Kríž zmeny je v každom.
Zachytiť sa oň musíš,
vždy keď padáš voľným pádom,
keď sám sebe, človek, sa hnusíš.
Rezal som ho do seba,
keď duša kričala: "Nie!"
chcel som už ísť do neba,
opustiť peklo, trápenie...
Rezal som si ho do srdca,
pri myšlienke na mamu,
aj na otca.
Pri predstave, vidine, či sne,
ktorému som bol porotca.
bolesť, ktorú som vtedy musel,
v mne lásky. Svätej.
Ani smrti báť sa nesmel,
Satan, ty sa nesmej!
Splatiť dlhy voči predkom,
dané potenciálom,
bez potreby davov, poklôn.
Zomrieť žobrákom, či kráľom.
A teraz opäť sa rútim
do ďalšej jamy levovej.
Opäť nedobrovoľne smútim,
po smútku najlepšie bojujem.
Vidím, cítim, aj počujem,
cudzie hlasy a životy,
tak ako ona, v dušiach cestujem,
opravujúc tragické osudy.
V znamení vážky znovuzrodený,
hoci sa minulosť vracia,
posledný krát, či už zranený.
Teraz hneď? Všetko sa stráca...
Každý deň ráno do Slnka hľadím,
hľadám v ňom náhradu za teba.
Kdeže si, môj milovaný Lev?!
Ak spolu nebudeme, teším sa už do neba.
Dovtedy sa kríž zajazví,
ty prezrieš - ja budem jasný.
Moje srdce, jazvou otvorené,
domov ma volá,
cez brány odpečatené...
Ψ
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára