú biedni a žijú v strachu.“ povedal Damon.
„V akom strachu, pred kým?“ spýtal sa Chris.
„Boja sa nadľudských bytostí, ktoré sa tam stretávajú. Vraj v Andalónií niekde hlboko v horách existuje obrovský chrám, v ktorom sa podarilo šialeným kňazom vytvoriť portál, ktorým môžu prechádzať bytosti z iných sfér a z iných časov do tej našej sféry a času.“ Chris zostal udivený, pretože elfovia tvrdili, že o Andalónií nemajú vôbec žiadne informácie a pritom tento bývalý kňaz o nej vedel dosť. Damon pokračoval:
„Tento portál strážili šialení kňazi po celé storočia. Bolo to pred vyše dvetisíc rokmi, keď sa im vymkol spod kontroly. Do našej sféry vstúpili démoni, beholdery, nemŕtvi a iné bytosti. Tieto bytosti priniesli aj nové školy mágie, ktoré boli dovtedy nepoznané. Napríklad démonológia, nekromancia, a prakticky všetko. Dovtedy iba kňazi sčasti ovládali mágiu a nevedeli ju vysvetliť, iba ju ovládali. Až po objavení a preskúmaní podstaty sfér prišli prví mágovia zaklínači, vyvolávači a nekromanceri.“ rozprával Damon.
„Takéto nič som v živote nepočul, dokonca ani v žiadnej knihe v Terrempírskej knižnici nieje žiadna zmienka o odhalení sfér...“ zanadával Christopher. „Vy ľudia toho moc neviete, to my, elfovia, sme vás vlastne všetkému priučili. Doteraz by ste nevedeli, čo je to oceľ, keby nebolo trpaslíka Cromwella, ktorý bol lepší zlodej, než kováč...“ povedal Damon.
„Čože? Cromwell bol predsa najlepší kováč v celej Stredozemi. Veď ukoval Kaishian III.!“ protestoval princ.
„Chris, čo ty vlastne vieš o Kaishiane? Veď ty o ňom nevieš takmer nič...“
„Kaishian bol meč, ktorý zničil môj otec, keď porazil Lorda Hakunina.“
„Zase chyba. Tvoj otec nezničil Kaishian, ale Kaishian III. a to je iný meč.“
„To my musíš vysvetliť.“ povedal Chris a Damon súhlasil.
Kapitola II. História Kaishianu
Elf sa posadil a pustil sa do rozprávania: „Dávno pred prvou veľkou vojnou, trpaslík menom Edeviar Cromwell žil v elfskej ríši zvanej Dáš. Bol učený za kováča elfským majstrom Otsielom. Boli to ešte časy, keď elfovia vychádzali s trpaslíkmi po dobrom, aj keď sa tomu dá teraz len ťažko uveriť, ale bolo to tak. Cromwell bol nadaný učeň a po tridsiatich rokoch sa vyrovnal v práci svojmu majstrovi a spolu súperili, kto uková lepší meč. Cromwell mal veľa šancí, ktoré mu však zmaril Otsiel tým, že objavil novú zliatinu, ktorú nazval otsiel, podľa seba. Avšak pár dní po objavení tejto zliatiny umrel na záhadnú chorobu, ktorá ho postihla a preto túto zliatinu nemohol sám predstaviť svetu, a zveril ju do rúk Cromwellovi. Ten si ju však prisvojil, a pomenoval ju oceľ, aby nikto nezistil, kto bol jej skutočným objaviteľom. Nakoniec sa z neho naozaj stal nejlepší kováč Stredozeme.
Keď sa Cromwellove roky začali blížiť ku koncu, uvedomil si, že len málo vecí tu po ňom ostane a preto sa rozhodol, že uková jedinú vec, na ktorú budú všetci pamätať. Nemalo to byť nič veľké, mala to byť zbraň, najlepší meč. Cromwell sa zavrel vo svojej dielni a začal tvoriť. Tri týždne sa vraj z jeho kôlne ozývali údery kladiva o nákovu a až po troch týždňoch prácu skončil. Výsledkom práce však ešte nebol meč, iba jeho tri časti: rukoväť, čepeľ a hrot. Boli to tri časti veľkolepého obojručného meča ukovaného zo zliatiny ocele, zlata, striebra a čierneho adamantítu. Rukoväť bola z čierneho adamantítu a ocele, čepeľ zo zlata a ocele a hrot zo striebra a ocele. Tieto tri časti daroval kráľovi Zillovi II., ktorý ich prijal s veľkou cťou. Na Cromwellovu žiadosť ich dal každú očarovať tými najlepšími mágmi Stredozeme. Hrot bol očarovaný troma stredozemskými arcimágmi, ale rukoväť a čepeľ skončili mimo dosahu Terrempírie. Rukoväť putovala na sever a skončila v Čiernej hore u drówov, kde ju očarovali nekromancery a rytieri smrti. Vložili do nej spolu s čarami a mocou krutosť a nenávisť. Potom k rukoväti dorobili zbytok podľa seba a meč nazvali Kaishian III. čo bol jediný meč pýšiaci sa menom Kaishian.
Čepeľ bola ukradnutá z kráľovského dvora, narozdiel od rukoväte, ktorá skončila u drówov, obyčajným nedopatrením. Ukradol ju neznámy zlodej, ktorý utiekol pred paladinmi na jediné miesto, kde vedel, že ho nebudú hľadať. Bola to Andalónia, krajina sférických bytostí. Zlodej tam zahynul a čepeľ sa dostala k šialeným kňazom, ktorí zistili, že je súčasťou najdokonalejšieho meča, Kaishiana. Použili na ňu svoje čary a darovali jej nesmiernu moc. Taktiež dotvorili zbytok meča a nazvali ho Meč strážca, pretože má takú moc, že jeho nositeľ dokáže otvoriť alebo zatvoriť ľubovolnú sféru a môže do nej aj kedykoľvek vstúpiť, či vystúpiť.
Posledná časť meča, striebristý hrot, zostala v Terrempírií. Cromwell bol skormútený zo straty svojho najdokonalejšieho výtvoru, ale nenechal sa odradiť a preto dotvoril k hrotu meč, ktorý nazval Žeravý bodec, pretože mágovia mu dali schopnosť rozžeraviť sa a hrotom mohol preraziť dokonca aj adamantítové brnenie. Okrem neho ukoval striebornú zbroj, najdokonalejšiu v celej Stredozemi a štít, ktorý bol odjakživa opradený záhadami. Tieto veci používal prvý syn svetla, až kým ho zabili a veci mu zabavili. Potom o tisíc rokov prešli do vlastníctva tvojho starého otca, tiež syna svetla, potom ich zdedil tvoj otec Esehan Lamon a teraz ich máš ty, Chris...“ Damon dohovoril a Chris mlčal, pretože bol unesený. Vtom sa strhol a vytiahol svoj meč. Všimol si jemne oddelenú čepeľ od jej špice. Nato si však všimol miniatúrny nápis na špici. „Čo je to tu napísané? Neviem to prečítať, je to v elfštine...“ Damon mu zobral meč z ruky, nastavil ho proti svetlu fakle, ktorá bola na stene. „Nevidím na to, je tu príliš veľká tma...“ hundral Damon. Chris v tom momente luskol prstom a obklopila ho aura bieleho svetla. Damon prižmúril oči, pretože svetlo bolo až príliš intenzívne. Nato zavŕzgala posteľ, a postavil sa jeden z paladinov. „Smiem sa pridať k debate?“ spýtal sa paladin s úsmevom. Bol stredného veku, mohol mať asi tridsať rokov. Mal však mladé, bystré, sivé oči a veselý pohľad, avšak plný skúseností. Do očí mu padali dlhé blonďavé vlasy a vážnosť mu dodávala jeho brada a menšie fúzky. „Práve skúmame môj meč. Je na ňom niečo napísané, je to elfsky...“ Paladin prehovoril: „Je tam napísané meno tvojho starého otca, Agdaris.“
„Odkiaľ to vieš?“ spýtal sa ho Damon, ktorý v tom momente akurát rozlúštil ten malinký nápis. „Bolo to dávno, bol som na ceste spolu s dvoma paladinmi k Terrempírií a niesol som tvojmu starému otcovi práve tento meč. Po ceste nás napadli koboldi a tak som si vzal tento meč do ruky, že s ním budem mlátiť po tých potvorách. Po bitke, keď som ho utieral od krvi, všimol som si ten nápis, a preto som si ho preložil už dávno.“
„Skadiaľ vieš po elfsky?“ spýtal sa ho Damon. Paladin si iba trochu prehodil vlasy a odhalil svoje zašpicatené uši. „Asi preto, lebo som elf.“ povedal a zasmial sa.
„Ako to, že si paladin, keď si elf?“ znova sa spýtal Damon udivene.
„On nie je paladin, Damon.“ vysvetlil mu Chris.
„Stal som sa prvým hraničiarom Kamennej päste, po tom, čo moju družinu lovcov beholderov zabil čierny drak. Volám sa Esehan La Kane a som trollobijec.“ Dodal Esehan hrdo.
„Často si ťa ľudia mýlia s paladinom, však?“ spýtal sa Damon. Esehan prikývol:
„To robí to brnenie od Kamennej päste.“ „Mimochodom, rád ťa spoznávam Esehan, veľa dobrého som o tebe počul. Ty si vraj krstný otec kráľa Esehana.“
„To som. Agdaris mu dal meno po mne, pretože sme boli najlepší priatelia.“ povedal Esehan.
„Hej, Damon. Čo by sa stalo, keby sme našli všetky tri časti Kaishianu?“ spýtal sa Esehan. „Hm, to neviem. Viem len toľko, že Kaishian III. bol prekliaty podobným zlom, ako to, čo drieme vo mne, ak nie tým istým. Meč strážca je vraj taktiež prekliaty, ale duševnou zmätenosťou, ktorou trpeli šialení kňazi Andalónie. A posledná časť, Žeravý bodec, ten vraj dokáže udržať meč v dokonalej rovnováhe a neutralite.“
„Takže ruší tie prekliatia?“ ozval sa Chris.
„Asi...“ odvetil Damon. Na chvíľu ostalo ticho, až kým neprehovoril Esehan: „Myslím, že už svitá.“ A naozaj. Damon a Chris spolu debatovali celú noc, ale unavení neboli. Esehan zobudil Andreya a Markusa. Markus bol prirodzený, ako vždy, iba Andrey sa očividne musel premáhať v prítomnosti Damona, aby nebol nepríjemný. Všetkých piatich odprevadil strážca pred obrovskú bránu do Feara Ovy. Len čo vyšli pred bránu, ako keby sa oblaky rozostúpili a začalo ostro svietiť slnko. Aj mrazivý vietor ustal. „Zdá sa, že vaša prítomnosť priniesla po prvýkrát naozajstné svetlo do Feara Ovy.“ poznamenal strážca nadšene. A bolo to asi naozaj po prvýkrát, čo bolo nad Feara Ovou vyjasnené. Damon sa však otočil k väznici a vztýčením prostredníka jej vyjadril svoje pocity. Esehan sa pousmial. „Som rád, že odtiaľto odchádzam a že už nikdy neuvidím toto skurvené miesto!“ zvolal Damon.
Družina sa pohla na severovýchod, smerom do Andalónie a mohutná pevnosť Feara Ova sa pomaly strácala za ich hlavami, až kým úplne nezmizla v hmlách.
Kapitola III. Záhadný kruh
Temné zákutia v skalách, zmrzačené stromy, plytká suchá tráva a všadeprítomná hmla. Esehan kráčal vopred asi dvadsať krokov, pretože mal najlepšie zmysly ako hraničiar, a preto mohol lepšie vypozorovať prípadné nebezpečenstvo, ktoré na nich číhalo z depresívneho prostredia. Kráčali už pár hodín, ale stále sa nič nedialo, bolo ticho. Žiadny náznak života v okolí, iba prázdnota a ponurá atmosféra dýchala dobrodruhom na krk. Vtom Esehan zostal stáť. Druhovia k nemu podišli a pozorovali ho. Hraničiar sa pozrel k oblohe a natiahol ruku k nebesiam. Odrazu z hmly vyletel biely holub, ktorý držal v pazúrikoch malý zvitok. Esehan mu ho opatrne vytiahol a položil si ho na dlaň. V ruke sa mu zväčšil asi desaťkrát, ale nikto sa nad tým nepozastavoval, pretože všetci dobre poznali magické zvitky s pečaťou Kamennej päste. „Správa od kráľa...“ zamrmlal Esehan. „Čo píše?“ naliehal Chris. „Máme sa vrátiť do Terrempírie a väzňa Damona Hastera máme odovzdať naspäť do Feara Ovy.“ „Nevrátim sa! Radšej zomriem!“ vykríkol Damon s náporom emócií. „Nemusíš sa obávať, nemám v úmysle počúvnuť zvitok.“ „Ako to myslíš? Veď ti prikázal vrátiť sa...“ zapochyboval Damon. „Veď práve to! Môj otec mi vždy veril a nikdy mi nič neprikazoval, nepotreboval... Vždy sme si dobre rozumeli.“ povedal Chris. Esehan položil Chrisovi ruku na plece a povedal: „Máš pravdu. Vychovával som tvojho otca a poznám ho lepšie ako ktokoľvek iný a viem, že myslíte rovnako. Všetci Lamonovci ste rovnaký. On na tvojom mieste by určite spravil to isté.“ „Ďakujem Esehan.“ povedal Christopher a vypýtal si od hraničiara zvitok a pero. Zohol sa k najbližšiemu kameňu a odpísal otcovi list, v ktorom mu oznamoval, že sa vrátiť nemieni a že ich misia získala nový cieľ, a tým je nájsť muža menom Seedrick Von Desann. Zvitok zabalil, a prsteňom vytlačil do vosku pečať Kamennej päste. Zvitok sa mu potom v rukách zmenšil a Chris ho mohol zasunúť do malého koženého puzdierka, ktoré mal holub pripevnené k pazúrom. „Leť holúbok, leť! Dones otcovi moju správu...“ pošepkal mu Chris do ucha a vyhodil ho k oblohe. Holub vystrel krídla a po chvíľke sa stratil v hmle. Chris sa potom otočil k družine. „Pokračujeme, nie?“ „No jasné!“ odvetil Andrey.
Bol už večer a hustá tma aj hmla znemožňovala ďalšie pokračovanie v púti. Družina nemala na výber, museli sa utáboriť, aj keď sa na takom mieste vôbec necítili bezpečne. Markus sa hneď ponúkol, že nebude spať a bude celú noc a strážiť. Esehan rozložil menší táborák, aby sa trochu zohriali pred tým, než sa uložia spať. Markus sedel hľadel do blikotajúceho plamienka v pahrebe. Bol to zvláštny muž. Bol obrovskej postavy, väčší než Esehan, ktorý tiež patril medzi mohutné osoby. Markus však nebol zmierený so svojou veľkosťou, pretože mu pripomínala to, že je nečistý. Mal pocit, že si nezaslúži byť paladinom, pretože nieje čistý človek, a práve preto bol úplne oddaný Kamennej pästi. Jeho rysy prezrádzali, že niekto z jeho predkov bol obor. Markus bol na to háklivý a pripadal si podriadený, čo z neho spravilo dobrého paladina. Bol to dobrácky človek, veľmi skromný a pokorný avšak primerane hrdý na paladina. Nebol však veľmi chytrý, čo si sám uvedomoval, ale hlúpy určite nebol.
Pozrel sa na ostatných, ale všetci spali. Esehan pokojne a Chris bol vysmáty ako veverička, zrejme sa mu snívalo niečo príjemné. To sa však nedalo povedať o Damonovi a Andreyovi. Obidvaja mali nekľudný spánok, prevracali sa z boka na bok a nepravidelne dýchali. Bolo to celkom prirodzené, pretože krajina naokolo fakt vzbudzovala pocit strachu a nebezpečenstva. Určite sa im preto snívajú zlé sny, pomyslel si. Damon si do konca stále niečo zo sna mrmlal pod nos, ale Markus ho nepočúval. Sám bol unavený a prichádzali naňho driemoty. Len z posledných síl odolával vábeniu spánku. Znovu sa zadíval do pahreby, ale plamienok už zhasol. Nechal to tak, pretože vedel, že sa blíži ráno, a až tak veľká zima nebola. Vtom, z ničoho nič, v diaľke zaznel výkrik. Markus sa postavil a zbystril zmysly. Začul hudbu, ako keby bongá zneli niekde dole pod nimi, v úžine. Markus bol zvedavý. Zdvihol zo zeme svoj obrovský obojručný meč a vybral sa dolu svahom k miestu, odkiaľ sa ozývali bongá. Keď už bol dole v úžine, stromy boli tak husté, že nevidel, čo sa deje päť krokov od neho. Tma dodávala tomuto mŕtvemu lesu desivú atmosféru, ale Markus patril medzi tých nebojácnych ľudí a preto si ďalej brázdil cestu krovím, až kým nedorazil k menšej planine. Stál uprostred nej a bol si istý, že zvuk bubnov počul práve stadiaľto, avšak teraz tu nebolo nič. Vlastne takmer nič. Okolo neho stálo päť obrovských menhírov, ktoré predtým ušli jeho pozornosti. „Druidský kruh.“ povedal si sám pre seba neistým hlasom. Za normálnych okolností by sa z takéhoto miesta čo najskôr vytratil, aby nezneuctil svätú pôdu, ale keď sa nad tým teraz zamyslel, tak táto pôda bola presný opak svätej. Nevedel si však vysvetliť, kde sa tu vzali tie obrovské kamene, menhíry. Veď druidi žijú iba na juhu Stredozeme, a nie v Andalónií. Napadlo ho obzrieť si skaly zblízka. Zbadal na nich zvláštne rytiny znázorňujúce výjavy zo života. Na prvom bol muž s mečom, ktorý bojoval proti wyvernom, ktorí chránili chrám. Pristúpil k ďalšiemu kameňu, a tam muž stál pred veľkým portálom. Rýchlo pristúpil k tretiemu a tam ten istý muž stál na obrovskej soche, ktorá držala v ruke fakľu. Podišiel ešte k štvrtému a tam videl tú istú sochu v plameňoch, ale muž už na nej nebol. Piaty menhír bol takmer prázdny, bol na nej otlačok v tvare veľkej ruky. Bol zrejme dosť starý a zvláštny v tom, že bol priveľký na človeka aj na orka, ale primalý na obra. Nič netušiaci Markus naplnený zvedavosťou chcel porovnať svoju ruku s otlačkom, a tak priložil naň dlaň. Vtom zaburácal blesk a udrel doprostred druidského kruhu. Markus vystrašene odtiahol ruku. Otočil sa a okolo neho stáli v kruhu siedmi muži v mágovských róbach. „Neboj sa Markus, to je v poriadku. Bol to otlačok tvojej ruky.“ oslovil ho mág. „Kto ste? Odkiaľ poznáte moje meno?“ vyhŕklo z Markusovho hrdla. „Niesme ani druidi, ani mágovia.“ „Tak kto ste potom?“ Muž podišiel k nemu a pokojným hlasom povedal: „My sme strážcovia času, osudu a večnosti...(Guardians Of Time Fate And Neverending = GOTFAN)“ Markus lovil v pamäti, ale nevedel si spomenúť, kde už o nich počul. Vtom si spomenul. Boli spomenutí v pamätiach Agdarisa Lamona, ktoré sú povinné čítanie pre paladinov. Markus sa ukľudnil a prestal sa ich báť. „Čo odo mňa chcete?“ Strážca od neho ustúpil a spýtal sa ho: „Čo si myslíš o osude? Myslíš si, že dokážeš ovplyvniť budúcnosť?“ „Čo je to za otázku?“ odpovedal Markus otázkou. „Jednoducho povedz, čo si myslíš, že sa v najbližších dňoch stane?“ „No, hm, myslím, že spolu s Damonom nájdeme Seedricka Von Desanna a prinútime ho, aby zbavil Damona zmäteného zla...“ povedal Markus. „A čo keby som ti povedal, že Seedricka nenájdete, ani keby ste prezreli každý centimeter celého sveta...“ „Je mŕtvy?“ „Nie, žije a má moc.“ „Tak kde je?“ „Je na území Stredozeme, ale nie v tomto čase. Je v budúcnosti.“ povedal strážca času. „A ako sa tam dostal?“ spýtal sa Markus. „Dostal sa tam cez portál, ktorý sme vytvorili tu v Andalónií.“ „Nie ste vy náhodou tí šialení kňazi?“ „Áno, počuli sme, že nás tak volajú v Stredozemi, ale keď ti všetko vysvetlíme, tak pochopíš, že prítomnosť portálu je teraz už nutná, tak ako aj naša existencia.“ „Tak vysvetľujte!“ zvolal Markus. „Najprv ťa musíme požiadať, aby si s nami šiel do našej základne v horách.“ „Moja družina je hore, ja ich mám strážiť a oni ma potrebujú...“ „Neboj sa, všetci tuho spia a nič im nehrozí. Kým sa zobudia, budeš dávno naspäť.“ Strážca času potom vytiahol nejaké zariadenie, ktoré hralo všetkými farbami a chvíľu s ním čosi robil. Vtom sa pred ním zjavilo modré svetlo v tvare brány. Postupne doňho začali vchádzať strážcovia času. Posledný zostal Markus a hlavný strážca. „Markus? Poď...“ povedal. „Najprv mi povedz tvoje meno!“ povedal Markus z ničoho nič. Ani nevedel ako ho to napadlo, iba dostal pocit, že ho potrebuje vedieť. „Som generál Michael McGregor.“ „Tak dobre, generál. Idem.“ povedal Markus a pomalým krokom vstúpil do modrého svetla.
