Dcéra Tmy

Časť III: Dcéra Tmy

Kapitola 1: Známa svojim remeslom

Nad sklenenou klenbou tmavej uličky padal sneh. Ako väčšina ulíc mesta Hellborn, boli ukryté pod nanosklom, ktoré ich chránil pred krutým arktickým dažďom, snehom a chladom. Stála som pri rohu bývalej požičovne holokrónov a pozorovala chodcov. V Galone, najchudobnejšej časti mesta žili prevažne bezpečnostné zložky. Obyčajní vojaci, ktorých niekedy pri ochrane mesta zomierali možno aj stovky za deň. A Galon sa napriek tomu nepýšil bezpečnosťou ako ostatné štvrte. Najnebezpečnejšia štvrť Hellbornu, posledného umelo vystavaného mesta ľudí hlboko v Arktíde. Pre ženu obzvlášť nebezpečné miesto, pokiaľ nepracuje pre mocného pasáka, ktorý ju dokáže ochrániť. Avšak ja som bola výnimka. Nikdy som nezažila tú potupu byť znásilnená jedným z tých špinavých vojakov. Nehovorím, že sa o to žiaden z nich nikdy nepokúsil. Práveže na tom som si založila povesť. Muži ma tu dobre poznajú, a vedia, že na mojich rukách je krv mnohých trúfalých mužov, ktorý podcenili ženu a jej schopnosti. Ale o mojich schopnostiach až neskôr....
Narodila som sa vojačke, ktorá bola na výprave v Holandsku počas tretej svetovej vojny, ale vrátila som sa len ja, v inkubátore, vyrástla som v umelej maternici a za pomoci genetických zásahov je zo mňa zdravá žena, novej bielej rasy. Táto rasa vznikla niekedy okolo roku 2000, keď som sa narodila. Mnohí ľudia sa začali rodiť so zvláštnou pigmentáciou rohovky, odtieň takmer do červena. A moje oči sú jasne svetlo bordové, prenikavé, vidia až do duší ľudí.
Prvýkrát som zabila muža, keď si ma pomýlil so šľapkou, ktorá je natoľko submisívna, že sa nechá mlátiť. Udrel ma len raz a hneď som mu vykrútila ruku so slovami: „Toto už u mňa viac neskúšaj!“ Chlapík to zrejme nepochopil, alebo jeho mužské hrdé ego si to nechcelo nechať páčiť a pokúsil sa ma udrieť znovu. Šikovne som ho chytila za päsť počas jeho pomalého úderu a naviedla som ju na mriežkovaný ohrievač vzduchu. Rozmlátil si hánkové kosti a v amoku sa ma ešte viac snažil zmlátiť. Celý sa na mňa vrhol a svojou váhou ma zhodil na podlahu. No to ja som už rýchlo siahala po nejakej potenciálnej blízkej zbrani a našla som pohodenú vidličku, ktorá bola náhodou po posteľou. V zlomku sekundy ju mal zapichnutú cez oko až do mozgu. Bezvládne telo som obrala o všetku hotovosť a hodila do odpadového kanála. Nikto mi na nič neprišiel. No táto skúsenosť ma pripravila do budúcnosti, aby som už nikdy nechodila neozbrojená. Zhotovila som si vlastnú čepeľ, ukrytú v koženej rukavici. Také dlhé rukavice až po lakeť sú nielen lákadlo pre chlapov, ale zároveň skvelá skrýša pre zbraň. Nehovoriac o starej metóde zisťovania odtlačkov prstov.
Ďalšou skvelou vychytávkou vo výbave prostitútky na voľnej nohe, boli nanotechnologické podpätky. Tak ako väčšina oblečenia, aj oni boli ovládané centrálnym neurálnym procesorom, ktorý je implantovaný každému obyvateľovi Hellbornu už pri narodení. A tieto moje podätky sa mohli kedykoľvek zmeniť na ostré čepele. Ešte nikdy som ich nemusela použiť, ale nápad vytvoriť ich prišiel, keď som bola nútená v sebaobrane zabiť zákazníka tak, že ho môj ostrý podpätok poškrabal na spánkovej kosti, tak že k nej prešiel zvnútra cez spodnú časť dolnej sánky. Vždy som žasla nad tým, s akou ľahkosťou som dokázala ovládať svoje telo. Bez strachu, nervozity, bez čo i len zvýšeného srdečného tepu som dokázala robiť akrobatické kúsky ako tí najlepší bojovníci z Kamennej päste. A preto bola pre mňa moja cesta jasnejšia než čokoľvek iné. Robiť to čo mám, neobzerať sa späť a zarobiť si na štúdium v akadémií. Stať sa najlepšou bojovníčkou Kamennej päste, to bolo ono. A v Galone nemalo dievča sirota inú šancu zarobiť, než predávať svoje telo. No ja jediná som to robila bez pasáka, a moja klientela boli väčšinou muži, ktorý za to aj stáli. Padavky sa ma báli. A nielen oni, ale aj pasáci. Báli sa, že ich dievčatá ma budú považovať za vzor. No to som ja nechcela dopustiť, pretože som bola iná a od začiatku som si uvedomovala, že svojou cestou musím kráčať sama.
A tak sa aj dialo, sama som chodila do ulíc, a často som pozorovala ako sa padajúci sneh a ľad rozpúšťa na nanosklenej klenbe ulice. Na oblohe takmer neustále tmavé mraky zakrývali slnko. Niektoré dni bolo vyjasnené, a vtedy vždy vypli pouličné osvetlenie aby šetrili energiu. Pouličné osvetlenie v Galone bolo biedne ako celá štvrť a počas vyjasnených dní by skutočne zbytočne svietilo, tak ako teraz. Hoci padal sneh, bola to len rozfúkaná pokrývka vysoko položených striech budov. Obloha bola jasná a slnko konečne zalievalo Galon nádherným svetlom a srdcia jeho obyvateľov nádejou, ktorá však mne pripadala ako slepá viera. Jedinú cestu som už od malička videla v Kamennej pästi, iba oni mali silu zmeniť niečo v tomto svete, pokiaľ sa k nim pridajú tí správni ľudia. No zároveň ma hrýzol pocit, že v tomto meste, alebo aspoň v Galone, všetci obyvatelia stále degenerujú napriek genetickým modifikáciám. Vytrácala sa sila ich ducha. Všade kde sa pozriem, je niekto opitý, sfetovaný alebo iba zúfalý z toho že nie je opitý alebo sfetovaný. Úbohosť. Moji zákazníci boli n tom podobne, avšak aspoň to boli zdraví muži, vojaci. Obyčajní pešiaci v rukách Kamennej päste. Ani náhodou sa nemohli zrovnávať s mocou paladinov, hoci dávali o sebe najavo oveľa väčšiu a lepšiu mienku. Arogancia. Tá ma vždy vedela nahnevať. Ale dnešný deň je pre mňa posledný na ulici. Mám našetrených už dosť peňazí a správny vek na to aby som vstúpila do akadémie. Dnešok je plný nádeje aj pre mňa, a vyjasnená obloha mi vyčarovala úprimný úsmev na tvári. Už ani neviem ako dlho je tomu, čo som sa naposledy úprimne usmiala.
„Môžem ťa zbiť?“ Sklonila som pohľad zo stropu na prichádzajúceho muža. Ruky mal vo vreckách a na tvári, ako inak, nadržaný úchylný úsmev, ktorý trochu primrzol ako náhle som mu ho opätovala. Ďalší slaboch a zbabelec, čo chce podviesť svoju ženu, u ktorej je pod papučou. A jeho chuť zbiť ma, mu má vynahradiť stratené sebavedomie. Dokonca som sa naňho usmiala čo najpresvedčivejšie, aj tak ho niečo zarazilo, akoby vedel, že viem. Už ma nechcel, to bolo jasné.
„Čo môj?“ spýtala som sa ho.
„Ty si Jelborea, že?“ povedal hlasom, ktorý sa snažil modulovať čo najprirodzenejšie, aby predo mnou nedal najavo strach.
„Prečo myslíš, drahý?“ spýtala som sa ho mojim sladunkým hlasom a usmiala som sa očami anjela. Vtom ním prebehla druhá vlna emócie, ktorá zakryla predošlí strach. Muž zapochyboval o svojom prvom pocite, ktorý mal z mojich bordových očí.
„Neviem, si nová, máš bordové oči.“ Odvetil sucho.
„Priblížila som sa k nemu. Bol nižší než ja, okolo 180cm, tak som dala príkaz mojim podpätkom nech sa znížia na minimum. Obtrela som sa oňho ako mačka a prehla v chrbte aby videl on do mojich očí zhora. „Veľa nových tu šľape, fešák...“ povedala som sladko. „Ale žiadna, sa nenechá zbiť od árijca!“ dodala som presvedčivo nekompromisne. Takého slabocha zmanipulovať, aby som dosiahla že bude chcieť to čo chcem ja, nebol vôbec žiaden problém. Dnes mám posledný deň, a ak ide rovno z výplaty, tak možno môj posledný zákazník, pomyslela som si.
