Woodharrow

„Willy! Willy stoj!“ Chlapec zastavil.
„Podíď ku mne, neboj sa...“ prihováral sa muž v stredných rokoch malému chlapcovi, ktorý bežal okolo verandy, na ktorej muž práve sedel a kochal sa nádherným slnečným popoludním.
„Willy Woodharrow, neboj sa, poď sem, chcem sa ťa na niečo opýtať...“ Muž hľadel na vydeseného chlapca vľúdnym pohľadom, ktorý pôsobil na jeho strach ako balzam.
„Dobrý deň pán Striphood.“ Pozdravil chlapec nesmierne zdvorilo.
„No ahoj Willy, čo sa deje?“
„Nič pán Striphood!“ odvetil pohotovo Will, a znovu sa jeho oči rozšírili strachom.
„Kde je Berry?“
„B-Berry?“ spýtal sa vystrašene.
„Zase ti nedá pokoj?“
„Nie pán Striphood, Berry mi nič...“
„Nemusíš ho obhajovať,“ prerušil chlapca, „veľmi dobre viem aký je môj syn lapaj. A hoci ma mrzí, že ti znepríjemňuje život, vidím v ňom sám seba, keď som bol chlapec ako ty alebo on.“
„Pane váš syn mi vážne dnes nič nerobí. Utekal som lebo som sa zľakol dinga.“ Muž sa pousmial. „Dinga? Kde? Akého?“ Starý Striphood si všimol, že z chlapcovej tváre vymizol všetok strach. „Chlapče, a kde si počul o tom, že takto na severe Mediterry žijú dingovia?“ Mrkol priateľsky na chlapca. „Ja neviem pane, ale jedného som videl, teda možno to nebol dingo, možno to bol obyčajný túlavým pes, ale veľmi ma vystrašil.“
„No Willy, chcel som ti len povedať, že ma mrzí čo ti môj syn v škole vyvádzal. Dohovoril som mu a sľúbil mi, že už sa to nezopakuje.“ Chlapec sklopil zrak. „Willy, ja viem, že to čo ti teraz poviem, asi nepochopíš, ale môj syn nie je zlý. Vlastne má toho podľa mňa s tebou spoločného oveľa viac než si dokážeš predstaviť.“ Willy zdvihol hlavu a uprene sa zahľadel do očí starému Striphoodovi. Života skúsený muž vo Willyho očiach rozoznal jasnú výčitku.
„Vy neviete ako veľmi sa ho bojím!“
„Willy, až raz vyrastietiete, ty aj Berry, obaja budete rozumní a inteligentní muži, a potom to pochopíš čo som sa ti teraz snažil vysvetliť. Berry je silný chlapec, možno silnejší než ty, ale to čo ho núti robiť to čo robí, je tvoj strach z neho. Chcem aby si sa môjho syna nebál. Viem že je prudký, ale zároveň viem aj to, že sa ho nemáš dôvod báť.“
„Pane ale ja ho nemôžem udrieť za to ako ma ponižuje. Zbil by ma. A aj keby som bol silnejší, bitka je zlá.“
„Chlapče, hovoríš ako klerik. Za starých čias by ťa dali na klerickú výchovu...“ zahundral si Striphood pre seba.
„Prosím pane?“
„Ehm, nič... to nič. Len som sa nahlas zamyslel. Chcel som ti povedať, že sa ho nesmieš báť!“
„Ale, keď on ma vie vždy tak ponížiť pred ostatnými. Nenávidím ho!“
„S Berrym som sa rozprával, a sľúbil mi, že už ťa nechá na pokoji. Ale zároveň mi povedal jednu vec. Povedal: „Tati, ale mňa uráža jeho pohľad. Keď vidím Willa, to ako sa on na mňa pozerá, mám pocit, že nech mu čokoľvek hrozné vyvediem, stále si nebudeme kvit za to ako sa na mňa díva.“ „To povedal.“
„Ale veď ja sa naňho ani nedívam! Bojím sa ho! Vždy, keď sa naňho pozriem, viem že ma čaká od neho niečo škaredé!“ Chlapec zúfalo zvyšoval hlas a intenzitu vlastnej ľútosti, ktorú Striphood samozrejme vnímal.
„Willy, nechcem obhajovať Berryho, ale skús nabrať viac odvahy, nebáť sa ho. Viem že to znie šialene, ale práve tvoj strach, to že sa Berryho bojíš, to je ten dôvod prečo je ku tebe zlý.“
„Pane on bol na mňa zlý vždy!“ Odvetil Willy urazene so sklopeným zrakom.
„Môj syn je rodený bojovník. Ničoho sa nebojí. A ja som vďaka nemu spoznal čo je to strach. Strach oňho. Povedz Willy, bol si už niekedy tam?“ Striphood zdvihol ruku a letmo mávol rukou smerom na vysoké bralo týčiace sa nad mestom.
„Nie, brat mi to zakázal. A tam predsa nesmie nikto!“
„Ty máš obrovskú výhodu oproti môjmu synovi. Máš disciplínu a oveľa ľahšie sa naučíš pokore.“ Striphood si všimol, že chlapec je v rozpakoch, pretože nechápe významu jeho slov.
„To si nevšímaj Willy, ja už ani neviem čo som ti chcel povedať...“
„Prepáčte pane, ale ja už musím ísť.“ Ospravedlnil sa Willy veľmi slušne.
„O áno, a nezabudni čo som ti vravel. Odvahu Willy!“ Chlapec prikývol, otočil sa a najprv pomalou chôdzou, no o chvíľku poklusom až šprintom utekal smerom od Striphoodovej verandy cez malé námestie. Uprostred námestia bola malá fontána s motívom draka čo akože chrlí vodu namiesto ohňa na starovekého rytiera Kamennej päste, ktorý tento prúd vody odrážal štítom do malého zeleného jazierka uprostred umelej lúky na ostrovčeku v strede námestíčka. Rytier v druhej ruke zvieral plochý meč a napriahoval sa ním k útoku voči dračiemu pazúru. Okolo jazierka boli tri lavičky, a na jednu z nich dobehol Willy. Zhodil z ramena plátennú školskú tašku plnú kníh a vytiahol v celofáne zabalený kus pizze. Rozbalil ju, začal jesť a popri tom sa kochal obrovským bralom týčiacim sa nad mestom. Presne tým, na ktoré sa ho pýtal pán Striphood, či na ňom už bol. A Willy neklamal, nebol, no pravda bola taká, že o brale počul už veľa historiek, a chcel sa presvedčiť čo je pravda, tak, že sa tam vyberie so svojim najlepším kamarátom Timom. Sedel na lavičke uprostred námestíčka, na ktoré vrhalo tieň toto veľké bralo. Tieň končil tesne pred Striphoodovou verandou. Willy sedel a pokojne jedol pizzu, a kochal sa nádherným dňom. Mestečko bolo napoludnie veľmi tiché, obyvatelia ostávali doma aby sa chránili pred silným pálivým slnkom. No Willovi bolo dobre, sledoval striedavo šumiace koruny stromov, ktoré lemovali chodníky a dláždené cesty, chvíľami jeho pozornosť pútal oblak, čo mu pripomínal psiu hlavu s dierou uprostred. Takže to vlastne vyzeralo ako gombík od nohavíc v tvare psej hlavy. Po podrobnejšom skúmaní zistil, že viac než psiu hlavu mu to pripomína peceň chleba, ale potom si uvedomil, že to preto lebo vietor za malý okamžik zaoblil ostré obrysy oblaku. Do ticha sa ozývali vtáci svojim spevom a v listoch šumel vietor prefukujúci košaté koruny stromov.
„Bu!“
„Aáá!“ zreval Willy, až mu pizza vyletela z ruky rovno do fontány. Vedľa neho stál Berry Striphood a v kŕčoch sa rehotal, až sa skoro neudržal na nohách. Pri Berrym stál Tim a tiež sa smial, hoci sa veľmi snažil zakryť svoj smiech. Willy sa celý červený od hanby natiahol po pizzu do jazierka. Čupol si na breh a rukou zaberal po vode aby sa pizza priblížila trochu k brehu, kde by ju dočiahol. Najviac ho mrzelo, že jeho najlepší kamarát Tim je spolužiak a tiež kamarát Berryho Striphooda, jeho obávaného nepriateľa.
„To fakt nebolo od teba pekné...“ povedal Tim. Stále však nemohol vymazať úsmev z tváre. Vystrašený Will pôsobil skutočne smiešne a Tim si to uvedomoval.
„Will je hrozná bábovka, Tim. Ha, ha! Pozri čo robí!!“ Berry ukazoval prstom na Willyho zúfalo čvachtajúceho sa v rybníku, aby zachránil aj tak už nepožívateľný kus pizze. No Tima sa zmocnila ľútosť. Našiel suchú palicu, ktorú si pri lavičke odložil zrejme nejaký starší muž, ktorý sa o ňu opieral pri chôdzi. Pribehol k malému Williamovi a palicou mu prisunul pizzu. Willy mal v očiach slzy, a úprimne poďakoval Timovi. V rukách utieral kusom servítka mokrú pizzu, ale zahryznúť sa do nej bál, pretože Berry nad nimi ešte stál a pochechtával sa. „He, ja fakt nechápem prečo sa kamarátiš s takým páprdom, Tim, he! Veď pozri čo robí s tou pizzou, správa sa k nej ako keby to bolo jeho dieťa! Áno Will! Musíš tú pizzu uchlácholiť predtým než ju zješ! Ha! Ha!“ Tim podišiel k Berrymu, a vážne sa naňho pozrel. „Berry, toto už skutočne preháňaš.!“ Berry sa prestal chechtať a s vážnou tvárou uprene hľadel do Timových žmurkajúcich očí. Slnko svietilo ponad Berryho hlavu priamo Timovi do tváre, a preto mal Berry ešte väčšmi pocit že sa ho Tim bojí, rovnako ako všetci. „Začínam si myslieť, že som ťa nemal volať s nami...“
„Berry! Okamžite poď sem!“ zavolal vzdialený hlas z verandy Striphoodovcov.
„Ja?!“ ozval sa Berry drzým tónom.
„Nie, ten druhý Berry Striphood čo pláva za tebou vo fontánke!“ ozval sa znovu hlas starého Striphooda, „A hneď!“ Berry si odplul. „Majte sa gumy! A ty, Willy...“ podišiel k takmer plačúcemu chlapcovi a protivne ho potľapkal po hlave. „.... ty sa prestaň báť aspoň tej pizze, ha, ha!“ Potom sa rozbehol za svojim otcom na verandu. Tim aj Willy ho mlčky sledovali, Berry sa pred dvermi otočil na chlapcov, na Willyho sa víťazoslávne uškrnul, na Tima šibalsky žmurkol a potom zmizol na verande.


Chlapci kráčali alejou cestou domov.
„Kam ideš s Berrym?“ spýtal sa Willy nesmelo.
„To by som ti nemal hovoriť, ide o tajnú akciu dnes v noci. Ale ty by si aj tak nechcel ísť tak ti to poviem.“ Willy sa zatváril nesmierne vážne na znak toho, že ho to veľmi zaujíma.
„Ideme na bralo hľadať Citadelu.“ Willymu sa rozšírili zreničky. Mal pocit, že sa rozplače, pretože práve teraz sa chcel opýtať Tima či by tam nešiel on s ním. Otvoril ústa no nič nepovedal, Tim ho prerušil skôr než stihol vydať hlások. „Ide s nami ešte Esehan. Ale nieže o tom niekomu povieš Willy. Ani svojmu bratovi! Musíš prisahať!“
„Prisahám.“
„Berry vravel, že na brale je vstup do bájnej Citadely, a že keď sa tam dostaneme tak sa staneme pánmi sveta.“
„Ja si aj tak myslím, že žiadna Citadela nie je.“ Povedal Willy smutne.
„Ale prečo by mali ľudia potom strach chodiť do lesov na brale?“
„Ja si myslím, že to všetko sú rozprávky. Neverím ani že existoval oheň, čo zmenil ľudí na železných.“
„Teraz vravíš ako typický obchodník, Will.“ Tim sa na Willyho usmial no on mu úsmev nevrátil, ale oponoval: „Môj otec býval jeden z najlepších obchodníkov a vravel, že na svojich cestách hľadal železných ľudí, ale nenašiel o nich ani len zmienku, až na rozprávky, ktoré si ľudia aj v iných mestách rozprávajú.“
„No a ja si zase neviem predstaviť, že existujú aj iné mestá, podobné nášmu Ericsonu.“ Odvetil Tim zamyslene.
„Vraj sú oveľa väčšie a aj menšie. Svet je vraj veľmi veľký, ale aj nebezpečný.“
„Willy, ja nechápem ako to, že máš z Berryho taký strach. Tvoj otec bol predsa obchodník, cestoval po svete a to chce veľa odvahy.“ Vtom sa Willy zamyslel. Vybavila sa mu spomienka z útleho detstva. Mal päť rokov a jeho brat Carson mal sedemnásť, keď prišla domoc ich plačúca mamička s mužom v pokevlarovanom aramidovom plášti, ktorý bol typický pre väčšinu obchodníkov. Obaja si najprv mysleli, že to je ocko, no keď si stiahol kapucňu, zistili, že to bol starší partner ich otca, Smithers. Plačúca mamička objala svojich synov, a Smithers so založenými rukami sa tváril vážne a smutne. Will sa hneď rozplakal, vycítil čo sa deje. Hneď pochopil, že ocko je mŕtvy.


Mestská rada pozostávala z devätnástich mužov a štyroch žien. Diskusie však obvykle riadili ďalší piati starší. Počas päťdesiatročnej histórie mesta Ericson bola len jediná staršia, Willyho mamička Emília, a tá zomrela pred rokom na otravu krvi. No dnešná diskusia sa niesla v oveľa vážnejšom tóne než obvykle. V nádherne vyzdobenej mestskej hale plnej krásnych obrazov a sôch, vysvietenej jantárovým svetlom plynových lámp, však vládla stiesnená atmosféra. Diskutovalo sa o najvážnejšej záležitosti v histórií mesta. Nikto z prítomných sa nenamáhal zakrývať otvorený strach.
„Čo vlastne vieme pán Woodharrow?“
„Takmer nič!“ odvetil Williamov brat, Carson.
„Tak ako sa máme rozhodnúť čo robiť?“ ozval sa iný člen rady.
„Ja vám nechcem nič navrhovať“, hájil sa Carson „viem len toľko čo mi zreferoval obchodník Smithers.“
„Obchodníkom nemožno veriť! Navrhujem počkať!“ ozval sa iný člen rady. Vtom sa postavil jeden zo starších a zhlboka sa nadýchol: „Milí prítomní, to čo sme dnes počuli z úst pána Woodharrowa, o svedectve obchodníka Smithersa, nám nedovoľuje nečinne čakať. Pokiaľ sa železný oheň znovu šíri Mediterrou smerom ku nám, musíme sa vydať na exodus na ďaleký sever, tak ako to urobili naši predkovia v dávnych časoch!“
„S tým nesúhlasím!“ postavil sa iný starší.
„Ani ja, navrhujem hlasovať!“ zvolal ďalší zo starších, a v hale zavládol ruch.
„Ticho prosím!“ zakričal prvý starší. „Najprv musíme vedieť, aké máme ďalšie možnosti!“
V hale znovu zavládlo pomerné ticho, do ktorého opäť začal hovoriť Carson: „Mali by sme konečne poriadne preskúmať lesy na brale, pretože ak sa tam skutočne nachádza Citadela, tak to je naša jediná šanca proti železnému ohňu!“
„Nezmysel!“ „Šialenstvo!“ „Preboha, veď tie reči o citadele sú úplný nezmysel!“ ozvalo sa z davu na Carsona.
„Tichooo!“ zruval prvý starší, a vzápätí sa rozkašlal, no členovia rady sa skutočne utíšili. „Potrebujeme sa poradiť.“ Oznámili starší. Členovia rady sa tvárili očividne nechápavo, keď si medzi sebou starší nesmierne vážne šepotali. Nebolo možné rozoznať celé vety, ale bolo počuť slovné spojenia ako: konečne povedať pravdu, dajme priniesť tú vec, je to nebezpečné, hrozí nám zánik.
„Dospeli sme k rozhodnutiu, že nemôžeme urobiť žiadne závažné rozhodnutie iba kvôli svedectvu obchodníka...“
„Ale ide predsa o železný oheň! A samotný obchodníci predsa vždy tvrdili o železnom ohni, že ide len o legendu, ktorá nemá s pravdou nič spoločné!“ vykríkol Carson.
„No a teraz nám tvrdí jeden z nich presný opak! To nemôžeme predsa brať vážne!“ ozvalo sa z rady.
„Ukľudnite sa Woodharrow, ste najmladší člen tejto rady a ešte k tomu syn obchodníka!“ ozval sa ktosi další. Carson ho pohotovo prevŕtal pohľadom a chlapík sklopil hlavu. Starší pokračoval: „Každopádne musíme preskúmať, čo sa deje, pretože karavána z Beregostu mešká už týždeň, čo svedčí v prospech obchodníka Smithersa. O ďalšom postupe budeme rozhodovať po tom, čo urobíme analýzu situácie. Zajtra zostavíme skupinu dobrovoľníkov, ktorých vyšleme do Beregostu preskúmať, čo sa skutočne deje.“
„Vy to nechápete? Smithers sem bežal bez odpočinku celé dva dni, len aby nás mohol čo najskôr varovať! Železný oheň tu môže byť už zajtra!“
„Mám pocit, že podliehate príliš bujnej fantázií a panike, pán Woodharrow.“ Uzemnil ho jeden zo starších. Rada sa rozišla, členovia vychádzali po mramorových schodoch z radnice a na Carsona čakal pred budovou muž v dlhom tmavom plášti utkaného z vraj nezničiteľných aramidových vlákien, vrásčitú tvár mu zakrýval tieň kapucne vystuženej kevlarovými plátmi. Obchodník Smithers. Vychádzajúci členovia rady ho obchádzali širokým oblúkom. Obchodníci vždy vyvolávali prirodzený rešpekt a strach. Už len ich typické oblečenie (plášť mávali tiež obvykle vystužený kevlarovými doštičkami) desilo mierumilovne žijúcich obyvateľov miest. Smithers pozrel staršiemu Woodharrowovi do očí a hneď vedel, že jednanie nedopadlo podľa jeho predstáv. A presne to aj očakával takže, jeho mierny úsmev nevyjadroval ani náznak prekvapenia, keď mu Carson opisoval priebeh rokovania.
„No, ale tí starší nám niečo taja...“ zahromžil potichu Carson.
„Vedia toho veľa. Oni sú poslední žijúci, čo sa vrátili zo severu a opätovne vystavali toto mesto z ruín.“ Podotkol Smithers. „Chybou je to, že o železnom ohni hovoria ako keby šlo o niečo nadprirodzené a ľudia to berú skôr ako rozprávku a nevedia si pripustiť, čo je to skutočnosť. Čo ten železný oheň v skutočnosti je. Že ľudstvo bývalo kedysi oveľa vyspelejšou civilizáciou!“
„Koľko máš rokov Smithers?“
„To si sa ma ešte nikdy nepýtal a ani ti to nikdy nemienim povedať.“ Odvetil skúsený obchodník s šibalským úsmevom. „Ale nie preto, že nechcem, ale už je ich toľko veľa, že už ich nepočítam...“
„Ty ale vieš, že Citadela skutočne existuje, však?“ Smithers na to len mierne prikývol a povedal: „Pred dvomi nocami som videl ako železní pália Beregost. Neporazili sme ich vtedy a teraz už nie sme ani zďaleka takí silní ako sme bývali počas vojny. Zajtra, najneskôr večer tu budú, a ak tu budeme aj my, tak to neprežijeme.“
„A čo Citadela?“
„Do nej sa nedostaneme, nemáme na to techniku, nemáme na to zbrane. Do Citadely sa nedostane nikto, kto nie je bojovník Kamennej päste.“
„Ale veď otec vravel, že ty...“
„To je minulosť. Pred päťdesiatimi rokmi, keď sme si mysleli, že ľudia porazili železný oheň, zriekli sme sa našej vyspelej techniky a všetkého čo viedlo ku vzniku železného ohňa. Musíme odísť, už nieto cesty ako poraziť železný oheň. Koniec sa nedá zvrátiť.“
„Prvý krát ťa počujem takého pesimistického, Smithers...“
„Sme príliš slabí na to aby sme sa čo i len dostali do Citadely, a preto nemôžeme zvíťaziť. Železný oheň spáli všetko, aj citadelu.“ Povedal Smithers s obrovskou silou, ktorá mu svietila z očí, až prešli Carsonovi zimomriavky po chrbte. „Nie..“ povedal Carson zúfalo a sklopil hlavu. No vzápätí sa strhol na hlasitý kašeľ charakteristický pre jedného zo starších, ktorý sa zjavil za Smithersom. Obchodník sa ani len neotočil, keď k nim starší prehovoril. „Počul som o čom sa spolu rozprávate. A chcem vám pomôcť. Mám niečo čo vám pomôže dostať sa do Citadely.“ Carson vypleštil oči na staršieho, a potom na Smithersa. No v obchodníkových očiach videl mierny spokojný úsmev, ktorý akoby vravel: „Presne toto som čakal...“


Willy sedel v parku na okraji mesta. Sledoval ako zapadá Slnko za mestské opevnenie, ktoré sa týči do výšky desiatich metrov. Ozvali sa hlasy. Začul Esehanov protivný pišťavý smiech, ktorý ho vedel vždy hlboko raniť, keď sa zasmial na tom ako si ho Berry doberá. Skrčil sa za lavičku a sledoval trojicu chlapcov ako sa približujú k betónovému múru, ktorý oddeľuje mestečko od okolitých lesov. Berry, ktorý mal spomedzi chlapcov najväčšiu telesnú konštitúciu, niesol ťažký vak. Tim a Esehan si rozprávali vtipy a pochechtávali sa. Keď podišli tesne k múru, Berry na nich skríkol nech sú ticho. Willimu prešli zimomriavky po chrbte už len z toho ako Berry zhúkol na chlapcov. No napriek všetkému strachu, ktorý Willyho odjakživa zožieral, chlapec nechápal, kde sa v ňom berie toľko odvahy sledovať trojicu trúfalcov. Berry zhodil batoh a vytiahol z neho zrolovaný ľanový rebrík. „Na tri ho prehodíme chalani!“ rozkázal. Priklincoval jeden koniec ku múru na ich strane a po piatich neúspešných pokusoch sa im podarilo prehodiť druhý koniec rebríka ponad mestské opevnenie. Willy sa pomaly plížil pomedzi kríky smerom bližšie k chlapcom, jeho šuchotanie zanikalo vo zvuku vetrom prehýbaných listnatých konárov. Sústredil sa na to, že ho nesmie nikto zbadať, ten strach ho nútil sústrediť sa. Zbadal strážnu rozhliadňu nad opevnením, ale vedel, že je prázdna, pretože už pred dávnymi rokmi obyvatelia zistili, že žiadna človeku nebezpečná zver sa cez desaťmetrový betónový múr nedostane.
„Nezabudni Willy, odvahu! Tak to povedal pán Striphood. Ako keby presne vedel, čo chce Berry spraviť...“ pomyslel si Willy. Chlapci preliezli ponad opevnenie von z mesta. Willy sa bojazlivo priblížil k rebríku. Bál sa toho, či si to chlapci nerozmyslia. Bola predsa už tmavá noc a vonku za múrom ich čakal len hlboký les. Počkal pár minút a potom, keď už bol presvedčený, že chlapci sa už zrejme predbežne nevrátia, vyliezol hore po ľanovom rebríku a odtiaľ uvidel svetlo plynového lampáša, ako vytvára jasnú svetelnú stopu v lese. Willy začal byť sám so sebou spokojný, aký má skvelý plán. No mal strach z toho, že nemôže používať lampáš, aby ho nezbadali, avšak chlácholil sa tým, že všetky nebezpečné tvory čo by ho mohli napadnúť zbadajú najprv ich, až potom jeho. Opatrne zliezol na druhú stranu betónového opevnenia a rozbehol sa rýchlo do lesa, aby nestratil mihotajúce sa svetielko z dohľadu. Bežiac temnotou lesa sa plne sústredil na každý krok, ktorý robil, aby nezakopol a nič sa mu nestalo. Až priveľmi si uvedomoval, aké nebezpečenstvo by mu hrozilo, keby sa zranil a ostal by nemobilný cez noc v lese sám. Zároveň svojím sústredením na beh potláčal svoju fantáziu, ktorá mu naháňala strach. Les bol oveľa tmavší než mesto, i keď bolo pouličné osvetlenie zhasnuté, pretože bohato listami ovešané koruny pohlcovali i to málo svetla, ktoré na zem zosielali mesiac a hviezdy. Willy mal pocit, že veľké tmavé plochy okolo neho ho pozorujú a prenasledujú. Prisahal by, že videl ako sa tmavá plocha pohybuje paralelne vedľa neho. Prudko zabrzdil, a vtom videl ako sa tmavá masa tiež v tom istom okamžiku zastavila. Srdce sa mu o to viac rozbúchalo, pretože v diaľke sa mu stratilo svetielko plynovej lampy, ktorú niesli chlapci. Uvedomoval si, že tma ho neprenasleduje, že to je len výplod jeho fantázie, ale ak zmizlo svetielko chlapcov tak určite nie je všetko v poriadku.

„Čo je s tým lampášom?! Tim, čo si spravil?!“
„Nič Berry, zrejme došiel plyn!“
„Ty si ale mamľas Tim, to si ho nemohol doplniť predtým než sme šli?“ ozval sa Esehan svojim provokačne priškripnutým hlasom.
„Dopĺňal som ho! Neviem prečo sa už minul!“
„To je pekný nezmysel! Počul som ako puklo sklo, rozbil si ho Tim!“ vzniesol obvinenie Berry. Tim ohmatkával lampáš, a odrazu na ňom nahmatal pravidelnú dierku kruhového tvaru, ktorá tam predtým nebola. „To nie je možné...“ preniesol Tim sám pre seba.
„O čom hovoríš?“ spýtal sa Esehan. No vtom sa ozvalo vo vzduchu tichučké zasvišťanie a takmer nebadateľný záblesk bieleho svetla preťal priestor medzi trojicou hláv chlapcov.
„Čo to bolo? Tfuj!“ zahromžil Berry, keď mu do úst vstrekla nejaká lepkavá tekutina kovovej chuti. Vypľul ju a vtedy mu došlo, že je to krv. Tim odrazu klesol na kolená a následne bezvládne jeho telo padlo z kolien tvárou na zem. „Hej Tim, čo je?!“ zhúkol vystrašene Esehan. Berry sa k Timovi pohotovo sklonil a otočil ho. Vtedy pochopil čo sa stalo, niečo prerazilo Timovu hlavu až vystrekla krv Timovi z čela Berrymu priamo do úst. „To nie!“ povedal Berry nahnevane, no len čo zbadal Esehan mŕtveho Tima, vykríkol a začal bežať lesom smerom naspäť k mestu. „Stoj, Esehan! K zemi!“ zakričal naňho Berry, ktorý sa okamžite hodil na zem. Esehan však v šoku bežal ďalej. „Sakra!“ zahromžil Berry.



„William! Ten chlapec nikdy nie je k dispozícií, keď ho najviac potrebujem...“ povzdychol si Carson nervózne.
„Asi je po otcovi viac než si myslíš.“ Pripomenul mu Smithers pokojne.
„Čo teraz? Ešte sa nestalo, že by sa takto neskoro potuloval po vonku.“
„Nemaj obavy, veď mesto je bezpečné, zatiaľ...“
„To máš pravdu...“ odvetil Carson už pokojne, avšak Smithers mu nepovedal o tom, že má tiež nepochopiteľný nepríjemný pocit.
„Nemôžem uveriť, že tí starí blázni ukrývali vyše pol storočia plne funkčnú energetickú zbroj...“ zasmial sa Smithers.
„A ja nemôžem uveriť, že niečo také vôbec existuje.“ Dodal Carson s úsmevom. Rozviazal uzol na starom zaprášenom vreci, a odhalil hrudný kovový plát čiernej farby s inskripciou S.F.
„Je to už dávno čo som mal naposledy na sebe takúto zbroj.“ Poznamenal Smithers s nostalgickým tónom.
„Takže je pravda čo sa hovorí?“ A Smithers prikývol: „Väčšina bývalých bojovníkov Kamennej päste sa stali obchodníkmi. Oni vlastne vytvorili imidž obchodníkov ako túlaví dobrodruhovia. Po údajnom porazení železného ohňa nás ostalo už len pár desiatok, a všetci sme svoje technické vybavenie ukryli v Citadele.“
„A teraz to všetko potrebujeme. Nikdy by ma nenapadlo, že také dôležité miesto sa nachádza skutočne nad Ericsonom.“
„No dostať sa dnu nebude ľahké. Historky o dobrodruhoch, ktorí sa vydali hľadať vstup do bájnej Citadely sú pravdou. Citadela je chránená bezpečnostným systémom akému niet konkurencie. Avšak osobe oblečenej v tomto zbroji systém umožní prístup takže...“
„Takže ty so mnou ísť nemôžeš?“
„Iba po bezpečnú vzdialenosť od strážnych veží. Dovnútra musíš vojsť sám a deaktivovať bezpečnostný systém. Potom ho ja preprogramujem a evakuujeme obyvateľov Ericsonu do citadely. Bola postavená aj ako ochranný vault s kapacitou päťsto obyvateľov, so sebestačnými hydroponickými farmami a recyklátorom pitnej vody.“
Carson sa usmial: „Nechápem síce presne o čom hovoríš, ale znie to pekne.“
Smithers pomaly vytiahol zbroj Kamennej päste zo špinavého vreca. Nadvihol helmu a pozeral sa jej do priezoru, ako keby šlo o niečo vznešené. No helma vyzerala práve naopak, diabolsky. Carson si predstavil ako sa musel cítiť hocikto, kto čelil v boji bojovníkom Kamennej päste. Musel mať strach, dizajn helmy bol skutočne až umelecky hrozivý. Po tom, čo sa Carson obliekol do zbroje, uvedomil si, že takto nejako si predstavoval železných ľudí. „Čo sú vlastne zač tí železní ľudia?“
„Ani sa nepýtaj...“ Smithers sklopil zrak a nahnevane pokrútil hlavou. Určite by si aj odpľul, keby neboli v dome Woodharrowových. Pozrel letmo na Carsona, či stále čaká odpoveď.
„Vytvorili sme ich my, ľudia?“
„Áno.“

Obchodník Smithers vo svojom kevlarovom plášti kráčal spolu s Carsonom cez mestečko Ericson smerom ku hlavnej bráne. Zbežne vysvetlil Carsonovi ako zaobchádzať s integrovanou umelou inteligenciou zbroje a tak si Carson skenoval okolie mnohými systémami počnúc termooptikou a končiac skenerom nízkych elektromagnetických kmitov, pomocou ktorých prekladal počítač myšlienky a pocity ľudí i zvierat na slová. Celkom ho bavilo skenovať myšlienky tých pár obyvateľov mesta, ktorých stretli po ceste k bráne. Všetci z nich mali strach. No nielen z nich, ale aj z toho čo počuli o dnešnom zhromaždení mestskej rady. Všetci vedeli, že muž ktorý vyzerá ako železný človek je v skutočnosti Carson Woodharrow, avšak dizajn helmy vyvolával v každom z nich iracionálny strach, bázeň pred mocou legendárnej Kamennej päste, ale aj Železného ohňa. Carson si uvedomoval, ako málo majú títo ľudia pod kontrolou svoje myšlienky.
Ako náhle prešli za mestskú bránu, Carson začal skenovať les a bralo. Smithers si pomaly vytiahol svoju brokovnicu na medvede s odpílenou rukoväťou aj hlavňou a vložil do nej dva náboje. Potom vytiahol druhú pušku, a to bola opakovacia brokovnica spaz, ktorá mala tiež odpílenú hlaveň aj rukoväť. Smithers do nej vložil kotúčový zásobník s dvadsiatimi nábojmi a odistil poistku.
„Preboha!“ vystrašene zhúkol Carson. Smithers sa k nemu prudko otočil s otázkou v očiach. Pocítil Carsonov strach, hoci naňho pozerala len hrozivá helma.
„Tam hore! Tam je Will aj chlapci! A ešte čosi malé a rýchle ich naháňa a nie je to zviera!“
Carson sa rozbehol obrovskou rýchlosťou, akú mu umožňovala energetická zbroj. Smithers si nahnevane odpľul, zaklial, nasadil si termooptické okuliare a rozbehol sa za ním. Avšak Carson mu okamžite zmizol z dohľadu rýchlosťou najrýchlejšieho koňa. Zopár prizerajúcich obyvateľov, ktorí boli odprevadiť mužov k bráne, nechápavo hľadelo do tmy lesa, ako v nej mizne vejúci obchodníkov kevlarový plášť.


Williho ruky aj nohy sa triasli. Dych mal veľmi plytký, pretože sa snažil dýchať úplne potichu a srdce mu šlo vyskočiť z hrudného koša. Počul rôzne kovové zvuky zo všetkých strán z lesa. Odkedy začul chlapčenský krik niekde zo smeru, v ktorom predtým videl mihotajúce svetielko plynovej lampy, nedokázal potlačiť svoj strach, ktorý ho úplne paralyzoval. Skrčený sedel pri kmeni hrubého smreku, avšak odrazu sa strach vytratil a Willy dostal pocit akoby počul svoje okolie úplne ináč. Bolo to adrenalínom. Nechápal čo sa s ním deje, vedel to opísať len tak, že cítil že pocíti úľavu, keď sa rozbehne smerom hlbšie do lesa. Tento neracionálny pocit dosiahol výbušného rozmeru a malý William Woodharrow začal bežať ako mu sily stačili. Nohy mu samé dopadali na správne miesta tak aby nezakopol, no vôbec ho ani len nenapadlo, že by to na tom bolo čosi nezvyčajné. Les sa mu rozostupoval a vtom sa pred ním zjavilo papradie, cez ktoré nemohol nič vidieť. No vedel, že to je cieľ jeho behu, a ešte viac pridal do kroku. Tesne meter pred hustým papradím vyšiel spoza stromu Willymu do cesty roztrasený Berry s nepríčetným pohľadom a krvou na tvári. Takmer nebol pri zmysloch a ani nezbadal ako sa na neho rúti z jednej strany Will a z druhej strany neznámy útočník, ktorý už dostal ostatných chlapcov. Willy presne vedel čo má urobiť. Vrhol sa skokom naňho a v rozbehu jeho útle telíčko stiahlo so sebou Berryho mohutnejšiu postavu priamo do papradia. Iba možno o stotinu sekundy sa vrhol mechanický útočník na Berryho svojimi ostrými útočnými pažami, a nebyť Williho pohotovosti, bol by Berry ležal teraz mŕtvy. "Will?!" zašepkal Berry.
"Neviem nič, nepýtaj sa ma. Možno nás tu neuvidí..." odvetil Will chladným hlasom a ani sa nenamáhal pozerať do Berryho prekvapených očí.
Mechanický útočník zostal rovnako prekvapený ako Berry. Po nepodarenom útoku omylom vrazil plnou rýchlosťou do menšej roklinky a o skalu si nabil senzorové čidlo. Chlapci počúvali akoby naštvané bzzkotanie elektromotorčekov a hydrauliky. Stroj bol očividne poškodený.
"Vidíš ho? Tam je..." zašepkal Berry, "je celkom malý, nie väčší než pes...."
"Čo chceš urobiť?" spýtal sa opatrne Will, pretože poznal tento sebavedomý Berryho tón.
"Tu sme skrytí, nevidí nás." precedil Berry bojovne medzi zuby ukazujúc na premočené papradie a vytiahol z čižmy dlhú čepeľ vibračnej dýky. "Willy, viem že máš strach, ale teraz mi musíš veriť..."
"Nie, teraz musíš ty veriť mne, že nemám strach..." odvetil chladne Will. Berry sa prekvapene pozrel do Willyho očí, a to čo zbadal, ho prinútilo úprimne sa usmiať. Will úsmev opätoval.

AAAAAAAAAAAAAaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa..............
"Carsonovi sa rozbúchalo srdce, keď začul z hĺbky lesa krik detí. Ale nebol to krik plný strachu, to ho ešte viac miatlo, pretože mu to skôr pripomínalo krik, keď sa deti vonku hrajú. Prekladač nízkofrekvenčných elektromagnetických kmitov prekladal z epicentra výkriku detské emócie hovoriace o odvahe a sústredenej aktivite mozgových centier. Nech to bol akýkoľvek krik, pomohol Carsonovi presnejšie určiť smer, ktorým sa má vydať aby našiel Willyho. Ďalších sto metrov ku chlapcom prebehol v priebehu pár sekúnd. Našiel Williho aj Berryho ako vzrušene udýchane stoja uprostred rozdupaného papradia. A pod ich nohami ležalo rozrezané robotické stvorenie s obrovskými pružinovými končatinami, pripomínajúce psie laby, ale namiesto čeluste malo primontovaný gaussov kanón. Jeho trup bol rozpáraný ako konzerva. Carson sa priblížil k deťom tak rýchlo, že sa ho naľakali a Berry sa už-už šiel zahnať svojím vibronožom, keď Carson rýchlo prehovoril: "Decká ste v poriadku?!"
"Ca-Carson, to si ty?" spýtal sa Willy prekvapene. Berry pokojne zložil vibronôž a plný nadšenia a úžasu si obzeral Carsonovu zbroj Kamennej Päste, akoby zabudol čím práve s Willym prešli.
"Čo to bolo?" spýtali sa Willy s Carsonom naraz navzájom.
"Žeby železný pes?" pokojne odpovedal Berry mierne nadradeným tónom.
"Ešte ste niečo videli?" otočil sa Carson k Berrymu.
"Dostal Tima a Esehan v šoku utiekol."
"Preboha! Musíme ísť rýchlo do Citadely!" zavelil Carson. Vtom ku nim dobehol obchodník Smithers s puškami v rukách a cez hlavu mal prehodenú pokevlarovanú kapucňu. Napriek všeobecne obávanému vzhľadu obchodníkov pôsobil Smithers oproti v zbroji zakliesnenému Carsonovi ako deduško večerníček oproti terminátorovi.
"Smithers! Tu si! Beriem deti do Citadely, zrejme už sú tu!"
Skúsený obchodník pristúpil k zničenému robopsovi, čupol si k nemu a pokojne si ho prezrel.
"To sú prieskumníci. Môžu byť v predstihu pár hodín... Ale nevieme to naisto. Musíš deti nechať so mnou kým sa nedostaneš k centrálnemu počítaču. Bezpečnostný systém Citadeli zneškodní každého, kto na sebe nemá uniformu." povedal a prstom poťukal Carsonovi na symbol SF vrazený do hrudného štítu zbroje. "Ponáhľaj sa Carson! Ja zatiaľ nájdem toho strateného chlapca...."
"Ako to všetko viete?" spýtal sa Berry zvedavo.
"Kedysi som býval paladinom Kamennej päste..." odvetil Carson, ale Berryho oči nežmurkli, "a stopy toho chlapca som zahliadol po ceste za vami..." dodal.
"Ahá..." Berry chápavo žmurkol a kývol uznanlivo hlavou.
"Carson, bež! Willy, Berry, držte sa pri mne!" povedal a pevným krokom vyrazil smerom do lesa. V tom momente sa už Carson stratil medzi stromami. Z elektornického pohľadu jeho helmy sa zdal beh lesom ako pilotovanie lietadla. V zbroji dokázal bez námahy bežať do kopca ťažkým lesným terénom aj tridsať kilometrov za hodinu a jeho priezor mu prezrádzal o štruktúre terénu a vlastnostiach prostredia všetky možné podrobné informácie od vlhkosti, teploty cez hustotu a elektrickú vodivosť až po horľavosť. V prípade foriem života vek, emóciu, nebezpečnosť, fyzický stav... Tieto všetky informácie mu priamo prenášalo do vedomia dômyselné zariadenie zabudované v spánkovej časti helmy. Každopádne mu noc nebola vôbec žiadnou prekážkou, uvedomoval si, že priam výhodou. Mal však pred sebou cestu prinajmenšom na pár desiatok minút, kým sa dostane na vrchol brala a odhalí vstup do Citadely.

Smithers naznačil deťom gestom ruky aby zastavili a boli potichu. Obchodník striehol, pozorne a pomaly sa vodorovne otáčal po lese s namierenými puškami. Nočné ticho bolo hrozivé. Ani svrčky sa nehlásili. Willyho znovu zmáhal strach, ale Berry sa k nemu odrazu otočil a pošeptal: "Willy, už sa neboj!" mrkol naňho okom a zamával mu pred nosom vibronožom.
"Psst!" otočil sa nahnevane Smithers avšak ako náhle sa otočil späť, zbadal nočným videním iba pár metrov od seba v kríku oko nepriateľa. Reflexívne zohol hlavu a gaussov projektil takmer prerazil trojitý kevlar obchodníckej kapucne. Keby dopadol pod ostrejším uhlom, Smithers by už nemohol opätovať paľbu. Rozstrieľal jedného robotického psa, ktorý po ňom vystrelil, no zboku naňho skočil druhý a zvalil ho svojimi mohutnými robopažami k zemi. Berry neváhal a zaútočil na psa vibronožom. Poškodil jeho končatinu, ale to stačilo na to aby Smithers využil jeho nepozornosti a ustrelil mu hlavovú časť so senzorom. Rýchlo ho odhodil zo seba a postavil sa na nohy. Už aj Berry mal strach. Napriek tomu, že robopes Smithersa nezranil, všetci cítili pach krvi.
"Decká, práve vidím vášho kamaráta a nie je to pekný pohľad. Ešteže nemáte nočné videnie. Musíme ísť do Citadely za Carsonom. Poďte za mnou..."

Medzitým Carsonov počítač zachytil náhle zvýšenie emócií smerujúce z oblasti mestečka Ericsonu. Zastavil a otočil sa priezorom tým smerom. Zoom jeho optického zariadenia priblížil námestie nočného mestečka. Už po ňom pochodovali kovové bytosti rôznych tvarov a veľkostí a mŕtve telá ležali po uliciach na zemi v prachu. Carson už viac vidieť nemusel. Sústredil sa aby mohol čo najrýchlejšie dosiahnuť vstup do Citadely. Vtom ho počítač upozornil znovu na silný skener, ktorý práve skenoval bralo. Zároveň mu dal počítač na vedomie, že on je v zbroji skenerom nedostihnuteľný, ale aj informáciu, že ostatné formy života skener na brale odhalil. Rovnako ako Smithersa s deťmi. Vedel, že oni nemôžu postupovať tak rýchlo ako on v zbroji, ale nemohol si dovoliť zlé rozhodnutie. Jediná šanca na záchranu je dostať sa pre nich do Citadeli včas, ale len po tom, čo on deaktivuje obranné mechanizmy.
"Bude to osud..." chlácholil sa, pretože si uvedomil, že Smithersovi môže veriť, že urobí všetko čo je v jeho silách, aby deti uchránil. A neváhal by ani položiť svoj život. Dokonca Carson nemal ani žiadnu zbraň narozdiel od Smithersa, takže nepochyboval čo musí urobiť a rozbehol sa čo najrýchlejšie k vrcholu brala.

Decká bežali čo im sily stačili za starým mužom. Jeho kevlarový plášť, ktorý za ním vial pri tej rýchlosti, sa im stále strácal, ale vždy ho dobiehali, keď Smithers zastavil a kontroloval tmu za nimi či nie sú prenasledovaní. Na starého muža mal kondíciu priam zázračnú. Vtom sa zastavil na dlhšiu chvíľku.
"Deje sa niečo pane?" spýtal sa Berry, pretože vycítil Smithersove rozrušenie.
"Deti, mám temné tušenie. Zrejme už napadli Ericson. Tu máte svetlice, budem ich musieť zdržať, musíte bežať stále hore. Carson vás bude čakať v Citadele."
Chlapci naňho hľadeli prázdnymi pohľadmi. Tiež cítili to čo Smithers.
"Tu máš automatickú brokovnicu..." podal Berrymu spaz. "A ty Willy, nes mu zásobníky." Podal chlapcovi opasok, na ktorom viseli kotúče naplnené brokmi.
"Ujo Smithers, čo bude s nami?" spýtal sa Willy smutne.
"Musíš Carsonovi povedať, nech s vami odletí na..." no v polovici vety vzduch preťalo zapišťanie gaussovho projektilu, ktorý zasiahol Carsona do ramena a prerazil jeho plášť.
"Utekajte a odleťtééé!!!" zakričal statočný zranený obchodník a svoj rozkaz potvrdil výstrelmi do tmy, ktoré spôsobovali rachot rozbíjajúceho sa kovu zasiahnutých robopsov. Chlapcom v momente zmizol jeho vejúci plášť z dosahu svetla svetlíc. Neváhali a bežali čo im sily stačili.

O niekoľko minút sa chlapci dostali tesne pod vrchol brala. Carson ich zachytil integrovanými senzormi a vydal sa im naproti s pulzným kanónom, skvelým deštruktívnym zbraňovým systémom, ktorý objavil v pohotovostnej kabínke bojovej stanice hneď pri hlavnom vstupnom vchode do Citadely. Pár momentov predtým sa pomocou neurálneho spojenia intuitívne spojil s Citadelou, deaktivoval bezpečnostný protokol, no vzápätí vytušil možnosť ako aktivovať zbraňové systémy iba proti robotickým narušiteľom priestorov citadely. Sám nevedel ako počítač pracuje, ale rýchlo pochopil ako s ním myšlienkami intuitívne komunikovať. Umelá inteligencia ho navádzala ku všetkým možnostiam tak prirodzeným spôsobom, že keď sa odpojil, mal pocit akoby sa jeho "ja" scvrklo na aj tak dosť rozšírené vedomie o zmyslové vnemy senzorov brnenia Kamennej Päste. Každopádne sa rozbehol chlapcom naproti. Mali pred sebou už len pár desiatok metrov, no vďaka skenerom vedel, že majú stroje v pätách.
"K zemi Will!" zvolal Berry s namierenou puškou na Willovu hlavu. Ten sa ani nestačil hodiť na zem, ešte skôr zakopol od toho ako sa vyľakal a Berry vpálil tri rýchle rany rovno do senzoru robopsa. Vzápätí spoza Willa vyskočil ďalší robopes a do toho vpálil Berry ďalšie dve rany.
"Je ich plný les! Berry strieľaj prosím!"
Berry strielal do blížiacich sa skáčucich robopsov, ale deštruktívny účinok brokovnice bol na nich z tej vzdialenosti prislabý.
"Tá brokovnica mi je k ničomu!"
"Strieľaj, strieľaj!"
Odrazu sa z lesa ozvali výbuchy, stále sa približovali a postupne likvidovali blížiacich sa robopsov. Prekvapený chlapci mali prvotný pocit, že tá brokovnica je nejaká zázračná, no potom im došlo, že to asi urobil Carson z Citadely.
"To je ono!!"
Za neustálych výbuchov k nim dobehol Carson s pulzným kanónom a pálil s ním do lesa. Pre chlapcov, ktorý nič nevideli, to bola slepá streľba do tmy, no Carson vedel, že vďaka systémom zameriavania vo svojej zbroji je jedna strela - jeden zásah.
"Bežte chlapci dovnútra, pohyb!" vyšiel hlas z reproduktoru v helme. Carson ich kryl od chrbta, cúval za nimi a silnými pulznými výbojmi kropil stále zväčšujúci sa počet nepriateľov valiacich sa z lesa smerom do vstupu k Citadele. Obranné systémy pálili rakety a okolo vstupu dovnútra bolo veľké množstvo plazmových a laserových automatických strážnych veží, ktoré tiež kropili masu robopsov.
"Sú ako kobylky! To snáď nie je možné!" zahromžil Carson popri tom ako zatváral ťažké dvere do úkrytu v Citadele. Chlapci ani Carson sa nestihli pokochať nádhernou architektúrou interiérov. Boli pod útokom, a počítač v Citadele práve hlásil stav núdze. Skenery detekovali blížiace sa obrovské bojové stroje, ktoré sa veľkosťou rovnali takmer Citadele. Všetci traja nazerali na monitor, v ktorom videli obrovského ťažkého obrneného robota vysokého takmer tri tucty metrov, ako sa prebúrava stavbami mesta Ericson a zanecháva po sebe spúšť. Potom akoby zbadal oko čo ho pozoruje a traja diváci vnútri Citadeli iba zbadali ako vystrelená navádzaná raketa zasiahla kameru, ktorou práve sledovali tieto udalosti. Na obrazovke sa zjavil šum sprevádzaný otrasmi a blikaním, značiacim zakolísanie elektrického prúdu v Citadele.
"POZOR POZOR! PRIPRAVTE SA NA ŠTART! NÚDZOVÝ ODLET SCHVÁLENÝ BEZPEČNOSTNOU ANALÝZOU KRITICKEJ SITUÁCIE! PRE ZRUŠENIE PROCESU ZADAJTE VELITEĽSKÉ HESLO!" ozval sa ženský hlas vychádzajúci od stropu chodieb.
"Čo to znamená?! To nie!" vykríkol Carson zúfalo.
"Ale Smithers vravel, že máme letieť preč!" vykríkol Berry.
"Počítač, kam to letíme?!"
Na holografickom displeji sa objavila vesmírna mapa slnečnej sústavy, počítač priblížil záber bližšie k Zemi a vysvietil trajektóriu letu na Mars.
"Preboha prečo na Mars!" zahromžil dokonale vystrašený Carson. Počítač nemal problém vysvetliť mu jeho otázku a priblížil viac záber na Mars, kde odhalil obrovské kovové mestá.
"CITADELA JE JEDNOU Z POSLEDNÝCH EVAKUAČNÝCH LODÍ." odvetil ženský hlas.
"Počítač zruš odlet a znič železný oheň!" prikázal.
"JE MI ĽÚTO. POŽIADAVKU NEMOŽNO VYKONAŤ."
"Tak aspoň zruš let na Mars! Určite sa dá niečo urobiť pre záchranu našich ľudí."
"LET NA MARS ZRUŠENÝ."
"Nerob Carson! Smithers vravel, že musíme odletieť!" ozval sa Willy zúfalo.
"Pán Woodharrow má pravdu Willy, nemôžeme utiecť ako zbabelci, ako ty keď..." Berryho reč prerušili prudké otrasy a zvuk sirény, ktorý sa rozozvučal po celom komplexe Citadely. Osvetlenie teraz blikalo do jemne červeného farebného tónu a počítač hlásil označenia častí komplexu, v ktorých došlo k narušeniu bezpečnosti. Votrelci sa dostali do Citadely.
"ODPORÚČAM VÁM URÝCHLENE NASTÚPIŤ DO CITADELY." Počítač ukázal na obrazovke plán komplexu Citadely a vesmírne plavidlo na vrchole komplexu, pripravené vyštartovať.
"Myslel som, že toto celé je to plavidlo..." prehodil Carson.
"Smithers vravel že nemáme na výber!" zakričal Willy a teraz už nahnevane.
"Poďme teda!" rozhodol Carson. "Počítač, veď nás!"
Na stropoch sa zjavili navigačné holografické smerovky, ktoré navádzali skupinku detí a ich temného ochrancu Carsona, na palubu hviezdneho plavidla. Dobehli do rozľahlého átria, v strede ktorého bol turbovýťah. Dvere na výťahu sa otvorili a už chceli dnu vstúpiť, no odrazu strop kabínky prerazil hrozivý mnohoramenný stroj, podobný pavúkovi, no jeho hlava vyzerala ako tvár nanajvýš vážne tváriaceho sa človeka, ale oči mu svietili na žlto.
„Áá!“ zakričali súčasne deti popri tom ako vzduch preťali pulzné strely. Robot na nestihol ani jedným ramenom priblížiť ku svojmu cieľu a zosypal sa na podlahu výťahu ako kopa šrotu. Carson vedel, že jediná cesta k plavidlu je cez turbovýťah. Hoci mu chýbal strop, potom čo nastúpili sa pohol. Pohyboval sa na magnetickom princípe a trvalo mu približne tri sekundy kým trojicu vyviezol o dvadsať metrov vyššie. Deťom sa podlomili nohy a Carson si uvedomil, že turbovýťahy sú zostrojené len pre osoby odeté do takej zbroje akú mal na sebe on. Otvorili sa dvere a ocitli sa na terase strechy Citadeli. Plocha strechy mala rozlohu ako malé námestie a kabínka výťahu sa otvorila v malej búdke uprostred strechy. Po okrajoch strechy sa týčili obrovské konštrukcie, ktoré tvorili štartovaciu rampu vesmírneho plavidla nad ich hlavami. Bolo podobné stíhačke, ale nikto z nich ešte nič podobné nevidel. No Carson dostával neustále inštrukcie od umelej inteligencie, a preto vedeli, že musia vyjsť po schodoch konštrukcie do toho plavidla. Carson vyrazil s deťmi v pätách, popri tom zostreľoval chápadlovitých robotov, ktorí neustále preliezali na strechu. Ich dlhé chápadlá im umožňovali šplhať po stenách. Kadencia pulznej pušky bola veľmi vysoká, avšak stále platilo pravidlo: jedna strela – jeden zásah. No robotov stále pribúdalo a hoci už bola trojica na schodoch, mali nad sebou ešte štyri poschodia konštrukcie štartovacej rampy, kým dosiahnu vstup do plavidla. „Bežte deti! Zdržím ich!“ prikázal Carson, pretože početnú presilu strojov nestíhal likvidovať počas behu. Berry neváhal a zdrapil zaskočeného Williho za ruku a trhol s ním hore schodmi, pričom ho takmer zhodil. Williho brat sa zastavil a pálil. Normálny zrak by nestihol vidieť Carsonov ukazovák ako stláčal v tej rýchlosti spúšť a roboti sa s rachotom rozlietavali po terase. Carson vnímal ako sa v jeho puške odčerpáva mikrofúzna batéria, no pomocou integrovaných systémov vedel, že ju aj tak nestihne celú vyčerpať, pretože rýchlosť jeho streľby príliš zaťažovala kondenzátor v puške a hrozilo preťaženie s následnou ničivou explóziou. A už vážne videl ako na puške presvitá zvnútra biele svetlo na mieste, kde je kondenzátor. No vtom sa cez zábradlie terasy prehupla celá vlna chápadlových robotov. Z hlavne pulzného kanónu vychádzali strely takmer v jednom dlhom bielo-modrom lúči, ako kosil plechové monštrá. Odrazu kanón prestal páliť. Vlna chápadiel zmohutnela, pretože ju už neredukovala Carsonova streľba a ako veľká kovová záplava sa privalila ku Carsonovi.
„Sakra!“ bolo posledné slovo, ktoré stihol starší Woodharrow vysloviť, predtým než sa okolo neho omotali desiatky chápadiel, a vytvorili z neho niečo ako gigantické robotické klbko. Umelá inteligencia mu hlásila začiatok štartovacej sekvencie plavidla Citadeli a zároveň mu do technologicky rozšíreného vedomia prenikali informácie o stále narastajúcom tlaku na konštrukciu brnenia, pričom sa nebezpečne blížila kritickej hranici. Nemohol sa ani len pohnúť. Keďže vnútro zbroje malo byť dokonale zvukovo odizolované, nemal počuť žiadne zvuky z okolia, ktoré nenasnímal mikrofón. Napriek tomu počul hrozivé zvuky nevychádzajúce z reproduktoru. Vnútro zbroje pukalo a škrípalo a vŕzgalo ako staré ponorky, keď prudko klesajú do veľkých hĺbok. Nedokázal sa ubrániť strachu a pocitu bezmocnosti. „Niéé...!“ kričal. Ale jeho hlas zanikol v ostrom vŕtavom zvuku. Zistil, že konce chápadiel sú vybavené akýmsi vyspelým rezákom. Veriť, že zbroj je voči takým nástrojom odolná, bolo jediné, čo mu ostávalo. Škrípanie vnútri zbroje prehlušilo aj vnútorný reproduktor, takže Carson napokon nepočul už nič, čo sa deje naokolo.

Berry naskočil dnu ako prvý, Willy váhal a stál pri vstupe do plavidla.
„Neblbni a naskoč!“ zakričal naňho Berry pripínajúc si bezpečnostný pás na pohodlnom sedadle v kabíne plavidla. Willy sa naňho otočil a po lícach mu stekali slzy ako hrachy. „Willy, prosím ťa, poď! Nemôžeme tu ostať! Tvoj brat to tak chcel!“ nahodil Berry dohovárací tón. Willy sklopil zrak a už vchádzal dnu do plavidla, keď zhora ponad jeho hlavu vošiel do kabínky tesne pred ním jeden chápadlový robot. Liezol po strope a Will bol svedkom, ako do Berryho prekvapeného a zároveň vystrašeného pohľadu, sa zavŕtalo jedno chápadlo a krv sa roztryskla po interiéri kabíny plavidla. No vtedy už Willy neplakal, ostal akoby v šoku, pokojný. Opäť ho prepadol ten pocit ako v lese, keď sa vytratil strach a najhlasnejší zvuk v okolí, ktorý mu naháňal husiu kožu, bol jeho vlastný tlkot srdca. Mal pocit, že stojí na mieste celú večnosť, a že kvapky krvi odlietavajúce z proti nemu útočiaceho chápadla letia vzduchom ako voľne padajúce pierka. Dokonca si pokojne prezeral odlesk zaguľatených letiacich červených kvapiek, kým mu akýsi vnútorný popud prikázal urobiť drep. Spravil ho s ohromnou ľahostajnosťou a robotické rameno ho minulo, vrazilo do kovovej zárubne vstupných dverí a poškodilo sa, až z jeho trhliny zaiskrilo. Stroj absolútne neočakával taký rýchly chlapcov únik. Willy čupel pridlho, alebo mal aspoň taký pocit. Robot mal však chápadiel ešte dosť. Ďalšie letelo smerom ku nemu spredu a druhé naňho útočilo zo strany po jeho ľavici, veľmi pomalým švihom. Presne tak sa mu to zdalo. Opäť sa ozval jeho vnútorný popud, no vzápätí sa stratil, pretože Willy sa zamyslel nad tým, ako krásne všetko vyzerá, keď vidí svet sfarbený do bledofialova. Hoci nevedel prečo tomu tak je. Potom si opäť uvedomil nebezpečenstvo a znovu sa ohlásil popud. Aj keď už neskoro. Prvému letiacemu chápadlu sa vyhol nečakaným výskokom z drepu, no počas výskoku ho ďalšie chápadlo obmotalo a pevne stiahlo okolo drieku. Chlapec zúrivo zavrčal, no nemohol dýchať. Pozrel robotovi do jeho ľudsky vyzerajúcej tváre, a žlté svetlo jeho očí ho bez mrknutia hrozivo prebodávalo. Vtedy sa rozplynula fialovkastá farba sveta a opäť tu bol ten Willyho zúfalý strach. Plakal by, keby sa dokázal aspoň raz nadýchnuť, no nemohol nič. Robot ho držal za driek tak, že chlapec visel s nohami pol metra nad zemou. Vzápätí vyšiel von z kabínky a...
GRÁÁÁÁCHHHHH.... Praskavý zvuk energetickej explózie sa ozval z dolnej časti konštrukcie štartovacej rampy. Willimu od nedostatku kyslíku v mozgu prechádzali pred očami farebné útvary, ktoré mu už z veľkej časti obmedzovali zrak, no aj tak videl oslepujúce modrobiele svetlo, ktoré sprevádzalo masívnu explóziu. Celá konštrukcia sa otriasala, rezonovala a biele svetlo nadobúdalo na intenzite. Po konštrukcí sa šplhajúci roboti doň padali ako pásavky zo zemiakového listu, ktorý práve postriekali insekticídmi. Biele svetlo odrazu oslepilo aj ten malý zvyšok zraku, ktorý Willymu ostal. Prijímal fakt, že jeho smrť bude bezbolestná a rýchla. Ale nakoniec nebola.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa Willyho príjemne modulovaný dievčenský hlas. Willy mal pocit, že sa prebúdzal z desivej nočnej mory.
„Uá, dobre mami. Uá!“ odvetil so zazívaním. Ona sa zasmiala. Ten smiech ho odrazu prebral, pretože si uvedomil, že to nemôže byť predsa jeho mamička. Mamička je dávno mŕtva. Otvoril doširoka oči a rozhliadol sa. Sedel v kabíne plavidla, a prvé čo mu udrelo do očí, bol na širokouhlej obrazovke zobrazený okolitý vesmír plný hviezd a s červenou planétou uprostred.
„Takže to nebol sen?“ konečne pozrel na ženu, ktorá sedela na sedadle naľavo od neho. Ona len mierne pokrútila hlavou a mrkla so sústrastným pohľadom. Willy si všimol, že má bordové dúhovky, ako vyhnanci, o ktorých sa učili v škole. Ináč vyzerala úplne ako jeho mamička. Len bola omnoho mladšia, než by bola jeho mamička teraz. Oblečenú mala zvláštnu čiernu kombinézu, akú nikdy nevidel a po ramenách jej stekali dlhé pramene čiernych vlasov. Zdala sa mu zvláštnym spôsobom pekná ako jeho mama, ale mal z nej zvláštny strach ako z každého cudzieho človeka.
„A môj braček?“ spýtal sa s mokrým pohľadom. Žena zopakovala to isté ľútostivé gesto. Chlapec sklopil hlavu a chytil si ju do dlaní. Hodnú chvíľu bol ticho. Snažil sa neplakať nahlas.
„Volám sa Jelborea.“ Prerušila ticho.
„Willy...“ odvetil a opäť nastalo dlhé mlčanie.
Potom sa opäť ozvala Jelborea: „Vieš ty, kto je to Syn svetla?“ Chlapec pomaly zdvihol hlavu a pohliadol na Jelboreu svojimi veľkými očami. Hľadel jej dlhú chvíľu bezprostredne do očí, akoby priamo do duše, kým nemusela žmurknúť a uhnúť pohľadom. Mala pocit, že v jeho očiach videla pozitívnu odpoveď, ale chlapec odvetil: „Neviem, kto to je?“
„To budeš zrejme ty...“ odpovedala s miernym úsmevom na tvári. Willy sa na ňu zamračil a ona sa ešte viac usmiala. „Neboj sa, všetko sa ešte len začína.“ Dodala a otočila sa na svietiaci monitor. Willy sa otočil tiež. Videl na monitore, ako sa blíži červená planéta.
„Ako dlho som spal?“ spýtal sa nečakane odveci.
„Nebolo to dlhšie než pár hodín...“ odvetila bez toho aby naňho pohliadla.
„A vrátime sa niekedy späť?“
„Vrátime sa a pomstíme sa!“ Tentokrát mu hľadela do očí. Willy neuhýbal pohľadom a pozeral priamo do tých jej. Pomaly cítil, ako sa mu stráca strach a začal sa usmievať. To už sa Jelborea smiala nahlas a stále hlasnejšie. Cítil ako sa doňho z jej pohľadu a hlasného smiechu prelieva sebavedomie. Vtedy sa rozosmial aj Willy, pretože cítil radosť, že zmizol jeho vrodený strach, ktorý mu nikdy do dnešného dňa nedal pokoja.