„Hej Markus! Vstávaj!“ volal Chrisov hlas. Markusovi znel v hlave ako mohutný zvon. „Čo sa deje? Kde to som?“ prebudil sa Markus. „Sme v Andalónií...“ povedal Esehan sarkasticky. „Pri Gilanusovi, tá hlava ma bolí ako po opici...“ zanadával mohutný paladin. „Ako to, že si zaspal pri stráži? To sa ti ešte nikdy nestalo...“ podpichol ho Andrey. „Nechaj ho, nevidíš že mu nie je dobre?!“ ohriakol ho Chris. „To je v poriadku. Budem oukej...“ zamrmlal Markus. „Čože budeš?“ spýtal sa ho Damon. „Že budem v poriadku...“ „Nie, povedal si oukej!“ naliehal Damon. „Máš pravdu. Povedal to. Ale čo to znamená?“ spýtal sa Chris. „Znamená to v poriadku, ale neviem, aký je to jazyk...“ povedal Damon. „Ja tiež neviem. Ani neviem, kde sa to slovo vo mne vzalo!“ vydesil sa Markus. „Kde si počul to slovo ty?“ spýtal sa Chris Damona. „Od jedinej osoby... Od Seedricka Von Desanna!“ odvetil Damon. „Čo to znamená?“ spýtal sa Andrey. „To vážne netuším...“ zamrmlal Damon. „Tak pokračujme v ceste!“ zvolal hraničiar Esehan.
Dobrodruhovia sa pohli a putovali ďalej do stredu Andalónie. Damon celú cestu premýšľal, čo to mohlo znamenať a Markus tiež. Nič z predchádzajúcej noci si nepamätal, iba sa cítil strašne unavený a slabší. Mal pocit, že mu na rukách pribudli mozole. Nepamätal si vôbec nič, ale vedel, že sa stalo niečo veľmi dôležité a mal pocit, že mu niekto násilne ukradol vspomienky.
Keď družina prechádzala vysokými a studenými horami, Esehan šiel taktiež popredu. Vystúpil na vrchol jedného kopca a zbadal mesto. Upozornil ostatných, ktorí k nemu okamžite pribehli. Bolo to naozaj veľké mesto, aj keď ani zďaleka nie také veľké ako Terrempíria. Rýchlejším krokom zišli z kopca a smerovali rovno do mesta. Ako prechádzali hlavnou bránou, všimli si, že mesto je ľudoprázdne a temné. „Tu to vyzerá ako po bitke...“ poznamenal Andrey. „Alebo pred bitkou!“ zvolal Esehan. Z ulíc sa na nich vyrútili tri obzvlášť nechutné stvorenia. Boli to veľké lietajúce guľaté hlavy s jedným okom uprostred a s deviatimi ďalšími na tykadlách. Pod veľkým okom majú obrovskú krvilačnú papuľu s ostrými zubami a pod papuľou im vyrastajú chápadlá zakončené ostrými drápmi. Členovia družiny zaujali bojové postavenie. Damon sa obklopil magickým štítom, a začal zosielať na beholderov magické útoky. Beholderi jeho útok opätovali mraziacimi guľami a bleskami, ktoré absorboval magický štít. Ostatní z družiny museli uskočiť, ináč by ich blesky spálili. Chrisovi sa už rozžeravila čepeľ meča, takže bol pripravený k útoku a v momente sa vrhol po jednom z beholderov. Prvým švihom meča odťal beholderovi tri chápadlá, a druhým švihom mu vpálil žeravý hrot meča priamo do veľkého oka. Beholder od bolesti spadol na zem a už nebol schopný ničoho okrem neustáleho zvíjania sa v bolestiach. Esehan vtedy mal už vytiahnutý svoj luk a šípy. Zamieril prvý raz, ale beholder odrazil útok chápadlom. Zamieril druhý raz, a beholder zase vykryl. Esehan sa už naštval a vytiahol adamantítový šíp. Priložil ho k tetive a napol ju. Beholder sa naňho rozbehol, ale vtedy už Esehan pustil tetivu a strelil beholderovi šíp do oka. Beholder mu síce dal do cesty chápadlá, ale tými šíp prešiel ako nôž maslom. „Adamantítová oceľ je sviňa!“ poznamenal Esehan. Tretí beholder bol z jednej strany obstreľovaný magickými útokmi Damona a z ďaľších dvoch strán ho zamestnávali Andrey a Markus. O chvíľu pod týmito útokmi padol beholder na zem, až zatriaslo. Družina schovala meče a zase sa zoskupila. „Toto mi pripomína časy s Lovcami beholderov... Juch!“ povedal Esehan vzrušene. „Nevedel som, že sú až takí veľkí.“ spomenul Christopher. Bojovníci síce porazili troch beholderov, ale zrazu pocítili, že sa blíži niečo oveľa horšie. Zem sa triasla ako pri zemetrasení, ale nie stále, iba po určitých intervaloch. Znelo to ako kroky nejakého giganta. Nevideli moc do diaľky, pretože celé mesto bolo obkľúčené strmými skalnatými kopcami. „Myslím, že už viem, prečo je toto mesto opustené.“ povedal nervóznym hlasom Chris a drgol do Markusa. Mohutný paladin sa otočil Chrisovým smerom a zbadal to, čo on. Vtom sa otočili všetci a zbadali svojho nepriateľa. Otvorené ústa dávali najavo ich údiv aj zdesenie. Na kopci stál asi tridsať metrov vysoký zelený drak. Zatiaľ ich nevidel, iba tak tam stál a chrlil oheň do vetra. „Pri Gilanusovi, myslel som, že zelení draci už vyhynuli...“ povedal Andrey. „To sme si mysleli všetci.“ dodal Damon. „Nehýbte sa, zostaňte v tichosti. Je dosť ďaleko, možno nás nezbadá...“ nestačil Esehan dopovedať a drak sa začal pozerať ich smerom. „Myslíte, že to pozerá na nás?“ spýtal sa so strachom v hlase Andrey. Nato sa drak pohol smerom k mestu, presnejšie smerom k družine. „Na môj povel bežte na všetky strany!“ šepkal Esehan. Keď už bol drak tak blízko, že jeho tieň spôsobil zatmenie jediných lúčov slnka v tejto tmavej krajine, Esehan skríkol: „Bééžžťéé!“ Chlapi sa rozbehli, ale nanešťastie všetci jedným smerom. „Doriti! To všetkých nás napadlo bežať von z mesta?“ spýtal sa Chris uštipačne. Andrey sa zúfalo pousmial a všetci bežali ďalej a drak im bol v pätách. Cítili teplo sálajúce z jeho papule, ktoré vyžarovali spalujúce jazyky ohňa. Blížili sa k obrovskej kovovej bráne, ktorú držala otvorenú len jedna pevná a hrubá oceľová reťaz. Vtedy dostal Chris ten skvelý nápad. Vytiahol svoj meč a rozžeravil čepeľ. „Čo robíš?“ spýtal sa ho Damon. Chris iba pohľadom naznačil, čo plánuje a Damon pochopil a schválil jeho plán úsmevom od ucha k uchu. Všetci už spomaľovali, pretože beh v tých ťažkých oceľových zbrojoch nebol bohvieako jednoduchý. Drak ich doháňal a jeho horúci a suchý dych pálil chlapom do chrbtov. Chris tesne pred bránou roztočil v ruke svoj žeravý meč a vrhol ho smerom k reťazi. „Teraz pridajte!“ zvolal na ostatných. Meč zarinčal úderom do železného. Chrisovi sa podarilo preťať reťaz a brána padala. Chlapi stihli z posledných síl skočiť popod ňu, ale drak to šťastie nemal. Nestihol ubrzdiť a hlavou prerazil kovovú bránu a zasekol sa v nej. Bojovníci rýchle ušli stranou, aby ich zúrivý drak neošľahal tými smrtiacimi plameňmi, ale po chvíľke ho začali pozorovať, keďže zistili, že drak nemá úniku. Bol bezmocne natesno zaseknutý v bráne a každý prudký pohyb mu spôsoboval strašné muká bolesti. Prestal sa hýbať. „Čo s ním?“ spýtal sa Damon. „Ja ho zbavím trápenia.“ povedal Chris. Opatrne sa dostal do mesta cez dieru v stene hneď vedľa brány. Múry tu boli veru staré a deravé po baranidlách. Zdvihol svoj meč zo zeme a znovu ho rozžeravil. Potom vyšiel drakovi na jeho chrbát a zapichol mu meč do chrbtice. Drakove telo sa zatriaslo, až Chris neudržal rovnováhu a spadol na zem. Chrisov meč zostal zapichnutý v drakovi, ktorý sa zvíjal bolesťou, ale po chvíli sa oddal vykúpeniu smrťou. Chris vytiahol meč z drakovho tela a podišiel k ostatným. „To bolo o fúz. Dúfam, že nás tu nečaká ešte veľa takýchto prekvapení...“ povedal Esehan. „Hej, chlapi! Čo to má na krku?“ upozornil Markus. Damon podišiel k drakovej hlave a tiež zbadal malú zlatú schránku na krku draka. Zvesil ju drakovi z hlavy a otvoril ju. Všetci sa nakláňali a čakali, čo v nej bude. Bol v nej zvitok. Damon ho opatrne vytiahol a obzrel si ho. „Vyzerá starý aspoň spred Veľkej vojny...“ poznamenal Chris. Vtom ho Damon otočil a odhalil pečať. „Preboha!“ vyhŕklo z Esehana. „Čo je to za pečať, Es?“ spýtal sa ho Chris. „Túto pečať vždy prirovnával tvoj starý otec k oku útočiaceho hada a je to Uragusovo oko, oko mŕtveho syna temnoty...“ Damon pokračoval v otváraní zvitku. Jemne odstránil pečať a rozvinul starý papier. Stálo tam:
Milý Chris!
Prepáč mi tú Uragusovu pečať, ale chcel som pobaviť Esehana. Teraz asi rozmýšľate, ako môže niekto takto presne určiť, čo sa stane. Ten zvitok je starý presne dvetisíctristodvadsaťtri rokov aj stodvadsaťpäť dní. Chcel som byť originálny. Ale k veci: To, že ste tu, nieje náhoda, je to záležitosť osudu. Potrebujem vás na úlohu, ktorá úzko súvisí so záchranou svetla a zároveň s nájdením Seedricka Von Desanna. Viem, že chcete, aby sa všetko vysvetlilo a preto sa vydáte na cestu podľa mapy, ktorá je na druhej strane zvitku. Musíte sa ale ponáhľať a prísť na miesto označené na mape krížikom presne dnes o polnoci. Viac sa dozviete tam.
Agdaris Lamon
Kapitola IV. Brána času
Prudký studený vietor štípal v očiach spolu so všadeprítomným prachom. Nikto už takmer nevidel pre slzy, všetci iba vedeli, že je neskorá noc a že sú na mieste určenom na mape krížikom. Bola to obrovská plošina na vrchole hory. Pred vetrom sa tu nikde nedalo schovať, jediné čo mohli spraviť, otočiť sa k nemu chrbtom. Takmer sa ani nepočuli, preto sa ani moc nesnažili hovoriť, ale predsa. „Už môže byť polnoc?!“ zahučal Chris na Damona.
„Čože?!“ zhúkol naspäť.
„Či už je polnoc?!“
„O chvíľu!“ odvetil Damon. Kňazi vždy vedeli presne určiť čas. Chris už začal v duchu pochybovať o pravosti zvitku, keď sa čosi stalo. Od chrbta im zrazu prestal fúkať vietor a zozadu ich osvetlilo zelené svetlo. Všetci sa naraz otočili. Za nimi stál menší dom, očividne z nejakého kovu a z jeho okien svietilo zelené svetlo. Družina podišla k dverám, ktoré boli zatvorené a nedalo sa s nimi vôbec pohnúť. „Sakra ako ich mám otvoriť?“ nadával Chris. Vtom si všimol pri dverách podlhovastú štrbinu a nad ňou stál nápis Security Access Card Level 3 Required. „Hej, Chris! Pozri, ja mám asi kľúč!“ zvolal Markus. Na krku mu visel malý kovový štítok, veľmi ľahký, s nápisom GOTFAN: Acces Card Level 3 Security. „Skade to máš?“ spýtal sa Damon Markusa. „Tú noc, čo som zaspal na stráži, keď som sa zobudil, mal som to na krku...“ povedal Markus nevinným hlasom. Chris strčil kartu do otvoru. Zaznel ženský hlas, ktorý povedal niečo neznámym jazykom a dvere sa otvorili. „Čo to bolo, sakra?“ zašomral Andrey. „Necítim nebezpečenstvo, poďme!“ posmelil Esehan družinu. Vošli do malej izby, v ktorej boli na stene malé svietiace okienka s číslami od jednej do šesť. Nato sa ozval neznámy mužský hlas z malej krabičky nad nimi a radil im stlačiť číslo 6. „Ten hlas poznám, to je Agdaris!“ zvolal Esehan. Chris ihneď stlačil číslo šesť a kabínka sa pohla nadol. Výťah klesal závratnou rýchlosťou. O pár sekúnd sa zastavil a dvere sa sami otvorili. Družina vošla do veľkej haly, v ktorej bolo veľmi veľa rôznych prístrojov, ktoré nikto z družiny nevedel definovať. „Kde to pri Gilanusovi sme?“ zahromžil Andrey. Odrazu sa ozval hlas z druhého konca haly. Bol to ten istý hlas, čo vo výťahu, čiže patril Agdarisovi Lamonovi, synovi svetla. „Ste v základni strážcov času, osudu a večnosti!“ povedal. Bol to muž oblečený do zvláštneho sivého oblečenia a vlasy mal čierne, lesklé a učesané dozadu. Na očiach mal položenú zvláštnu okrasu, pre dobrodruhov neznámu. Boli to zrkadlové okuliare. „Agdaris, si to ty?“ pristúpil k nemu Esehan.
„Som to ja priateľu.“ odvetil Agdaris.
„Toto je tvoj vnuk, Christopher!“ povedal mu Esehan a ukázal na Chrisa.
„Ja viem, všetko viem. Vitaj synak!“ Agdaris roztiahol ruky a chcel objať Chrisa.
„Daj zo mňa preč svoje ruky! Nech si aj syn svetla, a môj starý otec zároveň, objímať ťa nebudem! Kde si bol sakra celú tú dobu?“
„Vedel som, že ak máš v sebe moju krv, tak budeš takto reagovať, ale aj tak som sa pokúsil objať ťa. Hm, poďte za mnou, všetko vám vysvetlím.“ Agdaris si sundal okuliare, vložil si ich do vrecka a vykročil smerom ku skleneným dverám na konci haly. Dvere sa pred ním samé otvorili. Zatiaľ iba Agdaris poznal kúzelnú moc fotobunky. Družina vošla do veľkej miestnosti, uprostred ktorej rotoval svietiaci portál sfér. „Je to to, čo si myslím?“ spýtal sa Esehan.
„Áno, je to ten portál, ktorý podľa povestí vyvolali šialený kňazi. Všetko je však trochu zložitejšie. Bude to síce ťažké pochopiť, ale zvládnete to, keďže som to aj ja zvládol.“
Všetci si posadali k nádhernému stolu z Ebenového dreva, robot čašník doniesol nápoje. „Sakra, čo je to za nezmysel?!“ ukázal Markus na robota. Bol to taký malý chodiaci opičiak z umeliny a železa, ktorý vedel nosiť tácky. „To je robot, aj to vám vysvetlím, len sa nesmiete zaoberať detailmi.“ povedal Agdaris a vložil malý disk do zariadenia na stene. V miestnosti začala hrať príjemná a upokojujúca hudba.
„Potrebujem, aby ste si nasadili tieto helmy.“ Agdaris ukázal na päť drôtených prílb položených v strede stola.
„Načo?“ spýtal sa Damon.
„Pomocou nich sa vám do mozgu zapíšu znalosti o svete vzdialenom vyše sedemsto rokov. Markusovi sa iba obnovia“
„Obnovia?“ spýtal sa Markus.
„Áno. Ty si už bol s Gilanusom v budúcnosti, len sa na nič nepamätáš. Zablokovali sme ti spomienky a Gilanus ťa vrátil presne do času, keď si odcestoval do budúcnosti. No spomienky na to čo si v budúcnosti zažil ti Gilanus zobral z dôvodou, ktoré ani mne nemienil povedať.“
„Bolo to tú noc, čo som strážil svojich druhov pri táboráku, však? Po tej noci som aj na krku našiel kľúč...“ Markus ukázal Agdarisovi prístupovú kartu.
„Áno, to je v poriadku, tá je tvoja. Teraz si však všetci nasaďte helmy a dáme sa do toho. Všetci si nasadili na hlavy tie zvláštne zariadenia. Pred Agdarisom sa zo stropu zosunula ovládacia konzola. Chvíľu s ňou pracoval a po chvíli, na nej nastavil správne vstupné údaje na to, aby mohol začať proces. Všetci odrazu pocítili únavu, a hlavy im klesli na stôl. Zaspali hypnotickým spánkom, nikto z nich však netušil, že keď sa ráno prebudia, budú poznať všetko od anglického jazyka po najnovšie časti Startreku...
Dobrodruhovia precitli na čistých bielych posteliach. Hlava im trochu dunela, ale ináč sa cítili úplne skvele. Zdvihli sa z postele, pozreli sa na seba a prvé slová, ktoré zazneli, boli v angličtine. „Motherfucker!“ povedal Damon a zasmial sa sám pre seba. „Je to veľmi provokatívny jazyk, avšak neviem či je lepší než centrálna Mediterrština...“ skonštatoval Andrey.
Všetci prijali do mozgu informácie potrebné na to, aby sa vedeli orientovať v dobe, ktorá ich potrebuje, ako keby v nej žili a vyrastali. Obrovské množstvo zariadení vedeli zrazu ovládať ako majstri svojho remesla. Ovládali toho oveľa viac než bežní ľudia, a sami si to aj uvedomovali. Technológia, pomocou ktorej sa vykonal zápis do mozgu je nelegálna a iba máloktorí ľudia danej doby majú k takým zariadeniam prístup.
Do miestnosti vošiel Agdaris, a všetci naňho spustili záplavu otázok, z ktorej nedokázal vyrozumieť ani slovo, pretože ich výslovnosť anglického jazyka bola na úrovni päťročného dieťaťa. Nemohli rozprávať plynule po anglicky, aj keď mali ohromnú slovnú zásobu, pretože intonácia, prízvuk a paralingvistika starovekého jazyka, čo oni používali, spočívala v úplne iných artikulačných princípoch. „Na všetky vaše otázky odpoviem, ale pýtajte sa jeden po druhom. A viacej artikulujte...“ povedal Agdaris s humorom. Prvý sa spýtal Chris: „Myslím, že hovorím za všetkých z nás, že sme zmätení a chceme vedieť, aký je dôvod tohto všetkého. Zručnosti, ktoré si nám zapísal do mozgu vypovedajú iba o obrovských možnostiach ďalekej doby, ale načo sú nám? Aký je ten problém, s ktorým si nevieš poradiť sám a potrebuješ skupinu paladinov zo svojej dávnej doby?“ Agdaris sa poškrabkal na briadke a prehovoril: „Vysvelím vám to na základe implementovaných informácii. Ako ste sa dozvedeli, celý problém veľkej vojny postihol aj ďalekú dobu. Syn temnoty sa reinkarnoval presne tisíc rokov od svojho prvého narodenia. Potom čo ho Lord Hakunin Kain porazil a ovládol jeho moc, sa syn temnoty narodil presne vtedy čo aj ja, v roku 1000. Vtedy po Hakuninovej porážke, keď sme oslobodili drówsky ľud, sme uzavreli mier so stvoreniami temnoty. Lenže nastal problém vtedy, keď určitá skupina temných drówskych kňazov pochopila, že ich právoplatný vodca opäť žije niekde medzi nimi. Tak ako sa nebohému Drimacusovi podarilo cestou osudu stretnúť mňa, takisto sa týmto temným kňazom podarilo nájsť syna temnoty.“ „Mohol by si už končne hovoriť k veci? V čom spočíva problém?“ spýtal sa Damon. „Budúcnosť potrebuje pomoc. Stvorenia svetla boli ovplyvnené tým, že sa synovi temnoty podarilo ovládnuť bránu času. Podarilo sa mu zmeniť kultúrny vývoj stvorení svetla, pričom vyhynula väčšina ostatných rás, okrem ľudí. V budúcnosti neexistuje taká súdržnosť stvorení svetla ako v tejto dobe. V budúcnosti je veľká vojna, ktorá prebieha hlavne medzi stvoreniami svetla. Neexistuje však víťaz, pretože to, čo zo svetla zostane, to absolútne rozdrví armáda syna temnoty.“
„Tomu neverím... Neverím! Ako?!“ rozrušil sa Andrey. Agdaris odpovedal:
„Počas troch storočí sa podarilo synovi temnoty vymazať z povedomia ľudí všetky zmienky o existencií stvorení temnoty ako takých. Ľudia považujú stvorenia temnoty len za bytosti z mýtov a rozprávok. Ďalej dokázal rozdeliť stvorenia svetla do znepriatelených blokov, aké ste ešte nevideli. Vynašli sa nové zbrane, pomocou ktorých môžu ešte oveľa efektívnejšie zničiť sami seba, ale aj technológie ovplyvňujúce ľudské myslenie. Jediná zbraň by dokázala zničiť mesto desaťkrát väčšie ako Terrempíria a mysle ľudí ovplyvnil...“
„Nukleárne a neutrónové bomby... Tieto informácie si nám predsa zapísal do mozgu... Ale stále nechápem ako mohla nastať doba temnoty, feudalizmus a cirkev manipulujúca ľudský vývoj! Ako sme mohli tak klesnúť... To som ja, alebo moji potomkovia nevideli, čo sa deje?“ skočil zhrozene Agdarisovi do reči Chris.
„Problém je oveľa zložitejší a ešte zlovestnejší, než si vôbec dokážete predstaviť. Pomocou brány času zmenil syn temnoty skoro všetko, čo mu nevyhovovalo. Jeho prvé použitie brány času ho presunulo do roku 2178, v ktorom celá civilizácia na tejto planéte takmer dospela ku vysnívanej utópii o dokonalom spolunažívaní a mieru. Avšak to sa zmenilo, len čo sa tam objavil syn temnoty. Už len jeho prítomnosť narúšala rovnováhu a hrozil zánik celkovej existencie v dôsledku paradoxnej existencie dvoch synov temnoty, preto zavraždil syna temnoty v tej dobe a nastúpil na jeho miesto a znovu rozpútal nezmyselnú vojnu o moc. Avšak jeho vojna skončila takmer tak nečakane, ako začala, pretože znovu použil bránu času. Presunul sa do roku 1044 a zabil mňa.“ „Čože? To znamená, že ťa zabije o rok?“ spýtal sa Markus.
„To v momentálnej situácií neznamená takmer nič...“ odpovedal Agdaris.
„Teraz som to asi pochopil! Syn svetla sa znovu vzkriesil roku 2000 a potrebuje pomoc v boji so synom temnoty, lenže ty mu nemôžeš pomôcť kvôly tomu, že tvoja existencia v tej dobe by ohrozila rovnováhu existencie!“ skonštatoval Damon.
„Máš skoro úplnu pravdu, avšak s tým všetkým súvisíš ty sám oveľa viac, než si myslíš...“ odvetil Agdaris.
„Skús nám to nejako lepšie vysvetliť ako s tým Damon súvisí, toto ma veru veľmi zaujíma. Ten elf je v tom podľa mňa až po uši...“ poznamenal Andrey. Chris naňho hodil vážny pohľad a Andrey dodal:
„Čo?! Je to môj názor, chápeš?“ Damon sa na Andreya pozrel škaredým pohľadom, Chris len pokrútil hlavou a Agdaris pokračoval:
„Čiastočne má Andrey pravdu. Damon Haster je v budúcnosti diktátorom, ktorý ovláda polovicu znepriatelených stvorení svetla a na druhej strane znepriateleného bloku je Desann, ktorý je synom temnoty narodeným roku 1000.“
„Vedel som, že ak niečo nespravím tak ma to zmätené zlo úplne ovládne...“ povzdychol Damon. Pristúpil k nemu Chris, potlapkal ho po ramene a povedal. „Neboj sa. My, Lamonovci ti pomôžeme, zmeníme túto budúcnosť.“
„Čo vlastne dosiahol Desann tým, že mi dal ten mocný lektvar? Nechápem... Prečo práve ja? A ani to cestovanie časom mi nie je úplne jasné. Nechápem ako sa môžem stať diktátorom v budúcnosti, keď som tu a teraz práve s vami...“
„Podarilo sa nám odchýliť určité udalosti. Pôvodne si sa mal dostať sem, do Andalónie sám, prenasledovaný touto družinou. Vzájomný súboj v tebe mal vyvolať konečný účinok toho lektvaru. Malo sa v tebe prebudiť zmätené zlo, ktoré by nadobro premohlo Damona Hastera. No Gilanusovi sa podarilo urýchliť príchod družiny do Feara Ovy, a preto sa situácia vyvinula viac k nášmu prospechu, máme ťa tu pri vedomí, spolupracuješ a to zmätené zlo je zatiaľ pod kontrolou.“ Odvetil Agdaris.
„A čo sa stalo pred zásahom Gilanusa? Čo sa stalo, keď Damon nebol pod kontrolou a súboj s nami v ňom vyvolal moc zmäteného zla?“ spýtal sa Andrey.
„Gilanus mi nechcel podať bližšie informácie, len toľko, že táto základňa padla do rúk stvoreniam temnoty, v dôsledku čoho vznikla tá temná budúcnosť, ktorú som vám opísal...“
„Ahá! A kde je záruka, že na nás nezaútočí?“ spýtal sa Andrey neskrývane útočne voči Damonovi.
„Ja slúžim Gilanusovi a verím v neho, preto nepochybujem o jeho úsudku a rozhodnutiach, tak ako každý správny paladin, Andrey:“ Nato sa Andreyovi ihneď zmenila nálada, a v jeho ďalšej otázke znela pokora v hlase: „Čo teda máme urobiť v mene Gilanusa?“
„Dôležité je, aby sa nezmocnili stvorenia temnoty brány času, čomu sa nám už podarilo zabrániť, keďže s nami Damon spolupracuje. Tá chybam vďaka ktorej sa stvorenia temnoty zmocnili brány času, sa už nezopakuje!“ zvolal Agdaris a nervózne sa poškrabal po hlave a dodal:
„Ešteže sa Desann nedozvedel o druhom, dokonalejšom zariadení na cestovanie v čase, ku ktorému má prístup len Gilanus.... No teraz musíme extrahovať ektoplazmatickú látku, z jeho tela a odstrániť jej vplyv na Damonovu osobu. To je naša úloha.“
„A nie je to nebezpečné?“ spýtal sa Markus.
„Racionálne si uvedomujem, že najväčšou istotou by bolo Damona zabiť, no Gilanus odmietol konať čo i len menšie zlo. Ten lektvar obsahoval veľkú časť moci Syna temnoty, a Damonovou smrťou by sa mu jeho moc vrátila späť. Ale ak sa nám podarí tú látku izolovať, Desann zostane oslabení, čo nám dá značnú výhodu. Nezmocní sa pomocou Damona brány času, čiže nebude môcť manipulovať so svetom a zabránime temnej budúcnosti, o ktorej nás Gilanus varoval.“
„Čo potrebuješ od nás, otče?“ spýtal sa Chris.
„Potrebujem aby ste cestovali ďalej na severovýchod, hlbšie do Andalónie.“
„Aký je dôvod našej cesty?“
„Ďaleko, až na konci Andalónie, kde sú len rozsiahle zamrznuté hory a planiny, nachádzajú sa Čertove kotle. Ich pôvod je neznámy aj samotnému Gilanusovi. Vraj sú tu z čias mnoho tisíc rokov predtým, než sa stal bohom. On a ostatní bohovia ich objavili, a uvedomili si, že sú to zrejme artefakty prastarých bohov, ktorí dávno opustili Zem. Objavili však, že tieto artefakty z času na čas horia prazvláštnym ohňom, ktorý nazvali železným ohňom. Všetko spálené týmto ohňom sa premenilo na neznámy kov. Či už to bolo zviera alebo smeti, všetko sa pri kontakte s bielym plameňom šľahajúcim z čertovho kotla premenilo na kovovú sochu.“
„A čo my máme urobiť s tým železným ohňom?“
„Odnesiete tam extrahovanú ektoplazmu a hodíte ju do železného ohňa, takto navždy zanikne časť moci syna temnoty, a hoci ho porazíme, znovu sa reinkarnuje o tisíc rokov, no slabší o tú moc, ktorá zmizne v železnom ohni. Desann spravil najväčšiu chybu akú mohol, v prospech svetla, dobra...“
„Ako nájdeme tie Čertove kotle?“ opýtal sa Andrey.
„Čertov kotol je obrovská červená guľa, akoby potápajúca sa vo veľkej bažine, zakliesnená medzi horami. Nájsť Čertove kotle nie je ľahké, hoci sú skutočne obrovské.“
„Kedy budeme môcť vyraziť?“ spýtal sa Markus.
„Musím najprv dostať z Damona to svinstvo. Budem potrebovať vás všetkých, aby ste sústredili svoje svetelné aury na našu ochranu. Extrahovať ektoplazmu bude velmi náročné, pretože ona más voje vlastné vedomie a uvedomuje si čo s ňou chceme urobiť.“
„A čo mám robiť ja?“ spýtal sa Damon.
„Ty sa pokús dostať do meditačného tranzu, čo najhlbšie k svojmu ja, aby si ho uchránil pred týmto zákrokom. Je tu určitá miera rizika poškodenia tvojej pôvodnej osobnosti, no inú šancu nemáme.“
„Je mi to úplne jasné, urobím všetko čo bude v mojich silách aby vám moje vedomie neprekážalo pri tom procese.“ Odvetil elf.
Damon si ľahol na lôžko v laboratórnej miestnosti základne Strážcov času osudu a večnosti. Okolo neho sa usadili Andrey, Markus, Chris a Agdaris obsluhoval dômyselné zariadenie na extrahovanie ektoplazmatického vedomia. Esehan celý proces v tichosti sledoval z pozadia. Damon zatvoril oči a začal dýchať ústami a vydychovať nosom. Po chvílke sa zdalo, že do úst sa mu nasáva svetlo a vydychuje miernu tmavú hmlovinu. Onedlho akoby pri každom nádychu jeho telo takmer nepozorovane zažiarilo. Agdaris povedal, že Damon sa dostal do tak hlbokého tranzu aký potrebujú. Paladinovia začali opakovať slová „helios aura“ a svetlo im vychádzalo z rúk rovno do ležiaceho tela Damona Hastera. Prazvláštne zariadenie začalo koncentrovať energiu a vzduch okolo neho sa víril dúhovými farbami. Bolo to dlhé mechanické rameno trčiace zo stropu, zakončené kockatým útvarom s rôznymi hranatými okienkami, blikajúcimi všetkými farbami. Agdaris ho priblížil bližšie k Damonovmu telu a na povrchu hrude sa mu začalo koncentrovať mierna žiara v určitých bodoch. Jedna na hrudníku, druhá na bránici a ďalšie dve pod pupkom. Paladinovia začali hlasnejšie opakovať svoju formulku „helios aura“ a začali sa potiť. Všetci okrem Chrisa privreli oči. Žiariace miesta začali žiariť ešte viac a objavili sa ďalšie slabšie na krku, nad nosom a nad čelom. Agdaris prisunul zariadenie tesne nad Damonov hrudník. Žiariace miesto nato zareagovalo hlučným vrieskaním, až sa paladinom zježili chlpy na krku. No o to hlasnejšie a mocnejšie sa snažili udržiavať ochrannú auru svetla. Chris pevne zavrel oči. Iba Esehan a Agdaris videli ako sa svetelné škvrny odrazu menia na hrozivé tmavé body. Zariadenie začalo vrčať nepríjemným elektrický zvukom a čierna škvrna sa rozpišťala. O chvílku pišťanie prestalo a temné škvrny sa začali presúvať do jednej veľkej, pod prístrojom na hrudníku. Agdaris znovu niečo spravil, pretože kockatý útvar na konci ramena zariadenia stratil svoju pevnosť a stal sa spektrálny. Chris podrobne sledoval ako sa spektrálna kocka ponára do temného miesta na Damonovom hrudníku, a potom sa vynára, ako háčik na ktorý sa chytila ryba. Kocka sa mimo Damonovho tela znovu zmenila do pevnej podoby, no teraz bola čierna a akoby v jej okolí bolo menej svetla. Agdaris kocku opatrne obalil do žiarivo bielej lesklej látky, a oddelil ju od ramena. Potom ju uložil do bezpečnostného kufríka, ktorý okamžite zamkol. Žmurkol na Esehana ako znamenie, že všetko prebehlo úspešne, a pridal sa k trojici paladinov vo vytváraní svetla, ktoré pohlcovalo Damonove telo. V tejto pozícii zotrvali takmer hodinu, kým sa úplne nevyčerpali. Esehan, ako svedok tohto rituálu, si konečne vydýchol.
„Damon teraz veľmi potrebuje odpočívať.“ Oznámil po skončení rituálu Agdaris družine.
„To znamená, že sme zabránili aby sa z neho stal v budúcnosti diktátor?“ spýtal sa Chris. Agdaris sa usmial a odvetil: „Určite, ale môžeme sa pozrieť na to ako to dopadlo. Chceš so mnou ísť navštíviť budúcnosť tohto sveta, Chris?“
„To skutočne môžeme?“ Chrisovi sa od údivu rozšírili zreničky.
„Ja som najvyšší strážca, po Gilanusovi. Môžem cetovať časom ako si zmyslím. Jediné obmedzenie je, že nesmiem ovplyvňovať nič, bez konzultácie s Gilanusom a jeho prepočtami. Nesmiem sa ani len zjaviť nikomu a nikde. Dúfal som, že ty a tvoja družina sa pridáte k nám, strážcom...“
„Povedz mi viac o strážcoch...“
Kapitola V. Strážcovia času, osudu a večnosti
„Gilanus, boh svetla, je posledný žijúci pôvodný strážca. Nikdy nám nevysvetlil svoj pôvod, iba vravel, že utrpenie na tomto svete spôsobil on a jeho vyhynutý národ. Cestovanie v čase vynašli práve oni, a to bola najväčšia chyba. Vraj boli na misií v minulosti, aby pomohli svetlu, no nedopatrením stvorili tú najtemnejšiu temnotu, ktorá spôsobila ich vlastnú záhubu. A proti ktorej sme ako stvorenia svetla stáli v oboch veľkých vojnách. Gilanus a niekoľko posledných starých strážcov uchránilo stroj času, od toho aby tiež padol do rúk temným. Ich cieľom bolo ďalším cestovaním v čase napraviť to, čo predošlým cestovaním v čase pokazili. Ako bohovia pomáhajú už tisíce rokov stvoreniam svetla definitívne vymiesiť temnotu z tohto sveta, no stále márne. Temnota sa vždy ukryje niekde, kam svetlo nedosvieti, a z malého temného zárodku vždy po čase vyrastie chladná čierna burina. Najhoršie obdobie nastalo práve v roku 1403, keď sa stvorenia temnoty zmocnili tejto základne spolu so strojom času. Udalosti však vtedy prebehli úplne ináč než teraz a chvála Gilanusovi, že sa nám podarilo nestratiť svoju výhodu.“ Agdaris sa odrazu odmlčal, akoby čakal na Chrisovu reakciu.
„Ako to vtedy prebehlo?“
„Damon Haster ušiel z Feara Ovy, a pri svojom úniku bola jeho elfská vôla prežiť konfrontovaná s tvojou družinou. Úplne podľahol zmätenému zlu, ktoré ho ovládlo a dalo mu nesmiernu silu. Vtedy zabil Andreya aj Markusa a ty s Esehanom ste ho prenasledovali až k tejto základni. Tu vás však čakala pasca, sám syn temnoty, Desann a jeho temný rytieri vás obklúčili a ovládli vás podobne ako Damona. Tým vraj obalamutili aj mňa, čo sa mi síce nezdá príliš pravdepodobné.... No a ja som ich pustil dnu. Nakoniec ja som jediný ušiel, ale tiež som dlho nežil. Desann vraždil nepriateľov vďaka bráne času ako na bežiacom páse. Snažil sa vypátrať Gilanusa, no ten veľmi dobre vedel čo robí. Nesmel sa prezradiť, Desann nevie o druhom stroji času, vie iba o tejto veľkej neprenosnej bráne, no Gilanus má prenosné zariadenie, ktoré je ešte dokonalejšie. Dokáže ho izolovať od zmien, ktoré narobí, môže sa stať svedkom dôsledkov svojich vlastných činov.“
„Ako sa mohol Desann zmocniť brány času, keď má Gilanus také zariadenie, to nechápem...“
„Gilanus na ňom pracoval dlhé storočia, kým ho dokončil. Po tom, čo Desann získal túto základňu, Gilanus sa ukrýval a stále pracoval na svojom zariadení. Dokázal sa len izolovať od Desannových zmien. Dokončil ho o takmer 800 rokov. Bol svedkom toho, ako Desann všetko mení a vedel, že nesmie dať najavo, na čom pracuje, pretože Desann by vedel, že sa bude snažiť zabrániť prepadnutiu tejto základne, ku ktorému malo pôvodne dôjsť dnes večer.“
„Prečo sa ale nič neudialo? Nie je ti to podozrivé?“
„Zmena, ktorú Gilanus vyvolal, zrejme ovplyvnila viac než záchranu Damona Hastera.“ Odvetil syn svetla.
„Gilanus nás predsa môže skúšať!“ pripomenul Chris.
„V tejto situácií o tom pochybujem. Gilanus je nesmrteľný ako aj ja a schopnosťami sme tiež rovnocenní, preto ho už nepovažujem za boha tak ako kedysi. On je len mnohonásobne starší a skúsenejší než mi všetci. Jeho múdrosť je obrovská, ale viem, že mňa alebo kohokoľvek zo strážcov, by určite nikdy neskúšal.“
„Dúfam, že máš pravdu, ale stále mám nevysvetliteľný nepríjemný pocit. Kľudný budem, až keď sa preberie Damon.“
„Poď, nahliadneme spolu do budúcnosti, to ťa upokojí a zároveň nadchne.“
Agdaris prikročil ku ovládacej konzole a zadal inštrukcie pre presun v časopriestore. Jediné čo pocítili bolo oslnivé svetlo s omračujúcou intenzitou. Chrisovi prišlo nevolno, stratil priestorovú orientáciu a hlava sa mu zatočila.
„To, že ti je nevoľno je úplne bežné pri prvej ceste. Ale mal by si sa pozrieť sám...“ Chris rozoznal v Agdarisovom hlase niečo temné. Nebol to presne strach, skôr úžasné zhrozenie. Pred očami stále videl rôzne vzorce, od toho ako ho oslepil jas svetla počas cesty časom. No akonáhle sa mu vrátil zrak, odhalila sa pred ním široká panoráma z vyvýšeného vŕšku nad neznámym údolím. Zostal v šoku. Po chvíľke si vymenili pohľady a Chris utrúsil: „Pri Gilanusovi! Tak táto budúcnosť sa mi ani trochu nepáči, Agdaris...“ Syn svetla len súhlasne pokýval hlavou. Na viac sa nezmohol. Obaja videli, že sa udialo niečo, čo sa stať nemalo. Pocítili rovnaké obavy, že Gilanus urobil v niečom chybu.
„Necítim z nich život, sú nemŕtvy! Všetci! A žijú v takýchto obrovských mestách?!“ prejavil Chris oprávnený strach. Gigantické temné stavby sa týčili nad oblaky a rozprestierali sa všade vôkol, kam dovideli.
„Neprepadaj panike, musíme sa spojiť s Gilanusom a zistiť čo sa stalo!“ odvetil chladne Agdaris.
„Ste tu presne podľa plánu.“ Ozval sa zhora priateľsky znejúci hlas. Bol to Gilanus a zniesol sa z neba ako anjel pred dvoch mužov. Oblečený bol v žiarivej až svietiacej zbroji. Chris hneď vedel o koho ide, cítil jeho auru.
„Čo sa stalo zle, bože?“ obrátil sa naňho Chris pokorne.
„Stal sa obrovský omyl. A to, že ste tu potvrdilo moje najhoršie obavy, že cestovanie v čase, aby sme zabránili vzniku železného ohňa, už nebude možné.“
„Neruzumiem ti.. Ako vznikli tie mestá nemŕtvych?“ spýtal sa Agdaris vážnym tónom.
„To nie sú nekromorfné bytosti. Sú to stroje. Roboti.“ Chris vedel čo sú roboti vďaka implantovaným vedomostiam o modernej dobe. „A zostrojili ich ľudia, no skazu ľudstva som z nich spravil ja, zase ďalším mojim chybným rozhodnutím.“
Obaja muži hľadeli prekvapene na Gilanusa s otázkou v očiach.
„Áno, bolo to moje rozhodnutie zneškodniť zmätené zlo pomocou moci Čertovských kotlov. No neuvedomil som si presné následky. Ľudia zostrojili robotov a použili ich na skúmanie Čertových kotlov. Neviem presne čo sa stalo. Akoby v tom momente, čo vedomie zmäteného zla objavilo možnosť využiť stroje ako nového hostiteľa pre život, odoprela sféra časovej kontinuity môjmu prístroju prístup k cestovaniu časom.“
„A ako si vedel, že sa tu stretneme? Nechápem to.“ Opýtal sa Agdaris.
„Pretože toto sa už stalo. Stretli sme sa tu a vzhliadli budúcnosť naplnenú svetlom. Následne ste sa vrátili späť v čase a dokončili úlohu uväzniť zmätené zlo v Čertových kotloch. A tento paradox stále nedokážem pochopiť. Pretože, to je príčina temnej budúcnosti strojov, v ktorej sme teraz . Rok 2200. Vy dvaja ste podmienkou tejto príčiny. Ale teraz sa už nedokážete vrátiť späť, pretože stroje nás blokujú neznámou silou. No akoby dokázali od tohto paradoxu uchrániť celá tento existujúci svet. Niečo ako bola schopnosť na mojom prenosnom časovom zariadení, ktorá mohla mňa ochrániť pred zmenami, ktoré som spôsobil. Avšak ich technológia potom musí obsahovať ďaleko presahujúce poznanie, než ktoré dosiahla civilizácia, z ktorej pochádzam.“
„To čo vravíš znie ako najtemnejšia nočná mora.“ Povedal Chris zdesene. Vôbec sa nesnažil zakrývať svoj strach. Jeho zmysly paladina vnímali nekonečnú temnotu a zúfalstvo, ktoré vyžarovalo všetko okolo neho v tomto svete.
„A Desann, Syn temnoty , je teraz kde?“ spýtal sa Chris bezmyšlienkovito.
„Desanna, Syn temnoty, sme porazili v roku 1403 pri jeho márnom pokuse zmocniť sa brány času. Všetko vyzeralo až príliš jednoducho. A tu je výsledok Hoci som rýchlo pochopil, že sa deje niečo strašné, akonáhle začal môj časostroj robiť problémy s izolovaním vplyvu zmien od roku 2020. Vtedy som si uvedomil, že v tomto roku musím zabrániť niečomu strašnému. No sám som nevedel proti čomu stojím, nemal som vtedy šancu. “
„A aký máš plán?“ spýtal sa Agdaris pokojným a vyrovnaným hlasom.
„Musíme prísť na to ako zrušiť blokáciu môjho prístroju. Je jedno útočisko. Predsa len ľudia v tomto svete stále žijú, aj keď sú na pokraji zániku. Mám tu už zopár známych, predsa len som na vás musel čakať vyše storočia, odkedy som prehral bitku so vzniknutým Železným ohňom.“
„Čo je vlastne ten Železný oheň, o ktorom stále hovoríš?“ zamyslel sa Chris.
„Je to nanotechnológia. Anihalátor, takmer dokonalá umelá bytosť. Vedomie zmäteného zla prenesené do nanotechnologickej štruktúry. Videl som ako anihaluje živé bytosti a premieňa ich na nemŕtve stroje. Je to veľmi mocné vedomie, moje vedomie a schopnosti sú oproti nemu smiešne.“
„No to si nás s Chrisom povzbudil, Michael...“ sucho poznamenal Agdaris.
„A aký je ten tvoj plán?“ dožadoval sa Chris konečne nejakej útechy.
„Počul som o veľmi obdarenej a mocnej bytosti, ktorá žije mimo chránených obydlí ľudí. Verím, že s jej pomocou dokážeme poraziť Železný oheň. Volá sa Jelborea. Raz som mal tú česť s ňou bojovať. Je temná tak ako je mocná a mocná tak ako je temná.“
„A?“ provokoval Agdaris.
„Vyviazol som len o chlp. Bolo to v roku 2020. Odvtedy čakám na vašu pomoc, nesmieme s ňou bojovať. Potrebujeme ju.“
„Vyviazol o chlp? Veď ty si boh Gilanus! Čo je to za ženu?!“ Chris bol očividne stále viac zmätený.
„Som človek ako ty alebo Agdaris, len z ďalekej budúcnosti. A moje skutočné meno je Michael McGregor, hodnosť generál. A čo sa týka tej ženy, moje vlastné domnienky sú nepodstatné. Ale myslím, že vás napadne to isté čo mňa, keď vám poviem, že sama seba považuje za Dcéru Tmy.“
Časť II.: Gilanusov strach
„Potrebujeme posily, celé námestie sa otriasa pod útokom mechov!!! Stratil som kontakt so skupinou!!! Počuje ma niekto?!“ kričal Jean do rádia, no odpoveďou mu bolo praskanie elektrických výbojov. „Zasraný krám!“ zahrešil a odhodil prístroj von zo svojho úkrytu za gotickým stĺpom. V tom momente letiace rádio zasiahla spŕška nábojov z rotačného gaussovho kanónu. Mechovia dostali rozkaz páliť po každom pohybe, ktorý zachytia ich vysoko citlivé senzory. Jean sa ukrýval za takmer rozbúraným starovekým stĺpom podopierajúcim altánok pred chrámom na Vatikánskom námestí. O situácii nevedel nič odkedy stratil kontakt so všetkými členmi jeho výsadku. To, že odrazu utíchla streľba, sa mu javilo ako zlé znamenie. Buď sú už všetci mŕtvi, alebo poschovávaní tak ako on. No Jean bol v pasci. Mechovia o ňom vedeli a dupot ich ťažkých mechanických chodidiel sa k nemu pomaly približoval. Nemal inú možnosť ako risknúť to a vbehnúť do starodávneho chrámu. Odistil elektromagnetický detonátor a hodil ho ponad plece smerom na námestie plné mechov. Ozval sa silný výboj, čo bol pre neho signál k behu. Energetická zbroj mu dodala zrýchlenie hodné najrýchlejšieho atléta všetkých čias, no nebolo dostatočné na to aby sa úplne vyhol paľbe. Streľba gaussovho kanónu ho zasiahla odzadu do ľavého ramena. Jean sa vrhol obrovským skokom do chrámu, pretože vnútorný integrovaný počítač ho varoval pred raketou navádzanou na jeho elektroniku. Obrovský výbuch ho vymrštil prudko do gobelínu na stene oproti. Polovica chrámu sa následkom mohutnej explózie rozpadla a zatarasila východ. Integrovaný počítač vykazoval nulovú aktivitu skenerov vnútri chrámu. Jean bol pred mechmi v bezpečí. „Vďaka Bohu...“ vydýchol si Jean. „Pane?“ ozvalo sa s reproduktorov v helme.
„Potvrdzujem príjem...“ odpovedal, no vtom mu položil na rameno ruku iný člen výsadku spojených štátov.
„Locke, čo sa to do pekla stalo?? Hlás stav!“ zreval naňho Jean.
„Myslím, že ostatní to majú už za sebou. A aj keby nie, nemôžeme sa s nimi spojiť kvôly rušiacim signálom mechov.“
„A čo si o tom všetkom myslíte, Locke?“
„Máte na mysli tie náboženské symboly pane?“
„Nielen symboly... Celkový dizajn tých strojov sa dosť vymykal imidžu červených. Okrem toho je mi skutočne nanajvýš podivné, prečo by svoje najnovšie stroje, ktoré okrem iného dokážu rušiť našu komunikáciu, označovali runovým písmom.“ Povedal Jean zamyslene.
„Ja som sa domnieval že to je azbuka. Ale tie kríže mi tiež nesedia na komáčov. Neboli oni predsa radikálne proti cirkvi a organizovanému náboženstvu?“ spýtal sa Locke.
„Celá tá vec smrdí... Nehovoriac o tom, že táto akcia mala byť tajná. Žiadny odpor, nijakí mechova alebo čo to do čerta bolo tu nemalo byť!“
„Čo navrhujete pane?“ spýtal sa neisto Locke. Jean sa pomaly posadil na väčší kus ruiny stropu a otvoril pancierový kryt ukrývajúci miniatúrnu počítačovú konzolu na zápästí. Zadal pár príkazov a zbroj chrániaca celú pažu sa odistila v ramennom kĺbe. Zasyčala hydraulika a Jean si vyzliekol oceľový rukáv, ktorý bol prudko pokrčený od zásahov z gaussovho kanónu. Rameno ruky vyzeralo škaredo. Obrovská tmavočervená modrina siahala až k lakťovému kĺbu. Locke zmraštil tvár do znechutenej grimasy. Jean zaťal zuby a vpichol si do ruky nano-stim. Ruka sa mu neuveriteľne rýchlo začala hojiť, no Jean od bolesti takmer zomdlel. Ako náhle rameno nadobudlo zdravú farbu, Jean poďakoval Bohu za liečivé schopnosti nanobotov. Pokrčený pancierový rukáv energetickej zbroje odkopol preč. „Musíme nájsť cestu von a podať hlásenie o situácii. Dúfam, že je vaše rádio v poriadku...“
„Áno pane. Objavil som vstup do katakomb. Mohli by sme to skúsiť tadiaľ...“
Vžummm.... Zvláštny zvuk preťal vetu a Jeanovi nepríjemne zapraskalo v reproduktoroch. Keď sa otočil, zbadal lúč svetla vychádza zo steny na mieste otvoru rovnako veľkého ako ten, čo mal Locke skrz helmu a hlavu. Jean sa reflexívne hodil o zem ešte skôr než Lockeho bezvládne telo začalo padať z nôh. Tesne nad hlavou mu prebzikol modrastý špirálovitý svetelný lúč. „Kde tie červené špiny zobrali tie zasrané koľajnicové strely?!“ zanadával si Jean. Rýchlo sa však hodil smerom ku vchodu do katakomb. Ako náhle dopadol pod úroveň hrubej mramorovej podlahy, koľajnicové strely mu prestali byť hrozbou. „Žiadne skenovacie lúče počítač nezachytil, no oni nás videli. Veľmi jasne nás videli! Ako je to možné?!“ Jean menil pocit zúfalstva radšej na hnev a pri tom vyhodnocoval údaje na počítači. „Termooptikou mohli zachytiť teplo z našich pušiek, ale v žiadnom prípade nemohli na základe tepla z pušiek tak presne zamerať Lockeho hlavu...“ hovoril si sám pre seba. „Nie, termooptika to nebola, to by ihneď odrovnali mňa...“ Jean sa chytil za ľavú pažu. Nebola tepelne izolovaná zbrojou, čiže nepoužili termooptiku. Jean bol v koncoch. Technológia tých strojov značne prevyšovala technologickú úroveň nielen Červenej armády, ale aj spojených štátov. Vtom začul nezvyčajný elektrický zvuk prichádzajúci z átria katedrály. Vedel, že nemá funkčné rádio a jediná možnosť ako prežiť je zavolať na základňu, aby ho prišli vyzdvihnúť. Napriek nepríjemnému pocitu z toho čudného elektrického zvuku sa musel po Lockeho výstroj vrátiť do katedrály. Mierne vyklonil hlavu z vchodu do katakomb a zbadal veľkú, asi päť metrov širokú, elektrickú guľu nad dierou v strope. Očividne zdroj elektrického zvuku. Nestrácal čas vnútorným dialógom vysvetľujúcim nadprirodzené javy a pomaly sa načahoval po Lockeho výstroji, ktorá našťastie ležala len zhruba pol metra od vstupu do katakomb. Okamžite mu zbrojou nechránenú ruku zasiahla modrá svetelná špirála a utrhla mu ju v zápästí. Jean zreval od bolesti na celé átrium, no v momente schytil druhou rukou výstroj a spolu s odtrhnutým kusom ruky ich stiahol dolu schodmi do katakomby skôr než railgun znovu vypálil. „Do šľakáá, áááá....“ reval Jean, no okamžite pohotovo vyťahoval z puzdra Lockeho výstroje nano-stim, dúfajúc že pomôže. Vpichol polovicu obsahu do ustrelenej časti ruky a priložil ku svojmu pahýľu, do ktorého vstrekol druhú polovicu. Za obrovských bolestí sa mu kusy ruky zrástli. Vyčerpaný Jean vytiahol Lockeho rádio, no na displeji svietil nápis NO SIGNAL. Vtom sa z chrámu ozval ohromný rachot a vzápätí nasledovalo dunenie chôdze obrovského mecha, ktorý sa pravdepodobne prebúral dovnútra. Jean neváhal a bežal hlbšie do katakomb, rozmýšľajúc pozitívne o nájdení cesty von, do bezpečia. Bezmyšlienkovite si vybral pri každom rázcestí svoju cestu stále hlbšie temnými chodbami do podzemia, až si uvedomil, že nemá žiadnu možnosť monitorovať svoju pozíciu, akurát pomocou digitálneho kompasu. To že si nezapamätal cestu späť ho síce mierne znepokojovalo no prvoradé mu bolo dostať sa do bezpečia, skryť sa pred mechmi. Po niekoľkých minútach behu sa zastavil a začal uvažovať nad situáciou. Prvýkrát za celú jeho kariéru sa mu stalo, že jeho tým zlyhal na plnej čiare. Rozmýšľal, kde sa stala chyba, no bolo to preňho viac než zrejmé. Agentúra im dala zámerne falošné údaje. Prvé čo ich prekvapilo, bolo zistenie že Vatikán bol vyľudnený najmenej mesiac pred ich príchodom, pričom agentúra hlásila, že oblasť Vatikánu sa správa plne podľa svojho neutrálneho postoja, bez obáv zo zásahu Červenej armády alebo spojených štátov. Ich misia mala byť rýchly zásah, pri ktorom lokalizujú a zmocnia sa zbrane posledného súdu, ktorá sa mala nachádzať v utajovanej oblasti pod Vatikánom. Pomaly mu začalo dochádzať, že celá zbraň posledného súdu bola vymyslená záležitosť, avšak stále nechápal prečo... Prečo práve jeho tým bol poslaný do tejto pasce a aký malo zmysel vyslať vojakov na smrť? Agentúra určite vedela do čoho ich posiela, ale zmysel mu stále unikal. Jean si unavene sadol na podlahu. Nebol unavený z bežania, pretože takmer celú námahu pohybu niesla mechanika zbroje, ale činnosť nanobotov mu spôsobila únavu akoby predchádzajúci večer strávil na párty v Roxbury. Sňal si helmu a náhle ho bez termooptiky a fotónového zosilňovača obklopila nepreniknuteľná tma. Vedel, že ak sú tie mechom podobné stroje pod velením červených, tak ho pokladajú za mŕtveho na následky ustrelenej ruky a rozhodne neplánujú žiadne pátranie po katakombách. Avšak práve o ich pôvode pochyboval. Ich dizajn nepripomínal žiadne sovietske bojové mechy, aerodynamika pôsobila príliš umelecky a červení nikdy nedbali na túto stránku bojovej techniky, na rozdiel od spojených štátov. A okrem toho na nich zahliadol ankh a keltský kríž, nehovoriac o nápisoch runovým písmom. Tieto fakty hovorili v prospech jeho teórie, že tu, vo Vatikáne majú čo dočinenia s treťou stranou. No v danej situácii mu to bolo úplne jedno. Premáhala ho únava, nedokázal jej už viac vzdorovať. Uchlácholil sa vedomím že katakomby sú príliš úzke nato aby mal mechov v pätách. Dúfal aj v to, že ho nechajú na pokoji. Jean od nesmiernej únavy a vyčerpania zaspal...
