Smutná krása

napísané: 5.11.2009



Neviem kto je to.

Zima sa blíži,

a teším sa na leto,

chcem sa s ňou zblížiť.

Viem, že ju poznám,

vyzerá ako niekto,

komu sa rád rozdám,

na srdci mám smietku...



Snívam, že môj život, srdce,

nevyplýtvam naprázdno,

pretože jej smutná krása

pripomína moje dno.

To nie je však žiadna chyba,

len necíti to čo vidím,

láske predsa nič nechýba,

každej radosti sa chytím.



Spolu môžme držať oheň,

zapáliť sa vodou chladnou,

po oblakoch chodiť spolu,

a či padať spolu pod zem.

To je jedno, nezáleží,

láska len pravde náleží...

Ohnivé sny

Bolesť, ty si moja múza,

mám ťa, lebo stále dúfam.

Dúfam, možno verím, viem,

že démonov tvojich rozbijem.



Tiene dní a svetlá nocí,

vo svojich snoch behám bosí.

Vždy sa bojím, vždy aj plačem,

keď vo sne vždy do priepasti,

a z priepasti domov skáčem.

Hoci sny ma desia, ničia,

"Šanca!" Hlasy v mojej hlave kričia.

Snívam, že je zahodená,

snívam, že si prebudená,

láska moja znovuzrodená.



A stále len čas a silu,

vidím ťa všade každú chvíľu.

Bolesť by som nechal všetku,

sa srdci mám tmavú smietku.

Sny mi kážu ísť a sám,

lenže srdce už nedám...

Tak spokojne by som žil,

slobodu si osladil.

To však nejde, lebo oheň,

prebudil náš omen.



napísané: 5.11.2009

Moje tvoje medvedie ilúzie

Pýtam sa prečo,

hoci nečakám na odpoveď.

Prinajlepšom očakávam tú:

"lebo medveď"



Načo si tu bola,

keď bola si len lož?

Ilúzia je jemné slovo,

vo vrecku otvára sa nôž...



Láska nebolí, ja viem.

Čo bolí, je ilúziou,

to každému poviem.

No aj popri bolesti a smútku,

cítim srdcom pravdu:

Stabilnú, zemitú. Nie vratkú...



Načo toľko slov, lží a bolestí?

Bolí to aj popri pravde,

do špiku kostí.



Spoznal som ťa takú, aká si bola,

milujem ťa iba večnú,

skrížiť sa voči sebe, bola nevôľa,

"pravdu" priečnu

si zasiala.



Kto seje vietor,

ten žne hnev,

niekto má Teslov motor,

niekto je len lev.

Čo stratil som?

Stále strácam!

Čo videl som tvojimi očami,

sám v sebe nenachádzam.

A hoci mi chýbali tie moje,

poslúžili nám obom,

aj keď spôsobovali boje?



Keď nebo aj peklo si vybudujú výťah,

až vtedy to bude jedno,

až vtedy tvoju lož zvítam.



Dusím sa tým, čo som videl,

ešte sa chcem nadýchnuť...

Posledný raz, nech trvá navždy,

nech už rada na mňa príde!

Smrť. Opäť mi vraciaš chuť.

V chatrči na čistine

Láska ešte nikomu neublížila,

vždy v mieri sama v chatrči žila.

V chatrči pri lese,

kúsok od bystrinky

a pár krokov od nej

nádherné čistinky.

Na čistinkách kvety

a v lupeňoch kvetov vída

ona vždy nové svety.

Každá jar nové pridá,

zima zahubí.

Biele sú vtedy čistinky,

Smrť sa zazubí:

svetom kvetov koná dožinky...



"Nie si zlá!" kričí tá z chatrče.

No ani spoza okencie

v zime nevystrčí paprče.

Krížová jazva

Kríž zmeny je v každom.

Zachytiť sa oň musíš,

vždy keď padáš voľným pádom,

keď sám sebe, človek, sa hnusíš.



Rezal som ho do seba,

keď duša kričala: "Nie!"

chcel som už ísť do neba,

opustiť peklo, trápenie...

Rezal som si ho do srdca,

pri myšlienke na mamu,

aj na otca.

Pri predstave, vidine, či sne,

ktorému som bol porotca.

bolesť, ktorú som vtedy musel,

v mne lásky. Svätej.

Ani smrti báť sa nesmel,

Satan, ty sa nesmej!



Splatiť dlhy voči predkom,

dané potenciálom,

bez potreby davov, poklôn.

Zomrieť žobrákom, či kráľom.



A teraz opäť sa rútim

do ďalšej jamy levovej.

Opäť nedobrovoľne smútim,

po smútku najlepšie bojujem.



Vidím, cítim, aj počujem,

cudzie hlasy a životy,

tak ako ona, v dušiach cestujem,

opravujúc tragické osudy.

V znamení vážky znovuzrodený,

hoci sa minulosť vracia,

posledný krát, či už zranený.

Teraz hneď? Všetko sa stráca...



Každý deň ráno do Slnka hľadím,

hľadám v ňom náhradu za teba.

Kdeže si, môj milovaný Lev?!

Ak spolu nebudeme, teším sa už do neba.



Dovtedy sa kríž zajazví,

ty prezrieš - ja budem jasný.

Moje srdce, jazvou otvorené,

domov ma volá,

cez brány odpečatené...
Ψ

Srdečný prezervatív

V spletitosti myšlienkových negatív

na srdci nosím

prezervatív.

Hoci to znie šalamúnsky,

niet horšej choroby

než strach z lásky....

Liečiť láskou?

V každom stupni?

Nesplietol som si ho s nádchou,

je medzi ženami

aj mužmi.



Pre čí pocit?

Pre ten vlastný?

Keď plače...

Ako mám byť šťastný?

[smiech]

Je to hriech.



Láska, čo hory prenáša;

nielen hory, aj karmy.

Ona plač neznáša,

nekúpiš ju darmi.

Sľubmi spútať nejde,

len láskou,

v Bohatstve či Biede.

Žltý klam (Opýtaj sa na mňa Boha)

1. Legionár a terapeutka

Svet opäť nadobúdal tie známe žlté, červené a sivé farebné tóny, tak ako to zvykne v ranných hmlistých hodinách začiatkom jesene. A ja som iba bezmocne ležal na posteli. Ochrnutie celého tela je moja diagnóza, ktorú znášam už takmer rok. Čoskoro sa má zjaviť opatrovateľka a tak sa venujem tej najduchaplnejšej činnosti, akú dokážem. Vyzerať z okna do korún briez, ktoré sú vysadené v našej obrovskej záhrade. Už si ani pomaly nepamätám, ako záhrada vyzerá. Napriek tomu, že mi je najmenej raz denne núkané, že ma zoberú von na vozíčku, razantne tieto ponuky odmietam. Ešteže dokážem hovoriť. No nanešťastie bývam na Slovensku, takže moje žiadosti o eutanáziu sú ignorované s veľmi čistým svedomím mojich rodinných príslušníkov. Konár brezy zašuchotal o okenicu, hmla sa pomaly rozplývala. Na hodiny výhľad nemám schválne, no odhadoval som čas na približne sedem hodín. Opatrovateľka tu už mala predsa byť, mal som zvláštny pocit, ktorý mi zužoval hrdlo. Cítil som, že sa niečo deje. Prvý krát po dlhej dobe pociťujem, niečo ako strach, ale je to veľmi iracionálny pocit. No vtom počujem od chodby kroky, niekto kráča horu po starých schodoch. No kroky sú rýchlejšie a svižnejšie než kroky starej opatrovateľky Ireny. Dvere do mojej izby sa otvoril a dovnútra vstúpila mladá žena, chudá a nízka postava, bruneta, tmavé divoké oči a tak trochu záhadný, no na prvý pohľad srdečný úsmev.
„Ahoj! Ty si Jaro, však?“ prihovorila sa mi. Kývol som. „Irena vravela, že rozprávať dokážeš...“ zasmiala sa.
„Prepáč, ale kto si?“ trochu mi zabehlo, takže som sa pri mojich slovách rozkašľal.
„Vedela som, že máš pekný hlas! Volám sa Karla, pár dní budem zastupovať Irenu.“ Jej úsmev sa nedal opätovať, hoci bol okúzľujúci, priam čarovný.
„Čo je s Irenou?“ Karlin pohľad sa zmenil na nesmierne súcitný.
„Je mi to ľúto. Bola obeťou teroristického útoku.“ Hľadela mi do očí, akoby v nich hľadala náznak ľútosti či smútku. Nenašla ani jedno z toho.
„Dobre. Máš potrebné kvalifikácie?“
„Som viac než kvalifikovaná.“ Opäť sa usmiala, vôbec nebola nervózna z môjho pohľadu. Vlastne sa mi zdala preveľmi atraktívna, no o to väčšiu nenávisť som v sebe precítil. O to viac som chcel jednoducho umrieť a nechať tak.
„Čo to znamená, že si viac než kvalifikovaná?“ Zdala sa mi byť skutočne omnoho kvalifikovanejšia než Irena, pretože akokoľvek nevrlý tón som mal, stále mi ho opätovala úsmevom. Ale nie tým nacvičeným, ale úprimným, od srdca. No ale to vraj vedia aj štetky v Hong-Kongu, v ich očiach je vraj skutočný úprimný obdiv a úcta voči klientovi. To mi spomínal kamarát Alexej, bývalý kolega zo Spec-Naz. Zahynul na rovnakej misií, ako som ja ochrnul. Hnev...
„Mám kvalifikáciu na sedem druhov masáží, pracujem s liečivými energiami a som aj certifikovaná terapeutka.“
„Terapeutka?“ O práci s energiami viem svoje, dlhú dobu som sa venoval hermetizmu a kabale, predtým než som vstúpil do légii.
„Práca s podvedomím, ktorá sa volá „metóda MAŽ“. Je to inovatívna metóda, ak chceš môžem ti urobiť terapiu. Potenciál metódy je zrejme neobmedzený. Vlastne je obmedzený iba našou vierou. Takže je možné, že by si aj mohol začať chodiť...“ Vtom som vybuchol smiechom. To, že by som mohol začať chodiť, tak tomu verím ešte menej než existencii Boha. No ani môj výbuch smiechu jej nevymazal ten jej úsmev. Musel som si sám sebe priznať, že ma to zaujímalo oveľa viac, než som dal najavo svojou poznámkou:
„To istotne. A ja som Bruce Lee.“
„Tvoj pesimizmus nie je namieste, hoci nechcem ti dávať falošné nádeje... Keď budeš veriť, môžeme spolu dokázať aj nemožné.“ Pri tejto vete sa mi zazdalo, že jej úsmev nadobudol nový rozmer, popri tom, ako mi na mojom mohutnom bicepse praktizovala preventívnu masáž proti preležaninám. Výstrih tiež nemala najhorší, avšak erekciu som nedostal. Nemožné sa proste nekonalo. No aj tak som si všímal jej ladné pohyby, ktoré neboli pózerské a prázdne, ale prekypovali jej energiou, jej osobnosťou. Bol som tomu rád - bol som rád Karle. Skromné modré šaty s kvetinovým vzorom, jemné tiene na očiach, žiaden mejkap, krásne biele zuby a úzke, trochu drzo pôsobiace pery. Ťažko sa jej dal odhadnúť vek, niekedy by som jej odhadoval okolo dvadsiatky, inokedy tridsať a občas pôsobila dojmom starenky, ktorá toho v živote zažila až príliš veľa.
„Zdáš sa byť úplne fit. Samozrejme až na to ochrnutie.“ Usmiala sa na mňa šibalsky. Vôbec ma neľutovala. Stará Irena bola oproti nej v prejave chladná, ale ja som vedel, že sa tým prejavom iba snažila nedať najavo podvedomú ľútosť voči môjmu postihnutiu. Táto Karla voči mne necítila žiadnu ľútosť. Nechcem tým povedať, že by bola krutá alebo nebodaj nemilosrdná, práve naopak, nesmierne súcitná. Jej milé doberanie ma odpútalo od nenávidenia mojej súčasnej existencie. O to horšie to však bolo, keď po obede odišla.
Tešil som sa na piatu hodinu. Po dlhej dobe som sa na niečo tešil. Na niekoho. Preklínal som, že som si približne pred mesiacom nechal odniesť hodiny. Potom som zaspal.