„Teba by som asi ani zbiť nemohol, si ako anjel...“ povedal chlapík polozhypnotizovaným hlasom, popritom ako slintal nad mojím výstrihom.
„Kam?“ dala som mu otázku.
„Za rohom mám taxi.“ Nastúpili sme do staručkého kabrioletu mustanga, ktorého jediným znakom vyspelosti boli biele nanokolesá. Na zadnom sedadle ma ten úchyl držal za nohu a nervózne ma hladkal po kolennom chrániči ktorý zakončoval moje čižmy. Usmiala som sa naňho a hneď z neho nervozita opadla.
„Kam to bude?“
„Veža!“ odvetil taxikárovi mužným hlasom. Skoro som sa pri tom zarehotala. Mustang prešmykoval kolesami o vozovku a naftový motor ho vystrelil zo zapadnutej uličky na 7 prúdovú výpadovku, ktorá tiež bola celá presklenená. Nestávalo sa mi často, že zákazník býval v lepšej štvrti, a Veža je sídlom tých najvyššie postavených obyvateľov Hellbornu. Napadla ma myšlienka, že nech to nie je niekto z akadémie alebo z Kamennej päste. Ale potom som mu pozrela do očí, a vedela som že nie. Bol mladý, nemal viac než 25. Hoci ja som mala 18, cítila som že ma považuje za omnoho staršiu ženu. Mustang obiehal na ceste mnoho novších modelov áut, dával plný kotol čo to dá. Zrejme to nebol ani naftový motor, uvedomila som si, keď sme obiehali rôzne antigravitačné klzáky. Pokojne som sledovala ako míňame rôzne menšie aj väčšie stavby, elektrárne, obrovské servery, hydroponické farmy, stimulátory životných podmienok, ako aj obydlia ľudí. Trvalo pár desiatok minút, kým sme sa po priamej ceste dostali k centru. Odbočili sme na výstupnú cestu, dopravná značka nad cestou oznamovala Centrum. Hlavná časť Hellbornu bola oddelená od ostatných častí obrovským múrom a museli sme prejsť cez kontrolu. Cesta sa rozvetvila ku šiestim kontrolným stanovištiam, aby nevznikali dlhšie rady. Hneď sme zastavili pri najbližšej búdke, kde bol vnútri muž v zbroji Kamennej päste. Helma jeho zbroje ma zarazila. Videla som ju už mnohokrát na fotke a na obrázku, a vždy sa mi páčilo ako nebezpečne vyzerá. No jej zlovestnosti pri pohľade sa vyrovná skutočne máločo.
„Doklady, rýchlo!“ zavelil reproduktorový hlas z helmy. Taxikár podal mužovi malú kovovú kartičku. Potom sa zo stropu vysunulo robotické rameno s nespočetným množstvom kĺbov, zakončené vyspelým senzorom. Prešlo mne a môjmu zákazníkovi pred očami a oskenovalo rohovku a stiahlo údaje z implantovaných čipov.
„Tá žena má so mnou prácu!“ povedal príkazným tónom do senzoru ramena, keď sa pri mne zastavilo.
„V poriadku pán La Kane.“ Odvetil elektronický hlas z reproduktoru v ramene. Muž v zbroji podal späť taxikárovi kartičku a opäť sme sa pohli, tento krát priamo do podzemných garáží pod vežou. Tam taxikár zastavil, vypýtal si účet a odišiel. Ešte predtým mi venoval usmiaty pohľad a žmurknutie, ktoré som mu opätovala chladným výrazom v tvári. A potom už veci šli stále horšie a horšie. Stále som si vravela, že posledný zákazník, a práve z Veže? Akoby existoval osud, ktorý mi ho doniesol. Len nesmie dôjsť k žiadnej chybe, tú si nemôžem dovoliť. Trochu som mala obavy z toho, že pôvodne chcel ten muž sex s tým, že ma bude biť. To som mu síce vyfúkla z hlavy, ale nesmiem si dovoliť byť neopatrná. Žiaden pasák ma nechránil, a aj keby, sem do Veže by sa mohol ťažko dostať.
„Dúfam, že sa ma nebojíš...“ povedal v poloúsmeve muž. Mojou odpoveďou mu bol patričný úsmev, z ktorého sa chlapíkovi ešte viac rozšírili oči od nadržanosti. Takých úbožiakov som vždy milovala. Ukážem im raj a oni sú ochotný dať všetko čo majú. Vošli sme do jeho apartmánu a všetko prebiehalo ako obvykle, až napokon pri vrchole vzrušenia ma udrel. Teda chcel udrieť, ale jeho pohyb rukou som predvídala a v momente som ho držala s palec vo vykrútenej polohe a on sa bolesťou zmietal po posteli.
„Pusť ma ty piča!“ kričal a ja som sa zasmiala.
„To čo malo byť?“ spýtala som sa pokojne.
„Neviem o čom hovoríš, pusť ma ty piča! Bezpečnoooosť!“ zakričal muž. A to bola tá moja chyba, ktorá sa nemala stať. Jelborea, prečo si taká blbá, a neuvedomíš si, že tu nie si v Galone. Tu v centre, je bezpečnosť na každom kroku, pripravená prisluhovať zazobaným byrokratom ako tento chudák a zakrútiť krkom bezvýznamnej chudobnej štetke. Okamžite som ho pustila. No vzápätí ako sa chytil za svoj palec a hladil si ho, pozeral na mňa nenávistným pohľadom, ktorý som mu oplácala pohŕdavým a nevzrušeným. Teraz si skončila, ty si určite tá Jelborea, najlepšia kurva, počul som o tebe. Tvoja povesť sa dostala aj sem do centra medzi ľudí ako som ja, a teraz ťa tu mám. Ha ha!“ zasmial sa zákerne. Znovu ma prepadol pocit, že som videla dopredu budúcnosť a nebola priaznivá ani preňho ani pre dvoch príslušníkov bezpečnostných zložiek, ktorí o chvíľku vtrhnú do miestnosti, pričom jeden bude ryšavý a druhý vlasatý bradatý. A preto, keď vrazili do miestnosti, ostal ten La Kane, či ako sa volal, zrazený mojim hlasným smiechom. Dostal strach, a oprávnený. Ale nemohla som si dovoliť mu ublížiť. Skočila som vysoké salto ponad neho a dopadla za dvoch zblbnutých strážcov. Chytila ich hlavy a silno udrela o seba. Zosypali sa na zem ako vrecia zemiakov.
„Hm, nanotechnologický meč?“ zdvihla som ho z ruky jedného strážcu v bezvedomí a ukázala La Kaneovi.
„Čo mi chceš?“ spýtal sa vystrašene.
„Nechám si tento meč a navaľ prachy!“
„Odtiaľto sa živá nedostaneš!“
„S tebou áno, a švihni si, lebo ináč nemám čo stratiť, okrem nervov, a zabodnem ťa pri prvej paranoidnej myšlienke, že nás ktosi sleduje! Počul si?!“ zhúkla som naňho najhrozivejšie ako som vedela. Skoro som náhle vybuchla smiechom, keď som zbadala ako sa ten vystrašený chudák skoro neudržal a rozplakal sa. Podával mi svoju kartu. Oskenovala som ju trikordérom aby som zistila či obsahuje hotovosť. Nedala som najavo svoju obrovskú radosť, keď som objavila to bohatstvo. Celých 3000 kreditov. To je polovica peňazí, ktoré som šetrila roky prostitúciou. Kvôli takému množstvu peňazí som prešla toľkým utrpením, že ten chudák si to ani nedokáže predstaviť.
„Všetky sú tvoje, nechaj si ich, len ma prosím nezabíjaj!“ prosíkal.
„Uvidíme, choď! A žiadne hlúposti, nemám čo stratiť!“ La Kane mal v gatiach narobené, cítila som, že ho strach úplne paralyzoval. Ten pocit som ja nikdy nezažila, nikdy som nechápala ľudskú myseľ, ako môže byť taká slabá. Asi to bolo tým, že ja som sa silná už narodila, mala som šťastie. Alebo to bol osud? Tok mojich myšlienok preťala cestná kontrola, avšak ako som očakávala, na výstup z Centra neplatia také prísne bezpečnostné opatrenia ako na vstup, takže sme boli hneď vonku. Robotaxík nás zaviezol späť do Galonu. Tam som z ničoho nič vystúpila a zabuchla La Kaneovi pred nosom dvere, ale on sa predral von a zakričal na mňa: „Jelborea?“ Zastavila som, ale neotočila som sa. „Ešte sa stretneme!“ zakričal. Neotočila som sa, a kráčala som ďalej po uličke s blikajúcimi zastaralými pouličnými lampami. Obloha už dávno nebola vyjasnená. Bola tmavá a zamračená. Súmrak oznamoval príchod ďalšej mesiac trvajúcej noci. A u mňa nový začiatok.























Kapitola 2: Opustiť Galon

Mesto, v ktorom žijem, má príznačný názov. Ľudia ho zúfalo vystavali počas tretej svetovej vojny vtedy, keď si vlády uvedomili, že v ich konflikte sa objavila tretia strana, roboti. O týchto faktoch sa mnoho nevie, viem len toľko čo som sa učila v škole a to čo sa hovorí, aj keď to spolu niekedy nejde dohromady. V roku 2012 došlo k revolúcií. USA vybombardovali atómovými bombami takmer polovicu Ázie. Život ako taký tam nebol možný, a preto na vojnové účely postavili na tomto území veľké množstvo robotických tovární. Plne automatizované továrne vyrábali dennodenne stovky, možno tisíce robotických vojakov, stále lepších, inteligentnejších, dokonalejších. No potom prišiel buď počítačový vírus, alebo obyčajná chyba v programe. O tom sa už presne nevie čo to spôsobilo, ale tieto stroje sa obrátili proti všetkým, aj proti Američanom. Vtedy sa rozhodlo o vybudovaní Hellbornu, pretože nehostinné Arktické prostredie bolo výhodou proti strojom a ľudia dúfali, že tam sa stroje nedostanú, aj keby bola situácia akokoľvek kritická. Mesto malo mať pôvodne veľkosť zhruba ako Manhattan a jeho obyvatelia mali predstavovať vtedajšiu elitu ľudstva. No vojna so strojmi zmenila plány, ľudstvo nemalo šancu. Porazili nás takmer okamžite a všetci čo prežili, boli evakuovaní do tohto mesta, ktoré nazvali Hellborn, zrodené z pekla. Samozrejme, že nás roboti našli, ale naše mesto obrovské a samostatné. Pri jeho vzniku sa odhalila svetu prastará vojenská organizácia zvaná Kamenná päsť. Vyjadrila svoju nezávislosť od všetkých bývalých znepriatelených strán a predstavila sa svetu ako nová vláda, ako bájni bojovníci, ktorý po tisícky rokov bdeli nad ľudstvom a svojou činnosťou tajne pomáhali udržiavať rovnováhu vývoja našej spoločnosti. Keď sa odhalili svetu, reakcie na nich boli zmiešané, ale nikto nemal na výber. Boli mocnejší než morálne aj ekonomicky zdevastované vlády a armády krajín konzumnej spoločnosti, a museli sa všetci po ich vedením zjednotiť do protirobotického odboja. A práve preto odmalička viem, že raz budem jednou z nich.
„Čo si stále zapisuješ do toho denníka, Jelborea?“ otráveným znudeným hlasom sa ozval spoza môjho ramena Nonsenzus.
„To keby si vedel, tak ťa musím zabiť...“ odvetila som s úprimným úsmevom a on sa zasmial. Priskočil ku mne a strčil nos pod holodisplay, ale ja som spustila šetrič a tak sa tam namiesto písaného textu objavili dvaja mečujúci muži v hábitoch so svietiacimi červeným a zeleným mečom.
„Há! Z tých tvojich tajomstiev ti raz praskne hlava, Jelborea, vieš to?“ povedal s úsmevom, ktorý som mu vrátila. Nonsenzus bol môj spolubývajúci, homosexuál, punker, hacker a ktovie čo ešte. Žili sme každý svojim životom a nestarali sme sa do seba, ale pomáhali si ako priatelia. Ja som mu pomáhala napríklad vykopnúť nahnevaného milenca, s ktorým sa pohádal a on mi robil partnera na večerné výlety do spoločnosti nočných klubov v Galone. Nosil svietiace číro a skoro všetko oblečenie bolo z nanolatexu, ktorý menil farbu podľa nálady svojho nositeľa. Okrem toho bol fanatik do sci-fi. Často mi vravieval svoje psychologicko-filozofické myšlienky o tom, že preňho som Darth Jelborea, ako titul sith lorda. Ale hlavne mal nadhľad a vedel ma správne pochopiť, preto bol aj neoceniteľný spoločník.
„Dnes som skončila, Non. Už mám dosť kreditov na akadémiu.“ Oznámila som mu.
„Ale to je úžasné moja! Ideme to osláviť? Pár pohárikov, pár jointov, pripomenieme si detstvo!“ Non začal nadšením gestikulovať a poskakovať okolo mňa, a ja som sa zhovievavo usmievala.
„No čo na to vravíš, Jel?“ spýtal sa.
„Super.“
„Tak poď, hoď na seba eh...“ pozrel na môj korzet a výstrih. „... niečo menej pracovné.“ Usmial sa. Tak som si nahodila čierny kožený overal a spoločne sme sa vybrali do Cat Pow, tanečný klub, v Galone jeden z tých lepších. Nachádzal sa pár blokov od nášho bytu. Rovnako ako náš byt a väčšina stavieb, aj Cat Pow sa nachádzalo v podzemí. Avšak cesta k nemu bola osvetlená, na rozdiel od iných podnikov, ktorých vstupný vchod bola len čierna diera uprostred tmavej neosvetlenej chodby. Cat Pow bol aj zároveň jeden z tých bezpečnejších. Niekde som počula, že v Galone za noc zomrie na následky konfliktov v baroch a kluboch priemerne sto ľudí. Na Cat Pow pripadalo priemerne 0,233, a pritom to bol znateľne najnavštevovanejší podnik.
Šli sme pomaly po slabo osvetlenej ceste. Prechádzali sme okolo stavieb, ktoré boli nadpovrchovými strojovňami pre podzemné obytné domy. Nad hlavami bola sklenená klenba, čierna ako noc ktorá vládla.
„Vieš čo ma minule napadlo, keď som si kupoval slnečné okuliare?“
„Nie tento krát skutočne netuším.“ Odvetila som.
„Že celá tá vec o polárnej noci a polárnom dni je úplný nezmysel.“
„No veď to isté si myslíš aj o tvrdení, že Zem je guľa, takže to znie logicky...“ prehodila som nezaujato.
„Správne! Jel, už ti niekto povedal, že si génius?“
„Myslíš okrem teba?“
„Zase správne!“
„Nie, nepovedal.“ Odvetila som sklamane. „Ale nemusím byť génius len preto, že počúvam tvoje nezmysly o kockatej Zemi.“
„Nie nie nie, myslel som to, ako ťa hneď všetko správne napadane. Vedela si zase takmer presne na čo myslím!“ Non bol zo mňa zase nadšený.
„No dobre, a tie sklenené klenby sú nanosklo, ktoré sa mení a ukazuje že obloha je taká akú oni chcú, aby sme ju vnímali, však?“ Nonsenzus sa na to len dokonale šťastne zaškeril a ani nemusel nič povedať, vedela som, že som mu zobrala slová z jazyka. Prepadla som smiechu a obaja sme sa smiali. Ja na tom aké to je absurdné a on na tom, že zase zažil jeden z „mojích kúskov“.
„Jelborea, ty vážne nie si obyčajná. A už vôbec nie ako tie sprosté kurvy čo tu stále pobehujú okolo pasákov. Ty si totižto osobnosť, máš v sebe viac než sama vieš!“
„A to ty zase vieš vďaka tomu že si ryby, čo?“
„No presne, ryby to vycítia. Ty máš vo svojich neónových očiach viac než jas, je to múdrosť a vyrovnanosť, akú som u blížencov nikdy necítil. No ale aj napriek tomu si typický blíženec drahá, neboj sa.“ Povedal s úsmevom svojim trochu zženštilým hláskom.
„No a čo je vo mne podľa teba teda, Non? Diabol?“ spýtala som sa a hodila som naňho najvražednejší pohľad aký viem.
„Nepozeraj sa tak prosím ťa.“ Povedal a tváril sa akoby ho to vážne vydesilo.
„Ale no tak, Non...“ prepadla som smiechu.
„Ty sa smeješ, ale niekedy mám z teba takýto nepríjemný pocit ako práve teraz. Sľúb mi, že sa tak dnes nebudeš na nikoho pozerať. Alebo už nikdy radšej. Alebo teda aspoň dnes, vážne...“ Neviem či sa tak nervózne len tváril alebo to myslel vážne, smiala som sa.
„A ty mi sľúb, že ťa dnes nebudem musieť niesť domov.“ Non vyceril svoje rôznofarebné zuby s potetovanými ornamentmi a zacvakal nimi v širokom úsmeve. A to my on vravel niečo o tom, ako sa tvárim. Pomyslela som si.
V Cat Pow bolo dusno. Dym sa dal pomaly krájať a vzduch bolo silne cítiť zmesou éterických olejov, parfémov, feromónov a cigariet. Obrovská masa ľudí bola na parkete a pogovala na hudbu niektorého populárneho cybermetalového DJa. Na strope viseli rôzne znaky, skutočne tam boli všetky znaky, ktoré sa bežne používajú ako značka tabletiek extázy. Všimla som si kosák s kladivom, pentagram alebo aj svastiku. Ale podnik bol tak veľký, že tam podľa mňa boli mnohé aj viac krát. Steny boli pokryté trubkami, z toho niektoré boli priesvitné a pretekali nimi rôzne farebné zmesi, iné zase svietili, ďalšie pôsobili staro, alebo práve naopak vyblýskane. Trubky tu proste frčali, pomyslela som si. Non si to hneď namieril k baru, predral sa cez dvoch veľkých vlasatých metalistov a vykrikoval na barmana: „Dve rundy čierneho pre mňa a moju priateľku!“ Popri tom sa otáčal ku mne aby prehodil pozornosť dvoch nervóznych metalistov radšej na mňa než naňho. Tí si ma už samozrejme premeriavali centimeter po centimetri. Nadržanci. Primitívi. Úbožiaci.
„Hej cica, nechýba ti poriadny chvostisko, hm?“ Ten čo sa mi takto prihovoril u mňa stúpol z primitíva na blbca.
„Niekde som ho stratila po ceste...“ odvetila som mu a zatvárila som sa veľmi nevinne a nešťastne. Chlapík sa rozrehotal a z otvorených úst mu smrdelo ako zo záchoda, keď po sebe Non zabudol spláchnuť. Pomaly som sa k nemu priblížila a natiahla som ruku smerom k jeho tvári. Bol úplne paralyzovaný, očakával nejaké vzrušenie. Chytila som jeho pery a stlačila tak aby som vyvinula čo najmenšou námahou čo najväčšiu bolesť. Takú, že ani hláska nemohol vydať, len padnúť na kolená podo mňa a pošeptala som mu: „Smrdíš...“
„Pozor!“ zakričal Non. Ale ja som vedela, veľmi dobre som celý čas cítila ako rastie hnev v jeho parťákovi, a keď nadobudol kritickú úroveň, vybuchol. Bez logiky, bez toho aby používal zmysly, proste držal v ruke fľašku a chystal sa ma ňou udrieť. No ja som bola omnoho rýchlejšia, a to som sa ani nijak nenamáhala ho predbehnúť. Ruku s fľaškou som mu vykrútila ťahom, ktorý som vymyslela a volám ho praclík. Presne sa hodil na túto situáciu, pretože láme ruku v lakti práve tak, že metláka udrela do hlavy jeho vlastná fľaša a rozbila sa. Zelený absint mu tiekol po hlave, ktorá strácala vedomie.
„Jelborea, zastav sa!“ kričal Non. Ale ja som ho prepočula, sústredila som sa na prvého, poníženého metalistu. Vytiahol na mňa nôž. Chudák.
„Na ženu nožom? Ty si asi gentleman!“ To ho hneď rozzúrilo a vrhol sa na mňa. Môj ťah, ho zložil na zem a jeho nôž bol odrazu môj. Obaja boli zneškodnený. Podišiel ku mne Non a chytil ma za ramená.
„Sľúbila si, že ten pohľad dnes nebudeš mať!“ Pozrela som naňho, a on zažmurkal. Vytiahla som mu z úst horiacu cigaretu a zahasila o čelo absintom obliateho metalistu. Jeho vlasy vzbĺkli a premenili úbožiaka na živú fakľu. Šialený rev prehlušil aj hlasnú techno hudbu. Nastal rozruch. „Vypadnime, ide pre nás ochranka!“ zavelila som.
„Nie, to iba pre teba!“ odvetil mi Nonsenzus. V jeho očiach bola výčitka, ktorá ma bolela. Pretože bola oprávnená a ja som to vedela. No musela som rýchlo vypadnúť. Predrala som si cestu von a na ulici som pozerala späť na dvere do Cat Pow. Odrazu sa dvere rozleteli a na ulicu vypadli moji dvaja známy metláci. Jeden mal obhorenú polovicu vlasov.
„Pekné dredy...“ povedala som posmešne.
„Prečo si to urobila?! Tam sme sa mali baviť, čo sme ti spravili?“ oborili sa na ňu, ale už nevyzerali na to, že by mali toľko guráže ako vnútri.
„Tu máš svoj nôž a zmizni!“ hodila som mu pod nohy jeho dýku. Zdvihol ju, ani sa na mňa už nepozreli a odišli. Tackali sa, napití. O pár minút mi zmizli z dohľadu v tme dlhého bulváru. Vtedy som nemala pokoja. Vytočila som na mobile Nona, ale nedvíhal, tak som sa prechádzala nočným mestom. V Cat Pow som to prepískla, uvedomovala som si to. Ale Non sa tam zabaví aj bezo mňa a možno aj lepšie. Ale možno by som sa mala za ním neskôr zastaviť, vyzdvihnúť ho, prípadne odniesť domov. Ako jeho mama. Matka. Budem niekedy matkou? Možno na akadémií spoznám niekoho, kto zmení môj názor na mužov. Tu v Galone, tu sa to nedá. Predsudky, sú to skutočne len predsudky, alebo aj v centre vo veži žijú len samí odporní muži, či už navonok alebo vnútri, skazení a slabosi. Už sa tam teším, ale zároveň som z toho nervózna. Bude mi chýbať Galon? A čo Non? Ten ani nevie, že sa odsťahujem. Myslí si, že ostanem v Galone, len budem chodiť na akadémiu. Ako mu to mám povedať. A po dnešku. Chcela som odísť už zajtra, takto s ním budem musieť byť ešte jeden deň, aby mu to príliš neublížilo. Najhoršie je to, že to čo viem najlepšie, je ubližovať iným. No to je skvelý predpoklad pre paladina, pomyslela som si ironicky.
Osemnásť stupňov Celzia. Toľko by malo byť všade v Hellborne. Robotmi udržiavaný ekosystém však v Galone zlyhával na mnohých miestach. Ale tu, v blízkosti Cat Pow som cítila, že funguje bezchybne. Osemnásť stupňov, osemnásť rokov. Akadémia na mňa čaká, viem, že budem prínosom a to je hladné. Skúšok sa vôbec nebojím, vďaka intranetu mám podrobný prehľad zo všetkých vedeckých oblastí. Vždy som bola vysoko nadpriemerná, už od malička, a nikdy som nebola falošne skromná. To bola vždy pre mňa len iná forma klamstva, keby som tvrdila, že si neuvedomujem, to čo viem a dokážem. A rýchle učenie bolo pre moje schopnosti slabé slovo. Všetky Galonské stredné školy boli pre mňa skutočným plytvaním potenciálu. Aj keď bolo len málo učiteľov, ktorý to predo mnou otvorene priznali. Tí ostatní ma neznášali, buď zo žiarlivosti alebo proste preto, že vravím, čo vidím. Áno, úprimnosť a prostorekosť, to bola výsada diabla. Tak mi to raz povedal Pastore, vychovávateľ v detskom domove.
Okolo mňa prefrčal na antigravitačnom vznášadle Non. Prudko zabrzdil a otočil to ku mne.
„Naskoč, nemáme čas! Rýchlo!“
„Si opitý!“
„A ty budeš mŕtva, keď nenaskočíš!“ Neviem či to bolo vidinou svojej vlastnej tváre, kde mi z úst tečie krv, alebo tým, že na mňa obvykle Non takto nenalieha, ale naskočila som. Ako náhle ho obomkli moje paže, pridal na výkone a v momente sme prášili úzkymi ulikami rýchlosťou cez sto míľ za hodinu.
„Kam tak ponáhlaš, zastav!“
„Hľadajú ťa stounfisťáci!!“ Tak volali obyvatelia Galonu bojovníkov kamennej päste. „Urobili raziu v Cat Pow pár minút po tom čo si odišla. Mali tvoje holo-fotky. Ty si bola vo veži?“
„Áno! Čo teraz?“
„Nemajú tvoju sietnicu, že nie!“
„Nie, majú Jessicu Albu.“ Vyhodila som kontaktné šošovky s falošnou signatúrov starej herečky, zakúpené na blšáku. A vymenila som ich za šošovky s Paris Hiltonovej sietnicou.
„Ideme do kaderníctva, volal som aj Lucy, bude nás tam čakať a dáme preč tú tvoju výraznú červeň.“ V jeho hlase nebola ani štipka radosti alebo pobavenia. Nano-latexový oblek bol čierny. A to ma desilo ešte viac, pretože ja som necítila strach. Cítila som len ten jeho, ako mu na mne záleží. Mrzelo ma to.
„Non, to nemusíš robiť!“
„Musím, keby zistia že ide o teba, tak mám plecháčov doma a tam by mi našli nejaké stopy po nelegálnych látkach a môžem sa rovno sám zastreliť!“ Mal pravdu, narobila som problémy. Ale zároveň som si uvedomila, že aj on je napokon rád, že som odišla kvôli konfliktu s metalistami. Pousmiala som sa a mala som pocit, že aj z neho opadla časť napätia. Oblek mu zmodrel.



Lucy nás čakala pred kaderníctvom v nočnej košeli. Tvárila sa rozmrzelo a ospalo. No bez slova nám otvorila a pustila dnu. Potom za nami zamkla so slovami, že keď budeme hotoví, že jej máme zavolať.
„Tak, urobíme ti nový zostrih. Čo takto čírečko, ako mám ja, utešené, extravagantné a velice vkusné. Okrem toho slúži ako náhrada osvetlenia v tejto tmavej štvrti.“ Znovu mal v hlase jeho starý známy tón a oblek svietil na ružovo, rovnako ako jeho číro.
„Daj tam čo chceš, kľudne aj dohola.“ Usmiala som sa.
„No dobre, takže číííroo...“ Non vyplazil jazyk a strojčekom sa priblížil k mojim krvavo červeným vlasom. Potom sme obaja vybuchli smiechom a jeho oblek sfialovel. Nakoniec mi vlasy skrátil o polovicu, takže som ich mala ledva po ramená. Zmenil mi ich farbu na krikľavo zelenú a podfarbil na fialovo. Celkom pekne, ale bolo mi to jedno. Obaja sme vedeli, že tu už ostať nemôžem. Keď niekoho hľadajú plechový stounfisťáci, tak ho nájdu zakaždým. Aj keby sa zahrabal pod zem, aj keby si hlavu odrezal alebo vymenil. Povráva sa, že ovládajú takú moc vedomia, o akej sa obyčajným ľuďom len sníva. Historky o plecháčoch, ktorí prechádzajú stenami alebo sa vedia zneviditeľniť, mi boli známe takmer od detstva. A vraj dokážu čítať myšlienky, no tejto povere som verila najviac. Hoci ostatní ľudia práveže najmenej. A viem asi aj prečo. No teraz viem, že nemôžem ostať v Galone dlhšie, než bude pre mňa potrebné. Musím odísť čo najskôr, a najlepšie hneď. A Non to vie tiež. Aspoň odpadol problém so zraňovaním citov. Musím sa okamžite vydať na svoju cestu.



Ešte v tú noc mi Nonsenzus zabehol zbaliť veci a doniesol mi aj všetky moje kredity.
„Dávaj na seba pozor, Jel!“ zvolal na mňa, keď som už otvárala dvere na robo-taxíku. Vrátila som sa a objala ho. Potom som sa mlčky otočila a vošla do taxíka. Usmiala som sa naňho najkrajšie ako som vedela. Uži si tie kredity, čo som ti dala do vrecka, Non, pomyslela som si. Vtom momente sa zmenil výraz na Nonsenzovej tvári a siahol do vrecka s ešte prekvapenejším výrazom v očiach. Rozbehol sa so zdvihnutou rukou k taxíku, no ten už naštartoval a utiekol mu tesne pred nosom ako sa vraví. Peniaze aj tak kazia charakter, nebol to žiaden dobrý skutok. Náplasť na bolesť, pod ktorou sa len pomalšie hojí, aj keď menej bolí. Vedela som ako velmi ma mal Non rád. A mrzelo ma to, že ja som ho nedokázala mať tak rada. A on bol pritom homosexuál. Vždy, keď o sebe premýšľam, nenapadá ma nič pekné. No to je ďalší skvelý predpoklad pre paladina, pomyslela som si ironicky.
Taxík sa blížil ku kontrolným stanovištiam. Zastavil pri prvej búdke. Všetky boli voľné, to bolo trochu neobvyklé, ale intuícia mi nič nehovorila. Všetko bolo v poriadku, plecháč si ma obzrel, potom skontroloval doklady a rameno pri skenovaní sietnice nezistilo nič neobvyklé. Nemala som šošovky, vedela som že bude treba ukázať doklady a pravú totožnosť.
„Za akým účelom idete do centra?“ spýtal sa hrubým nedôstojným reproduktorovým hlasom.
„Idem sa prihlásiť na akadémiu.“ V momente som pocítila jeho škodoradostný úsmev, ktorý prezradil potom aj jeho škodoradostný tón: „Potom vám želám veľa šťastia a zdaru!“ Vrátil mi doklady a robo-taxík ma zaviezol do Veže. Bola to obrovská budova, široká možno aj kilometer a vysoká až k oblakom. Ani len polovicu jej výšky nedosahovali žiadne iné mrakodrapy. Veľkolepé stavebné dielo, plne sebestačné čo do počtu obyvateľov, tak hydroponických fariem a parkov. Ťažké odhadnúť či je väčšia časť pod alebo nad povrchom, ale to bolo jedno. Musela som prenocovať, kým môžem vstúpiť do akadémie. Hľadala som nocľah a našla som ho veľmi rýchlo. Jednoduchá ubytovňa, za dvadsať kreditov na noc. Čo je nehorázna cena pre Galon, je dobrá cena pre Centrum. Ale izba stála za to. Takú vaňu som v živote nevidela, nehovoriac o celkovom zariadení a príjemnej čistote. V takomto byte vyrastať, tak je zo mňa určite úplne iný človek, pomyslela som si.
Napustila som si perličkový kúpeľ s penou. Konečne uvoľnenie. Vo vani som zaspala ako nikdy. Sníval sa mi sen. Bol v ňom škaredý muž s tmavou pokožkou a bordovými očami. Vyzeral ako nový, ale černoch. Jeho uši však boli smiešne špicaté, ako mávali škriatkovia v rozprávkach, keď som bola malá. Mal na sebe oblečenú zbroj Kamennej päste, ale bez prilby. Prihováral sa mi neznámym jazykom. A ja som cítila hanbu. Takú skutočnú hanbu, akú som si v živote ani nedokázala predstaviť. A táto hanba bola taká živá ako ten sen. Nedokázala som si to vysvetliť.









Kapitola 3: Akadémia

Bol to pre mňa najprv šok, prebudiť sa v perličkovom kúpeli. Ale hneď som z nej vyliezla, ešte v polospánku, aby som vypla ten odporne vrieskajúci budík. Nepoznám horší pocit, než keď ma zobudí taká hnusná siréna počas mojich dní. Škoda, že tu nemám tých dvoch metlákov, tí by ma odreagovali, pomyslela som si.
Oblečenie, čierny overal, vysoké topánky a decentné tiene. Tak, môžem ísť. Nebála som sa, len som nemala zrovna ten najlepší pocit. Žeby to bolo tým snom?



Vstúpila som na poschodie číslo 112. Celé patrilo akadémií. Hneď ako som vystúpila z výťahu, prilepil sa na mňa pohoršený pohľad ženy, zrejme recepčnej. Hľadela som na ňu, a zvláštne bolo, že môj nepríjemný pohľad oplatila úsmevom ešte afektovanejším, než predtým jej pohoršený výraz.
„Budete si želať?“ spýtala sa ma, ešte som ani nepodišla ku recepcií.
„Chcem sa zapísať.“ Na mojej vete bolo asi niečo zvláštne, pretože žena stále kŕčovito zvierala svoj milý úsmev a nútila sa nežmurknúť.
„Prosím?“ spýtala sa, akoby nemala poňatia, že veľmi dobre viem, že ma počula.
„Čo je na mne nevhodné?“ spýtala som sa narovinu. Žena vybuchla úprimným smiechom.
„Ohohó, všetko moja drahá.“ Jej pohľad zmäkol, zato ja som sa tvárila nezaujate, ako vždy. „Musíte si obstarať kostýmček, zlatíčko.“ Z jej familiárnosti ma napínalo.
„Kde?“
„No predsa v obchode, vy neviete čo je to supermarket?“ spýtala sa zase afektovane prekvapene. Toto nikam nevedie. Vážne chcem ísť na akadémiu? To vážne ma napadla takáto otázka?
„A čo ešte, okrem toho kostýmčeka, budem potrebovať?“ spýtala som sa jej napodobňujúc jej afektovanosť. Vraj sa rýchlo učím.
„Slušné jednanie!“ žena zvážnela, posadila sa späť do kresla a odvrátila sa odo mňa, akoby urazene, sledujúc holo-display s rôznymi údajmi.
Jasné, že som vedela, že nemôžem ísť v koženom overale žiadať o prijatie do akadémie. To preto ten zvláštny pocit, ale prečo ma to nenapadlo? Dokonca som mala kostým aj so sebou. Zase ten pocit hanby. Dúfam, že sa to už nebude opakovať.



Potom už všetko šlo hladko. Zápisné, vypísanie prihlášky, predpokladové a fyzické testy a napokon odporúčanie na zameranie. Ako som očakávala, súhlas mám na čokoľvek čo si vyberiem. Z oblasti vedy ma odporúčajú na robo-psychológiu. Hoci som očakávala nanotechnológie, zrejme je robo-psychológia ešte závažnejší, náročnejší a dôležitejší vedný odbor, než som si myslela. Bojový výcvik ma odporúčajú na elitný, s poznámkou Guru a k tomu malým písmom, prísne tajné. No to je presne to, o čom som snívala. Radosť, ktorú som mala som však nedala najavo, len som sa čo najmilšie usmiala na recepčnú, keď mi podávala výsledky testov.
„No vidíte, stačí zmeniť oblečenie a je z vás také milé dievča.“ Myslela to úprimne, o tom nebolo pochýb.
„Áno madam, šaty robia človeka.“ Odvetila som jej s úsmevom a ona sa zasmiala. Potom zobrala moje výsledky a nahadzovala ich do databázy. Zastavila sa a pomaly na mňa pohliadla. „Vy ste z Galonu?“ V očiach bol silne skrývaný strach, alebo obavy.
„Áno, je tam problém?“
„Nie! Vôbec nie. Ale chceli ste zrejme žiadať o ubytovanie v akadémií...?“ spýtala sa príliš neisto, na to aby to bolo to, čo som videla. Nerieš Jelborea, zistíš v pravý čas, vravela som si.
„Áno, bolo by to možné?“
„Uchádzačom s vašimi výsledkami vychádzame v ústrety. Máme k dispozícií ešte práve jednu izbu na dievčenskom bloku, ak máte záujem.“ Mračila sa pri tom.
„Áno, to by bolo úžasné.“ Odvetila som s nadšením v hlase. Potom sa na mňa celý čas milo usmievala, keď mi podávala kľúč a papierik s heslom. Skutočne som mala radosť, no nevedela som, čo si mám o tom všetkom myslieť. Prijímací test vo virtuálnej realite sa mi zdal až príliš jednoduchý. Určite som ho spravila na plný počet bodov, aj keď ako výsledok som dostala len odporúčania na tie najnáročnejšie štúdiá. Možno preto bola zaskočená, možno tomu len nedokázala uveriť. Nesmiem si však domýšľať.



O hodinu som bola vybalená v mojom novom domove, pre študentov z akadémie. Po ceste som stretla zopár priateľsky pôsobiacich tvárí, každý ma pozdravil a ja slušne odzdravila. Boli to dievčatá a chlapci v mojom veku. Ale mne sa zdali všetci tak mladí. Život v Galone ma naučil. Nikto z nich v Galone ani raz v živote nebol, vedela som to. No nevedela som, ako budú brať oni mňa. Vlastne mi to aj tak bolo jedno. Dôležité bolo štúdium. Semester začínal až o tri dni, dosť času spoznať niekoho, koho sa oplatí spoznať a dozvedieť sa niečo, čo sa oplatí dozvedieť. A na izbu za mnou prišla sympatická hnedovlasá dievčina s pravým okom modrým a ľavým zeleným.
„Ahoj, ty si tu nová tak ako my?“ spýtala sa ma hneď k veci.
„Ahoj. Kto vy?“
„No ja, a Jeremy a ešte aj ďalší, čo tu sme ubytovaní.“ Uhla pohľadom, mierne nervózna.
„Práve som sa zapísala.“ Povedala som s úsmevom. Dievča podišlo ku mne a vyzeralo pokojnejšie. Podala mi ruku.
„Tak ťa tu vítam, Jelborea. Budeme dobré kamarátky.“ Prehodila akoby medzi rečou. Nebola to otázka, ako keď sa ťa opýta naivné dievčatko, či budeme kamarátky. Oznámila mi to. Nie dominantne, ani naivne. Proste ako fakt, to som cítila jasne.
„A kto ti povedal moje meno, ehmm....?“
„Marha. Volám sa Marha.“
„Ahoj Marha, rada ťa spoznávam.“
„Áno. A teraz už sama vieš odpoveď.“ Povedala pokojne a usmiala sa ako budha, keď pomaly pospiatky vykráčala z mojej izby. Pred tým než zavrela dvere zakričala: „Nielen telepatka!“
A ja som vybuchla smiechom. Takmer neovládateľným smiechom. Také niečo som zažila len keď som bola veľmi malá. Cítila som náramnú radosť a zároveň sa akoby rozplynul pocit, že som sama. Odrazu som cítila, že niesom iná, že konečne začal môj skutočný život. A konečne ma niekto skutočne začal zaujímať. Zvláštne, že to nebol muž...



Ráno som sa zobudila skvelo vyspatá a uvažovala som, či si mám znovu obliecť kostým. Bol skutočne nepohodlný. Vedela som, že by stačilo jedno salto alebo konflikt, v ktorom by som musela použiť jeden z mnohých mojich ťahov, a potrhalo by sa. Ale tu som necítila nebezpečenstvo ani len najmenšieho konfliktu. Spomenula som si hneď na Marhu a šla som ju hľadať. Ale akonáhle som otvorila dvere, priskočila ku mne. „Tu som! Ako to že si sa nezľakla? Ostatní sa vždy zľaknú. “skonštatovala smutne. Práve som jej šla povedať, že som to presne predvídala, ale ona ma zrušila svojím: „Ahá!“ Potom pokračovala: „No to, že teraz sa ti javím ako taká dobrá telepatka sa rýchlo zmení, keď začneš s výcvikom ty, je o tak, ja viem.“ Jej smútok bol priam hmatateľný. Bolo mi to ľúto, pretože pocítila moju myšlienku. Že to je pre mňa výzva, a preto ma tak zaujíma.
„Aspoň budeme spolu súťažiť aby sme boli stále lepšie, a budeme robiť pasce na chlapcov.“
Povedala som a usmiala som sa tak, aby som neprekročila hranicu úprimnosti.
„Aj tak budem vždy lepšia. A ty sa zaľúbiš do princa!“ povedala Marha. Čo to vlastne povedala? A vtom vybuchla smiechom. Tak zmätená som sa necítila dlho, ale bolo to zvláštne príjemné. Začala som sa smiať s ňou.
„Si stále takáto veselá?“ spýtala som sa jej.
„Nie.“ Odpovedala a uprene mi hľadela do očí svojím záhadným úsmevom, až kým som neuhla pohľadom. „To len keď som s tebou.“ Dodala. Jej odpoveď mi spôsobila radosť, ktorú som dlho nepoznala. Nikdy som nemala kamarátku.
„A čo ti tak bežne vŕta v hlave?“ položila som jej nenútenú otázku.
„Nič... Ale teraz napríklad to, že kedy sa zbavíš potreby vytvárať si z osôb psychologické profily...“ Zasmiala som sa. Mala pravdu a upozornila ma na to, že tu v akadémií nebudem zrejme tá, ktorá vidí do všetkých a nikto do nej. Tu už budem medzi rovnými. Alebo rovnejšími. Pomaly sme sa prechádzali po akadémií, nakoniec sme opustili akademickú pôdu a vybrali sme sa do obchodnej zóny na 43. podlaží. Marha si chcela ísť pozrieť aké oblečenie tu predávajú. Tiež n nepochádzala z centra, ale z Rowlingu, tiež jedna z úbohejších štvrtí, no oproti Galonu luxusný kraj. Na oblečení sme sa zhodli, že módny výber je tu síce široký, ale vlna nového štýlu propagujúceho lesklé komponenty visiace z oblečenia všade, kde sa zmestili, nám obom vôbec nesadne. Napokon sme teda skončili sediac v cukrárni. Bola to vlastne taká čajovňa, v ktorej tvorili personál len roboti. A ešte piekli rôzne zákusky a koláčiky, ktorých vôňa bola pre nás jasnou návnadou, akonáhle sme opustili módnu predajňu. Marha ma zavolala ku stolu, kde zbadala dvoch sediacich mladíkov. So slovami: „tých poznám, tí sú tiež z akadémie“ ma stiahla za rukáv, aby som ju neochotne nasledovala. Pôsobili na mňa dojmom mäkkosti, vôbec som si nevedela predstaviť, že sa jedná o budúcich bojovníkov Kamennej päste.
„To je Chester a Chandler. Tiež dostali ubytovanie v akadémií, sú talenty ako aj my. Chlapci, toto je Jelborea, moja priateľka.“ Chlapci boli obaja hnedovlasí, jeden modro a druhý zelenooký, strednej postavy. Alebo možno trochu menšej. Obaja slušne pozdravili a ako sme sa posadili, okamžite k nám zaparkoval malý robotík na kolieskach a jeho zdvorilostný hlas sa pýtal, čo si želáme. Objednala som si želé, Marha zelený čaj.
„Takže ty si z Galonu, Jelborea.“ Povedal Chester.
„Odkiaľ vieš?“
„Neviem, myslíme si. Vidno ti to na očiach.“
„A čo mi ešte vidno na očiach?“
„Hlavne to, že ti toho na nich práveže priveľa nevidno...“ vložil sa do rozhovoru Chandler znudeným hlasom. Marha pritom pokojne usrkávala z kávy a počúvala ako sa zoznamujem s budúcimi spolužiakmi.
„A to je zlé?“ otočila som sa k Chandlerovi.
„On to tak nemyslel...“ povedal Chester mierumilovne, zrejme nemohol ignorovať môj vyzývavý tón.
„Ale nevieš ani ako to myslel.“ Povedala Marha a potom sa na mňa usmiala.
„To ste tu všetci telepati?“ spýtala som sa nezaujato.
„Ja nie som telepatka, vlastne som len empatka a jasnovidka. Ale obaja chuligáni sú telepati.“ Povedala milo Marha. „Viem, že som ti včera vravela niečo iné, ale vedela som, že aj tak nevieš aký je medzi tým rozdiel, preto.“ Ihneď pokračoval Chandler, bez toho aby čakal na moje slová. „Ja ako telepat viem presne rozoznať slová, akoby som ich počul. Ale nedokážem presne určiť, ako sú myslené, ich emočný význam mi ostáva skrytý...“ Na to pokračoval Chester: „ ... a málokto má aj empatické aj telepatické schopnosti naraz. Zriedkavé je spojenie jasnovidca s empatom, tak ako to má Marha...“ a vtom pokračovala Marha: „ ...ale spojenie všetkých troch nie je spomínané u žiadnej osoby, ktoré sa podrobili výcviku v Kamennej pästi počas obdobia akademicko-vedeckého skúmania týchto duševných vlastností.“ Marha dohovorila. Všetci traja na mňa uprene hľadeli, čakajúc, čo poviem. Presne som vedela o čo im ide. Nič som im na to nepovedala, sklonila som hlavu a odkrojila som veľký kus oranžovej želatiny.
„Mňam!“ povedala som a pomaly som ho slastne rozpúšťala v ústach s úsmevom sledujúc ich rozpačité reakcie. Chlapci pozreli na seba a potom mrkli na Marhu.
„My nie sme tvoji nepriatelia a Ch-ovia ťa len chcú spoznať, trochu sa zblížiť, budeme predsa spolužiaci a budeme držať spolu.“ Povedala pokojným a vyrovnaným hlasom. Odkrojila som druhý kúsok skvelého šťavnatého pomarančového želé koláčika a pozrela Marhe do očí. Vystrašene zhíkla a nervóznym pohybom strhla zo stola šálku. Rozbila sa o podlahu, a chlapci zmenili sediace polohy. Jeden si vyložil chodidlo na koleno a zelenooký Chester si prekrížil ruky na prsiach. Tvárili sa pohoršene a mne sa zase zlepšovala nálada. Začala som sa cítiť uvoľnenejšie. Zvuk rozbitého skla privolal robota-vysávač. V momente bolo upratané.
„Viete chlapci, zdáte sa mi obaja milí...“
„Nemusíš pokračovať.“ Prerušil ma Chandler. „My od teba nechceme nič. Ale ak by si ty dakedy dačo chcela, tak musíš byť trochu otvorenejšia. My sa ťa nebojíme, a neviem prečo si myslíš, že by sme sa mali.“ Povedal to veľmi priamo. Neviem ako to zistil, ale pochopila som, keď som si všimla Marhu, že sa stále usmieva. Ona to vycítila a sformulovala čo cíti do slov, tak, že to mohli oni prevziať. Skvelá spolupráca. Ostala som zaskočená a tuším som dostala ten správny pocit. Uvedomila som si, že to sú zrejme vážne skvelí ľudia. Dokonca mi už ani neprišlo otravné, že sa o mňa zaujímajú, pretože som mala pocit, že je dôležité, aby som si s nimi mohla dôverovať tak, ako si dôverujú oni s Marhou.
„Nie je pre mňa ľahké sa otvoriť niekomu... neboli ste v živote v Galone.“
„Myslíme si, že tvoja prítomnosť na akadémií môže byť pre nás prínosom. Preto sa s tebou chceme spoznať. Vieme, že z Galonu sa do akadémie nikto nedostane. A ty si mala najlepšie výsledky potenciálu schopností, aké kedy kto dosiahol.“ Marhine slová zneli neuveriteľne úprimne. Mala som vážne zlý pocit z toho, že som sa spočiatku bránila otvoriť sa týmto ľuďom. Aj oni mohli byť pre mňa prínosom. A je ešte veľa vecí na ktoré si musím zvykať.
„Do mňa ale vidieť nesmiete.“
„Bojíš sa, že uvidíme, aká si vnútri skazená?“ spýtal sa Chester s vyzývavým zvráteným úsmevom, ktorý však myslel zo srandy. Ale ja som sa nezasmiala, len som mu vážne odpovedala, že áno.
„Ale tak to predsa nefunguje, nemusíš sa báť, Jelborea.“ Povedala Marha a položila mi priateľsky ruku dlaň na moju ruku. „Nikto nechce vidieť to skazené, to má v sebe predsa úplne každý z nás. Chceme vidieť to podstatné, to čo sa týka prítomnosti. Ja som otvorená, viem, že vo mne môžeš vidieť aj to zlé, ale načo by si sa toho chcela dotknúť? Ono to je ako choroba, ten kto by pozoroval tvoje skazené, sám by sa nakazoval. Preto to nemá zmysel, vidieť v ľuďoch, to zlé... Viem že chápeš.“ Mala pravdu, mala som pocit, že to skazené vo mne si uvedomilo, že už viem ako mu odoprieť výživu. Sú to len predsudky, otvorila som svoju myseľ a cítila som ako prichádza spätná väzba od všetkých pri stole.
„Páni moji!“ povedal prekvapene Chandler.
„To je ono!“ zvolal Chester. A ihneď som sa rozosmiala, zvučne, nahlas, ale hlavne pokojne a radostne.



„Frank, čo si myslíš o tých výsledkoch testov?“ ozval sa muž spoza kancelárskeho stolíka. Nebolo mu vidno do tváre, pretože sedel na otáčacom kresle odvrátený od dverí do svojej kancelárie. Sledoval panorámu nočného mesta Hellborn cez presklenú stenu z obrovskej výšky Veže.
„Je to nemožné. Tie testy boli urobené tak, že by ich na plný počet urobili možno len tí najlepší zo skúsených paladinov.“ Odvetil muž v zbroji kamennej päste.
„Možno. To je to správne slovo.“ Poznamenal muž v kresle a pomaly sa otočil smerom k Frankovi. Znovu si ho premeral, ako každý kto ho stretol. Frank bol neuveriteľne vysoký muž, a zbroj kamennej päste mu bola robená očividne na mieru.
„Čo si o tom myslíte vy, pane?“ spýtal sa hromovým hlasom. Aj cez reproduktor bolo počuť, že jeho hlas znie hrozivo, aj keby nebol skreslený mikrofónom zo zbroje, ktorého úlohou bolo dodávať hlasom bojovníkov hrozivejší nádych.
„Ja neviem čo si mám o tom myslieť. Predpokladám, že buď ide o veľmi nadanú študentku, ktorú sa oplatí zveriť najlepšiemu bojovníkovi, alebo nejakým, nám doteraz nezisteným spôsobom, podvádzala. Musíme brať do úvahy, že na čiernom trhu sa možno objavilo nejaké zariadenie alebo implantáty, s ktorými naše bezpečnostné opatrenia nerátali.“
„Pane, ona je z Galonu. Tam by ťažko zohnala aj nano-stim!“ Povedal Frank ráznym tónom, ale muž v kresle ani nemihol brvou. Jeho modré oči boli jasné, výrazné a sebavedomé ako vždy. Hnedé vlasy mal ostrihané krátko, ale vzadu mu vyrastal dlhý vrkoč. Tak ako všetci bojovníci kamennej päste, aj on mal na sebe bojovú zbroj. Ale nie tú energetickú, ale ľahkú nano-vestu s cievkami pre odvádzanie energetických útokov. Celkovo vyzeral na muža v strednom veku, ale oči ho robili omnoho starším.
„Frank! Chcem ju zveriť tebe!“ zvolal naňho povzbudivým tónom. „Viem, že ak podvádzala, tak si to hneď všimneš a postaráš sa o to, aby dostala adekvátnu príučku!“
„Výborne pane.“ Pochválil Frank.
„A dnešné hlásenia?“
„Pane, dnes som dostal hlásenie od Gama tímu.“ Ozval sa v kancelárií hromový hlas.
„No sem s tými zlými správami!“
„Objavili zoskupenie strojov severne od Ženevy. Sledovali ich počas týždňa, a za ten čas sa ich počet strojnásobil.“
„Nemohol by si dať trochu tichšie ten reproduktor? Nechcem aby zavládla panika v celom Hellborne z tvojho rozhlasu!“ Muž v kresle sa usmial.
„Vykonám, pane...“ odvetil mierne nevrlým tónom. Potom cez integrovaný komunikačný protokol aktivoval pomocou počítača zbroje holografickú obrazovku v kancelárií. Sklenené okno stmavlo a svetielka mesta Hellborn zhasli spolu s osvetlením miestnosti. Namiesto toho obaja muži hľadeli na holografickú scenériu, ktorú im odoslal tím Gama.
„Dobrotivý bože...“ vyšlo z muža v kresle popri tom ako z neho pomaly vstával a neveriacky sledoval trojrozmerné zobrazenie krajiny. Nebola to vlastne krajina. Celú ju zakrývali robotické bojové jednotky. Veľké štvornohé mechy sa týčili desiatky metrov nad antigravitačné tanky a menšie dvojnohé stíhačko-boty. V tejto mase zanikali pechotné jednotky humanoidných tvarov, pretože armáda na prvý pohľad čítala približne tisícku bojových strojov najvyššej triedy. Záznam sa odrazu premenil na pohľad do tváre bojovníka kamennej päste. Jeho zbroj bola strieborná, čo značilo veliteľa.
„Tu je generál Amir! Na daných súradniciach sa zoskupuje obrovská armáda strojov. Podľa dešifrovaných informácií z ich signálu vieme len toľko, že ešte nie je kompletná, no nepokročili sme s dešifrovaním natoľko, aby sme zistili viac! Stratili sme však kontakt s tímom Alfa! Tesne predtým sme však od nich obdržali hlásenie o pravdepodobne druhom takomto zoskupení strojov. Avšak lokalizovanie ich polohy bolo nepresné, zrejme niekde v Poľsku. Pravdepodobne ich zamerali po tom, čo chceli odoslať hlásenie do Hellbornu...“
Holo-obraz zmizol.
„Viac toho neprišlo?“
„Nie, pane! Následovné pokusy o nadviazanie spojenia dopadli neúspešne.“
„To už je tretí tím, s ktorým sme stratili kontakt...“ Muž klesol zúfalo do kresla. Ani sa nesnažil pred Frnkom skrývať svoje emócie, v zbroji býva integrovaný prekladač nízkofrekvenčných elektromagnetických kmitov vysielaných ľudským mozgom. Ten dokáže preložiť emócie rovnako účinne ako priemerne trénovaný empat.
„Pane, smiem byť úprimný?“
„Hovor!“
„Ak sme prišli o tímy Alfa, Gama aj Delta, mali by sme ďalšie tímy stiahnuť. Nemáme dosť schopných mužov, a podľa môjho názoru je potrebné vyhlásiť stav ohrozenia. A u regrútov by bolo vhodné preskočiť formálne akademické štúdium, a zobrať ich do praxe.“
„Vieš Frank, na to ako niekedy pôsobíš hrubo, predsa si vnútri v srdci paladin ako máš byť. Tvoj návrh je totožný s mojim názorom. Vydaj potrebné rozkazy na stiahnutie tímov do Hellbornu a ja urobím prejav k obyvateľstvu.“



Na internátnej izbe som práve meditovala, keď sa automaticky sám aktivoval holo-projektor. Prerušila som spletitosť pocitového bezmyšlienkového stavu a vzhliadla som na holo-displej, na ktorom sa zjavil hnedovlasý modrooký muž. Jeho tvár na mňa pôsobila mladistvým dojmom, ale oči mu dodávali dôstojnosť múdreho starca. Bol to vodca Kamennej päste, no vtedy som ešte jeho meno nepoznala.
„Obyvatelia Hellbornu! Prihováram sa k vám v týchto ťažkých časoch s naliehavou, a na moje poľutovanie, s nie šťastnou správou. Jednotky Kamennej päste utrpeli za posledných pár týždňou značné straty...“
Vtom som pomyslela na to, najhoršie. Vedela som, že prichádza veľký konflikt, ale zároveň som vytušila, že je to šanca pre mňa, aby som mohla plne rozvinúť svoje schopnosti a pomôcť. Do toho sa bez zaklopania rozleteli dvere do mojej izby a vtrhla dnu Marha. Ani ma nepozdravila, prevŕtala ma zdeseným pohľadom a potom sme obe spočinuli zrakom na vodcovi.
„ ... no informácie, ktoré sme získali sú kľúčové. Sám neviem, aké veľké sú naše šance na úspech. Vieme o armáde robotov, ktorá má v pláne zničiť toto posledné miesto ľudskej civilizácie. Je toho málo, čo vieme, ale aj z toho mála vieme, že je toho mnoho, čo musíme urobiť! Týmto vyhlasujem stav ohrozenia!“ Ako to zvolal, Marhu trhlo.
„Čo to znamená?“ Spýtala sa ma.
„Začalo to. Všetci obyvatelia sa zmenia na vojakov. Bude vyhlásené stanné právo, civilisti dostanú zbrane a budú pod velením bojovníkov z kamennej päste.“ Odvetila som jej, ale stále na mňa hľadela. „A my? Urýchli to našu cestu stať sa paladinmi, ideme hneď do praxe. Žiadne zbytočné predmety ako výchova svetla alebo robopsychológia, pôjdeme do terénu, Marha.“ Dodala som.
„Ty sa vôbec nebojíš, obdivujem to na tebe...“ povedala s miernym smútkom v hlase.
„... a týmto vyhlasujem stanné právo! Spolky budú prevedené pod priamu kontrolu domobrany Hellbornu a očakávajte lokálne náborové strediská pre prípad priameho útoku na mestské opevnenie. Čaká nás najväčšia skúška v histórií ľudstva, temnota ešte nikdy nebola taká temná, no naše odhodlanie prežiť nebolo nikdy väčšie ako teraz...“ pokračoval prejav vodcu Kamennej päste, ale ja už som si začínala baliť veci. Marha najprv nechápala, ale potom poznamenala, že je to skvelý nápad a odišla sa tiež zbaliť. Po chvíľke, čo skončil prejav, sa ozval rozhlas. Bol to znovu vodca kamennej päste, no tento prejav bol určený iba nám v akadémií. Hovoril o tom, že sa máme zbaliť a ostať na izbách, počkať na paladinov kamennej päste, ku ktorým budeme pridelení na špeciálny núdzový výcvik.
V Hellborne po dnešnom dni zavládol strach a neistota, ale mňa súčasná situácia vôbec neprekvapila, práve naopak. Ani som nečakala, že by som mohla stráviť najbližšie tri roky života štúdiom na akadémií v cvičných tréningových podmienkach. Vždy som cítila, že som sa narodila pre statočné činy, odvážny boj vo mne prebudí všetku silu čo vo mne drieme. To som vždy vedela. A teraz sa to napĺňa. Nie som tomu rada, že to tak je, ale prijímam to ako ďalšiu výzvu, pre ktorú som tu. Pretože všetko má zmysel a neverím, že tento boj so strojmi, je vopred prehraná bitka.
Po opätovnom zbalení svojich vecí, som opäť spočinula v meditačnom stave, ale zhruba o pol hodinu tu už boli paladinovia.
„Jelborea Evergreen?“ ozval sa hrozivý hlas z otvorených dverí do mojej izby. Paladin stál za nimi, a pocítila som jeho silné prekvapenie z toho, že zo mňa nepocítil žiadnu vystrašenú reakciu. Nezľakla som sa jeho hromového hlasu, ktorý sa ozval hlasito a bez varovania. Ani ma nezaskočil jeho nadľudský vzrast. Videla som ho počas meditácie.
„To som ja, agent Horrigan!“ odvetila som mu tým najnepriateľskejším tónom, aký som dokázala vydať. Zvláštne bolo, že som bežne dokázala aj oveľa hrozivejšie, ale akoby jeho samotná prítomnosť niečo vo mne ovplyvnila. Neostal prekvapený, že viem jeho meno. Stále bol nezaujatý tým čo robí, alebo čo hovorí. No napriek tomu sa nepovažoval za silnejšieho ani slabšieho odo mňa, to všetko som z neho vycítila. Alebo žeby som to len mala vycítiť?
„Ste zbalená, slečna?“ Ako odpoveď som sa veľmi milo usmiala do jeho priezoru v helme. Na to sa on otočil čelom vzad a vstúpili sme spolu do výťahu. Nepoužil ovládaciu konzolu na stene výťahu, určite ho aktivoval cez intranet, ku ktorému mal prístup vďaka zbroji. Výťah začal klesať, jeho rýchlosť som odhadla na zhruba päť metrov za sekundu. Prebehla minúta tichého klesania, a agent Frank Horrigan nejavil žiadne známky nervozity, alebo vnútorného nepokoja. Bola som nadšená, že som bola pridelená práve jemu.
„Môžem sa ťa niečo spýtať?“ prehovorila som do ticha počas cesty vo výťahu. Frank sa otočil až po pár sekundách, zjavne neochotne. Ďalších pár sekúnd sa na mňa pozeral chladný výraz helmy a potom sa ozvalo z jeho reproduktoru až podozrivo tiché: „Nie...“ a Frank sa opäť otočil do postoja ako socha. Takú reakciu som vážne nečakala...
Výťahom sme klesli hlboko pod mesto Hellborn. Cez presklený výťah som videla ako klesáme cez konštrukčné základy mesta, plávajúce v hĺbke pod ľadovcom a klesali sme stále nižšie. V temnej hlbočine slaných vôd som zahliadla svetielka, boli stále jasnejšie. Po chvíľke vo mne vyvolal nadšenie pohľad na obrovskú základňu na dne oceánu. To bola základňa Kamennej päste. O jej polohe vedeli len zasvätení. Obyčajný obyvatelia nič netušili, všetci si mysleli, že základňa je utajená v niektorej z mnohých budov v meste, ale to čo som videla na dne oceánu, by sa nedalo ukryť v meste. Bola to obrovská stavba, väčšia než pyramídy v starovekom Egypte. O ďalšiu minútu som na nej rozoznala obrovský prístav s piatimi ponorkami. To čo som tušila, sa mi teraz potvrdzovalo. Nie sme takí bezbranní, ako si mnohí myslia. Kamenná päsť je naozaj mocná, vždy som to vedela.
„Slečna Jelborea, sme na mieste. Nasledujte ma do auly, v ktorej budeme očakávať inštrukcie z vedenia.“ Povedal velmi príjemným hlasom oproti tomu, čo som mala doteraz možnosť počuť.
„Môžem sa ťa už niečo spýtať?“
„Pokiaľ to nebude otázka, že prečo som taký veľký, tak áno.“ Odbil ma.
„Nebodaj máš z toho nejaké komplexy?“ spýtala som sa milo. Frank sa na mňa zase otočil a až po pár sekundách odpovedal: „Nie...“

Aula bola obrovská. Kapacita som odhadla na pár stoviek študentov, no rozoznávala som odlišné skupinky. Ja som patrila medzi tých, ktorý boli v doprovode paladina, a tých tu bolo najmenej, možno zo tridsať. Učiteľ a žiak, tak to bolo v našom prípade. Potom tu boli skupinky po desať študentov v doprovode jedného bojovníka. Vedela som rozoznať bojovníka od paladina podľa typu zbroje, ktoré mali oblečené. Bojovníci mali tmavšie zbroje s mierne odlišným dizajnom. No Frank mal zbroj inú, než všetci ostatní, prečnieval nad všetkých ako rampa. Vážne som nedokázala pochopiť ako môže byť niekto tak veľký, ale zrejme som nebola sama, pretože sme obaja priťahovali pozornosť všetkých ľudí v aule. Nahovárať si, že to je kvôli mojej krikľavo zelenej farbe vlasov bola hlúposť.
Hierarchia mi bola hneď jasná. Paladinov je najmenej, a sú to najschopnejší bojovníci, ktorí disponujú nielen fyzickými schopnosťami na boj, ale aj zvláštnymi psychickými silami, a preto sa musia venovať výcviku budúcich paladinov jednotlivo. Bojovníci sú pod ich velením, vytrénovaní k boju a plniť rozkazy paladinov. Zbadala som Marhu ako sa na mňa usmieva, stála vpredu medzi ostatnými paladinmi, no blízko pri nej nestál žiaden starší paladin, tak ako pri mne Frank. Vtom sa Marha otočila smerom k pódiu, na ktoré vystúpil šedivý mierne plešatý paladin s briadkou. Okamžite som vedela, že to je Marhin mentor.
„Vážený prítomný študenti, bojovníci a paladinovia. Väčšina z vás ma dobre pozná, volám sa generál Rhombus a som najvyšší paladin Kamennej päste!“ Zavládol mierny ruch v radoch nováčikov a Rhombus pokračoval. „Tým nemyslím výšku mojej postavy samozrejme.“ Dodal mierne s humorom a nenápadne sa otočil mojim smerom. Jeho gesto opätoval dav miernym smiechom, ale Frank stál stále nehybne, pokojne, nezaujato. Trochu mi vŕtalo v hlave, čo je ten môj mentor zač.
„Vítam nových adeptov a študentov v podmorskej základni kamennej päste. Za normálnych okolností by ste tu strávili tri roky výcviku, ale vzhľadom na zložité okolnosti vám musím oznámiť zmenu študijného plánu. Mnohí z vás to určite tušili po vodcovom prejave pre obyvateľov Hellbornu. Prechádzame na skrátený vojnový študijný plán, ktorý trvá jeden rok!“ V aule zavládol chvíľkový šum a Rhombus počkal kým stíchne.
„Boli ste rozdelení do skupín podľa výsledkov vašich predpokladových testov. Triedy bojovníkov absolvujú v najbližších mesiacoch zrýchlené bojové kurzy, no v prípade potreby môžu byť kedykoľvek povolaní do boja. Ich hodnosť od začiatku do konca štúdia bude pisár. Pisári sú priami nadriadení vojakom a bezpečnostným zložkám Hellbornu. Adepti na štúdium paladina dostanú hodnosť klerik. Klerici sú priami podriadení len paladinom, no veliť bojovníkom môžu len po rozkaze od ich mentora. Klerikov čaká v najbližších mesiacoch ťažšie štúdium než bojovníkov. Prvý mesiac strávite v základni základným duševným a bojovým výcvikom, zároveň však potrebujete vedomosti z minulosti našej organizácie. Tie sú kľúčové pre vaše presvedčenie a správne vnímanie našej úlohy. Toľko pre nováčikov.“
V aule znovu zavládol ruch, teraz boli prekvapení a zvedaví starší študenti.
„Ostatným študentom druhého a tretieho ročníka bude predčasne ukončené štúdium a budú s okamžitou platnosťou nasadení na misie s hodnosťami paladinov a bojovníkov.“ Rhombusov výrok bol ocenený radostným pokrikom väčšiny publika. Paladinovia a bojovníci však rázne utíšili svojich zverencov a Rhombus pokračoval.
„Ešte dnes sa študenti druhého a tretieho ročníka hláste v zbrojovni, dostanete tam vybavenie a hlavne toľko vytúžené zbroje.“ Dodal Rhombus zhovievavým hlasom a usmial sa. Jeho prísna vráskavá tvár sa usporiadala do milého úsmevu, pripomínajúceho deduška večerníčka a v aule opäť zavládla radosť. No to čo som pocítila bol kontrast nadšenia mladých študentov, ktorí cítia príležitosť predviesť sa a obavy ich mentorov a učiteľov, pretože si oveľa viac uvedomovali nebezpečnú situáciu, v ktorej sme my všetci.
Po skončení prejavu mi Frank prikázal aby som ho nasledovala. Šli sme dlho rýchlou chôdzou cez základňu. Jej štruktúra pripomínala Hellborn svojou sklenenou kopulou, ktorá udržiavala atmosféru okolo stavieb, avšak toto miesto bolo oveľa čistejšie a udržiavanejšie než prostredie Galonu, na ktoré som zvyknutá. Základňa mala celkovú veľkosť odhadom približne ako štvrť Galon. Šli sme okolo ponorkového prístavu a videla som ako obrovské dvojnohé stroje nakladajú ťažké rakety, torpéda a rôzne kontajnery s vybavením do ponoriek. Frank sa trochu rozhovoril. Alebo začal mať tendencie odpovedať na moje nevyslovené otázky?
„Zajtra posielame záchranný maskovaný tím do Ženevy. Stratili sme kontakt s tromi tridsaťčlennými bojovými výsadkami, no dúfame, že z nich môžeme ešte niektorých bojovníkov nájsť a zachrániť.“ Povedal.
„Nevravíš to príliš nádejne.“ Odvetila som mu vážne.
„Je to malá šanca podľa mňa, je riziko že prídeme aj o maskovaný tím, ale je to naša povinnosť. Zároveň však chceme otestovať úplne novú technológiu maskovacieho plášťu. Izoluje vnútri zbroje všetky signály a kamufláž vydáva iba elektrónové kmity podobné tým, čo vyžaruje skala žuly.“
„To znie účinne...“ poznamenala som, ale Frank už mlčal. Viedol ma cez základňu až k barakom. Po ceste mi ukázal, kde je knižnica a dal mi úlohu do nasledujúceho rána prečítať pamäte akéhosi Agdarisa Lamona. Že sa o nich na druhý deň porozprávame. Zároveň dodal, že stačí, aby som urobila jedinú chybu a on rozhodne o tom, aby ma preradili k bojovníkom. Vedela som, že jeho slová nie sú vyhrážaním sa, začal môj výcvik. A cítila som, čo chce od mňa. Potrebuje aby som ho presvedčila, že mám schopnosti, a že mám schopnosť ovládať svoje schopnosti – pokoru.

