Bolesť, ty si moja múza,
mám ťa, lebo stále dúfam.
Dúfam, možno verím, viem,
že démonov tvojich rozbijem.
Tiene dní a svetlá nocí,
vo svojich snoch behám bosí.
Vždy sa bojím, vždy aj plačem,
keď vo sne vždy do priepasti,
a z priepasti domov skáčem.
Hoci sny ma desia, ničia,
"Šanca!" Hlasy v mojej hlave kričia.
Snívam, že je zahodená,
snívam, že si prebudená,
láska moja znovuzrodená.
A stále len čas a silu,
vidím ťa všade každú chvíľu.
Bolesť by som nechal všetku,
sa srdci mám tmavú smietku.
Sny mi kážu ísť a sám,
lenže srdce už nedám...
Tak spokojne by som žil,
slobodu si osladil.
To však nejde, lebo oheň,
prebudil náš omen.
napísané: 5.11.2009
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
2 komentáre:
Proste nádhera...Nádych dekadencie, ktorú mám rada...Témy, ktoré sa ma dotýkajú...Ešte nikdy som nečítala tak dobré básne! A to že som už básne čítala! Nedá sa to vyjadriť slovami...
Zverejnenie komentára