Bolo nás presne desať mužov. Sprevádzali sme nákladný automobil prevážajúci múku a antibiotiká do strediska humanitárnej pomoci severne od Mogadiša v Somálsku. Muži boli usadení v nákladovom priestore a ja ako veliteľ som sedel vedľa šoférujúceho somálca. Prechádzali sme pustinou, až sme sa dostali pred úzky kaňon. Cez GPS som zistil, že jeho dĺžka je takmer päť kilometrov. Inú cestu mi GPS žiaľ neukázalo. V momente, keď mi preblesla hlavou myšlienka o možnej pasci sa ozvalo vzduchom zapišťanie letiacej rakety. Šoférujúcemu somálcovi som pridupol nohu k plynu a volant stočil doľava. Jeho prekvapenú a vystrašenú tvár som neregistroval. Nákladné auto sa takmer prevrátilo pri takom prudkom zabočení avšak...
„Muži, do bojových pozícii!“ zakričal som cez okienko do nákladového priestoru.
Raketa nebola dostatočne presná, minula nás o pár metrov, ale tlaková vlna výbuchu napokon zasiahla naše vozidlo presne vtedy, keď sme vykonávali tento zúfalý úhybný manéver a auto sa s hlučným zapraskaním náprav prevrátilo na bok. Keď sa jeho poloha stabilizovala, nečakal som, kým vystrelia druhú raketu a rýchlo som šplhal kolmo nahor ku dverám, von z kabíny. Keď som z nej vyliezol a pohliadol späť dnu na somálca zakliesneného pod volantom, krvácajúceho z nosa, zamyslel som sa na pol sekundy, či ho vytiahnuť. A takmer sa mi tá pol sekunda stala osudnou. Ďalšia raketa zasvišťala vzduchom a tak som sa bezhlavo hodil z kabíny smerom od prichádzajúcej strely. Nevnímajúc či muži stihli vybehnúť z korby som letel vzduchom a odrazu môj let oproti stene kaňonu urýchlila tlaková vlna ďalšieho výbuchu.
Prebral som sa odrazu zo sna a ako som otvoril oči, uvidel som Karlu ako sa na mňa usmieva a hovorí: „Práve som ti dávala liečenie energiou, pretože si mal nepokojný spánok. Snívalo sa ti niečo zlé?“ ako odpoveď som iba zavrčal a uhol jej prenikavému pohľadu.

„Ako vlastne prebieha terapia pomocou tej metódy MAŽ?“ opýtal som sa po tom, čo ma nakŕmila večerou.
„Je to práca s podvedomím podobná regresívnej hypnóze. Ako terapeutka navádzam klienta správnymi otázkami k tomu, aby našiel podvedomé programy a vzorce, ktoré spôsobujú človeku nepríjemnosti. Následne ich pomocou metódy spracuje – prijatím sa od nich prečistí podvedomie.“
„Zaujímavé.“
Chvíľu sme boli ticho, zvukovú kulisu nám robili dažďové kvapky padajúce na okenicu a prúd tečúcej vody plaviacej sa zo strechy cez odkvapovú rúru. Vonku pršalo a vládla tam atramentová tma.
„Nad čím rozmýšľaš?“ spýtala sa.
„Nie je to jedno?“
„Hráme sa na otázky?“
„Chceš?“ usmial som sa a následne sme obaja vybuchli smiechom.
„Uvažoval som nad tou terapiou. Chcem to skúsiť. Ak je možnosť, že mi pomôžeš zbaviť sa znechutenia z môjho súčasného bytia, tak to stojí aspoň za pokus.“
„Zatvor oči teda...“ povedala nežne. „Ako sa cítiš?“
„Teraz v pohode, lebo si tu.“
„A keby tu nie som?“
„No, tak je to horšie. Nechce sa mi žiť. Toto nie je život.“
„Opakuj tú vetu, toto nie je život, a povedz mi, čo pri tom cítiš.“
Opakoval som. Pocítil som neuveriteľný hnev, ktorý mi zaplavoval celú hlavu, ba dokonca som cítil aj ako sa mi rozlieva do celého tela, avšak nič iné som na mojom tele necítil. Ochrnutie ma zbavilo akýchkoľvek zmyslových vnemov, no ten hnev som jasne cítil v celom tele. Skúsil som jej to nejako opísať.
„Tak opakuj nahlas: prijímam, že toto nie je život. A opakuj tak dlho, kým ten pocit neodíde.“
Opäť som opakoval. Pocit sa zhoršoval.
„To je normálne, pocit sa má zhoršovať a napokon odíde.“ Povedala. Avšak bolo to príliš silné, hnev mi stiahol hrdlo a už som nedokázal ani hovoriť. Tak som prijímal aspoň v duchu až kým sa guča v mojom hrdle neuvoľnila. Celé telo sa mi zatriaslo.
„Čo to bolo?“ spýtal som sa udivene.
„Zatriasol si sa.“
„Ako je to možné??“ pýtal som sa vyjavene, no už úplne iným tónom, otvorenejším a vyrovnanejším, zbaveným hnevu. A vypliešťal som na ňu oči. Stále sa usmievala ako Mona Líza a jej oči priam žiaril.
„Všetko je možné. Moc nášho podvedomia je obmedzená iba vedomím, a myšlienkami. Keď sa nám podarí zveriť podvedomiu všetky myšlienkové programy, ktoré nás trápia, podvedomie vždy nájde cestu.“
„Myslíš, že takto podobne začal chodiť aj Bruce Lee po tom čo ochrnul?“
„Myslím, že nepoznal túto metódu, ale principiálne sa mu podarilo vytvoriť si skutočnú dôveru v podvedomie, ktoré ho vyliečilo. Je ti lepšie?“
„Omnoho, je to neuveriteľné, akoby zo mňa opadla akási ťarcha.“ Usmieval som sa.
„Je to jednoduché. Máš veľa času, keď budeš ležať, medituj nad svojou mysľou, pozoruj svoje myšlienky, ako plynú, ku ktorým udalostiam sa neustále vracajú. Tam sú mentálne bloky v podvedomí, ako zacyklenia v počítačových programoch. Nájdi, to čo ti na tom vadí, pomenuj to a prijímaj. Pri tom sleduj svoje pocity ako sa menia. Ak sa nemenia, hľadaj inde. Hlavne v detstve, kedy sa ti prvýkrát stala taká situácia, alebo kedy si cítil niečo podobné. Vráť sa do tých pocitov, ktoré si zažil ako malý citlivý chlapec. Predstav si, že si ním, malým, neskúseným a nevinným. Vybav si to tak, aby to bolo pre teba ako prítomnosť. A prijímaj, daj si právo urobiť to, čo si urobil, dovoľ si to a dovoľ aj ostaným, ktorí ti niekedy spôsobili niečo nepríjemné. Napokon si odpusti a odpusti aj všetkým ostatným ľuďom, ktorých si v živote stretol. Tým im dáš slobodu a dáš ju aj sám sebe. Nehovoriac o tom, ako si rozšíriš vedomie.“
„Pamätám si celý svoj život. Venoval som sa hermetizmu, meditácie poznám, avšak nevedel som, ako upokojiť svoju myseľ a pocity pri určitých myšlienkach a spomienkach. Teraz to už viem! Ďakujem ti za to!“
„Mám z teba radosť.“ Povedala a pohladila ma po tvári.

V ten večer po jej odchode som prijímal. Všetko nepríjemné, všetky dôvody, prečo som nenávidel seba, všetko zlé, čo som komu dakedy spôsobil a aj to, čo spôsobili mne. Čím viac som čistil svoje podvedomie, tým viac som prenikal do tajomstiev nášho vedomia, o ktorom hovorila aj stará egyptská filozofia Kybalionu. Avšak až teraz som tomu skutočne začínal rozumieť. Začínal som pravdu nielen vidieť, ale aj cítiť.
Keď som sa vrátil do situácie v Somálsku, moje pocity sa dostali na povrch. Obrovský hnev na seba, za to, že som viedol seba aj svojich mužov do záhuby. Civilista, ktorý možno mohol prežiť, keby som ešte následne nestrhol volant. Pocit viny a zodpovednosti za ich zmarené životy. Ako som prijímal, plakal som, zúril som, ale napokon to bremeno odišlo. A potom som to pochopil.
Všetko to boli ilúzie. Racionálnym vedomím nedokážeme poznať pravdu, iba dôverou v podvedomie, ktorá stále viac mocnela, tak ako sa rúcali moje bloky, čo mi spôsobovali nepríjemné pocity. Celá táto realita je skutočne len ilúzia. Či už hologram, ako vravia moderní filozofovia a kvantoví fyzici, alebo Maya, ako nazývali realitu juhoamerickí indiáni, klam, obraz pravdy, jej reflexia. Skutočne mi to tak pripadalo. Avšak negatívne ilúzie sú pre nás rovnako reálne ako naša realita. Veď ako je možné, že iba obyčajnou prácou s podvedomím sa moje telo niekedy priam triaslo? Podvedomie predsa riadi aj môj tlkot srdca, ono má prístup k celému môjmu telu. Krvný obeh, potenie, rast ochlpenia, starnutie. Všetko je to kód, ktorý je v podvedomí, tak ako genetický kód, keď sa mení v priebehu života. Je to ako programovací jazyk a slovko prijímam ako kľúčový príkaz.

Celú noc som nespal. Hodinu po hodine sa mi odhaľovali všetky najtajnejšie tajomstvá vesmíru. Tie, ktoré som študoval v minulosti, ale nemohol som im porozumieť ináč, než racionálne, sa mi teraz stávali jasnými a jednoznačnými. Už mi vôbec nevadilo, že sa nedokážem ani pohnúť. Poznanie, ktorého sa mi dostávalo, ma napĺňalo eufóriou. A nad ránom, keď už som nevedel v sebe nájsť ani štipku nepríjemného pocitu, prišiel na mňa spánok.

Zobudil som sa iba o hodinu po tom, čo som zaspal, na to, ako sa moje telo pod perinou zamrvilo. Nič sa mi nesnívalo, alebo si aspoň na nič konkrétne nepamätám, ale jednoznačne som sa v posteli pohol. Prehodil som trochu nohou perinu. Dostal som z toho až strach.
„Prijímam strach z toho, čo sa deje...“ opakoval som si. Cítil som na nohách, aké ich mám spotené. Ja som to skutočne cítil! Sledoval som svoje nohy pod perinou a zrazu sa jedna z nich zatriasla. Ako motorický nepokoj. Cítil som to!
„Bože, bože, božeee!“ A ešte raz sa pohla. Vtom som pohol aj prstom na ruke. Rozdýchaval som tú nesmiernu eufóriu, mal som dokonca strach, že sa zbláznim, alebo že dostanem infarkt od radosti, až taký neuveriteľný pocit to bol. Chcel som kričať, ale stiahlo sa mi hrdlo. Iba som dýchal, zhlboka a rýchlo, a stále viac som bol zadýchaný. Cítil som svoj hrudník ako sa rozťahuje, ako na ňom a na bruchu napínam svaly, až som sa celý zadýchaný posadil na posteli.
„Bože!“ Chvíľu som iba tak sedel, bez myšlienok, nedokázal som rozmýšľať. Telo mi zaplavovali silné zmiešané pocity – niečo medzi eufóriou a strachom. Ako to je možné? Veď to by som musel vymeniť svoju miechu?! Vyskočil som na nohy ako keby som nikdy nebol ochrnutý, avšak vzápätí sa mi nohy podlomili. Predsa len mi za ten necelý rok svaly ochabli viac než som si myslel. Keď som sa pozviechal, zistil som, že som omnoho slabší, než som býval na strednej škole. A to je čo povedať. Hoci som nestratil príliš veľa z mojej telesnej hmoty, práve to bolo príčinou mojej slabosti. Svaly som mal ochabnuté a ťažké. Už len samotné státie ma vysiľovalo, tak som si sadol na posteľ a musel som chvíľu premýšľať. Roztočila sa mi hlava a pocítil som potrebu vyprázdniť sa. Vedel som, že nemusím čakať na ošetrovateľku Karlu, teraz to zvládnem už aj sám. Pomaly a opatrne som sa postavil a prešiel štyri metre smerom ku kúpeľni. Bol to úžasný pocit. Niečo neopísateľné. Radosť mnou prekypovala... No mal som strach, že čo ak je to sen. Tak som prijímal strach, že je to len sen.
„Preboha! JARO!“ ozval sa z izby dievčenský hlas. Bola to Karla.
„Tu som!“ odvetil som jej a vykukol som z kúpeľne. Hľadela na mňa dokonale užasnutým pohľadom, oči rozšírené, akoby videla zázrak. Veď ho vlastne v podstate aj videla.
„Toto musí ísť do médii!“ zvolala.

