Moje tvoje medvedie ilúzie

Pýtam sa prečo,

hoci nečakám na odpoveď.

Prinajlepšom očakávam tú:

"lebo medveď"



Načo si tu bola,

keď bola si len lož?

Ilúzia je jemné slovo,

vo vrecku otvára sa nôž...



Láska nebolí, ja viem.

Čo bolí, je ilúziou,

to každému poviem.

No aj popri bolesti a smútku,

cítim srdcom pravdu:

Stabilnú, zemitú. Nie vratkú...



Načo toľko slov, lží a bolestí?

Bolí to aj popri pravde,

do špiku kostí.



Spoznal som ťa takú, aká si bola,

milujem ťa iba večnú,

skrížiť sa voči sebe, bola nevôľa,

"pravdu" priečnu

si zasiala.



Kto seje vietor,

ten žne hnev,

niekto má Teslov motor,

niekto je len lev.

Čo stratil som?

Stále strácam!

Čo videl som tvojimi očami,

sám v sebe nenachádzam.

A hoci mi chýbali tie moje,

poslúžili nám obom,

aj keď spôsobovali boje?



Keď nebo aj peklo si vybudujú výťah,

až vtedy to bude jedno,

až vtedy tvoju lož zvítam.



Dusím sa tým, čo som videl,

ešte sa chcem nadýchnuť...

Posledný raz, nech trvá navždy,

nech už rada na mňa príde!

Smrť. Opäť mi vraciaš chuť.

V chatrči na čistine

Láska ešte nikomu neublížila,

vždy v mieri sama v chatrči žila.

V chatrči pri lese,

kúsok od bystrinky

a pár krokov od nej

nádherné čistinky.

Na čistinkách kvety

a v lupeňoch kvetov vída

ona vždy nové svety.

Každá jar nové pridá,

zima zahubí.

Biele sú vtedy čistinky,

Smrť sa zazubí:

svetom kvetov koná dožinky...



"Nie si zlá!" kričí tá z chatrče.

No ani spoza okencie

v zime nevystrčí paprče.

Krížová jazva

Kríž zmeny je v každom.

Zachytiť sa oň musíš,

vždy keď padáš voľným pádom,

keď sám sebe, človek, sa hnusíš.



Rezal som ho do seba,

keď duša kričala: "Nie!"

chcel som už ísť do neba,

opustiť peklo, trápenie...

Rezal som si ho do srdca,

pri myšlienke na mamu,

aj na otca.

Pri predstave, vidine, či sne,

ktorému som bol porotca.

bolesť, ktorú som vtedy musel,

v mne lásky. Svätej.

Ani smrti báť sa nesmel,

Satan, ty sa nesmej!



Splatiť dlhy voči predkom,

dané potenciálom,

bez potreby davov, poklôn.

Zomrieť žobrákom, či kráľom.



A teraz opäť sa rútim

do ďalšej jamy levovej.

Opäť nedobrovoľne smútim,

po smútku najlepšie bojujem.



Vidím, cítim, aj počujem,

cudzie hlasy a životy,

tak ako ona, v dušiach cestujem,

opravujúc tragické osudy.

V znamení vážky znovuzrodený,

hoci sa minulosť vracia,

posledný krát, či už zranený.

Teraz hneď? Všetko sa stráca...



Každý deň ráno do Slnka hľadím,

hľadám v ňom náhradu za teba.

Kdeže si, môj milovaný Lev?!

Ak spolu nebudeme, teším sa už do neba.



Dovtedy sa kríž zajazví,

ty prezrieš - ja budem jasný.

Moje srdce, jazvou otvorené,

domov ma volá,

cez brány odpečatené...
Ψ

Srdečný prezervatív

V spletitosti myšlienkových negatív

na srdci nosím

prezervatív.

Hoci to znie šalamúnsky,

niet horšej choroby

než strach z lásky....

Liečiť láskou?

V každom stupni?

Nesplietol som si ho s nádchou,

je medzi ženami

aj mužmi.



Pre čí pocit?

Pre ten vlastný?

Keď plače...

Ako mám byť šťastný?

[smiech]

Je to hriech.



Láska, čo hory prenáša;

nielen hory, aj karmy.

Ona plač neznáša,

nekúpiš ju darmi.

Sľubmi spútať nejde,

len láskou,

v Bohatstve či Biede.