Generál Gilanus
„Vstávaj!!“ Jean sa strhol zo sna a zbadal pred sebou generála v slávnostnej uniforme. „Pane?“
„Nie je čas na vysvetľovanie, bojovníci Kamennej päste nás hľadajú v katakombách, musíš ísť so mnou! To je rozkaz!“ Jean skontroloval čas a zistil že spal takmer 10 hodín. Rýchle vyskočil na nohy a bežal za generálom, ktorý sa bez nočného videnia alebo akéhokoľvek prístroja čo by ho navigoval, rozbehol tmavými chodbami. Jean si rýchlo nasadil helmu a ledva stihol zaregistrovať kadiaľ bežal generál. Nechápal ako môže tak rýchlo a presne bežať potme. Sám mal problémy pri takej rýchlosti prudko zabáčať pri odbočkách v katakombách. Vtom dobehol generála, keď sa zastavil pri točitom schodisku do nižšieho podlažia. „Buď pripravený na najhoršie, čaká nás odpor...“ povedal generál nechápajúcemu mariňákovi. Jean si odistil pušku a pozorne sa rozhliadol. Štruktúra katakomb sa znateľne zmenila. Pripomínala modernejšiu architektúru z prvej polovice dvadsiateho storočia.
„Kedy to tu postavili?“ spýtal sa Jean no odpoveďou mu bolo generálovo gesto, aby bol ticho. Vtom sa ozvali kroky. Dve osoby bežali z nejakej dolnej chodby smerom k nim ku schodisku. Jean namieril zbraň dolu ku priechodu do haly so schodiskom, no generál mu naliehavo naznačil aby sa schoval za zábradlie. Jean nechápavo poslúchol rozkaz a skrčil sa za mramorový múrik. Podľa krokov počul ako dve osoby vbehli pri schodisko. Jean si nastavil termooptiku na najvyššiu citlivosť, dúfajúc že uvidí ich tepelné siluety zo svojej skrýše. Na jeho podivenie, nevidel vôbec nič, ani len slabý náznak postavy. Vysvetlil si to tým, že ruská technická špionáž zrejme ukradla americké plány energetického brnenia, ktoré už zrejme začali využívať v praxi. No vtom ho napadlo, že oni majú potom určite tiež vo vybavení termooptiku, ktorou určite zachytia generálovo teplo. Generál vyzeral byť až podozrivo pokojný, no Jean pomaly a potichu vytiahol poistku z elektromagnetického detonátora. Na generálovej tvári zbadal ako sa mu roztiahli oči aj zreničky, no Jean už sa rozhodol konať. Vyklonil sa spoza mramorového zábradlia na hornej časti schodov a hodil granát smerom na dvoch kovovo odetých mužov a znovu sa schoval. Za ten kratučký okamih však stihol zaregistrovať, že zbrane ani zbroje čo mali tí dvaja muži na sebe mu nepripomínalo nič čo doteraz videl. Mráz mu prebehol po chrbte pri pohľade na desivý dizajn ich prílb. Jediný ich identifikačný znak boli písmená S.F. na hrudi,
„To si nemal robiť.“ Povedal generál. Ozvala sa mohutná energetická explózia, čoho Jean okamžite využil. Vystrčil sa a spustil paľbu zo svojej pulznej pušky. Dvaja bojovníci však nejavili žiadne známky oslabenia po výbuchu a rýchlo sa presúvali hore schodmi. Dokonca Jeanova streľba ich zrejme len trochu spomaľovala a narúšala rovnováhu ich chôdze. Jeana ovládol strach, pretože nikdy nevidel nič podobné. Na puške mal prívesný granátomet, ktorý okamžite využil a vypálil medzi nich. Výbuch obrnené postavy odhodil zo schodov do haly, no zjavne nenarušil integritu ich zbroje, pretože okamžite po dopade na podlahu sa začali dvíhať. Jeden dokonca nečakane rýchlo vyhodil smerom ku Jeanovi a generálovi nejaký pre Jeana neznámy objekt. Obaja spozorneli, avšak objekt sa pár metrov pred Jeanom prudko zastavil vo vzduchu, ako keby reagoval na generálovo gesto rukou. Jean zostal dosť zaskočený, pretože ani u ruských telekinetikov nevidel takú obrovskú silu aby zastavili vo vzduchu letiaci objekt. Nato neznámy objekt vybuchol a vyprskla z neho nejaka svietiaca tekutina, ktorá Jeana zasiahla do torza. Jean si toho nevšímal a vypálil ďalší granát. Oboch bojovníkov znovu odhodilo na zem. „Čo je to za parchantov?!“ zhúkol. „To sú bojovníci kamennej päste. Postarám sa o nich, ale ty si medzitým vyzleč zbroj ináč bude po tebe!“ zavelil generál. Jean naňho prekvapene pozrel a potom na svoju zbroj. „Krucinál!“ zahrešil, pretože zbadal ako mu neznáma iluminujúca tekutina rozožiera v zbroji dieru, ktorá o chvíľu dosiahne jeho hrudník. Rýchlo zadával príkazy do ovládacej konzole, poriadne nevnímajúc čo sa okolo neho deje. Vedel len to, že generál sa ako blázon rozbehol dolu schodmi. Potom počul v pozadí zvuky elektrických výbojov a ticho. Rýchlo zo seba zhodil hrudnú časť zbroje, ktorá na podlahu dopadla už s úplnou dierou skrz dva palce hrubý titán-pancier. Generál vybehol zo schodov. Keď zbadal, že Jean je v poriadku, naliehal aby sa postavil a bežal za ním, pretože výbuchy granátov upozornili na ich polohu a o chvíľu sa tu môže objaviť viac týchto húževnatých bojovníkov. „Kto do pekla si?!“ spýtal sa ho Jean no tento krát si odpustil pokorný tón, čo vždy používal voči nadriadeným dôstojníkom. „Teraz nie je čas ne nezmysly! Nasleduj ma! To už nie je rozkaz, to je jediná možnosť ak chceš prežiť!“ odvetil muž v uniforme. Jean sa však neprestal mračiť i keď predpokladal, že jeho výraz v tvári mu nemôže vyčítať cez helmu. Generál bežal dolu schodmi a Jean s ním držal krok. „Buď opatrný..“ poznamenal generál. Prešli asi sto metrov, keď z pripájajúcej sa chodby vybehol bojovník Kamennej päste. Jean pohotovo spustil paľbu skôr než si bojovník uvedomil na koho natrafil, no silný elektrický výboj prešiel bojovníkovou zbrojou a padol bezvládne na zem.
„To čo sa stalo?“ spýtal sa Jean udivene.
„Je po ňom, poď, nezastavuj...“
„Ako si to spravil? To bol psyionický útok?“
„Niečo také...“ odvetil generál.
„Ale veď psyionické schopnosti sú zatiaľ len v hypotetickej oblasti parapsychológie...“
„No ako vidíš, tak už asi nie.“ Povedal muž v generálskej uniforme a na tvári mu blysol šibalský úsmev. Ohúrený Jean pokrútil nechápavo hlavou. O pár sekúnd dobehli ku stene z kamenných kociek. Generál udrel do štyroch rôznych kociek a vtom sa odsunula časť steny a odhalila tajnú chodbu. „Hotový sezam otvor sa...“ poznamenal Jean. Niečo ho zaštípalo naraz na chrbte aj na bruchu. Inštinktívne sa chytil za brucho a pocítil ako mu z brucha vystrekol úzky prúd krvi. Otočil sa a zbadal asi piatich bojovníkov so vztýčenými zbraňami uháňajúcich smerom k nim. Zrazu sa mu podlomili nohy, no generál ho podoprel a jednu ruku vztýčil smerom ku bežiacej skupinke nepriateľov. Odrazu sa na podlahe objavila fialová ohnivá stena a veľkou rýchlosťou sa pohla naproti skupine. Vtedy Jean stratil vedomie. Znovu sa prebral bez helmy vo vysvietenej miestnosti s kamennými stenami, zrejme stále v katakombách. Okrem generála tam bol ešte jeden veľmi veľký muž s bledou, takmer zelenou pokožkou oblečený v archaickom brnení, vyzbrojený obojručným mečom. Jean sa inštinktívne chytil za brucho, ale po predošlom zranení nevidel ani stopy. V duchu znovu poďakoval Bohu za liečivé schopnosti nanobotov.
„Vysvetlí mi už niekto konečne čo to všetko má znamenať a kto boli tamtí chlapíci v čiernych brneniach, čo sa nepotrebujú schovávať pred paľbou z najmodernejších pušiek armády spojených štátov?!“ Jean pozeral na veľkého muža, no ten pokorne uhol pohľadom, čo vôbec neočakával od takého silného človeka.
„Volám sa Michael McGregor, generál armády odboja.“ Povedal chlapík v generálskej slávnostnej uniforme.
„Čo to do čerta rozprávate za nezmysly? Aký odboj? O čo tu ide?“ Jean znovu pozrel na toho veľkého chlapíka no ten mu nevenoval pozornosť. Generál mu niečo povedal zvláštnym, Jeanovi neznámym jazykom. Veľký muž si sadol na podlahu a spolu s Jeanom hľadeli na generála. Aj Jean aj veliký muž vyzerali rovnako prekvapene.
„Určite máš mnoho otázok, no rovnako je zvedavý aj Markus. Obaja ste z úplne iného sveta, než pochádzam ja. A verte mi, keby poznáte svet, z ktorého pochádzam, nechceli by ste viac žiť v tom vašom...“
„O čom to sakra hovoríš? Chcem vedieť kto si a o akom odboji si to vravel!“ kričal Jean.
„To je na dlhé rozprávanie, ale nechaj ma povedať stručne všetko od začiatku, aby ste boli obidvaja zhruba v obraze.“ Odvetil generál McGregor. Markus sa ho niečo opýtal neznámym jazykom a generál mu odvetil po anglicky: „Viem, že vyslovovať tento jazyk je pre teba problém, ale vďaka implantovaným vedomostiam by si nemal mať problém porozumieť tomu čo hovoríme...“
„Nie, razumiem dabre...“ odvetil Markus namáhavou artikuláciou.
„A kto je tento nasypaný chlapík v rytierskom brnení?!“ opýtal sa Jean podráždene. „A ako je možné, že vyslovuje angličtinu ako mentálne retardovaný? Čo to má všetko znamenať?! Celý môj vojenský tím bol napadnutý a pozabíjaný mechmi a my sa tu hráme na logopédiu?!“
„Na väčšinu otázok ti odpovie moje vysvetlenie. A problém s angličtinou je uňho samozrejmosťou, pretože jeho rodný jazyk je mnohokrát dokonalejší než ktorýkoľvek iný jazyk používaný v tvojom svete.“ Odvetil mu generál s úsmevom.
„Aký môj svet? Prečo o ňom hovoríš ako o mimozemšťanovi?“
„Pretože je z inej doby a z paralelne vyvíjajúceho sa sveta...“
„Ahá... Skončite to...“ povedal Jean a pritom sa usmieval. Začal sa pochechtávať. Markus sa nechápavo pozrel na mračiaceho sa generála. „Čo prosím?“ spýtal sa generál.
„Toto je nejaká interaktívna forma psychologického testu? Holografická realita, však? Hehe...“ Jean sa smial, otočil sa chrbtom ku generálovi a k stropu začal vykrikovať aby to vypli, pretože ich prekukol. „Nemá to už zmysel Barnaby! Čo ste si mysleli, že vám na takú somarinu naletím?! Jehehee!“ smial sa ako zmyslov zbavený.
„Jean, ubezpečujem ťa, že ty sám veľmi dobre vieš, že toto nieje žiadna simulácia vytvorená holo-realitou...“
„Nié?“ spýtal sa generála s detským prekvapeným výrazom v tvári a v momente prepadol prudkému záchvatu smiechu, až sa chytal za brucho a v tvári sčervenal ako rajčina.
„Oblizni teda stenu...“ pokojne povedal generál. Vtom Jean stíchol, a do tváre sa mu vrátil prekvapený výraz. „Nie, neverím...“ povedal Jean. „Ale áno, pokojne ochutnaj.“ Odvetil Generál. Markus vyzeral zjavne prekvapený zo situácie a nechápavo pozeral na generála. Medzitým sa vrhol Jean ku stene a oblizol ju. „Tfuj, kentus!“ zanadával Jean. Generál sa otočil na Markusa a začal vysvetlovať: „Vedomosti o našom svete, ktoré sme ti implementovali nezahŕňajú technológiu holo-reality, ktorú v tomto paralelnom svete ľudia vynašli. Je takmer nerozoznateľná od skutočnosti až na dva detaily: čuch a chuť. I keď na prvom nedostatku v poskytovaní čuchových vnemov sa pracuje, s chuťovými vnemami budú mať vedci problém ešte zopár rokov, je to tak Jean?“
„Kde to sme?“ odpovedal Jean otázkou. Sedel prekvapený pri stene a zoširoka otvorenými očami hľadel na generála.
„Nemusíš sa obávať, sme v bezpečí tridsiatych rokov dvasiateho storočia...“ chcel mu odvetiť generál, no Jean znenazdajky vyskočil na nohy, schmatol generála pod krk a pritlačil ho ku stene. „Teraz ma dobre počúvaj! Neviem kto si! Neviem čo chceš! Tvrdíš, že si generál odboja, ale to mi nič nehovorí! Teraz chcem počuť odpovede a vysvetlenie čo sa tu do čerta stalo! Za prvé, čo to bolo za mechov, za druhé, čo to bolo za maníkov v čiernych pancieroch imúnnych voči pulzným projektilom! A ako to, že sú ich zbroje o toľko odolnejšie než naše APE (artificialy powered exoskeleton) ?!“ vrieskal naňho Jean. Markus sa postavil, no sám nevedel, čo má robiť, z čoho Jean usudzoval, že je rovnako zmätený ako on sám.
„Obávam sa, že moje odpovede ťa neuspokoja, ale odpoviem ti...“ odvetil generál pridusene. Jean ho pustil a generál zakašlal a povedal: „Tie stroje boli barakúdy, používa ich Kamenná päsť. Sú to autonomné, umelou inteligenciou riadené bojové roboty. Muži v čiernych brneniach sú paladinovia Kamennej päste, ktorí si myslia, že bojujú na strane svetla, pričom sú však manipulovaní synom temnoty...“
„Nehovor mi tu tieto náboženské nezmysly, si myslíš, že ti to zhltnem aj s navijakom? O žiadnej Kamennej pästi čo tu vyprávaš som v živote nepočul!“
„Oni nie sú z tvojho sveta!“
„Z toho tvojho?“
„Ani z môjho! Sú z ďalekej budúcnosti Markusovho sveta!“
„To je ten paralelný, čo?“ spýtal sa Jean sarkastickým tónom.
„Neveríš mi ani slovo...“ povedal generál pokojne. „To sme čakali, vedeli sme, že sa nenecháš len tak ľahko presvedčiť, pretože nie si človek, ktorý by sa nechal len tak zmanipulovať. Preto sme si ťa vybrali. Povedz mi však, ako si vysvetľuješ moje enormne vyvinuté parapsychologické schopnosti?“
„Tak to netuším.. Viem, že ruské špeciálne jednotky majú telekineticky vycvičených vojakov, čo dokážu ohýbať lyžičky silou myšlienky či čo, ale to čo si ty spravil, som videl akurát v počítačových hrách...“ odvetil Jean zamyslene.
„A to si toho ešte veľa nevidel.“ Generál McGregor vystrel ruku a Jeanova pulzná puška čo ležala na podlahe ako keby vyskočila generálovi rovno do ruky. Vtom začala horieť hlaveň
Fialovým ohňom a pomaly padali kúsky prachu na zem, až kým celá puška nezhorela. Generál vypozoroval, že Markusova reakcia nebola taká silná ako Jeanova. „Ty si mnohokrát videl niečo podobné, je to tak?“ spýtal sa.
„Ty si čarodej.“ Odpovedal Markus. „Ty sa musíš báť čarodeja!“ zvolal Markus na Jeana, no ten si len odfrkol, čo Markusa rozhnevalo, zdrapil ho pod krk a s neuveriteľnou ľahkosťou ho nadvihol nad úroveň svojej takmer obrej výšky. „Ty si odvážny a silný človek, ale hlúpy.“ Povedal a pustil Jeana na podlahu. „Počúvaj už múdreho čarodeja a čuš!“ prikázal Jeanovi, ktorý už stratil všetok hnev a konečne sa začal tváriť pokornejšie, že jeho zvedavosť predčila rozrušenie. „Ty si teda čarodej?“ spýtal sa.
„V Markusovom svete tak nazývajú ľudí s podobnými schopnosťami, no vo svete z ktorého pochádzam, má väčšina ľudí schopnosti podobné tým mojim. Neobvyklé je ak niekto neovláda žiadnu podobnú schopnosť, takí ľudia sú u nás považovaní za mentálne retardovaných...“ Jean sa zatváril trochu šokovane no v momente reagoval otázkou, na paralelné svety o ktorých vravel generál McGregor a ten pokračoval s vysvetľovaním: „V podstate to ani nie sú paralelné svety, je to vlastne len jeden svet poznačený viacnásobným manipulovaním evolúcie vďaka vynájdeniu princípu umožňujúceho prenos živých bytostí späť v čase.“
„To čo tu vravíš znie ako čisté bláznovstvo...“ poznamenal Jean.
„To nie je nič neuveriteľné oproti ostatným faktom. Poviem vám obom všetko od začiatku. Začalo sa to v mojom svete. Uplynulo 3134 rokov od narodenia Ježíša, keď sa nám podarilo dokončiť technológiu, ktorú vám nemienim nejako bližšie popisovať, než že dokázala presunúť akýkoľvek objekt do ľubovoľného bodu na existujúcej časovej osi v rámci planéty Zem. Jednoducho časostroj...“
„Deus ex mašina...“ poznamenal Jean.
„Presne tak. Malo sa však jednať len o experimentálne potvrdenie našich dokonalých filozofických teórií, no začalo sa diskutovať o praktickom využití. Ľudstvo totižto trpelo vojnami a krutosťami predtým než nás Ježíš zjednotil...“
„Čože?! Ježíš vás zjednotil?“
„Áno, totižto zákrokom cestovania v čase do roku 30 000 pred narodením Krista sa narobilo viac škôd ako úžitku. Ľudskú spoločnosť sme namiesto zjednotenia ešte viac skazili...“
„Nuž nemali ste sa hrať na Ježiša.“ Poznamenal Jean sarkasticky. Vtom sa opatrne ozval Markus: „Mám otázku. Prečo bojujeme proti Kamennej pästi?“
„A čo to vlastne tá kamenná päsť je? A čo majú spoločné s tým všetkým? Čo si tým mám vlastne spoločné ja a on?“ Jean ukázal na Markusa.
„Všetko pekne po poriadku. Kamenná päsť pochádza z Markusovho sveta, teda vlastne aj z tvojho, no nemôžeš o nej nič vedieť pretože táto organizácia je tajná.“
„Ako to myslíš, že aj z môjho sveta?“ ozval sa Jean.
„No, môj svet zanikol tým, že sme sa vrátili späť v čase, a začali sme ľudí učiť pokročilé vedomosti zo všetkých vedných oblastí. Ľudia na to neboli pripravení, a dôsledok bol katastrofálny. Niektorí ľudia zvládali naše učenia, dokázali si rozšíriť vedomie, našli v sebe duševné schopnosti ako mám napríklad ja, no niektorí nevedeli pochopiť ani základné teórie fyziky. A napokon niektorí ľudia odhalili skryté možnosti svojej mysle, ale nedokázali v sebe nájsť pokoru nad harmóniou univerza a podľahli chaosu. Títo ľudia dali počiatky skaze nášmu projektu cesty v čase. Stali sa z nich temní mágovia, čo vytvorili základy novej civilizácie, ktorej útočiskom sa stalo podzemie. Zmocnili sa mnohých technológii, pomocou ktorých vytvorili gigantické podzemné komplexy, v ktorých šírili svoju vlastnú ideológiu chaosu...“
Jean zaujate počúval slová generála McGregora.
„Ale prečo bojujeme proti Kamennej pästi?“ prerušil ho Markus.
„Zodpoviem ti tvoju otázku, len ma nechaj dopovedať celý príbeh Jeanovi, pretože on nevie nič o veľkých vojnách medzi stvoreniami svetla a noci. Jeho svet vznikol, z tvojho sveta, avšak po tom čo sa stvorenia temnoty zmocnili časostroju. Potom im už nič nebránilo zmanipulovať celý povrch planéty podstrčením falošných historických dokumentov a faktov o minulosti tohto sveta tak, aby zmanipulovali aj samotných paladinov Kamennej Päste...“
„Ale čo bohovia? Ako mohol toto všetko dopustiť boh svetla Gilanus?“ spýtal sa Markus.
„Ja som Gilanus...“ odvetil Generál McGregor.
„Takže moment, potrebujem si to ujasniť...“ prerušil Jean Markusov zdesený pohľad.
„Ty, McGregor, pochádzaš z civilizácie tak dokonalej, že ste sa rozhodli svoju dokonalosť rozšíriť aj do minulosti. Tým ste vlastne urobili totálnu chybu, lebo ste dali svoje dokonalé božské schopnosti a technológie do rúk maximálnym bastardom čo rozpútali na Zemi peklo, v ktorom teraz žijem?“
„Dalo by sa to tak povedať... Ale nebolo to len také jednoduché. Stvorenia svetla proti nim bojovali v dvoch obrovských vojnách...“
„Áno, lenže teraz stvorenia svetla bojujú sami proti sebe na celom svete. A to už po tretí raz za posledných sto rokov!“ prerušil generála Jean.
„A práve preto sme tu, aby sme stvoreniam svetla ukázali ich pravého nepriateľa, stvorenia temnoty.“
„Načo potrebuješ nás? Veď ty si Gilanus...“ ohradil sa Markus.
„Ako boh Gilanus som sa snažil pomôcť, kde som mohol, darilo sa mi eliminovať určité negatívne dopady. Podarilo sa mi zachovať rovnováhu medzi stvoreniami svetla a temnoty, až do roku 1403. Vtedy sa napriek všetkým mojim snahám zmocnil syn temnoty časostroja, čím sa rovnováha síl narušila, a jemu sa podarilo znovu ešte zmeniť Markusov svet na ten v ktorom si vyrástol ty, Jean.“
„V roku 1403 som sa ja, spolu s ďalšími troma bojovníkmi Kamennej päste vydal na cestu do Andalónie.“ Povedal Markus. „My sme do tej krajiny ľadu šli za účelom nájsť šialených mágov, ktorí vraj strážia chrám niekde hlboko v horách, v ktorom je brána do iných sfér. Z tých sfér vraj mágovia čerpajú svoju silu. Vraj cez tú bránu prešli do nášho sveta všetky magické bytosti ako beholderi, draci alebo trollovia...“
„Všetko je to sčasti pravda, Markus. Tie bytosti sú však len výsledkom genetických experimentov, o ktorých vieš teraz už dosť veľa, vďaka implementovaným vedomostiam. Stvorenia temnoty dlho dokázali používať naše technológie, ktoré sme priniesli z budúcnosti. No oni sa nesnažili urýchliť evolúciu tak ako my, snažil sa vytvoriť čo najnebezpečnejšie tvory, ktoré by im pomohli poraziť stvorenia temnoty. Tak vznikali najrôznejšie zvieratá obohatené o psyionické a telekinetické schopnosti, alebo draci so žľazami produkujúcimi vysoko zápalnú látku podobnú kerozénu. Väčšina týchto tvorov však trpela už len svojou existenciou, a preto sa stali nebezpečné a neskrotné pre kohokoľvek, kto s nimi prišiel do styku.“
„Čiže draci existujú... Čo sa ešte nedozviem... A čo princ Bajaja, ten tiež?“ spýtal sa Jean. „Lebo toho som mal veľmi rád, keď mi babka čítaval rozprávky...“
„Nesmieš brať situáciu na ľahkú váhu, Jean. Nemôžeme sa dlho zdržiavať na jednom mieste, v jednom čase, skôr či neskôr nás nájdu a pošlú ďalších paladinov kamennej päste!“
„Na čo nás teda potrebuješ?“ spýtal sa Markus zdvorilo.
„Problém je viac než obrovský. Bývali sme viacerí, no ostal som len sám. Volali sme sami seba strážcovia času osudu a večnosti, snažili sme sa zo všetkých síl zvrátiť to čo sme pokazili, vrátiť dokonalý svet, z ktorého sme pochádzali. No čím viac sme sa o to pokúšali, tým viac sme si boli istý, že to čo sa stalo už nikdy nevrátime späť.“
„Ale keď ste ma brali z môjho času, tak vás bolo sedem, nie?“ spýtal sa Markus.
„Áno, no ostatní zahynuli pod útokom na chrám, keď sa stvorenia temnoty zmocnili Brány Času. Ty si bol medzitým v bezvedomí, pretože som ti implementoval informácie a vedomosti, zatiaľ čo ostatní strážcovia sa rozhodli ísť pomôcť tebe, Andreyovi, Esehanovi a Chrisovi ochrániť bránu času.
„Takže naša misia skončila neúspešne?“
„Nie, vaša misia práve začína. Urobil som potrebné opatrenia, aby brána času už nemohla padnúť do rúk stvoreniam temnoty. Chcelo to len vyladiť zmeny tak, aby vôbec nemuselo dôjsť k boju o bránu času. Teba, Markus, vrátim späť presne do toho času, keď sme sa spolu stretli v roku 1403. Stretneme sa spolu v základni brány času, aj s naším novým priateľom Jeanom.“ Markus prikývol. Jean nič nehovoril, keď generál zadával parametre pre cestu časom do zápästného počítača. Potom všetkých ožiarilo oslepujúce svetlo a Markus už nebol v miestnosti.
„Teraz sa môžeme porozprávať o veciach, ktoré ťa určite veľmi zaujímajú.“ Prehovoril k Jeanovi.
„Neviem ani čo sa ťa mám opýtať, som veľmi zmätený. Mám pocit, že som sa udrel do hlavy a mám najšialenejší sen aký som v živote mal.“ Generál McGregor pozdvihol otvorenú dlaň a vypustil z nej neznáme ružové svetielko, ktoré prešlo Jeanovi medzi oči. Uľavilo mu od duševného zmätku, mal pocit že jeho myseľ je jasná a čistá. Cítil jednotu a vyrovnanosť s šokujúcimi pravdami, ktoré sa dnes dozvedel. A generál začal znovu hovoriť: „Dôvod, prečo som sem prišiel zachrániť ťa pred tými mechmi, nevedel ani Markus, ani nikto. Budeš ho vedieť len ty, pretože ide o niečo, čo mi naháňa strach tak veľmi, ako mi ešte v živote nič strach nenaháňalo.“ Jean pozorne a zaujate počúval. „Potrebujem čo najviac dobrých mužov, ktorým môžem veriť, a potrebujem aj niekoho presne z tejto doby. Keď som ťa objavil, Jean, mal si pred sebou už len okamih života. Zachránil som ti život, ale nemáš preto dôvod byť mi zaviazaný, no dúfam, že by si mi chcel pomôcť s našou situáciou, aj keby si nemal pocit, že mi niečo dlhuješ...“
„Povedz mi už teda, čo v tebe vyvoláva taký strach. Ľudia svetla, či ako ich voláš, ťa mali dlhú dobu za najmocnejšiu bytosť, za ich boha. Čo to je čo ťa desí, a potrebuješ kvôli tomu moju pomoc?“
„Je to niečo neznáme, neznáma sila, ktorá mi zabraňuje cestovať ďalej než do roku 2020. Jeden z najvzdialenejších momentov, do ktorých som sa odvážil presunúť, je ten, keď som ťa zachránil.“
„Myslíš, že to nejako priamo súvisí s mojou misiou vo Vatikáne? Tí mechovia, ktorý vyzerali ako z budúcnosti?“
„Myslím, že je to viac než isté, a preto potrebujem aby si mi pomohol zistiť, čo to má všetko znamenať. Sám som z toho zmätený.“
„A ako?“
„Najprv potrebujem tvoju pomoc, aby sme doriešili záležitosti v minulosti. Si ochotný ísť so mnou späť do roku 1403 a pomôcť Markusovej družine? Zároveň ťa naučím oslobodiť niektoré schopnosti, ktoré má tvoje vedomie.“
„Nebodaj ma naučíš nejaké tie čáry-máry?“ Generál prikývol s Budhovským úsmevom.
„Si teda ochotný zasvätiť svoj život pre svetlo?“
„Počuj, generál, zachránil si mi život. A za druhé, nie som ignorant, počul som čo je vo veci a čo všetko je v stávke. A okrem toho, som aj veľmi zvedavý na minulosť. Po tom čo som počul, už nemám čo stratiť, ale som rád ak môžem pomôcť tomuto takmer zničenému svetu.“
Koniec GOTFAN
V základni brány času vládla zvláštna atmosféra. Chrisova družina sedela v mäkkých luxusných sedadlách. Všetci, aj Damon a Agdaris meditovali nad veľmi nezvyčajnými udalosťami, ktoré sa udiali. Pripravovali svoje mysle na ďalšiu náročnú úlohu, na cestu ku Čertovým kotlom. No po pár minútach hlbokej meditácie ich vyrušilo oslepujúce svetlo. Presne ako Agdaris očakával, prišiel za nimi Gilanus s neznámou osobou, oblečenou v čiernej zbroji. Jean mal na sebe zbroj Kamennej päste, jej zlovestne vyzerajúca helma vyvolávala u prítomných nepríjemný pocit.
„Michael...“ oslovil Agdaris Gilanusa. „Rád ťa zase vidím!“
„Kto je to?“ Andrey kývol hlavou smerom na nových hosťov a ani trochu sa nepokúšal ukryť opovrhujúci tón.
„Toto je Michael McGregor, vodca GOTFAN. Poznáte ho aj pod menom Gilanus.“ Vysvetlil Agdaris. Generál McGregor sa mierne usmial a pokynul hlavou. Paladinovia sklopili zrak. Esehan si však dôkladne obzeral zbroj druhého muža. Všimol si emblém Kamennej päste na jeho temne pôsobiacej zbroji. Gilanus predstavil Jeanovi ostatných z družiny a vysvetlil, odkiaľ pochádza. Povedal všetkým v základni ako veľmi si ich cení, pretože sú poslednými zo strážcov. Osud svetla v tomto svete ležal na ich bedrách. Vysvetlil im aj dôležitosť nadchádzajúcej úlohy. Pretože chcú zneškodniť časť moci Desanna, syna temnoty, bolo viac než isté, že ho na ceste k Čertovým kotlom bude konfrontovať, aby im v tom zabránil. Preto budú musieť ísť všetci, pripravení očakávať tie najhoršie problémy. Úspešné splnenie tejto úlohy navždy vymetie temnotu z tohto sveta. Generál McGregor sa nesnažil potlačiť svoje nadšenie, pretože sa blíži chvíľa, keď napraví chyby, ktoré spôsobila cestovaním v čase jeho civilizácia. Po tom, ako bude temnota porazená, ľudstvo bude môcť znovu dosiahnuť svoj vrchol a pokračovať po svojej ceste svetla. Museli však vyraziť čo najskôr, avšak pred odchodom zničiť základňu, aby už nikdy nemohla padnúť do rúk stvorení temnoty. Všetci chápali situáciu, uvedomovali si že definitívne víťazstvo nad temnotou je na dosah ruky. Ale iba Jean vedel o Gilanusovom strachu. Vedel, že v roku, z ktorého ho generál priviedol, končí jeho moc cestovať časom. Chápal, že táto úloha je preňho iba začiatok spolupráce s mocnou bytosťou, akou Michael McGregor bol. A generál vo svojich myšlienkach rozoberal možnosti. Porážkou Desanna zmenia chod dejín, nebudú vojny medzi stvoreniami svetla, skončí bratovražedná vojna . Ale stále budú existovať stvorenia tmy. No to mu prišlo prirodzené, strach mu naháňal fakt, že nech už urobí čokolvek, tak nemôže nijak preniknúť za rok 2020. To ho upevňovalo v poznaní, že Desann s tým nemá nič spoločné. Vedel, že táto úloha nemôže skončiť zle, musí sa potom s Jeanom vrátiť späť do budúcnosti a zistiť, čo sa má v tom roku udiať. Cítil, že s tým ma niečo spoločné úloha Jeanovho výsadku vo Vatikáne, ale nedokázal si vybaviť žiadnu uspokojivú možnosť, ktorá by mohla byť príčinou. No vtom si uvedomil, že musí vypnúť tieto nikam nevedúce myšlienky a musia sa sústrediť na prítomnosť.
Základňa bola podmínovaná. Všetci prítomní sledovali Gilanusa. Čakali, že niečo povie, nejaké slovo, vetu alebo príhovor na pamiatku GOTFAN. Vycítil to. V ruke zvieral diaľkový detonátor a pritom prechádzal pohľadom po svojich spoločníkoch.
„Agdaris, Christopher, Damon, Markus, Esehan, Andrey, Jean... Všetci sme bytosti svetla a vieme čo máme teraz urobiť. Ako poslední strážcovia času, osudu a večnosti musíme poslať tento pekelný stroj k večnosti. Po tom ako dokončíme úlohu, vrátim sa s Jeanom do jeho doby a vy sa stanete vodcami na tomto svete. Dúfam, že Jean bude nadšený z toho ako sa jeho doba zmení vďaka vám. Verím vám, viem, že urobíte všetko pre to, aby ste sa vyhli chybám, ktorých ste boli svedkom. Už nepotrebujete žiadnu pomoc tejto základne. A preto...“ Gilanus schválne nečakal na reakciu ostatných a v prostriedku vety odpálil nálože. Avšak meditáciami vycvičené mysle očakávali tento Gilanusov krok. Až na Jeana, ale ten dokázal predvídať pomocou technologických zázrakov vo svojej zbroji. Sám dobre nechápal ako funguje prekladač nízkofrekvenčných elektromagnetických kmitov, ale vedel že dokáže chápať emočné vyžarovanie iných bytostí. Špičkové technologické senzory a programy umelej inteligencie, ktoré boli implementované v zbroji boli priamo napojené na jeho neurálny systém. Vedomie mal veľkolepo rozšírené, než by si chcel pripustiť. Ale zároveň dokázal analyzovať ostatných členov družiny a vedel, že oni majú mnoho schopností, ktoré on nemôže ani len pochopiť. No bol rád, že v zbroji Kamennej päste necítil žiadny nepríjemný vietor ani chlad. Ostatní museli byť vyštípaný studeným vetrom až do špiku kostí. Stáli v miernom polkruhu a sledovali ako z dutín kopca vytryskujú výbuchy čistej energie. Základňa brány času horela mnoho tisícstupňovými plameňmi a pohľad na ňu vyvolával sentimentálne, a u Agdarisa a Gilanusa až nostalgické pocity. Stáli pod kopcom pár minút, kým výbuchy úplne ustali. Potom Jean svojimi senzormi preskúmal kopec, aby ostatných uistil, že všetky súčasti základne sa dôkladne roztavili, takže môžu vyraziť. Čakala ich dlhá cesta. Jean vedel, že keby mohol využiť potenciál rýchleho behu pomocou svojej zbroje, mohol by doraziť k čertovým kotlom o pár dní skôr. Gilanus kráčal vedľa neho a akoby mu čítal myšlienky, prihovoril sa k nemu: „Ako som spomínal, tvoja prítomnosť v tejto misií je pre mňa príležitosťou naučiť ťa rozvinúť niektoré tvoje schopnosti. Dlhá cesta, ktorá nás čaká, nám to len umožní.“ Povedal príjemným hlasom a usmial sa do hrozivej tváre zbroje kamennej päste. Hoci nevidel Jeanovu tvár, vedel presne ako sa cíti. Bol smutný, pretože ho zmáhali pocity márnosti jeho doterajšieho života.
Šli za sebou v rade po dvojiciach. Cestu viedol Esehan s Damonom, za nimi šiel Chris s Agdarisom, potom Markus s Andreyom a poslední, trochu zaostávali Gilanus a Jean. Kráčali v tichosti. Okolné prostredie bolo pochmúrne. Potrhaná snehová pokrývka pôsobila šedo, pretože obloha bola zatemnená akoby temnou parou oblakov. Taký bol deň v Andalónií. Noci tu boli dokonale čierne, ale Esehan cítil, že v tejto oblasti nežije takmer nič, žiadne stvorenia, ktoré by mohli znamenať hrozbu. Napriek tomu ich atmosféra krajiny nútila byť stále v strehu. Všetci cítili chlad a nepríjemný pocit, vždy keď sa rozhliadli. Tiene suchých, mŕtvych stromov pôsobili strašidelne, vytvárali obrazce, ktoré pripomínali trochu tiene ľudí, poskrúcaných v nešťastných deformáciách. Andrey nahlas uvažoval o Andalónií.
„Táto krajina bola vždy takáto? Alebo sa tu udialo niečo hrôzostrašné?“ Odpoveď mu prišla zo zadnej časti skupiny, od Gilanusa. „Andalónia bývala ríšou temných bytostí, ešte mnoho tisíc rokov pred narodením prvého syna svetla. Zničilu ju oni, svojimi vzájomnými neustálymi vojnami, predtým, než ich zjednotil syn temnoty, Uragus. Bojovali o moc tak dlho, až ich zostalo len veľmi málo a hrozilo im, že ich porazia stvorenia svetla. Preto sa vrátili naspäť do podsvetia. Tá história je len málo známa a pre GOTFAN bola vyhlásená za nepístupnú. Preto sa o tejto krajine mnoho nevie.“
„A prečo bola tá doba vyhlásená za neprístupnú?“ spýtal sa Jean.
„Naše zásahy do histórie mali vždy nejasný charakter, a v tomto ohľade sme nemohli riskovať, aby sa história nakoniec nevyvinula ešte horšie. Mali sme šťastie, že boj medzi stvoreniami tmy a svetla sa udržal v relatívnej rovnováhe, ktorú sme nechceli narúšať. Naše najčastejšie zásahy boli pre zachovanie tejto rovnováhy, ktorá vznikla. Už dávno sme prišli na to, že čím viac vieme o udalostiach v minulosti, tým viac uvažujeme o tom ako ich zlepšiť, no napokon výsledok môže byť katastrofálny.“
„Viem presne o čom hovoríš....“ poznamenal Andrey vyčítavým tónom. Na chvíľku ostalo ticho, kým sa nespýtal Damon: „Gilanus, videl si výsledok našej misie? Podarí sa nám zneškodniť tú ektoplazmu zmäteného zla?“
„Nevidel, ale viem, že sa nám to podarí.“
„Ako vieš?“ pripojil a do konverzácie Markus.
„Iná možnosť nie je. A naša vôla je dosť silná, preto to musí vyjsť.“ Po tejto odpovedi znovu zavládlo ticho.
Družina kráčala už niekolko hodín náročným skalnatým terénom. Chvíľami klesali, ale prevažne stúpali mŕtvymi lesmi a kamenistými poliami. Všadeprítomný chlad a šero aj uprostred poludnia pôsobilo skľučujúco. Akurát Esehan javil známky dobrej nálady, keď rozprával anekdoty zo spoločného putovania s Agdarisom.
„ ... a Agdaris celý penil, to ste mali vidieť ako vyzerá syn svetla, keď s ním plieskala puberta. Nemal ku mne žiadnu úctu ako ku staršej vznešenej elfskej osobe a v nepríčetnej zúrivosti nás oboch šmaril do prasačieho chlieva. Odvtedy som uvažoval o výmene zbroje, ten smrad sa mi vybaví pri každej veľkej potrebe...“
„No, nebolo to rpesne tak ako vravíš... „ ozval sa Agdaris spoza Esehana.
„Tak povedz tvoju verziu, žiarlivosť ti vtedy totálne zatemnila zmysly zmäteným zlom!“ opáčil Esehan s radostným úsmevom.
„O takých veciach sa nesranduje, Esehan.“ Schladil ho Damon. Esehan naňho pohliadol zvláštnym pohľadom, ale ako otvoril ústa, že povie nejaký svoj postreh, ozval sa hlas pri jeho boku, ktorý ho vystrašil najmä preto, že jeho hraničiarske zmysly nespozorovali žiadnu blížiacu sa osobu.
„Veru, Damon vie o čom hovorí, pravda?“ povedal zastretý hlas muža v tmavom plášti s kapucňou na hlave. Nebolo mu vidieť do tváre, ale všetci pocítili, o koho sa jedná. Naraz uskočili od temnej postavy a zaujali bojové postavenia so vztýčenými zbraňami. Až na Gilanusa, ktorý pokojne podišiel medzi družinu a neočakávaného pocestného.
„Sklopte zbrane, cítim že syn temnoty sa prišiel s nami len porozprávať.“ Povedal nesmierne vážnym a pokojným tónom. Muži poslúchli, aj keď zjavne neochotne. Všetci cítili jeho auru, ktorá v nich vyvolávala nesmierny odpor, hnev ale zároveň a to je hlavné, strach. Desann si zložil kapucňu a odhalil tmavomodrú holohlavú tvár s jemnými tetovanými vzormi. V očiach mu svietilo zmätené zlo. Mimika vyzerala pokojne, ale v očiach mu všetci čítali pobavený úškrn.
„Toto sa ti podarilo Desann.“ Povedal Gilanus falošným uznanlivým tónom.
„Viem...“ odvetil Desann samoľúbym tónom.
„Povedz nám, prečo by sme ťa nemali teraz na mieste rozsekať!“ zvolal naňho Andrey a v ruke silno stískal rukoväť meča, hoci sklopeného smerom k zemi.
„Pretože na to po prvé nemáte, a po druhé pretože ste prekvapený mojou prítomnosťou. Predpokladám, že chcete poznať dôvod mojej ctenej návštevy v tomto nehostinnom prostredí.“ Andrey vo vnútri penil, ale Desannove slová vyžarovali nesmiernu silu. Vážne nemal odvahu naňho zaútočiť, hlavne keď predtým Gilanus prejavil vôľu jednať s týmto zlosynom.
„O čom chceš s nami hovoriť?“ spýtal sa Agdaris, tiež takmer pokojne. Desann sa naňho pomaly otočil a chvíľku sa doňho zavŕtaval pohľadom priamo do očí. Potom si odkašlal a zvolal: „Robíte chybu, že počúvate Gilanusa! Táto výprava je vaša najväčšia chyba v histórií ľudstva!“ Každého vzápätí prepadol nepríjemný pocit, že ten muž, hoci je akokoľvek temný, vie niečo čo oni nie. Pocítil to aj Gilanus: “Pokračuj, radi si vypočujeme zdôvodnenie tohto tvojho názoru...“
„Hehe, ty predsa vieš o čom hovorím. O následku, ktorého príčinu si neodhalil. O tom hovorím, že tou príčinou je táto vaša výprava....“ Desann si pár sekúnd vychutnával zmätené pohľady v družine, ktoré sa obracali na Gilanusa. Všetci cítili, že ten muž neprišiel mrhať prázdnymi slovami. Považovali jeho výrok za absurdný, ale miatla ich tá sila a sebaistota. Dokonca aj Agdarisa, tiež sa otočil ku Gilanusovi s otázkou v očiach. Vtom iba začuli smiech, ktorý sa akoby vzďaľoval od nich, ale Desanna už nevideli. Zmizol.
„Bola to len jeho mentálna projekcia...“ vyslovil Markus nahlas to čo si všetci v duchu pomysleli.
„Ty vážne vieš o čom hovoril.“ Povedal pokojne Agdaris smerom ku Gilanusovi.
„Áno viem, ale je to nezmysel.“
„A čo ako je nezmysel? Čoho je príčinou táto naša misia?“ spýtal sa Andrey.
„No dobre. Cestovanie akoby zmenilo svoje podmienky. Z ničoho nič. Odrazu nemôžem cestovať ďalej, než do roku 2020.“ Všetci ostali ticho.
„Čo to môže znamenať?“ spýtal sa ho Marcus.
„Že niekto vyvinul dokonalejšiu technológiu alebo vyvinul ohromnú mentálnu silu na to, aby mi v tom zabránil.“
„Správna otázka je kto...“ dodal Jean. Nastalo ticho.
„Je tu ešte jedna možnosť...“ ozval sa potichu Damon. „ ...čo ak nemôžeš cestovať ďalej, pretože nie je kam cestovať?“
„Preboha to hádam nemyslíš vážne Damon!“ ohriakol ho Andrey. Damon mu vrátil poznámku karhavým pohľadom. Andrey uhol pohľadom a otočil sa k Esehanovi a družine. „Hádam si nemyslíte, že Damon alebo Desann majú pravdu. Desann nás chce demoralizovať, aby sme začali pochybovať o Gilanusových rozhodnutiach. A Damon nás akurát nakazí depresiou jeho pesimizmom!“
„Ale ako to teda vysvetlíš ty!“ zvolal naňho Damon.
„Možno to opatrenie príde od samotného Gilanusa v budúcnosti. Veď sme predsa zničili bránu času a toto prenosné Gilanusove zariadenie,“ Andrey chytil Gilanusa za zápästný počítač, „to bude tiež nepotrebné, keď dokončíme túto misiu, pretože sa vysporiadame s temnotou raz a navždy!“
„Nemôžme vedieť Andrey, môžeme len veriť našej intuícií...“ vložil sa do konfrontácie Gilanus.
„Ja verím Gilanusovmu úsudku!“ povedal pevne rozhodnuto Chris.
„Aj ja!“ pridal sa Markus. Gilanus pohliadol na Agdarisa a ten hľadel do tých jeho. Prehovoril, akoby čítal s Gilanusových očí. „On nie je boh, my sme mali vieru vystavanú na dogmách, že Gilanus je neomylný. Teraz sme družina, robíme spoločné rozhodnutia a každý pocit a intuícia sa musí zvažovať s rovnakou dôležitosťou. Počuli sme Desanna ako hovoril. Z jeho prejavu bolo cítiť temnotu, ale tú keď ste všetci dali bokom, cítili ste pravdu. Tak isto som ju cítil aj ja aj Gilanus.“ Členovia družiny sa zamysleli. Znovu boli ticho.
„Prečo by nám chodil syn temnoty vravieť pravdu?“ spýtal sa Jean Agdarisa.
„Práve preto, aby sme sa sústredili na túto otázku...“ odvetil mu Agdaris ale Jean pokračoval.
„Ja som sa práve zamyslel nad inou otázkou: Čo sú, do čerta, tie čertovské kotle?!“ A vtom všetci obrátili zrak na Gilanusa. Pocítili Gilanusove obavy z odpovedania a preto v ich očiach videl ešte väčšie naliehanie.
„Sú našou jedinou šancou ako navždy poraziť zmätené zlo...“ odvetil a vodcovsky vykročil na cestu. Ostatný ho nasledovali. Šiel dlho sám no znovu sa k nemu pridal Jean. Chcel začať rozhovor, ale Gilanus ho predbehol.
„Všetci zo skupiny dokážu vidieť budúcnosť jasne ako prítomnosť. Aj ty.“ Jean sklopil hlavu a zamyslel sa nad tým čo mu to generál Michael McGregor povedal a hlavne prečo. Gilanus si to všimol a pokračoval. „Chcel si sa ma opýtať na to, čo som ťa chcel naučiť, nemám pravdu?“
„Áno, presne...“
„A to je to čo ťa chcem naučiť. Uvedomiť si to, že môžeš vidieť budúcnosť. Chcel si sa ma aj opýtať, prečo všetci tak uvažujú nad tým, čo povedal Desann.“
„Vieš čítať myšlienky?“
„Nie tak celkom, skôr dokážem pociťovať emócie a vidieť budúcnosť, preto môžem vedieť čo chceš povedať skôr než to povieš.“
„Ahá...“ povedal Jean nadhľadovým tónom.
„A prečo teda všetci nad tým uvažujú?“
„Pretože každý môže vidieť budúcnosť len obmedzene. Najlepší šermiari dokážu veľmi citlivo predvídať ťahy nepriateľa v boji dopredu len pár stotín sekundy, ale ja, Agdaris aj Desann dokážeme vidieť budúcnosť tak jasne aj niekoľko rokov. Obmedzenie máme len v bodoch, keď sa má prejaviť rozhodnutie bytosti s porovnateľnou mocou ako je tá naša.“
„Chápem, takže Desann mohol vidieť rozdielnú budúcnosť pred a po tom, čo si ty zmenil určité svoje rozhodnutie.“
„Správne. Nemýlil som sa keď som ťa považoval za nadaného. Máš potrebné vnímanie, aby si dokázal ovládnuť podobné schopnosti. Počas našej cesty ti budem prepožičiavať silu, aby si sa sám naučil utišovať svoju myseľ.“
„Myslíš niečo ako meditáciu?“
„Niečo také, ale meditácia počas činnosti. Keď v nej dosiahneš určitú prax, potom pre teba nadobudne význam aj meditácia v pokoji, pretože tá ti rozšíri vedomie do budúcnosti. Ale zo začiatku budeš musieť ovládnuť svoju prítomnosť.“ Jean pochopil presný význam Gilanusových slov. Nebolo pochýb, že doňho videl tak, aby vedel použiť presne tie slová, ktoré mu otvoria myseľ tomuto poznaniu. Jean si hneď uvedomil, akú nesmiernu pravdu má Gilanus a v momente dokázal upokojiť svoju mysel a vyvinúť oveľa väčšiu koncentráciu než obvykle. Dýchanie mu odrazu spôsobovalo neskutočný pôžitok. A keď sa rozhliadol po nehostinnej krajine, videl v nej akúsi svojskú skrytú krásu. Tak toto je tá meditácia počas činnosti, pomyslel si.
Dobrý Desann
Na druhý deň putovania mali všetci už lepšiu náladu. Ich mysle sa prispôsobili pochmúrnemu prostrediu Andalónskych pustín a rozhovorili prebiehali v oveľa príjemnejšom duchu.
„Meditoval som v pokoji. Nikdy som nezažil taký príjemný pocit ako po meditácií. Cítil som, že som oveľa silnejší, než som si vždy myslel, že som.“ Vravel Jean Gilanusovi.
„Začínaš spoznávať sám seba. To, čo ťa chcem naučiť, nebude pre teba nič nové. Práveže iba otvorím cestu bližšie k tebe samému, a ty sám prídeš na to, aké obrovské možnosti sa ukrývajú v tvojom vedomí.“
„Ako mám ďalej postupovať. Mám pocit, že teraz by som dokázal pochopiť všetko, čo mi vysvetlíš.“
„Pomáham ti svojou silou, ale musíš sa naučiť akumulovať ju sám v sebe. Čepať ju z iných sfér.“
„A aké sféry myslíš?“
„Sféry, do ktorých má naše vedomie prístup. Je ich mnoho, zatiaľ poznáš materiálnu.“ Pozrel sa Jeanovi do čierneho očného priezoru v helme. Na to vytiahol meč a objasnil: „Tento meč, vnímaš ho ako kov. Keď ti ho hodím....“ hodil meč a Jean ho pohotovo šikovne chytil do ruky. „... vnímaš jeho budúci pohyb a preto ho dokážeš chytiť. To je ďalšia sféra, ktorú bežne vnímaš, čas.“
„A aká je ďalšia.“
„Je to sféra príčin, akási sila. Keď držíš meč v ruke, cítiš že ním môžeš preťať materiál, ktorý má menej sily. Ale to je len povrchné vnímanie tejto sféry. Po hlbšej meditácií nad týmto poznaní, budeš s mojou pomocou cítiť, aj jeho magickú silu. Skús to!“ Jean pevne stiskol rukoväť meča v ruke a sústredil sa. Umelá inteligencia integrovaného počítača mu rozširovala vedomie o poznatky zvláštneho žiarenia, ktoré vychádzalo z meča, ale údaje boli zmätené. Udávali frekvencie pripomínajúce vedomie, a zároveň akoby na jeho myšlienky reagovalo toto vedomie vyžarovaním slabých dávok radioaktivity. „Aby si sa to naučil, musíš odpojiť technológiu zbroje. Tie informácie ti iba zastierajú poznanie tvojim vlastným vedomím. Stroj má citlivosť len na obmedzený rozsah vyžarovaných informácií. Ale ludské vedomie nie, len ho treba očistiť a zbaviť obmedzení.“ Jean deaktivoval umelé rozšírenie svojho vedomia, ale vtom ho ovládol pocit oslabenia. Pocítil akýsi smútok, chýbalo mu to, bez neurálneho prepojenia na senzory v zbroji sa cítil ako keby mu chýbala časť seba.
„To čo teraz cítiš, je slabosť, ktorú spôsobujú technológie, pretože veríš viac im, ako sám sebe. Medituj nad tým a zbav sa tejto svojej slabosti, potom sa ti otvorí vedomie poznaniu sféry príčin, až jasne uvidíš skutočnú moc tohto meča.“
„Chápem, potom pochopím odkiaľ sa tá moc berie a nájdem si k nej cestu, ako ju využiť.“ Gilanus sa usmial a pokynul hlavu na znak spokojného súhlasu. Z Jeana opadol nepríjemný pocit, ktorý mal po vypnutí zariadenia a naplnilo ho odhodlanie, pretože pociťoval ako sa mu otvára cesta k novým, dovtedy nepoznaným možnostiam.
Po celodňovom putovaní, keď sa začalo stmievať, založila družina táborák a začali pripravovať pokrmy.
„Myslím, že som na to prišiel. V meči bola zachytená príčina, ktorá spôsobuje vznik bleskov počas búrky.“
„Úžasné, to som nečakal.“ Preniesol Gilanus prekvapene.
„Prečo?“
„Pretože si dokázal spätne vyvolať pocit, ktorému si vtedy nerozumel, keď si dnes ráno držal môj meč. A dokázal si porozumieť a pocítiť túto pravdu.“
„A nielen to. Prišiel som aj na to, že v prírode tieto podmienky vznikajú na základe prírodných zákonov, ale ľudskému vedomiu na to stačí iba tá sila, vôľa.“
„Presne tak to je. Učíš sa skutočne rýchlo. Myslím, že už aj vieš, ako túto svoju silu vedomia doplniť a zveľadiť...“
„Myslím, že viem. Dokážem ju cítiť a počas meditácie ju dokážem ohýbať tak, aby prúdila do mňa z vesmíru. Cítim ju v nádychoch a výdychoch, keď mám stav podobný tranzu.“
„Áno. Ale po čase tréningu sa ju naučíš akumulovať automaticky na úroveň, ktorú objavíš počas hlbokých meditácií. Dávam ti na to dosť sily, aby si mohol pokračovať veľmi rýchlo. Onedlho jej budeš mať dosť, aby som ti ukázal, ako túto silu najefektívnejšie využiť.“ Celá družina počúvala ich rozhovor. Spokojne sa usmievali na Jeana, boli nadšený jeho pokrokom.
Esehan prehovoril svojim obvyklým šibalským tónom: „Myslím, že hovorím za všetkých, keď poviem, že nafúkaný Jeanov prejav vypustil mnoho pary za posledné dva dni. Jeho aura sa mení tak rýchlo, že onedlho bude rada na Andreyovi.“ Andrey akože jeho podpichnutie nepočul a poznamenal: „Som zvedavý, kedy sa stretneme s Desannom. Chýba nám tu skutočný vtipálek...“
Ďalší deň cesty dorazili ku zdanlivo neprechodnému hrebeňu hory. Po dňoch stúpania hore svahmi pustín sa dosstali do nesmiernej nadmorskej výšky. Gilanus ich upozornil, že jediná cesta ku čertovým kotlom vedie cez hrebeň, a že cesta cez neho bude vyžadovať maximálne úsilie, ale nikto neočakával horolezectvo.
„Tá stena vyzerá byť príliš plochá na šplhanie bez lana a vybavenia.“ Skonštatoval Jean.
„Vyliezol som už aj po horších.“ Odbil ho Esehan. Jean ostal prekvapený a obzrela sa po ostatných členoch družiny. Všetci vyzerali celkom vyrovnane s tým, že budú šplhať výšku mnoho desiatok metrov bez istenia lanom.
„Veď tam nie je o čo sa chytiť...“ Jeanov hlas znel prekvapene, možno až mierne zúfalo. No ako náhle sa jeho pohľad stretol s Gilanusovými očami, vedel že sa dozvie niečo nové.
„Už máš v sebe dosť nazberanej vlastnej sily, aby si ju mohol skúsiť prejaviť v praxy.“ Usmial sa naňho.
„Ako to myslíš?“
„Pocíť gravitáciu a povedz mi ako ju vnímaš.“ Jean zavrel oči a začal zhlboka dýchať. Po pár minútach sa jeho nohy odlepili od zeme a jeho telo levitovalo.
„Preboha!“ zvolal Esehan, keď to zbadal. Otočili sa aj ostatní dobrodruhovia, a len čo zbadali ako Jean levituje, začal Agdaris tlieskať. Pridal sa Chris a Jean prerušil koncentráciu kvôly ich potlesku. Cítil mierne rozpaky, ale hlavne šťastie. „To je až také jednoduché?“ spýtal sa Gilanusa, ale ten sa len srdečne zasmial a povedal: „Pochopil si silu, ktorou môžeš ovládať príčiny. Čím viac budeš nad tým meditovať, tým viac sily budeš mať, a aj príčiny vznikajúce v tvojej vôle vedomia.“ Len čo to Gilanus dopovedal, rozbehol sa oproti stene, prvých pár metrov dohora po nej vybehol, potom sa jeho nohy odpútali od steny a elegantne vzlietol úžasnou rýchlosťou na vrchol hrebeňa. Potom podobnú vec spravil Agdaris. Ostatní sa zatvárili otrávene, pretože museli šplhať. „To je neuveriteľné...“ povzdychol Jean.
„Pred chvíľkou ti prišlo neuveriteľné aj to, že budeme šplhať bez lana.“ Otočil sa naňho Esehan a úsmevne žmurkol. A mal pravdu. Teraz Jean nemal námietky šplhať, ani ho už neprekvapilo, ako rýchlo sa všetci vyšplhali úplne hore. Z hrebeňa mali krásny výhľad na údolie, nad ktorým sa vznášala para. Kopce boli prevažne skalnaté, miestami pokryté snehom a neúrodnou zeminou, ktorá bola riedko zarastená zakrpatenými úbohými stromkami. Údolie bolo obrovské, cesta dolu do doliny sa odhadovala na ďalšie dva dni cesty. Ale všetci nejak cítili, že tam dole je už ciel ich cesty.
„Áno, tam dole na vás čakám...“ ozvalo sa obďaleč od nich. No nikoho už neprekvapila projekcia syna temnoty.
„To máš tam dole armádu, ktorou nás chceš zastaviť?“ spýtal sa ho arogantne Andrey.