O chvíľku začínali večerné správy. Sedel som v obývačke s mojimi rodičmi aj s Karlou. Každému je asi jasné, akú obrovskú vďačnosť voči nej teraz cítili. Brali ju ako člena rodiny... Vlastne nie, brali ju ako Ježíša Krista.
„Už to začína!“ upozornila Karla, keď sa spustila zvučka Televíznych Novín. Karle nesmierne záležalo na tom, aby sa ľudia dozvedeli o metóde MAŽ, od srdca si priala pomôcť čo najviac ľuďom a zmeniť celý svet k lepšiemu. Verila tomu, že úplne postačí, aby tomu začali všetci veriť, a preto sa musia všetci o tom dozvedieť, že sa skutočne dá úplne všetko. Mne toto všetko však bolo v tejto chvíli úplne jedno. Cítil som voči nej vďaku, spravil by som pre ňu čokoľvek, čo je v mojich znovunadobudnutých silách. Reportáž do večerných správ bola maličkosť. No ako sme s napätím očakávali, že Karlin terapeutický úspech bude ako prvá upútavka na obsah správ, boli sme všetci trpko sklamaní. Prvá upútavka bola o tom, že egyptské pyramídy v Gize explodovali a že sa špekuluje o varovaní, alebo bezpečnostnom systéme od starovekej civilizácie. Ďalšie reportáže boli klasicky o ďalších požiaroch pustošiacich pre tento krát dažďové pralesy v Afrike, o vlne tsunami ktorá zasiahla východné pobrežie Austrálie, o výpadku elektrického prúdu na Severnom pobreží Ameriky v dôsledku Slnečných erupcií, nasledovali zvláštne nevysvetliteľné úmrtia na Anglickom vidieku spojené s pozorovaniami UFO a na záver bola pridaná upútavka na milú reportáž o slonovi, čo tancuje salsu. Reportáž o Karlinom úspechu zrejme zrušili, pre podozrenie z fikcie. Musel som sa na tom nahlas zasmiať, je to typické pre túto našu dobu. Avšak Karla to niesla ťažko, so slzami v očiach odišla z miestnosti. Matka aj otec na mňa nechápavo hľadeli. Nechápali nič, ani to, prečo nebola odvysielaná reportáž a ani to, prečo to Karla tak ťažko nesie. Nemal som v úmysle pokúšať sa im niečo vysvetľovať, oprel som sa o barle a šiel za Karlou.

„Jaro, ty to nechápeš! Tento svet sa už musí prebudiť, ľudia sa musia dozvedieť, ako fungujeme, ako funguje vesmír, a že to spolu dokonale súvisí. Že to nie sú náhody, čo sa vo svete deje, aj tie pyramídy...“ bola v značnej panike, popri slovách srdcervúco plakala a vzlykala. Utíšil som ju objatím, ináč to proste nešlo.
„Ale čo ak je to úplne ináč. Čo ak tým neodvysielaním reportáže ti v skutočnosti len vesmír niečo zrkadlí, niečo čo si máš v sebe vyriešiť...“
„Je to tak, Jaroslav! Ja viem, že to tak je!“ bola plná hnevu. „Ale čo mi zrkadlí? Ja už to neviem nájsť!“
„Možno to, prečo ťa to štve. Nemôžeš chcieť všetkých spasiť, aj ja som sa musel spasiť sám, a takmer rok som trpel, kým som k tomu prišiel. Nič nie je zadarmo...“ snažil som sa jej to nejako vysvetliť, ale prerušila ma.
„To je len ďalší program, že nič nie je zadarmo. Všetko sú to len programy... Jaro, lenže ja už sa v tom úplne strácam...“ Pred očami som mal úplne inú Karlu, než som videl prvý krát v mojej izbe. Táto Karla vyslovene trpela za všetkých ľudí, plakala za nich ako Nebeská Matka. No napriek tomu som mal jednoznačný pocit, že niečo je úplne špatne. Začínal som ku nej cítiť... niečo. A neprekvapovalo ma to, veď ma priťahovala už od začiatku. Vtom mi pozrela do očí, aby som v nich uvidel jej sklamanie. Mal som hrozný pocit, akoby to bolo sklamanie zo mňa, z mojich myšlienok, ktoré som nevyslovil.
„Musím už ísť.“ Povedala náhle a uhla pohľadom. Akosi som ostal v rozpakoch. Nevedel som, čo jej viac povedať alebo ako zareagovať, tak som si iba pomaly zdvihol zo zeme barle a pozoroval, ako si cez seba prehodila kabát a vyšla cez verandu do jesenného upršaného večera.

Na druhý deň, po akupunktúre, som sledoval spravodajstvo TA3. Ukazovali zábery z amatérskych kamier, nad Košicami nakamerovali UFO. Bolo to niečo neuveriteľné. Ďalšie reportáže boli tiež veľmi neobvyklé a reportéri začali prvý krát do televízie spomínať rôzne šialené teórie, s ktorými som sa stretol pri štúdiu literatúry o hermetizme, mystike a parapsychológii. Nejaký reportér robil rozhovor s Erichom von Dänikenom o výbuchu Egyptských pyramíd a ten sa vyjadril, že zrejme boli postavené pre našu civilizáciu ako poplašné zariadenia v tom zmysle, že energie, ktoré v tomto období prúdia na našu planétu z vesmíru, sú veľmi silné, hoci našimi prístrojmi takmer nemerateľné. Tvar a pozície pyramíd sú vraj postavené presne tak, aby akumulovali najmä tieto nám neznáme energie. Zároveň tvrdil to, že tieto energie ovplyvňujú naše vedomia a podvedomia, ktoré potom ako reakciu ovplyvňujú realitu. A preto miera rozšírenosti vedomí u populácie a nastavenia našich podvedomí v konečnom dôsledku spôsobujú prírodné katastrofy a živelné pohromy, ktorých sme svedkami v posledných rokoch. Ďalej rozprával o tom, že podobné tvrdenia sú zachytené metaforicky aj v Biblii, Koráne, Knihe I-Ting, Knihe Mormónovej, že podobné proroctvá hovoril Nostradamus, či dokonca Mayovia vo svojom kalendári, Tibeťania a taktiež aj Indovia. Napokon začal hovoriť o súvislostiach s experimentmi v oblasti kvantovej elektrodynamiky. Začal rozoberať ako iracionálne sa chovajú častice, keď ich pozoruje ľudské vedomie a... Výkrik!

Ozval sa z prízemia, nečakane, až mi zimomriavky prebehli celým telom. Bol to hlas mojej matky. Vykašľal som sa na barle a zbehol som dole schodmi, div že som sa neskotúľal. Po akupunktúre však boli moje svaly neporovnateľne silnejšie. Prebehol som do kuchyne, odkiaľ som začul tečúcu vodu v kuchynskom drese. A keď som otvoril privreté dvere, opäť ma oblial studený pocit po celom tele, podobne ako počas služby v légiách pri bojových misiách, keď som čelil zoči-voči nebezpečenstvu. Na zemi ležalo telo mojej mamy, a nad ním sa skláňal obrovský tučný a chlpatý pavúk. Jeho najdlhšie končatiny mali takmer pol metra. O takto veľkých pavúkoch som v živote nepočul, ale to vôbec teraz nebolo podstatné. Bojové reflexy ma neopustili chvalabohu ani po roku leňošenia, preto som automaticky popadol príborový nožík na stole pri dverách a hodil do pavúka. Ten sa doňho zabodol, avšak nezabil ho. Pavúk si iba vtedy všimol, že som vstúpil do kuchyne a aj so zapichnutým príborovým nožíkom po mne skočil. Ďalší pohotový reflex bol, že som schmatol zo sporáka panvicu a odrazil som pavúka rovno von z okna. Preletel cez sieťku proti hmyzu, ktorú v tej rýchlosti pretrhol.
„Mami!“ Skrčil som sa k nej a otočil ju na chrbát. Nedýchala a mala zabehnutý jazyk. Okamžite som jej ho vytiahol a dával umelé dýchanie. Srdce jej bilo. Najprv som mal strach, že ju ten pavúk pohrýzol, no nebola to pravda. Mama mala arachnofóbiu. Bol to ťažký šok pre ňu, keď zbadala to pavúčisko. Po chvíľke začala dýchať a prišla k sebe. Stále bola vydesená a vlasy jej stáli ako pri zásahu elektrickým prúdom. Krvi by som sa v nej vtedy nedorezal.
„Čo sa to stalo? Ten pavúk sa mi nesníval?“ pýtala sa ma po prebratí so stále vystrašeným pohľadom. Ako odpoveď som iba súcitne potriasol hlavou. Niečo sa mi na tom vôbec nechcelo páčiť. Mal som akési temné tušenie. Nie inštinkt, ale niečo mi našepkávala moja intuícia no stále som si to nechcel pripustiť. No po tom, čo som zbadal toho neuveriteľného pavúka, sa akoby moje temné tušenie potvrdzovalo. Mal som za to, že ľudský potenciál materializovať „veci“ je reálny, hoci vedou dosiaľ nezdokumentovaný. Veď mne samému sa nejako podarilo materializovať poškodené bunky v mojom tele iba prostredníctvom práce s podvedomím. A čo ak tá zvláštna slnečná aktivita a nemerateľné energie čo vyhodili do vzduchu egyptské pyramídy, čo ak to všetko podporuje proces materializácie, ktorý podvedome ovládame všetci? Čo ak to tak skutočne je? A vlastne cítil som, že to tak skutočne je. Najhoršie na tom bolo, že mi to všetko začalo do seba zapadať. Ľudstvo sa má prebudiť do Zlatého veku... ale takto?! Pochopenie a poznanie skrze materializáciu toho, čoho sa bojíme? Prešla mnou vlna strachu z tohto faktu. Do kuchyne zrazu vošiel otec.
„Čo sa to tu pri všetkých svätých deje?!“ zvolal. Doslova som mu podal matku, ktorá v šoku ledva stála na nohách a vybehol som na dvor hľadať to pavúčisko. Popri tom som tuho premýšľal. Ak je možné, že materializujeme svoje strachy, musí to predsa fungovať aj obrátene, aby sme materializovali aj svoje túžby... Pripomínalo mi to kultový SCI-FI román od Michaela Crichtona s názvom Guľa. Neznáma Guľa, ktorá sa nachádzala v potopenej vesmírnej lodi ľudí z budúcnosti, materializovala všetky obavy štyroch hlavných protagonistov. Avšak to sa dialo len štyrom ľuďom na dne oceánu... A ak sa takéto dačo deje v skutočnosti na celej našej planéte s takmer siedmimi miliardami obyvateľov, tak zrejme začínam veriť v Apokalypsu podľa Jána. Odrazu môj tok myšlienok prerušili stopy, ktoré som zbadal. Nažltlá rôsolovitá tekutina pripomínajúca sopeľ, to musela byť istotne krv toho pavúka. Do rúk som vzal matkinu metlu opretú o stenu. Stopy zachádzali za roh domu smerom ku kríkom, od ktorých sa ozývalo aj nápadne hlasné šušťanie popadaných listov. V jednom momente som opäť cítil neuveriteľnú vďaku za to, že mi Karla pomohla. Ináč by som už nikdy neuvidel našu krásnu záhradu, a tie nádherné brezy... ach.
Pomaly a potichu som sa priblížil ku kríkom a poriskom metly som do nich pichol. Z kríkov vybehla vystrašená mačka. Vyľakal som sa viac než bolo zdravé, a to najmä preto, lebo som očakával pavúka. Ten sa však v tomto momente zviezol na pavúčom vlákne zo stromu rovno na moju hlavu. Reflexívne som po ňom siahol voľnou rukou a keď som pocítil na bruškách prstov chlpaté nožičky a telo obrovského pavúka, začali mnou prebiehať vlny zimomriavok akoby do mňa ktosi zapojil elektrický prúd. Vlasy na hlave by mi isto všetky stáli dupkom, keby mi na nich neležal ten nechutný tvor. Prudko som sa predklonil a veľmi rýchlo opäť postavil, pričom som ešte schválne trhol hlavou vo smere pohybu. Výsledky boli dva. Prvý – želaný: pavúk zletel z mojej hlavy niekoľko metrov za mňa. Druhý výsledok bol ten, že sa mi zatočila hlava a spadol som na zem. Skoro som aj stratil vedomie, zatmelo sa mi pred očami a aj môj sluch začalo zastierať hlasné šumenie vnútri v mojej hlave. Moje telo ešte nebolo pripravené chodiť samo bez podpory barlí, nieto ešte robiť takéto akrobatické kúsky. Doteraz som si to neuvedomoval kvôli adrenalínu. Tak dlho som ho necítil v krvi, že som úplne zabudol aké to je a zabudol som aj na opatrnosť. Napokon sa mi však silou vôle podarilo nestratiť vedomie a ako náhle sa mi trochu rozvidnelo, zbadal som blížiaceho chlpatého osemnohého nechutného pavúčiska. Najmocnejším švihom, aký som v tej chvíli dokázal, som ho s náprahom udrel poriskom metly. Prsklo z neho trochu toho čo má namiesto krvi a v plnej rýchlosti vrazil do steny. Tú bude treba potom umyť. Pavúk ležal na zemi, očividne dožíval a hýbal svojimi chlpatými nôžkami, zrejme len zotrvačnosťou nervov. Horko ťažko som sa pozviechal z posedu na studenom chodníku, metlu som použil ako provizórnu barlu a došuchtal som sa späť do domu. Hladina adrenalínu v krvi mi klesla, a s ňou aj moja doterajšia sila. Vzápätí na to prišla ku nám Karla. Rozpovedal som jej čo sa tu udialo. Trpezlivo ma počúvala a vypočula si aj moju teóriu o ľudskom potenciáli materializovať svoje obavy a túžby.
„Súhlasím s tebou, Jaro. Myslím si úplne to isté...“ povedala.
„Navrhujem zabaliť toho pavúka, vyhľadať odborníka na hmyz a zistiť čo to je. Túto teóriu treba medializovať!“ povedal som pevne rozhodnutým hlasom.
„Nie, Jaro, to možno nie je najlepší nápad!“ povedala pokojne. Hľadel som na ňu rovnako prekvapene ako aj zmätene. Po tom, ako bola včera nešťastná z toho, že nemedializovali úspech metódy MAŽ, bola pre mňa jej reakcia absolútne nepochopiteľná. „Uvažovala som doma, spracovávala som si včerajšiu udalosť v podvedomí a prišla som na to. Keby zmedializujeme tvoju teóriu a ona by bola pravdivá... o čom vlastne nepochybujem, že je pravdivá... ľudia by dostali z toho ešte väčší strach a v konečnom dôsledku by sa dialo čo?“ Tak to mala pravdu, to ma dostala. Mňa by to vôbec nenapadlo.
„A čo teda navrhuješ?“
„Ešte neviem.“ Hovorila nesmierne vyrovnane. „Ale isté je to, že máme v rukách nástroj na to, aby sme ľuďom mohli pomôcť zbaviť sa strachov a obáv. Musíme na to ľudí upozorniť bez toho, aby sme vyvolali paniku...“ Pripadalo mi to však nemožné. Ak skutočne začíname materializovať svoje obavy, a výbuch pyramíd označoval hranicu stupňovania týchto metafyzických energii z vesmíru, tak čoskoro sa z nášho sveta stane blázinec plný zhmotnených všemožných strachov. V duchu som začínal preklínať Lovecrafta a Stephena Kinga...

Napokon sme sa zhodli, že bude určite vhodné zabaliť mŕtveho pavúka a zaviezť ho jednému Karlinému známemu, ktorí je arachnológ. S jeho posudkom budeme mať v rukách dôkaz. No nebudeme ho medializovať, ale použijeme ho na presvedčenie toho, koho bude potrebné presvedčiť. Karla navrhla, že našou jedinou možnosťou je spojiť sa s ostatnými MAŽ terapeutmi, pretože len oni vedia tak rýchlo a efektívne neutralizovať strach ľudí. A tak rovno od arachnológa Pavla Humníka pocestujeme do Čiech za Gabrielom Židekom, objaviteľom princípu práce s podvedomím a tvorcom metodológie terapie a výcviku terapeutov metódy MAŽ.

„Neviem to potvrdiť s úplnou istotou, to by som sa musel poradiť s jedným mojim známym, ktorý je paleontológ...“ mrmlal si popod fúzy bradatý Pavel Humník, keď cez zväčšujúce sklo skúmal telo mŕtveho pavúka. Pinzetou mu nadvihoval nôžky, premeriaval ich dĺžku, kadečo si zapisoval.
„Nemáme mnoho času, Pavel, môžeš nám vyhotoviť dokumentáciu čo najskôr?“ naliehala naňho Karla.
„Och áno, pravdaže... S určitosťou viem, že pavúk, ktorý mi tu leží, nie je registrovaným žijúcim druhom pavúka. Na celom svete ich žije vyše 41 000 druhov, ale žiaden z nich nie je takýto veľký. Vtáčkar chlpatý, ktorý je najväčším žijúcim pavúkom na svete, dosahuje maximálnej veľkosti, ktorá je polovičná iba dĺžke nôh tohto krásavca! Takýto pavúk...“ no prerušil som ho tentoraz ja. Vedel som, že vedci majú vo zvyku premeniť každú voľnú chvíľu na prednášku.
„My skutočne potrebujeme tie dokumenty, ktoré potvrdzujú, že ide o nový, alebo teda neznámy druh...“ a vtom prerušil on mňa.
„Vyhynutý druh! Vyhynutý! Tento pavúk, hoci to nemôžem tvrdiť s absolútnou istotou, je vyhynutý druh Nephila jurassica, ktorý...“
„Prosím!“ skočila mu do jeho prednáškového prejavu Karla. „Musíme sa ponáhľať!“
„Ach, dobre teda, prepáčte. Dokumenty sú už pripravené, ešte musím vyhotoviť fotografie. Nechám si aj pre seba fotografie, prekonzultujem ich potom s tým mojim známym.“ Povedal Pavel a naozaj, podal nám dokumenty, ku ktorým ešte dodatočne pripojil polaroidom odfotené snímky nášho chlpatého miláčika. Vzápätí sme sa rozlúčili, Karla ho objala a povedala mu, že keby sa náhodou stretol s nejakým problémom, akýmkoľvek, nech mu dá vedieť. Pavel len nechápavo súhlasil a poškrabal sa na hustej brade. My sme sa ponáhľali do Karlinho auta. Hoci som mal obrovskú svalovicu, cítil som, že sa mi pomaly vracajú sily. Už som nepotreboval barle, hoci ma každý krok bolel. Mal som pri sebe balík aminokyselinových tabliet, ktoré som chrúmal každé dve hodiny, aby sa moje svaly rýchlo spamätali a zregenerovali. Vedel som, že týmto tempom budem za pár dní, ak budem rozumne cvičiť, aspoň vo svojej priemernej kondícii, čo je fajn.

Karla si to hnala diaľnicou do Prahy rýchlosťou vyše dvestodvadsať kilometrov za hodinu. Chvíľami až dvestopäťdesiat. Okolo diaľnice sa mihala striedavo krásna krajina s utešenými obcami, mestečkami aj mestami. Jesenné Česko bolo proste nádherné a vôbec mi nepripomínalo svet pred Biblickou Apokalypsou. Jediné čo ma mierne znepokojovalo a vytrhávalo rozjímanie nad krásou vôkol, bola rýchlosť auta, ktoré šoféruje niekto iný, než ja sám.
„Netušil som, že 1,9l motor toľko vytiahne...“ poznamenal som.
„Je to turbodízel,“ odvetila a mrkla na mňa skúmavým pohľadom. „a okrem toho, mám v podvedomí zmazané všetky negatívne programy ohľadom rýchlosti. Čiže vytiahne maximum, žerie menej a pravdepodobnosť na nehodu je nulová, rovnako ako pravdepodobnosť zdržania policajnou hliadkou.“ Povedala s neochvejnou presvedčivosťou, že by jej ten tón závidel aj americký prezident Obama. Vtom som sa zamyslel nad pravdepodobnosťou. Čítal som o pravdepodobnostných poliach v nejakom SCI-FI románe, ale už si nepamätám presne v ktorom. No viem, že hlavný hrdina tam vysvetľoval nejaký jav, ktorý je experimentálne potvrdený v oblasti kvantovej fyziky. Jedná sa o princíp superpozície a hovorí o niečom takom, že kvantová častica (elektrón alebo fotón, už si presne nepamätám) sa nachádza v prítomnom okamžiku na všetkých možných miestach vo vesmíre s rovnakou pravdepodobnosťou, a iba ľudské vedomie ju zafixuje na určité konkrétne miesto. Alebo tak nejako to bolo... Viem, že tento jav sa v súčasnosti stále snažia vedci prepojiť v praxi s fungovaním klasickej makromechaniky, chcú vytvoriť kvantové procesory do počítačov a podobne, ale mňa teraz napadlo, ako ten jav využiť pri práci s podvedomím. Proste natvrdo zmeniť realitu prenastavením vnímania pravdepodobností v našom podvedomí. A nejde to ináč než prácou s podvedomím. Aspoň teda mne. A aspoň teda zatiaľ...
„POZOR!“ vykríkol som zo zamyslenia. Necelý pol kilometer od nás sa spoza zákruty zjavila obrovská havária. Dva kamióny boli v sebe, jeden ležal na boku a druhý bol v ňom zakliesnený tak, že jeho kabína trčala nahor. Jeden z kamiónov bol cisterna, a dúfal som, že prázdna, pretože pravdepodobnosť nášho nárazu bola stopercentná. Bez ohľadu na Karline zmazané programy, skončili sme. Ešte predtým než mi prebehol pred očami celý život som kútikom oka zahliadol Karlu, ako s divokým zamračeným pohľadom stočila auto ku krajnici, aby sa vyhla proti nám kotúľajúcemu sa kolesu. No pre mňa to znamenalo len pár sekúnd života navyše. Ale Karla tuším stále nedupla na brzdu, čo som nechápal. Veď to mal byť jej prvý reflex... Kamióny sa nebezpečne približovali, boli od nás už len necelých dvesto metrov a Karla sa rútila rýchlosťou dvestotridsať kilometrov. Nebolo možné, aby sme to prežili, ani keby nám teraz z kufra vyletel padák, čo by nás mal brzdiť. Ale Karla sa aj napriek istej smrti tvárila sústredene, v jej očiach som vôbec nevidel strach a to ma zarážalo. Stotiny sekúnd sa v mojej vydesenej mysli prevaľovali jedna po druhej veľmi pomaly a lenivo..
Takmer sto metrov od kamiónov a scenériu havárie pred nami ožiarilo prenikavé žlté svetlo a vzápätí ohromná hluková rana výbuchu a plameňov. Cisterna bola teda plná, resp. určite nebola úplne prázdna. Tlaková vlna výbuchu zmenila smer, ktorým Karla mierila. Bol to smer ku krajnici, kde výbuch odsunul trochu druhý kamión a dalo sa tadiaľ možno prejsť – s odrenými nielen ušami, ale všetkými časťami tela vrátanie pohlavných orgánov - ak som však nerátal terajšie jazyky plameňov, ktoré do toho priestoru tryskali z boku. Avšak náš smer bol teraz vďaka výbuchu úplne iný a dokonca sa Karla dostala do šmyku, takže už ho nebolo možné zmeniť. Veľmi škaredo zahrešila a nádej, ktorá vo mne vzplanula trvala asi pol stotiny sekundy a ihneď aj zhasla. Zatvoril som oči päťdesiat metrov pred nárazom do horiacich trosiek kamiónov a vtom naše auto zarachotilo a odstredivá sila ma pritlačila do sedadla. Keď som otvoril oči, cez predné okno som už nevidel horiace trosky, ale šedé oblaky na oblohe. Akoby sme vzlietli nahor, Karla ziapala, ale bol to akýsi radostný a bojový pokrik zároveň. Zaľahlo mi z toho v ušiach. Preleteli sme ponad trosky a relatívne tvrdo, za zvuku pískania tlmičov a šúchania blatníka po asfalte, sme dopadli naspäť na diaľnicu asi desať metrov za miestom havárie. Moje zuby pri dopade cvakli a na jazyku som cítil malé zrnká odštiepenej skloviny. No stále sme žily! A dokonca auto pokračovalo v ceste! Jediné, čo to schytalo, boli tlmiče, ktoré bude treba zrejme predčasne vymeniť, a takisto predný nárazník, ktorý musel ostať hodný rovno do šrotu. Ale stále som to nechápal...
„Čo sa to preboha stalo?!“ spýtal som sa, ani som nevedel, či sa to pýtam naštvane alebo vystrašene alebo nadšene...
„Zázrak!“ usmiala sa na mňa Karla na sekundu a opäť otočila zraky na cestu pred seba.
„Chceš povedať, že nás anjeli zdvihli a hodili za tie kamióny či čo?“ pýtal som sa zrejme so zúfalo nechápavým tónom, pretože Karla sa od srdca rozrehotala.
„Nie, až taký zázrak nie! Nejaký ďalší výbuch nám hodil do cesty utrhnuté zadné vráta nákladného kamiónu. Tie dopadli na uvoľnené koleso tak, že vytvorili rampu. Nabehli sme na ňu ako na skokanský mostík!“ rehotala sa ďalej. Nemohol som tomu uveriť. Bolo to čosi nemožné. Takéto veci sa predsa dejú len vo filmoch! Avšak to som v tejto chvíli zabudol na všetko, aj na to pavúčie čudo čo vezeme. Dlho sme boli ticho a sem-tam sme sa iba zasmiali, až kým sme sa neupokojili. Potom ku mne Karla prehovorila vážnym tónom.
„To čo sa nám stalo, však svedčí o tom, že ty si mal strach, že nabúram. Nemal si zmazané všetky programy, že nie?“
„Máš pravdu, nemal...“ odvetil som zamyslene. „Ale čo to znamená? Že na to vplývajú podvedomia nás oboch?“
„Presne tak! Scenár sa potom odohráva akoby matematicky vypočítaný z našich spoločných programov, lebo zdieľame spolu prítomnosť. Mali sme šťastie, že som v sebe mala absolútnu istotu, úplne zmazané programy neúspechu aj čo sa týka nehody, ktorú by zavinil niekto cudzí. Vedela som, že to aj tak zvládnem.“
„Tomu dobre nerozumiem... Nie je to tak, že keď máš podvedomie čisté od pravdepodobnosti, že niekto spraví nehodu, tak by ju pri tebe nemal vôbec nikto spraviť, pretože pravdepodobnosť by bola nulová?“
„Áno. Ale nemám čisté od pravdepodobnosti, že by som šla s niekým, kto to čisté nemá. Nemali sme čas pred jazdou, ináč keď sa takto ponáhľam a niekoho veziem, tak mu predtým vždy spracujem tieto programy. Zabudla som na to v tom vypätí zo situácie... Takže ťa neobviňujem.“ Usmiala sa.
„No tak to by som si teda aj tak vyprosoval...“ usmial som sa tiež.

O necelé tri hodiny sme boli pri Prahe, zišli sme z diaľnice a odbočil smerom na Líbeznice, kde Gabriel Židek žije aj so svojou ženou. Bol to prenádherný vidiek, pokojný a utešený. Ľuďom tu na tvárach bolo vidno úsmevy. Ako v raji. Vtom sme prišli ku Gabrielovmu domu. Nebola to nejaká luxusná vila, ako by niekto očakával od tak úspešného človeka, ale skromný, čistý a útulne pôsobiaci bungalow. Gabriel nás čakal pred bránkou svojho domu, hoci sme mu vopred nevolali. Proste akoby intuitívne vedel, že tam má z nejakého dôvodu byť, ale nemyslím si, že presne vedel ten dôvod, že príde jeho žiačka Karla s neznámym bývalým legionárom. Hoci Karla sa ma o tom snažila presvedčiť popri tom ako sme parkovali, ja som vedel, že to bola jedna z tých náhod, ktoré nie sú náhodné, iba potvrdzujú, že vo vesmíre do seba všetko neustále zapadá. A človek to môže aj vnímať, pokiaľ je dosť citlivý a pozorný na detaily.
Ten Gabriel mi pripadal zvláštny. Pozval nás do domu a na jeho tvári sa zračil akýsi zvláštny nepríčetný pohľad. Prvý dojem proste nič moc. Ťažko mu odhadnúť vek, ale istotne už bol po strednom veku. Vlasatý a bradatý, nižšej postavy s očividnými sklonmi k priberaniu, avšak postavu nemal tučnú. Oblečením mi pripomínal starého rockera z osemdesiatych rokov, ale to iba na prvý pohľad. Na jeho oblečení nebolo nič nevhodné, mal čierne rifle, zelenú košeľu a tmavohnedú vestu. Mračil sa popri tom, ako počúval, čo mu Karla opisuje. Vnímal každé jedno slovo s nesmiernou vážnosťou a jeho obrovské modré oči takmer ani nemrkali, akoby nasával úplne všetky informácie, ktoré Karla vyžaruje aj svojou rečou tela a mimikou. Alebo žeby videl aj telesné energie a auru človeka? Všetko je možné, to som si už overil v praxi...
„Karlinko, máš úplnou pravdu.“ Povedal česky. Súhlasil vlastne v podstate so všetkým a pavúka ani nechcel vidieť, že nepotrebuje, lebo je pred obedom a zasmial sa. Jeho žena nám priniesla čaj a v miskách rôzne zmesi semien a orechov. Už som bol veru aj vyhladnutý, od rána som takmer nič nejedol. Medzitým ako som sa kŕmil a popíjal chutný jazmínový čaj, som počúval Karlin a Gabrielov plán. Zhodli sa na tom, že v prvom rade sa začnú zhmotňovať strachy ľudí, ktorí majú silné fóbie a predstavy ľudí, ktorí trpia halucináciami. Čiže centrá zdrojov týchto materializovaných strachov sú najmä psychiatrické liečebne a kliniky. Takisto nebezpečné sú však aj veľké mestá, kde je mnoho rôznych ľudí s paranoidnými predstavami a drogovo závislí tvoria ďalšiu skupinu. Ja som však musel poukázať aj na vojakov, a bezpečnostné zložky. Oni majú podvedomí strach z nepriateľov a zločincov, resp. hnev voči nim, nenávisť, odpor... Tieto všetky emócie sú podľa Gabriela vhodnou silou pre materializáciu, hoci najsilnejšou je strach. Ale človek, keď sa niečoho bojí, príde na to, že hnevom ovládne strach, neskôr to čoho sa bojí začne nenávidieť, a v konečnom štádiu, už keď nemá vôbec pocit, že sa toho bojí, začne mať voči tomu už len akýsi odpor a pocit opovrhnutia. Pritom si ľudia neuvedomujú, že všetky tieto negatívne emócie pramenia práve z toho strachu, ktorý obsahuje najčistejšiu energiu na vytvorenie ilúzii. To čo Gabriel vysvetľoval, mi pripomínalo už ťažký okultizmus...
„A čo pozitívne emócie? Nedá sa pomocou nich tie ilúzie dematerializovať?“ vložil som sa do rozhovoru, popri tom ako som chrúmal kešu oriešok.
„Šlo by to. Ono když po něčem toužíme a zmažeme všechny negace v podvědomí, které se toho týkají, materializuje se to. Ale dematerializace probíha jenom, když zmažeme příčiny. A ty jsou v osobách, které mají strach.“ Jeho vysvetlenie dávalo zmysel. Takže v podstate si môžem materializovať svetelný meč, ktorým budem loviť obrovských pavúkov. No ako obvykle, nám ľuďom opäť ako vždy všetko, aj podvedomie lepšie funguje v negatívnom než v pozitívnom smere...

Gabriel skontaktoval všetkých MAŽ terapeutov a poslal im mail s informáciami. Každý z terapeutov má skontaktovať všetkých svojich klientov a známych a všetci sa majú prvý krát hromadne stretnúť v Rožnove, čo je obec dosť blízko aj Slovenských hraníc. Všetci terapeuti majú prísť, v mene bezpodmienečnej lásky. Hoci nech to berú aj ako obrovské zhromaždenie členov sekty, všetci budú potrební. Bude ich potrebných zrejme aj viac než ich je.

Poľovník

Obyvatelia našej dediny sa začali už skutočne obávať. Za posledných desať dní to bola už štvrtá obeť vlka ľudožrúta. Ľudia najprv prestali vychádzať po večeroch do okolia dediny. V noci sa zdržiavali vonku vždy len v najnutnejšom prípade, a aj to len na uliciach s pouličnými lampami. Strach a úzkosť vládli aj cez deň. Starí obyvatelia hovorili povedačky o diablovi, ktorý sa vtelil do vlčej podoby, dedinčania v strednom veku zmĺkveli a iba deti sa nebáli, no o ne sme mali najväčší strach práve my. Teda nie práve ja, v dedine žijem sám už takmer dvadsať rokov, odsťahoval som sa sem, aby som našiel pokoj v lone panenskej prírody. A vysoké skalnaté hory Karpát sú aj skvelým priestorom na kvalitnú poľovačku. Po tom, čo som odišiel do predčasného dôchodku z légii, som potreboval presne takéto miesto. Ľavé koleno ma síce sem-tam zabolelo, aby mi pripomenulo, že o svoj meniskus som nadobro prišiel pri zoskoku z vrtuľníka, no v poľovačke mi to nikdy nebránilo.
A teraz ten divoký vlk ľudožrút. Už pár dní som uvažoval, že sa naňho vyberiem, avšak zmeny počasia mi stále spôsobovali ostrú pichavú bolesť v kolene, tak som to odkladal, až kým ma to prejde. Ale dnes, keď vlk za bieleho dňa napadol mladú ženu, slobodnú matku – vdovu a našli po nej iba časť trupu a hlavy, podľa ktorej sa iba ťažko dala identifikovať, pevne som sa rozhodol. Bolesť nebolesť, treba sa s tým vlkom porátať. A mal som aj pocit, že po mne ľudia pokukujú v obchode a aj na ulici, pretože hoci si držím od obyvateľov odstup a žijem tu viac menej v izolácii od spoločnosti, všetci vedia, že som široko ďaleko aj po okolitých vzdialených dedinách ten najzdatnejší poľovník.
Tak som sa rozhodol, že s tým monštrom skoncujem. Najprv som si pripravil hojivý zábal na koleno, ktorý potláča aj bolesť vplyvom častých zmien počasia a na to pevná bandáž. Z mojej pivničnej zbrojnice som si vzal dve pušky, jednu loveckú s optikou a druhú dvojhlavňovú brokovnicu. Munície bude stačiť tridsať nábojov do pušky a dvadsať brokov do brokovnice. Obliekol som si zelené kapsáče, košeľu, čiernu teplú vlnenú vestu, cez ňu zelenú maskáčovú bundu a na hlavu čiernu šiltovku. Obuté vysoké čižmy s protišmykovými podrážkami, na opasok zavesil kvalitnú poteflónovanú dýku a do batoha stravu na tri dni. Ešte som si vzal aj závesný posed na strom, feromónové návnady a zopár ďalších maličkostí a vydal som sa do lesa. Šiel som hneď v ten deň, čo som sa rozhodol konať aj napriek bolesti kolena. Zábal zabral, koleno skutočne prestalo bolieť a keď som kráčal po ulici našej obce smerom k lesu, zopár obyvateľov sa na mňa skutočne dívalo s hrdosťou. Pripomenulo mi to pocity, ktoré som mával, keď som chodil na misie. Chýbalo mi to.

Vyrazil som nad ránom a ešte pred súmrakom som dorazil hlboko do lesa. Šlo sa mi pomerne ťažko, pretože po pár kilometroch prudkého stúpania do hory mi akosi prestal zábal fungovať a koleno ma opäť rozbolelo. Takže som viac menej kríval, ale na bolesť som celkom zvyknutý.
Poznal som chodníčky vlčích svoriek, no odhadoval som, že tento vlk bude samotár, takže sa bude svorke vyhýbať. Vedel som o malom jazierku, ktoré slúžilo vysokej zvery na napájanie, a z toho som usúdil, že lovný revír vlka samotára bude zasahovať sčasti do revíru svorky, no pravdepodobne bude mať útočisko ďalej od nich. Keďže svorka vlkov sa pohybuje na západ od napájadla, zvolil som si smer východne. Jazierko leží na spodku veľkej doliny a východný svah je omnoho viac skalnatý a menej schodný, ale posed na strome mi tam skvelo poslúži dobrým výhľadom na kotlinu. Po podrobnom preskúmaní som si na posed zvolil pevný smrek, ktorý bol aj výborne chránený proti vetru a zavesil som naňho malú lavičku, ktorú som popruhmi upevnil na dva mohutné konáre. Vyštveral som sa na posed a začal striehnuť. V duchu som preklínal boľavé koleno, pretože kvôli nemu som sa sem dostal o dobrých päť hodín neskôr, než by som to zvládol obvykle. Takto mi ostávala slabá hodinka, kým začne zapadať slnko, no aj tak som sa rozhodol vypustiť návnadu. Zmes krvi a feromónov vysokej zvery v malom papierovom vrecúšku som hodil jednu pred seba, jednu smerom doprava a jednu smerom doľava, každú do vzdialenosti asi pätnásť metrov. A teraz nasleduje už len fáza čakania. Nočné videnie som si zobral tiež, hoci som ho nemal v pláne použiť. Nie pretože je nelegálne, ale pretože by som nemal zo seba dobrý pocit. Hoci ide o vlka ľudožrúta, poľovanie musí mať nejaké pravidlá. A tak som na spodnú časť pušky pokojne upevňoval baterku. Taktika osvietiť a zastreliť funguje vždy, zviera ostane oslepene hľadieť do svetla a ja ho môžem streliť. A tak to má byť. Nabitá brokovnica mi visela na ramene a lovecká puška v rukách. Sedel som pokojne a vydychoval paru.
Noci bývajú dosť chladné, preto som sa ešte zakutral do hrubej pichľavej deky a čakal. Mysľou mi prebehli spomienky na poslednú misiu, pri ktorej som sa zranil. Mali sme v Chile prepadnúť konvoj prevážajúci narkotiká a ja ako veliteľ údernej eskadry som misiu pokazil tým, že som sa zranil hneď na začiatku. Hoci sa všetci zhodli, že ku zraneniu došlo náhodou, nebolo spôsobené mojim zlyhaním, pocit viny ma ešte občas prenasledoval, pretože misia dopadla neúspešne.
Vtom sa ozval hlasný šum a svrčky tiež stíchli. Zamieril som puškou daným smerom k epicentru zvuku šumiacich listov a ihličia a zasvietil som baterku. Ako som predpokladal, bol to iba ježko, ale podarilo sa mu vytrhnúť ma z myšlienok.
Po oblohe sa prevaľovali iba dva rozpadajúce sa oblaky, hviezdy svietili jasne a mesiac bol v nove. Nočná atmosféra lesa ma objímala a ja som pokojne čakal.

Opäť som mal ten pocit, akoby som sníval sen, ale mám rád ten pocit. Bujná vegetácia všade naokolo sa kolísala v nadnášajúcich poryvoch vetra. Vo svetle hviezd to je upokojujúci, až takmer uspávajúci dojem.
Odrazu niečo zaklopalo o strom, na ktorom som mal posed. Zvuk ma vytrhol zo spletitosti príjemných pocitov a navodil zrýchlený tep. V momente som mieril loveckou puškou pod posed a osvetľoval priestor pod stromom. Nič. Tak som svietil naokolo. Opäť nič. Zasvietil som hore na strom, či to náhodou nebol nejaký vták, ale nebol. To som aj vedel. Natoľko som mal skúsenosti, aby som vedel, že vtáky nevydávajú takýto ťukotavý zvuk o strom - ani ďateľ, ani žiaden iný vták. Ostal som nervózny a zarazený. Strach som síce nemal, nič mi predsa nehrozilo, ale aj tak. Nemám rád nevysvetliteľné úkazy ako bol napríklad tento. Nie že by sa mi také veci diali...
Pomaly som presondoval sluchom okolie. Nezačul som žiaden výraznejší zvuk, než tie, ktoré spôsoboval vietor pohybom konárov v korunách stromov. Pozrel som na zápästné hodinky. Ukazovali deväť preč. Zvláštne bolo to ticho. Okrem orla, ktorý zahvízdal pred niekoľkými minútami ďaleko severne odo mňa, som nepočul žiadne zvuky, ani svrčkov. Keby som mal opísať atmosféru, tak bolo cítiť vo vzduchu akési napätie. Ten pocit som poznal z vojny, akoby niekto striehol na mňa. Ako keď vojaci striehnu na vojakov, ktorí striehnu... Ale to sa mi možno iba zdalo. Zo služby som veru už pridlho, tak sa mi iba vracajú dávne pocity, ako spomienka, alebo žeby sa minulosť skutočne takto vracala...?
Všade naokolo bol skutočne pokoj. Dole v úžine pod svahom pri napájadle, už bola taká tma, že som nemal šancu dovidieť. Ale vo vládnucom tichu som jasne vnímal akékoľvek zvuky. Kedykoľvek môžem zliezť z posedu a priplížiť sa. Nebolo to však treba, pretože skutočne nikde žiadne zvuky, až mi to prišlo podozrivé.
Minúty ubiehali po desiatkach a ja som myšlienkami blúdil po minulosti, vybavovali sa mi obrazy z mojich najlepších rokov strávených v légiách, z ktorých som mal nostalgické pocity. Ale taktiež sa mi mihali obrazy z budúcnosti, reakcie obyvateľov dediny, po tom, čo ulovím toho vlka ľudožrúta. Z týchto predstáv ma hrialo pri srdci. Skutočne som chcel pomôcť dedinčanom, a myseľ mi zastrel sčasti aj hnev, keď som si vybavil to zmrzačené telo mladej ženy... Spontánne som vyťahoval termooptické videnie. Ten vlk si proste nezaslúži férový boj. A čím skôr budem doma, tým lepšie. Už bolo príliš neskoro na to, aby som čokoľvek videl voľným okom. Spať som nesmel, zakázal som si to, mohol som len bdieť, ale jednotvárna čierna masa prostredia ma uspávala. Obloha bola už viac menej zatiahnutá mrakmi, takže aj tá trocha svetla čo mohla presvitnúť pomedzi stromy na zem, bola zredukovaná o polovicu. Iba sem-tam zablikala hviezda, ktorá na pár sekúnd vykukla spod hustej vaty oblakov. Doľahla na mňa pri tom vlna únavy z vyčerpávajúcej túry, ktorú som absolvoval aby som sa sem dostal. A tak som sa musel trochu prebrať.
Poťažkávam v rukách jemnú vojenskú techniku – termooptické, alebo ľudovo povedané nočné videnie. Vyzerá ako niečo medzi okuliarmi a ďalekohľadom. Avšak je ešte ťažšie než ďalekohľad, preto má umelohmotný držiak v tvare čapice, aby sa zariadenie mohlo zaprieť aj o vrchnú časť hlavy a nespadlo mi z nosa. Zapínam ho a zvnútra zariadenia sa ozýva charakteristické písknutie nabíjajúceho sa kondenzátora. Nasadzujem si ich na oči a hľadím po okolí v režime zosilňovaného osvetlenia. Okolie bolo odrazu jasné v bledozelenom odtieni a ja som mohol vidieť ako počas denného svetla. To ma trochu prebralo a snový pocit z nočného lesa sa úplne vytratil. Termooptické videnie dokáže opticky približovať aj ako ďalekohľad a má ešte aj možnosť v infračervenom móde rozoznávať teplotné rozdiely. Priblížil som si napájadlo dole v údolí a prehľadával som okolie. Nikde ani živáčika. Hladina malého jazierka bola pokojná a odrážali sa v nej okolité stromy. Chvíľkami som prepínal do infračerveného módu a hľadal zdroje tepla. Sem-tam som zahliadol maličké farebné škvrny v korunách stromov – to boli spiace vtáčatá v hniezdach. Taktiež som spozoroval malé, ale slabšie zdroje tepla na zemi. Tie mali tmavšie farebné odtiene. Po prepnutí do režimu zosilneného svetla som však na tých miestach nevidel nič živé, iba zem pokrytú lesným porastom a popadaným ihličím. To boli zrejme nejaké hlodavce, alebo iné menšie živočíchy, na noc pozaliezané do svojich nôr. Celé mi to však pripadalo divné. Totižto feromónové návnady obvykle fungujú spoľahlivo, vždy privábia aspoň nejaké líšky, ale teraz vôbec nič. Nechápal som to.
Nasledujúcich niekoľko desiatok minút som pozoroval okolie nočným videním, ale žiadna známka po vlkovi. Ani žiadna líška alebo divá sviňa, proste nič široko ďaleko, kam som dovidel. A to som dovidel aspoň dva kilometre v polkruhu pred mojim posedom. Dozadu som pochopiteľne vidieť nemohol, ale už som uvažoval nad tým, že zídem z bezpečia môjho posedu a pôjdem sa trochu prejsť, aby som trochu rozhýbal hnáty a ešte umiestnil ďalšie návnady. Ostalo mi ich ešte sedem. Prakticky som ich mohol aj vystreliť pomocou praku do väčšej vzdialenosti, ale cítil som potrebu sa poprechádzať. Nohy mi tŕpli a sedelo sa mi nepríjemne. Taktiež koleno, ktoré ma už síce nebolelo, potrebovalo trochu rozhýbať. Rozhodol som sa, že umiestnim ešte tri návnady a ak sa do rána vlk neobjaví, tak sa premiestnim. Alebo možno počkám až do poludnia, čo ak ten ľudožrút skutočne spí po vyčerpávajúcom dni alebo výdatnej večeri. Všetko je možné, nebudem ešte hádzať flintu do žita...
Prešiel som sa smerom dozadu od môjho posedu. Do prudkého svahu sa mi šlo ťažko, prešiel som takmer tridsať metrov a koleno opäť zapulzovalo ostrou pichavou bolesťou. Aby som sa dostal k hrebeňu, tak by som musel vystúpiť ešte prinajmenšom ďalších tristo metrov. A to sa mi vskutku nechcelo. Riadne utrpenie bude už len prejsť sa naspäť dolu svahom k môjmu posedu. No už som vedel, čo musím spraviť – nový zábal na koleno. Opatrne som schádzal krôčik za krôčikom, pod mojimi vibramovými podrážkami praskali malé suché konáriky a šušťalo lístie. Nočné videnie som mal na očiach aby som si lepšie videl pod nohy, svah tu bol dosť strmý. Došiel som pod posed a ešte som váhal, no napokon som sa rozhodol ísť pozrieť nižšie a skontrolovať návnady. Možno ich treba trochu viac odbaliť z papiera, aby zver lepšie ucítila ich pach. A pridám ešte ďalšie dve, nech mám istotu. Potom si už môžem celú noc hovieť v posede, a keď tak zajtra zmením svoju pozíciu. Počasie sa už aj tak zrejme ustálilo na najbližšie dni, takže hojivý zábal na koleno mi ho do rána vylieči a zajtra by už nemali hroziť žiadne bolesti.
A tak som sa šuchtal približne pätnásť metrov pod posed, kam som hodil jednu z návnad. Bolo to zvláštne, že som ju nemohol nájsť ani s nočným videním. A pritom bola zabalená do snehovo bieleho papiera, ktorý musel žiariť na pozadí lesnej zeme. Trochu mnou obehli zimomriavky – je možné, že sa tu objavil počas tých pár chvíľ, čo som sa bol prejsť nad posed? V duchu som zahrešil a ďalej prehľadával zem, ale nikde nič. Tak som to vzdal, ale zdržal som sa akýchkoľvek racionálnych vysvetlení. Prepol som režim na infra-videnie a hľadal som po okolí tepelné zdroje. Nevidel som žiadne, ktoré by odpovedali veľkosti väčšej než ježko. To mi pripadalo ešte zvláštnejšie, pretože som ešte predpokladal, že návnadu mohla vziať divá mačka alebo líška... Vtom ma osvietilo – mohol ju schmatnúť nejaký dravý vták, orol, jastrab alebo aj sova. Je to síce málo pravdepodobné, pretože dravé vtáky ignorujú mrciny, ale je to aj tak možné. S pokojnejšou mysľou som sa presúval po krôčikoch k návnade napravo od môjho posedu. Ale to som už odsunul termooptické zariadenie na vrch svojej hlavy podobne, ako si bežne odsúvajú ľudia slnečné okuliare. Zariadenie je na to prispôsobené malými kĺbmi na bokoch pri mojich ušiach – je to veľmi praktické v boji, keď je priestor náhle osvetlený, stačí zariadenie odsunúť na hlavu, alebo naopak, keď náhle zhasnú svetlá v bojovej oblasti, tak špeciálne jednotky majú hneď v pohotovosti pripravené zariadenie, ktoré stačí stiahnuť na oči.
A ja som teraz chcel, aby sa mi oči trochu prispôsobili tme, pretože som nevidel takmer nič, iba temné siluety stromov, ktoré sa mi rozmazávali spolu s medzerami medzi nimi. Ťažko sa mi rozoznával aj horizont, kde končí svah a začína obloha. No ešte ťažšie sa mi kráčalo, a tak som si zvesil z chrbta pušku a opieral som sa o ňu ako o barlu.
Na mieste ďalšej návnady som rozsvietil baterku pripevnenú k puške a prezeral zem. A opäť nič... To už mi prišlo skutočne veľmi podozrivé. Veď za tú chvíľku, čo som sa prechádzal za posedom, by som si niečo musel všimnúť, či už by to bola líška, vlk alebo aj sova, začul by som aspoň trepot krídiel. Nehovoriac o tom, že som mal celý čas na sebe termooptiku a každú chvíľku som sa obzeral smerom späť ku posedu. Ďalšia vlna zimomriavok mnou prešla ako elektrický prúd vodivým materiálom. Tu niečo sakramentsky nesedí, pomyslel som si. Napriek bolesti v kolene som sa rozhodol skontrolovať aj poslednú návnadu, ktorú som tu nechal. Ak tu nebude ani ona, tak to už bude skutočne prípad pre akty X...
S očakávaním som rozsvietil baterku v približnom mieste poslednej návnady. Kužeľ svetla osvetlil zem a na nej namiesto návnady ležalo čosi krvavé. Pri pohľade na to sa mi rozbúchalo srdce – bola to malá ľudská dlaň, ktorá musela patriť nejakému dieťaťu... Zalapal som po dychu a presne v tej chvíli mi akoby do kolena niekto zapichol ostrú britvu, pretože som v šoku zle stúpil. Na šikmom svahu som stratil balans a vtom istom momente sa za mnou ozval hlasný divoký zvuk podobný smiechu, kašľu a zavrčaniu dohromady... Vyľakane som pri strate rovnováhy inštinktívne rozpažil ruky a lovecká puška so zasvietenou baterkou sa mi vyšmykla a počas letu opisoval vo vzduchu tri svetelné oblúky. Ja som popri tom padal z nôh dolu svahom, avšak v elegantne nacvičenom parakotrmelci. To mi však nebolo nič platné, pretože ako som dopadol, tak ma hybnosť môjho tela mrštila ďalej dolu prudkým svahom a už neelegantným váľaním sudov som sa skotúľal ďalších šesť metrov nižšie pod miesto, kde ležala puška s baterkou. Zastavil som sa úderom hlavy o menšiu ostrú skalu vytŕčajú spod machového porastu. Pri údere zapraskalo sklo v mojej termooptike, ktorá našťastie stlmila úder do mojej hlavy. Bol som si istý, že nebyť toho, rozbil by som si aj lebku a ostal by som ležať v bezvedomí s otrasom mozgu. Takto som stratil vedomie možno na okamih pár sekúnd. Keď som otvoril oči, padol mi pohľad na pušku, ktorá ležala pár metrov nado mnou a svietiaca baterka pripevnená pod hlavňou pretínala bielim svetelným kužeľom temnotu lesa. Termooptické zariadenie nefungovalo a vydávalo podivný zvuk skratovaných obvodov, no tento zvuk prehlušili kroky. Nevedel som presne určiť smer, odkiaľ ich počujem, ale vedel som, že to môže byť jedine ten vlk. Pocit strachu bol čiastočne potlačený adrenalínom, ale v tej chvíli som si pripustil reálnosť poverčivého tvrdenia niektorých starších dedinčanov, že ten vlk je prevtelený diabol. Zhodil som termooptiku z hlavy a vypol som elektrický spínač, takže prestalo vydávať rušivý zvuk. Z chrbta som zvesil brokovnicu. Ešteže som ju nenechal na posede, tak ako som pred tým zamýšľal, keď som sa rozhodoval poprechádzať. No nanešťastie som nevidel vôbec nič, pretože baterka na puške stále svietila a žiaľ bohu ma oslňovala tak, že okolitá tma vyzerala jednoliato a nepreniknuteľne. Nemal som pri sebe náhradnú baterku, tá žiaľ bohu ostala v batohu s vybavením visieť na posede. V duchu som zaklial, pretože som počul pohyb, ale nedokázal som určiť smer, odkiaľ sa šušťanie listov a pukanie konárikov ozývalo. Pomaly a opatrne som sa po machu a ihličí plazil smerom ku svetlu z baterky. Doširoka otvorenými očami som sa márne snažil zrakom preniknúť do čierno-čiernej tmy. Kroky ustali niekde naľavo hore odo mňa. Mal som pocit, že tým smerom je môj posed. Puška so svetlom už bola takmer na dosah. Avšak mal som strach sa pohnúť bližšie... Čo ak ma ten vlk nevidí kvôli tomu svetlu z baterky a teraz ma začuje... Od posedu ku mne to bolo o čosi ďalej než odo mňa k puške. Túto vzdialenosť však dokáže dospelý vlk prekonať jediným poriadnym skokom. A preto som sa radšej nehýbal, mieril brokovnicou smerom ku posedu a čakal na akýkoľvek náznak zvuku. Dokonca som zavrel aj oči, aby som sa lepšie koncentroval na to, čo počujem a aby som zbavil svoj zrak oslnenia od svetla baterky. Pripravený k streľbe som ležal na vlhkej studenej zemi a striehol. Ale nič sa neozvalo. Tak som ležal ďalej a chvíľami som mal strach, že toho vlka možno nepočujem kvôli môjmu hlasnému buchotu srdca. A on sa možno pomalým krokom zakráda smerom ku mne. Možno už je pol metra odo mňa... Všetky moje zmysly boli vybičované adrenalínom, ale strach bol urputný. Bol som ním paralyzovaný a neodvážil som sa ani pohnúť. Odrazu baterka preblikala. V súčasnej atmosfére to na mňa pôsobilo priam mysticky. Ale vedel som, že možno sa povolil akumulátor pri jej dopade na zem. Už som čakal niekoľko minút bez pohnutia a celé mi to začalo pripadať absurdné. Keby tam ten vlk bol, tak by predsa už dávno zaútočil alebo utiekol. Čo ja bláznim, veď on tu možno ani žiaden vlk nebol! Avšak čo to bolo, to som si nevedel vysvetliť. Baterka opäť preblikala a mal som pocit, že môj zrak v tme spozoroval obrysy môjho posedu ako v ňom sedí ten vlk. Ale táto predstava ma nevystrašila, ba priam sa mi pri nej uvoľnilo napätie z mojej mysle aj tela, pretože som si uvedomil, že zrejme príliš fantazírujem. Predsa len som si musel pripustiť, že som sa silno udrel do hlavy... Opatrne som sa teda priplazil k puške s baterkou, zdvihol ju zo zeme a pažbu reflexívne oprel o rameno. V podrepe som kužeľom svetla prešiel po svojom okolí, ale po vlkovi ani stopy. No ako som pozoroval zem okolo posedu, jasne som videl stopy. Veľmi mokré vlčie stopy. Oblial ma z toho ľadový pocit zdesenia. Ten vlk tu skutočne bol. Akoby sa so mnou zahrával. V rýchlosti som sa vyštveral na posed a rozdýchaval nepríjemný pocit. Je to vôbec možné? Ten vlk na mňa skutočne striehol, môj starý inštinkt z vojny ma neklamal. Logicky to do seba zapadalo - preto to zvláštne ticho a žiadne zvieratá v okolí, ktoré by privábili návnady. A zároveň ma desili tie mokré stopy. Vlk bol zrejme celý mokrý! Akoby vedel, že mám schopnosť nájsť ho podľa jeho telesnej teploty... Tomu sa ale prieči zdravý rozum! Ako by to mohol vlk vedieť?! A ako mohol vedieť čo má spraviť, aby som ho nezbadal infravidením?!
Vytiahol som z vrecka proteínovú tyčinku a prežúval som. Pocit zdesenia a ohromenia sa pomaly premieňal na nenávisť. Chladnú a lepkavú, ktorá ma hecovala. V rukách som držal poničené termooptické zariadenie za cenu vyše tisíc eur. Ten bastard ma oň pripravil. A tam dole, keď som ležal, ma nepochybne mohol napadnúť a ja by som sa mu neubránil. Ale prečo to nespravil? Akoby chcel, aby som to pochopil, že náš súboj má byť férový... Pri týchto myšlienkach som začínal mať pocit, že bláznim. Neuveriteľné. Nemožné. Šialené. To boli slová, ktoré to všetko vystihovali.
Z termosky som odpil trochu čierneho čaju a premýšľal som, že čo ďalej. Nevedel som. Všetky možnosti mi odrazu pripadali ako hlúpe. Rozmiestniť ďalšie návnady? A čo tá ľudská dlaň? Hrôza. Pripadalo mi to celé ako z nevydareného horou. Posvietil som z posedu tým smerom, ale vo vzdialenosti desiatich až pätnástich metrov som na zemi nevidel žiadnu dlaň. Je pravda, že pri svetle baterky vznikali na zemi rôzne podlhovasté tiene, v ktorých mohla dlaň ležať a ja som ju vidieť nemohol. Je to pravdepodobné. Ale zliezť z posedu a ísť sa o tom presvedčiť som vôbec nemal chuť. Namiesto toho som si odviazal obväz z kolena a namazal ho znovu konskou masťou. V posede som v bezpečí a prečkám radšej do rána. Ráno múdrejšie večera a okrem toho som už začínal mať plán. Pripraviť mu pascu, áno, to je ono...


Keď už začínalo svitať, úplne som sa vzdal myšlienky, že by som si mal skúsiť pospať. Namiesto toho som otvoril druhú termosku s čajom a zjedol balíček cereálnych sušienok. Hodinky na zápästí ukazovali päť hodín preč. Hoci som celú noc nespal, nepociťoval som únavu. To je klasický syndróm vojakov v boji, ktorým spánok vynahrádza pocit nebezpečenstva. A ten som pociťoval celú noc a aj teraz ráno sa stále nevytrácal. Myslel som na to, ako ten vlk ľudožrút napadol mladú ženu blízko osady za bieleho dňa. Teraz cez deň za svetla ma však nemôže prekvapiť tak ako v noci.
Keď som zbalil posed do ruksaku spolu s ostatným vybavením, prešiel som sa pozrieť k miestu, kde ležala detská dlaň. Samozrejme tam nebola. V prítomnom okamžiku mi začal celý včerajší zážitok pripadať ako sen, hoci som celú noc nespal. A možno sa mi iba snívalo, že som nespal... Nad touto ďalšou absurdnou myšlienkou som sa pousmial.
Vykročil som smerom do úžiny k napájadlu a uvedomil si, že koleno už skutočne vôbec nebolí. Zato na hlave som mal riadnu hrču, napriek tomu, že väčšinu nárazu o skalu schytalo termooptické zariadenie. Zistil som, že ho dokážem opraviť, ale až doma, takže teraz je to iba zbytočné trojkilogramové závažie navyše. A doličný predmet potvrdzujúci reálnosť včerajšieho zážitku. Ale možno sa mi práve spomienky pomiešali so snom kvôli úderu do hlavy...
Dole v úžine som sa rozhliadal po strmých kopcoch. Pripomínalo mi to pocit z bojovej misie v Kolumbii, keď som hľadal záblesk odrazu svetla od šošovky na optike ostreľovačských pušiek. Stále som mal proste pocit, že ten vlk ma sleduje. Že vyčkáva na môj ďalší ťah, čo vymyslím, aby sa so mnou opäť mohol pohrať. V duchu som mu začal pripisovať ľudský intelekt, čím som ho možno začal trochu preceňovať, ale to nie je tak nebezpečné ako keď začneme svojho protivníka podceňovať. A ja som ho pravdupovediac podcenil. Preto môj plán prípravy pasce na vlka zahŕňa aj tú chorú možnosť, že ma stále pozoruje a zhodnocuje intelektom rovným ľudskému protivníkovi.

Už bolo takmer poludnie a moja pasca bola pripravená. Prepotené tričko prevesené cez konár blízkeho stromu už úplne preschlo, tak som ho na seba natiahol a spokojne otvoril konzervu s bravčovým gulášom. Na posed som sa tento krát vykašľal, pri pasci mi bude k ničomu, pretože ako návnada budem použitý ja sám. Posadil som sa do tieňa pod skalou v blízkosti napájadla. Opieral som sa o jej strmú stenu, ktorá sa za mojim chrbtom týčila kolmo do výšky cez osem metrov a spokojne som už takmer prázdnu konzervu vytieral kusom chleba. Napájadlo je predo mnou asi dvadsať metrov. Mám ho v mojom zornom uhle a každú zver, ktorá sa ku nemu priblíži, budem mať ako na dlani. Ale môj plán ráta s úplne niečím iným. Sú iba dva smery, z ktorých sa ku mne môže vlk dostať, pretože zozadu a zľava sa týčila kolmá stena skaly. Jediná cesta ku mne ide priamo od napájadla, alebo zo svahu po mojej pravej strane. Na tom svahu som rozmiestnil všetky zostávajúce feromónové návnady a pascu asi pätnásť metrov od mojej pozície. Pasca spočívala na jednoduchom princípe. Brokovnicu som pripevnil na strom a tenkým nylonovým lankom som priviazal spúšť a lanko napol medzi dvomi stromami, pomedzi ktoré musí prejsť čokoľvek, čo sa ku mne chce dostať inou cestou než tou od napájadla. A keď zavadí o lanko, spúšť sa pohne a brokovnicový náboj s širokým rozptylom zásahu ho zasiahne. Takúto pascu mám už overenú aj v praxi, učili nás ich pripravovať na záškodníckom výcviku u ruských jednotiek. No ale aj tak som mal pocit, že vlk nepríde zo svahu, ale od napájadla. Nie preto, že je sprostý, ale pretože ma bude chcieť dostať ináč, než si myslí, že ho chcem nalákať. Zrejme bude ignorovať moje feromónové návnady. Pristihol som sa, ako sa v duchu smejem nad mojimi ťažkými úvahami, ako sa snažím vcítiť do „uvažovania“ vlka, akoby to bol ľudský protivník. Nevadí, hlavné je, že iná možnosť preňho nie je, pokiaľ ma chce dostať. A o tom, že ma dostať chce, som absolútne presvedčený. Určite cíti môj strach, ktorý vydáva svoj charakteristický pach, preto si myslí, že som proste len ďalšia korisť, avšak taká, ktorá je preňho väčšou výzvou. A pre mňa je jeho ulovenie jedinou možnosťou ako sa zbaviť toho strachu, ktorý teraz cítim.

Slnko sa už skláňa nad vrcholmi hôr a v priebehu niekoľkých minút sa chystá zapadať. Celé popoludnie som prečkal v pokoji, ani len som nedúfal, že by sa ukázal za denného svetla. Akosi podvedome som tušil, že ďalšia partia jeho hry sa musí odohrávať v noci. Hlučne som zahryzol do jablka a prežúval. Zrak mi padol na pokazené termooptické zariadenie. Nabudúce si asi radšej zoberiem detektor pohybu. Zasmial som sa na tom, až mi jablko zabehlo. Sedel som na drevenej stoličke, ktorú som si provizórne zložil z pôvodného posedu, zakutraný do deky a s loveckou puškou položenou na klíne, pripravený ju okamžite chytiť, oprieť o rameno, zamieriť a streliť. Len musím počkať na správny okamžik. To, že vlk príde, je pre mňa iba otázkou času. Vnútri som cítil tú istotu, že to tak je. Ale zároveň som cítil aj iný pocit. Akoby som na niečo zabudol.
Slnko zapadlo pred pár minútami a ja sedím započúvaný do zvukov lesa. Počuť svrčkov všade naokolo, sem-tam zapraská vetvička pod váhou drobných lesných živočíchov, v diaľke na západ húkajú dve sovy. To sú presne tie typické zvuky lesa, ktoré mi včera chýbali. Teraz ma však nečakane znervózňovali. Ale odrazu utíchli o polovicu. Vedel som, že sa niečo deje...
Vtom meter predo mnou niečo dopadlo na zem, zrejme nejaký malý kamienok. Spozornel som. O pár sekúnd som ucítil, ako k zemi dopadá mierny prach. Došlo mi to, vlk je nado mnou, na svahu nad kolmou stenou skaly. A zrejme uvažuje, že by na mňa skočil z tej výšky. Ale je to preňho privysoko. Oblial ma pot pri myšlienke, že skutočne na mňa skočí... Nedokázal som sa odrazu sústrediť, hoci som cez deň zvažoval tú možnosť, pri pohľade na tú výšku som mal istotu. Ale teraz, hoci som videl jasnejšie než včera, sa mi v tme zdala tá výška omnoho nižšia než predtým. Hľadel som smerom nahor, odrazu ma neistota napĺňala od hlavy až po päty. Nevedel som, čo spraviť, či zasvietiť nahor a vystrašiť vlka, alebo čakať. Moja koncentrácia upadla a lovecké inštinkty sa zmenili na pocity lovenej koristi. Ale rozhodol som sa čakať. On príde a príde spredu, viem to. No vtom som začul v diaľke napravo hore na svahu zavrčanie. Muselo to byť aspoň pol kilometra ďaleko, tým som si istý. Čo to má znamenať, žeby vlk dostal nervy? Žeby sa začal báť? Alebo sa nevie rozhodnúť, kadiaľ ku mne? Každopádne som sa sčasti upokojil, pretože som už vedel, že nestriehne nado mnou a nechce skočiť. Už len počkať, kedy sa zjaví...
„BUM!“ ozvala sa rana. Brokovnica vystrelila. Pasca zaklapla. Vlk je mŕtvy. Namiesto pocitu, ktorý sa dostavuje pri víťazstve, som však nadobudol znepokojenie. Musím opustiť toto moje miesto... Alebo počkám až do rána? Opäť som váhal, a ten rozumný vo mne mi radil aby som počkal do rána. No ten druhý vo mne považoval toho rozumného za zbabelca. Čakal som niekoľko desiatok minút a vo mne sa odohrával boj. Avšak keďže sa stále nič nedialo, čas hral v prospech toho druhého vo mne a stále viac na mňa doliehal pocit, že je dobojované a že by som mal ísť pozrieť telo vlka. Mrkol som na zápästné hodinky. Takmer desať hodín. Do svitania môžem byť už doma a okrem toho som nespal vyše dňa... Rozhodol som sa ísť. Ale samozrejme pomalým krokom, s puškou v rukách. Po každom kroku som sa započúval do ticha lesa a uvažoval. To ticho je opäť trochu zvláštne. Svrčky sú opäť ticho, no to možno kvôli výstrelu. No po výstrele som nepočul žiadne zakňučanie, ktoré vydávajú psovité šelmy v smrteľnom kŕči... Hoci nie vždy ho musia vydať. Už som bol od svojho útočiska vyše desať metrov, a necelých päť metrov od spustenej pasce. Baterka jasne ukazovala sivočiernu srsť tela ležiaceho medzi dvomi stromami. Vydýchol som v úľave, že je to už za mnou. Pasca skutočne zabrala. Už som vôbec nebol ostražitý, keď som sa blížil, pretože som aj videl krvavé stopy na srsti, vedel som, že je po ňom. Pušku som si zvesil na rameno a podišiel k vlkovi. Prvá myšlienka, čo ma napadla bola, že na toho diabolského ľudožrúta sa mi zdá príliš malý, keď... oblial ma veľmi nechutný pocit. Je možné, že ten diabolský vlk naschvál nahnal iného vlka do mojej pasce, aby ma oklamal?! Stiahlo mi žalúdok a prisahám, že aj srdce sa mi zastavilo. To je ten pocit, ktorý zažije asi každý pred svojou smrťou. No ja som ten pocit už zažil na vojne, keď mi šlo o život. Nepriateľský vojak odpálil tepelne navádzanú raketu na džíp, ktorým som šiel. Oblasť mala byť podľa rozviedky bezpečná a ja som iba náhodou zazrel pri letmom pohľade do spätného zrkadla letiacu raketu, ako za sebou zanecháva dymovú čiaru. Do nárazu vtedy ostávali najviac dve sekundy a ja som sa v takmer stokilometrovej rýchlosti vyrútil z dverí džípu do priekopy. Výbuch ma vôbec nezasiahol a vďačil som za to len tejto mojej inštinktívnej schopnosti nechať sa riadiť len svojím pudom sebazáchovy. Vtedy sa v človeku vypne všetko racionálne a treba prenechať dôveru iba telesným impulzom.
A presne vtedy, keď som sa odovzdal tomuto pudu sebazáchovy, moje telo mnou mrštilo za strom, na ktorom bola pripevnená brokovnica. Už počas toho letu, ako som mrštil svoje telo, som začul ako sa neuveriteľne rýchlo približuje ťažký dupot štyroch nôh. A nebyť toho, že som sa mrštil za strom, by skočil vlk na mňa. Ale takto skočil presne do toho stromu. Vrazil doňho nemilosrdne, ozval sa tupý náraz a vlčisko zakňučalo. Stále som však bol vo vytržení pudu sebazáchovy, moje telo vedelo, že nestihnem zvesiť loveckú pušku z ramena – vlk sa už dvíhal na nohy pripravený opäť zaútočiť. Namiesto loveckej pušky, som schytil brokovnicu pripevnenú na strome a iba som ju vyšikmil z jej pôvodného smeru, ktorým mierila.
„BUCH!“ druhá rana sa vracala ozvenou v úžine. A po nej zakňučanie v smrteľnom kŕči. Prisahám, že až vtedy mi opäť začalo srdce biť...

Do dediny som sa vrátil na svitaní. Obvykle sa už po hlavnej ulici obšmietali starší dedinčania, ale nie teraz. Ešte stále sa obyvatelia neodvažovali príliš vychádzať. Akurát na verande domu na okraji dediny sedel postarší plešatý pán na hojdacom kresle a na nohách mu ležala dlhánska dvojhlavňová puška na medvede. Dobrovoľnícka domobrana, pomyslel som si s úsmevom. Zbadal ma ako na ramenách nesiem o palicu priviazané obrovské vlčie telo. Chlapík s nadšením vstal so sánkou dole.
„Zdravím vás!“ pozdravil som s úsmevom. Postarší muž chcel čosi zvolať, ale namiesto toho sa iba zakoktal a tak som pokračoval ja: „Nesiem vám diabolského vlka!“
„Heuréka!“ konečne sa podarilo mužovi dostať zo seba slová. „Žena! Poď von! Toto musíš vidieť!“ Jeho žena vyšla na verandu a s obdivom na mňa zízala. Zdvorilo som jej pokynul hlavou a pokračoval ulicou k námestíčku s malým kostolíkom. Muž so ženou sa vybrali za mnou, ale ešte predtým muž radostne vystrelil náboje z obidvoch hlavní a zahvízdal na celú ulicu. Výstrely na ulici neostali nepovšimnuté. Z okien začali vyzerať obyvatelia a keď ma zbadali, vychádzali do ulíc, na tvárach s výrazmi nesmiernej úľavy, radosti a obdivu. Opäť som sa cítil ako legionár.
Napokon sme sa zhromaždili pred kostolom. Bola tam celá dedina. Ľudia mi podávali ruky, potľapkávali po ramenách, malé deti sa ma chceli dotknúť a pozrieť sa na toho netvora zblízka. Vtom ku mne podišiel pán starosta a poďakoval mi v mene všetkých obyvateľov dediny. Bolo mi jasné, že môj život v ústraní od spoločnosti sa tu už skončil. Všetci sa so mnou zvítavali ako starí známi. Každý ma chcel poznať, alebo sa tváril, že ma dávno dobre pozná. A pravdupovediac som tomu bol rád, hoci by ma nikdy predtým nenapadlo, že som po takom čomsi vnútri tajne túžil.
„Musíte nám všetkým vyrozprávať, ako ste sa s tým vlkom porátal, pán poľovník!“ povedal so šťastným rumencom na tvári pán starosta.
„Viete, býval som vojak. Patril som k elite medzi legionármi. Pre mňa to bola proste hračka...“ dodal som skromne a usmial som sa na dav nadšených obyvateľov mojej dedinky...

THE END 