„Nechcem vás zastaviť násilím. Chcem aby ste pochopili, že vám chcem pomôcť. Ani ja ani vy nechcete, aby vyhynulo tvorstvo na tomto svete a preto vám chcem pomôcť.“
„O čom hovoríš, Desann?“ spýtal sa ho Gilanus. Znovu všetci cítili, ako im pri jeho slovách prešli zimomriavky po tele, čo značilo, že na tom čo hovorí, je určite niečo pravdou.
„Je jasné, že mi neveríte a ani nebudete. Ste natoľko zaslepení, že vo mne vidíte iba nepriateľa, a nie živú bytosť, rovnako ako vy. Moja vôľa o spojenectvo pramení práve z tejto našej spoločnej vlastnosti, ako vidíte.“
„Nie, teraz som to pocítil, ide ti len o to, aby si naspäť získal stratenú časť svojej moci.“ Povedal Agdaris a potlapkal sa po puzdre na opasku, v ktorom mal odloženú kocku s uskladnenou ektoplazmou.
„Stále ma nechápete správne, viac meditujte nad mojimi slovami. Buď sa ku mne pridáte, alebo zomrieme všetci... hahaha...“ zasmial sa a zmizol.
„On sa smial, keď pocítil náš strach. To je tá temnota.“ Povedal Jean neistým hlasom.
„Slabých ovplyvní a podmaní, silným dá pochopenie, tak ako teraz tebe.“ Poučil ho Jean.
„Iba sa mi to zdalo, alebo nám vážne syn temnoty ponúkal svojským spôsobom spojenectvo? Je to možné?“ spýtal sa Chris Agdarisa. Syn svetla odvrátil zrak a zamyslel sa: „Nerád to priznávam, ale som zmätený. Veľmi...“
„Viac než vtedy, keď si nás oboch v záchvate žiarlivosti šmaril do hnoja?“ Eshanova otázka ostal bez reakcie.
Koniec
„Dnes som mal víziu. Videl som ako Agdaris bojuje s Desannom.“ Oznámil Jean Gilanusovi tak, že ho počula celá družina.
„Videli sme to všetci...“ dodal Damon.
„Budúcnosť je jasná, nejasné sú nám len motívy toho, prečo s nami syn temnoty takto komunikuje.“ Povedal Markus. Gilanus mlčal.
„Nechcem s ním bojovať, ale keď to bude nutné tak ho porazím.“ Prehovoril Agdaris.
„Syn temnoty vie, že už nemá žiadnu šancu. Chytá sa aj posledného stebla trávy, ako správny topiaci sa.“ Poznamenal Andrey.
„Tak mu hodíme na záchranu skalu do hlavy...“ pridal Esehan a Jean sa zarehotal kovovým smiechom vychádzajúcim z reproduktorov v jeho helme.
Už boli takmer v údolí, kde sa údajne nachádzajú Čertove kotle. Avšak temný zlovestný súmrak ohlasoval príchod čiernej noci, a preto sa museli znovu utáboriť.
„Zajtra budeme na mieste. Desann nás tam už čaká a nebude sám.“ Prehovoril konečne Gilanus.
„Bude tam mať na nás skutočne pripravenú armádu?“ spýtal sa Andrey.
„Bude ich dosť...“ odvetil mu Damon popri tom, ako obhrýzal opečenú kukuricu a Gilanus prikyvoval.
„Ak má dôjsť k boju, tak ja proti nemu v súboji muža proti mužovi.“ Oznámil Agdaris.
„Ale topiaci, čo sa stebla chytá nebude chcieť férový súboj, hlavne keď máš kus jeho moci za opaskom.“ Správne postrehol Jean.
„Myslím, že jeho armáda nás tiež nezastaví, keďže je na našej strane Gilanus.“ Povzbudil družinu Markus.
„Presne tak!“ dodal Andrey.
Muži sa najedli a odobrali sa k odpočinku. Jean ešte meditoval a nasával silu zo sfér vesmíru. Vtom počul vo svojej hlave Gilanusov hlas, ako mu hovorí aby vytiahol svoju pulznú pušku. Jean otvoril oči, a zahliadol Gilanusov pohľad, ktorý hovoril: „Áno, počuješ ma správne.“ Ale pritom nepovedal ani slovo. Vnútorné slová hovorené Gilanusovým hlasom mu radili, aby skúsil spútať do svojej pušky nejakú príčinu. Jean najprv nechápal, ale ako držal v rukách zbraň, pocítil ako sa do nej prelieva časť jeho sily. Cítil že mu Gilanus pomáha s týmto procesom. Bol z toho až vystrašený, pretože cítil, ako veľmi ho tento jav vyčerpáva, ale Gilanusov hlas čo mu znel v hlave, mu hovoril aby sa upokojil a nebál sa tejto zvláštnej únavy. Po chílke, bol Jean unavený ako nikdy. „Dokázal som to...“ povzdychol vyčerpane.
„Áno, som na teba hrdý. Odteraz sa v tvojej puške obnovuje energia neporovnateľne rýchlejšie.“
„Teraz to chápem ešte viac, cítim ako sa mi pomaly načerpáva späť stratená sila. Ale ostane tá sila v puške navždy?“
„Nie, iba dovtedy dokedy má, a to niekedy môže byť aj tisícky rokov.“
„Nechápem ako som takú jednoduchú vec nemohol kedysi dokázať. Ani len som netušil...“ Gilanus sa zasmial a povedal niečo o tom, že to tvrdí každý neofít, keď prvýkrát enchantuje zbraň magickou mocou. „Teraz sa choď vyspať, doplniť hladinu sily doplna, nech si zajtra pripreavený, nech nás už čaká čokoľvek.“
Nad ránom sa spustil silný dážď, ktorý všetkých predčasne zobudil. Gilanus, keď sa prebral, odklonil smer dažďa, aby nepršalo na družinu. Hoci bola ešte tma, všetci už boli hore, a preto vyrazili na cestu skôr. Celú cestu síce pršalo, ale kvapky dažďa vždy tesne míňali dobrodruhov.
„Ešte keby si tak vedel vysušiť to hnusné bahno...“ poznamenal Esehan a zanadával, keď si z čižmu zotrel obrovské nalepené blato. Všetci však mali vážnu náladu. Cítili ako na nich čaká mocný syn temnoty. Jeho aura vyžarovala nepokoj do obrovskej vzdialenosti, ktorou niekoľko desiatok kilometrov určite boli.
„Ani ja s vami nechcem bojovať, ale budem keď mi nedáte na výber.“ Znovu sa zjavila Desannova projekcia pred družinou.
„My to vidíme rovnako.“ Odvetil mu Markus.
„Onedlho sa stretneme...“ povedala projekcia syna temnoty a zmizla v hmle pochmúrneho rána. Družina kráčala ďalej vstriec osudu.
„Trápi ťa niečo?“ oslovil Jeana Gilanus.
„Táto zbroj. Prečo ju mali v mojej dobe na sebe nepriatelia. Je to predsa zbroj tajnej organizácie Kamenná päsť, a oni sú jej bojovníkmi tiež.“ Ukázal na družinu.
„To Desannovi sa podarilo zmanipulovať všetky stvorenia svetla, keď sa mu podarilo ovládnuť bránu času. Ale to už sa stať nemôže, zmenili sme to. Bojovníci Kamennej päste už nebudú bojovať pre falošné ideály.“
„Čo to znamená? Že keď sa vrátime do roku 2020, tak už nebude boj vo Vatikáne taký ako som ho zažil? Čo všetko bude inak?“
„To neviem. Ten rok mi naháňa strach, veď vieš prečo. Viem len to, že výsadok teba a tvojich vojakov mal moc zabrániť zlu, ktoré vás tam bude čakať. Ale podarilo sa mi zachrániť len teba. Vtedy sa do toho zaplietli aj bojovníci skorumpovanej Kamennej päste, proti ktorým ste nemohli mať šancu. Teraz budú naše šance väčšie. Urobil si aj obrovský pokrok v ovládnutí samého seba. Bude to teraz na nás dvoch. Ale zatiaľ sa sústreďme na súčasnú úlohu.“ Jean chápavo pokývol hlavou. Pokračovali ďalej a o necelé tri hodiny dorazili na obrovskú pláň dole v údolí. Stálo na nej zoradených niekoľko desiatok drówskych bojovníkov. Menšia armáda. Nad armádou sa vysoko vo vzduchu vznášalo čierne okrídlené stvorenia.
„Preboha, to je drak?!“ zvolal Jean v prekvapenom úžase zmiešanom so zdesením.
„Áno, už veríš aj na princa Bajaju, že? Hehe...“ vyriekol Markus pobavene a Jean sa trpko zasmial. Vzápätí sa otočil Esehan s nechápavým pohľadom, ale obrovský paladin len s nevinným úsmevom pokrčil ramená.
Drak začal prudko klesať, a keď pristál asi tucet metrov pred družinou, všetkých ovial prudký nápor vetra. Všetci okrem Jeana si reflexívne zakryli oči, aby ich uchránili pred prachom, ktorý zdvihli drakove krídla.
„Vítam vás u čertovho kotla!“ zvolal na nich Desann, ktorý sedel drakovi na chrbte. „Videl som budúcnosť, ale stále radšej nezvyklo navrhujem rozhovor. To sa predsa patrí medzi inteligentnými bytosťami.“
„O čom chceš hovoriť?“ zvolal naňho Agdaris.
„O Gilanusovom strachu z roku 2020!“
Družina sa otočila na Gilanusa, ale ten stále uprene hľadel smerom ku Desannovi a sebaisto zvolal späť: „Čo vieš o tom roku?!“
„Viem viac než ty! Viem, že mi dvaja nie sme jediní, kto v tomto svete používa cestovanie v čase, aby dosiahol svoje ciele!“
„O kom ďalšom hovoríš?!“
„Ty vážne nevieš?“ spýtal sa posmešne. Gilanus mlčal, čakal na odpoveď. Desann medzitým zoskočil z drakovho chrbta vo výške asi desať metrov. Jean si všimol, ako jeho telo spomalilo pád tesne nad zemou. Desann vykročil neozbrojený smerom ku družine. Markus, Andrey a Chris preistotu vytiahli svoje meče.
„Tie meče môžete zatiaľ schovať chlapci...“ povedal smerom ku nim nepredstieranou ľahostajnosťou.
„Čo chceš?! Vedú tieto tvoje reči k niečomu?“ spustil naňho Agdaris s kontrolovaným hnevom v hlase.
„Ale no, veď nemusíš byť hneď taký hrubý, syn svetla. Myslel som, že tu boh Gilanus, by konečne ocenil mier a spoluprácu medzi stvoreniami svetla a temnoty...“ Desann prešiel pohľadom na Gilanusa. Agdaris sa naňho takisto otočil v očakávaní, čo mu na to povie.
„Rovnováha nie je spolupráca, akú ty očakávaš! Stvorenia svetla sa nepodrobia stvoreniam tmy!“ povedal Gilanus.
„Ale ty si asi neuvedomuješ, že nemáte na výber...“ povedal Desann s nehoráznou protivnosťou, ktorá všetkých dožierala, pretože hoci tu bol na drakovi s armádou, členovia družiny si jasne uvedomovali, že v boji by mali jednoznačne navrch.
„Prečo by sme nemali mať na výber?!“ ozval sa Esehan.
„Pretože ak keď ma zabijete, tak sa reinkarnujem o tisíc rokov. A to čo má prísť v roku 2020 príde tak či tak, pretože oni to tak zariadili. Nech už urobíte hocičo, aj tak pochopíte, že temnota je to, z čoho sme vznikli mi všetci, aj vy!“
„A čo je to teda, to čo má prísť v roku 2020? Pouč nás, zjavne vieš toho oveľa viac než my!“ vyzval ho Gilanus.
„Hehe, takže ty to vážne nevieš. Mám teda navrch ja, aspoň v poznaní....“ odvetil Desann zastreným hlasom, ktorý zase vyvolal u členov družiny zimomriavky.
„Máš možnosť nás teda poučiť, počúvame ťa...“ povzbudil ho Agdaris.
„Aj tak mi nebudete veriť, ale budíš! V roku 2020 sa na tento svet vrátia naši stvoritelia. A vtedy zistíte, že to nie sú žiadne stvorenia svetla, ako sami seba titulujete vy pokrytci!“
„Tak nám povedz, prečo sa chceš s nami spojiť, prečo by sme ťa nemali bez váhania zabiť!“
„Pretože oni prísť nemusia, spoločne im v tom môžeme zabrániť!“
„A prečo by si im v tom zrovna ty chcel zabrániť?“ ozval sa Damon.
„A prečo nie?“ Táto protiotázka ich všetkých zmiatla. Desann sa dramaticky otočil ku družine chrbtom a urobil pár krokov, kým sa znovu otočil ku pozorne počúvajúcim paladinom. Ale prerušil ho Jean a pokojným hlasom povedal: „Pretože on chce moc namiesto nich...“ A Gilanus a všetci z družiny dali letmým pokývnutím najavo súhlas.
„Takže boj? Máte ho mať!“ zvolal Desann a rozbehol sa proti Agdarisovi. V krátkom okamžiku dopadali na seba čepele ich mečov. Rovnako pohotovo vytiahol Jean pulznú pušku a odstreľoval už z diaľky jedného drówa po druhom. Ostatní členovia družiny ho kryli, aby sa k nemu drówovia nedostali k boju nablízko a on ich krásne ostreľoval. Gilanus sa premorfoval na obrovského strieborného draka, a rozdával si to na férovku s Desannovým čiernym. Šli si čelusťami po krkoch a drápmi na krídlach si škriabali do trupov. Bolo to jedno veľké tanečné predstavenie, ale strany boli pomerne vyrovnané. Aj keď drówska armádu hneď zo začiatku utrpela straty desiatky mužov. No po chvíle boja pociťovali muži z družiny únavu. Po každej desiatke drówov, ktorý padli pod zbraňami a Damonovou bojovou mágiou, sa prirútila ďalšia desiatka a za ňou ďalšia a ďalšia. Jeanovi sa dokonca vybila pulzná puška, hoci sa v nej dobíjala energia omnoho rýchlejšie, mikrofúzny akumulátor bol preťažený, tak ju musel vymeniť za dva meče scimitare, ktoré zdvihol zo zeme po mŕtvych drówskych rytieroch. Sám však ostal prekvapený, ako jednoducho s nimi vykrýval útoky a rozdával smrtiace rany, pričom boj s mečom nikdy netrénoval. „Pekne!“ zvolal naňho Esehan s úsmevom počas boja, a Jean mu opätoval povzbudenie úsmevom. Vedel, že Esehan jeho úsmev pocítil, hoci ho nemohol pod helmou vidieť. Boj pokračoval, a hoci drówov ostávalo len polovica, členovia družiny cítili ako im sily dochádzajú. Vtom ich morálne oslabilo, keď zbadali ako Damonova hlava spadla z na zem, a po nej sa nemotorne zošuchlo i jeho telo. „Gilanus!!“ zakričal Andrey s hnevom v hlase. Strieborný drak sa strhol a pohliadol zo vzduchu nadol na bojisko. Čierny drak využil jeho nepozornosť a zahryzol sa mi priamo do krku. No strieborný drak sa naňho zvalil a rútili sa spoločne ako čiernobiele klbko smerom k zemi, priamo medzi bojujúcich. „Uskočte!“ zvolal Agdaris na družinu. Po dopade sa nad zemou zdvihlo mračno prachu. Nebolo vidno na špičku meča, ale boj pokračoval. „Dostal to Markus!“ zakričal nahnevane Andrey. A skutočne. Pod obrovskými telami spadnutých drakov ostalo pochovaných zo desať drówov, ale spoločne s nimi aj udatný paladin velikán. „Aj Chris!“ zakričal Jean. Na jeho reproduktorový hlas sa strhol Agdaris, a takmer sa mu to stalo osudným, pretože ho zasiahla Desannova čepeľ. Zbroj ju s veľkej časti zdržala, ale vtom si Agdaris všimol meč, ktorý Desann používal. Bol to Kaishian III. „Nebol zničený, nič nevieš urobiť poriadne!“ zakričal naňho pohŕdavo syn temnoty.
Draci sa pomaly zdvihli zo zeme a pokračovali v hašterivom súboji. Tentokrát však Gilanus chytili hlavu čierneho draka do svojich čeľusti a z tlamy mu vytryskol prúd čistej bielej energie. Hlava čierneho draka bola premenená na spálený uhoľ, pozostatok jeho lebky. Potom sa Gilanus vrátil do humanoidnej podoby a pomohol mágiou ostatným členom družiny dobiť zbytok drówskej armády. Družina prestala bojovať. Ostal len Desann a Agdaris. „Tak a teraz ma musíš popraviť, syn svetla!“ povedal Desann a odhodil Kaishian Agdarisovi k nohám. Agdaris zapochyboval. Očakával nejaký trik. „Nie, nie je to žiaden trik. Toto je dôkaz, že všetci sme temní!“ povedal Desann pokojným avšak pohŕdavým tónom a klesol na kolená. Agdaris k nemu pomaly pristúpil. Členovia družiny sledovali čo urobí. Agdaris sa otočil, aby zočil ich pohľady a videl v nich súhlas. Potom sa pozrel na bojisko a tam zbadal mŕtvolu svojho vnuka.
„Do toho Agdaris!“ zakričal naňho povzbudivo Esehan.
„Áno, do toho! Pre mňa je smrť zase len nový začiatok, hehe!“ zasmial sa Desann, ale jeho smiech už vychádzal z hlavy oddelenej od tela. Agdarisova rozžeravená čepeľ prepálila krk syna temnoty dokonalou kauterizáciou.
„Nový začiatok, to hej, ale už navždy budeš slabší než svetlo...“ preniesol Agdaris a potlapkal sa po puzdre s ektoplazmou.
Agdaris, Gilanus, Jean, Esehan a Andrey stáli nad hrobmi ich padlých spoločníkov. Spočinuli na ich počesť v dlhej meditácií nad ich životmi. Uctili ich hrdosť a statočnosť, no nemohli ostať trúchliť, nemohli si dovoliť dlhšie odkladať nastávajúce rozhodnutie. Prešli cez pole pokryté mŕtvymi drówmi a približne o dvesto metrov za ním, našli to čo hľadali. Čertov kotol.
„Možno toto je nástroj, ktorým naši stvoritelia manipulujú časom. Možno sme im mali prinieť tú ektoplazmu, aby sme ich prebudili a privolali späť...“ zamyslel sa Andrey nahlas.
„Tak to presne je.“ Povedal pokojne Gilanus.
„Takže toto naše úsilie bolo márne?“ spýtal sa Andrey.
„Nie, porazili sme syna temnoty.“ Odvetil Agdaris.
„A máme teraz šesťsto rokov, aby sme sa pripravili na jeho návrat.“ Doplnil Esehan.
„Správne. A aby sme zmocnili tajnú Kamennú päsť, ktorá bude navždy chrániť toto tajomstvo spolu s ektoplazmou syna temnoty.“ Dodal Gilanus.
„Myslíte, že Desann rátal s tým že zomrie, ale že mi urobíme tú chybu a prebudíme našich stvoriteľov?“
„Na tom už teraz nezáleží, pretože vedel, že tento boj prehral, skôr než začal.“ Vravel Agdaris. Gilanus sa otočil na Jeana a spýtal sa: „Pripravený na návrat?“
„Viac než by som kedy čakal, že budem...“
„Potom sa s vami lúčim na dobu neurčitú.“ Preniesol Gilanus smerom k trojici bojovníkov Kamennej päste. Nastavil parametre na zápästnom počítači a obaja zmizli v záblesku nepríjemne oslepujúceho bieleho svetla.
Odvtedy už nikto z nich troch Gilanusa nestretol.
Časť III.: Dcéra Tmy