Kapitola 4: La Kane

Frank vošiel do vodcovej kancelárie. Svetlá boli pohasnuté. „Pane?“ spýtal sa dunivý hlas. Od stolíka v strede miestnosti sa otočili tri tváre. Vodca, jeho syn Turis a Rhombus.
„Poď Frank, toto musíš vidieť!“ pozval ho vodca a pozrel na Rhombusa, ktorý bol oblečený v energetickej zbroji, ale bez prilby, takže modrasté svetlo vyžarujúce zo stolíka medzi nimi dodávalo jeho šedinám mystickú farbu. Rhombus prehovoril k Frankovi: „Turisa poznáš, je hlava nášho technologického výskumu...“
„Hmpf...“ vydal Frank akýsi pohoršený zvuk a Turis sa zatváril trochu dotknuto.
„ ... no a oznámil nám, že satelit s maskovacou technológiou prešiel do aktívnej fázy. Pre stroje je neviditeľný, takže sme znovu čiastočne nadobudli nadhľad.“ Dopovedal šedivý muž s úsmevom a poškrabkal si briadku. Pokračoval Turis: „Zatiaľ sme vypustili len jeden, v najbližšom týždni máme pripravených ďalších šesť, aby sme obnovili taktickú rovnováhu, po tom, čo nám stroje zostrelili satelity sledovacieho systému Galileo. No, ale už tento náš prvý chlapec nám získal veľmi, ehm, zaujímavé informácie!“ povedal hrdo.
„O čo ide?“ spýtal sa Frank tvrdo.
„Nevieme, poď sa na to tiež pozrieť!“ zvolal zhovievavo vodca.
Na svietiacom stolíku bol modročierny obraz Európy, ale pomaly sa približoval k oblasti bývalého Poľska.
„To čo vidíš, sú ruiny bývalého mesta Krasno.“ Poznamenal Rhombus.
„Pozeráme sa v reálnom čase?“ spýtal sa Frank.
„Nie, nie, to je záznam po tom čo sme hľadali polohu tímu Alfa, alebo nejaký náznak po armáde strojov, ktorá bola zmieňovaná v hlásení. A našli sme toto!“ dopovedal Turis. Do záberu na ruiny mesta sa pomaly presúvala armáda ťažkej bojovej techniky strojov. Po pár sekundách bola celá oblasť o rozlohe približne dvadsať kilometrov štvorcových pokrytá armádou strojov.
„Tak tu ich máme!“ povedal Frank sarkasticky.
„Počkaj, to nie je to čo sme ti chceli ukázať!“ zvolal nadšene vodca. Obraz sa priblížil na gigantického štvornohého mecha, ktorý by sa celý ledva vpratal na futbalové ihrisko. Bol sám svojho druhu medzi antigravitačnými tankami a menšími pechotnými jednotkami, ktorých však bolo nespočetne mnoho. Vtom niečo preletelo v nízkej výške vo vzduchu nad týmto mechom. Odrazu klesol mech na svoje štyri kolená, a prekvapená reakcia strojov okolo neho dávala najavo, že sa jedná o niečo veľmi neobvyklé. „Pozeraj teraz!“ povedal Rhombus a odrazu sa stalo niečo neuveriteľné. Najťažšia robotická jednotka, ktorú ľudovo volajú bojovníci chodiaca pevnosť, sa zdvihla opäť na nohy a začala likvidovať okolitú pechotu a tanky. Nezastaviteľná smrtiaca paľba z energetických kanónov, ktorými bol kolosálny stroj posiaty, kosila tanky, menších mechov a výbuchy protipechotných rakiet trhali robotické telíčka na kovové šrapnely. Spúšť zastavili stroje po chvíľke samovražednými útokmi tankov, ktorých jediným cieľom bolo dostať sa čo najbližšie ku obrovi a detonovať. Obraz sa trochu oddialil, a odhalil ďalšie menšie útoky navzájom medzi bojovými jednotkami strojov. No po chvíľke ustali, a armáda sa pohla smerom sever, avšak oslabená o značnú časť jednotiek.
„Čo to bolo??“ spýtal sa Frank trojice mužov, ale oni stále hľadeli na záznam prehrávaný na stolíku. „Počkaj ešte, to ešte nie je všetko!“ povedal Rhombus neskrývajúc radostný zákerný tón. Armáda sa presúvala a Turis ukázal prstom na miesto uprostred légie pechotných robo-vojakov. „Sledujte tu!“ A v tej chvíli sa zo zeme prevŕtal cez cestu z vnútra zeme medzi robotov veľký vrták, s polomerom asi dva metre. Ako náhle zbadali muži na zázname jasný tvár vŕtacieho zariadenia, na obrazovke blikol záblesk obrovského výbuchu. Potom ho nasledovalo ďalších päť. Z armády strojov ostala možno tretina, a rozhodli sa nepokračovať na sever, zmenili azimut presunu. Evidentne sa stiahli z misie, zaskočení rovnako ako traja muži pri sledovaní satelitného záznamu.
„To je všetko.“ Povedal Turis spokojne.
„Vysvetlí mi to niekto?“ spýtal sa Frank a pohľadmi prešiel po Rhombusovi a vodcovi. Prehovoril Vodca: „Nie, nevysvetlí ti to nikto. Nevieme o čo ide a nechceme vymýšľať šialené hypotézy. Ale vieme, že naše maskovacie zariadenie je funkčné, pretože satelit je stále v prevádzke, a zajtra ráno dorazí náš maskovací záchranný tím do Marseille, odtiaľ sa presunú do Ženevy zistiť čo sa stalo s tímom Gama. A keď bude maskovacie zariadenie rovnako účinné pre pechotu ako pre nový satelitný systém, vyšleme ďalšie tímy aj preskúmať túto udalosť v Krasne. Chcel som aby si to vedel, pretože ty a tvoja nadaná študentka budete veliť skupine bojovníkov.“
„Pane, nie je to priskoré rozhodnutie? Ešte som sa nepresvedčil o tom, že jej schopnosti zodpovedajú výsledkom testov...“ No vodca prerušil jeho hromový hlas.
„Tvoj výsadok je naplánovaný o tri dni. Verím, že dovtedy určite odhalíš, čo sa skrýva v tej Jelbore.“
„Ako sa volá tá študentka, otče?“ vložil sa do toho Turis.
„Počul si dobre ako sa volá. Vieš o nej snáď niečo, čo by sme mali vidieť?“ oboril sa naňho jeho otec, vodca. Nesnažil sa skrývať svoj prevažne negatívny postoj ku synovi. Ich zlé rodinné vzťahy poznali všetci paladinovia, no vedeli aj to, že ich profesionalita im umožňovala jednať spolu konštruktívne, čo sa týka chodu kamennej päste.
„Nie, ani neviem, kto to je, ale...“ Turisovi došla reč, ako hľadel do otcových modrých očí. Vodca sa otočil na Rhombusa a nadvihol obočie, a Rhombus mu opätoval rovnaké mimické gesto.
„Ty si s ňou niečo mal?“ spýtal sa otec svojho syna na rovinu.
„Neviem či s ňou, ale tiež sa volala Jelborea, taká drzá červenovláska...“
„Ach, no dobre...“ povzdychol si vodca. Aj Rhombus aj Frank vedeli o Turisovi svoje, že to bol nedisciplinovaný fracek, hoci nenahraditeľná kapacita v oblasti vedy a výskumu. A to, že mal potrebu pred nimi v takejto závažnej debate spomínať svoje skúsenosti s iným dievčaťom menom Jelborea, brali ako nedôstojný prejav nezrelosti. A preto sa jeho otec, Esehan La Kane, zaňho tak veľmi v mnohých veciach hambil.
„Prepáčte, ale tá Jelborea mi ani nepripadala ako človek, ale ako niečo medzi démonom a anjelom, hoci je to iná Jelborea než tá, čo je zverená agentovi Horiganovi. Ten jej pohľad červených svietiacich očí nikdy nezabudnem...“ dopovedal Turis so zvesenou hlavou. A vtedy sa Frank napriamil a z reproduktoru sa ozval nádych. Rhombus mu nevenoval žiadnu pozornosť, ale Frank si všimol, že vodcove oči si toho všimli, nenápadne sa zdvihli od obrazovky. Uprene hľadeli na Franka. Ale Frank už neprejavil ani náznak podozrenia, že ide o jednu a tú istú Jelboreu.



La Kane. To meno som si veľmi dobre zapamätala, o to viac ma teraz mučila spomienka na tú chybu, poslednú zákazku vo Veži. Toho muža tak oslovil strážca, ako ctenú osobu, akoby to meno niečo znamenalo, a k tomu pamäte Agdarisa Lamona, nemohla som tomu uveriť. Esehan La Kane bol jeho najlepším priateľom, a dokonca nebol človek, ale nesmrteľný elf. Ten La Kane, ktorému som dala príučku však nemal ani špicaté uši, ani nebol takej vysokej postavy ako Esehan spomínaný v pamätiach, no aj tak ma to miatlo, pretože v živote som ani o takom mene nepočula. Hoci pamäte Agdarisa Lamona zneli ako rozprávka, videla som určitú paralelu medzi príbehom syna svetla a súčasnosťou. Legenda hovorila o nepriateľských bratoch, o synovi svetla a synovi temnoty, ktorý proti sebe budú bojovať do skonania vekov. Hoci aj keď jeden zabije druhého, znovu sa padlý brat narodí, a vždy po tisícich rokoch. Príbeh popisoval začiatok tohto kolotoču svetla a tmy v roku nula, a že vtedy bol syn svetla prenasledovaný a zabitý vlastnými ľuďmi. Hneď ma napadlo, že to presne sedí na Ježíša... Buch, buch! Preboha prečo by niekto búchal na dvere, keď existuje šetrný elektrický zvonček. Trochu ma to nahnevalo, odomkla som a za dvermi stál Frank. „Nechcel som vás vyrušiť počas meditácie...“ povedal démonickým hlasom, v ktorom som necítila štipku irónie, ale bolo mi jasné, že to bola čistá irónia. Nevedela som či sa ten ozruta vôbec dokáže usmievať alebo smiať sa, ale mala som pocit že sa usmieval.
„Ahoj Frank, očakávala som ťa...“
„Zvoniť?“ prerušil ma. Na moje prekvapenie si am vôbec nepremeral od hlavy ku pätám tak, ako to robievali všetci muži, keď som sa pred nimi zjavila len v bielizni.
„Áno zvoniť...“ Odvetila som mu s úsmevom a mala som pocit, že sa na mňa milo usmieva. „Mimochodom, vždy budeš mať na hlave svoju prilbu, keď ma budeš trénovať?“ Po tejto otázke som mala pocit, že sa jeho úsmev stratil, a Frank typicky po pár sekundách tichým pokojným, no zlovestným hlasom odvetil: „Nie...“ Potom mi hodil vestu, keď som bola k nemu otočená chrbtom. Šla som si obliecť plášť, preto. Spozorovala som to, a chytila som ju náhlym otočením sa na podpätku a provokačne som sa naňho usmiala. „Cievková vesta je základnou uniformou, ktorú musíš mať na sebe vždy! Niekto ju nosí aj počas spánku, pre prípad núdzovej mobilizácie!“
„Dobre, dobre! Veď nemusíš to hovoriť tak naliehavo, chápem!“
„A tie topánočky, ho, ho?“ Šokoval ma. Frank ukázal prstom na moje čižmy s nano-podpätkami. Ešte nikomu sa nepodarilo vyvolať vo mne pocit takého urazenia. Bolo to tým, že som nečakala, že ho vôbec niekedy začujem smiať sa, a on sa náramne pobavil na mojej obuvi.
„Čo akože?!“
„Ukážem ti, kde vyfasuješ obuv bojovníka, ideme cvičiť boj, nemôžeš bojovať v týchto stračích nôžkach!“ Nato som k nemu podišla až do intímnej vzdialenosti pár centimetrov a pozrela do jeho priezoru: „Ty by si ma neporazil v boji, aj keby som bola bosá!“ A táto moja veta ho zasiahla, vystrel chrbát a z reproduktoru zaznel hlasitý nádych. No ja som ostala stáť na mieste, neustúpila som, ba ešte som dodala: „A tvoja helma nedokáže predo mnou ukryť to, ako sa niekedy zbabelo tváriš!“ Videla som ako sa jeho dlane silno zvierajú do pästí. Kovové rukavice zbroje škrípali pod obrovským tlakom, ktorý Frank vyvíjal aby potlačil hnev, ktorý som v ňom vyvolala.
„Dobre.“ Povedal sucho, otočil sa ku dverám, urobil krok von, potom zastavil a mierne sa pootočil. Zatiaľ som na seba hodila uniformu a Frank sa akurát na mňa otočil, keď som bola takmer nahá. „Vieš kde sú bojové plochy?“ spýtal sa ma hrubým hlasom.
„Neviem, ale zistím si.“ Odvetila som chladne.
„Buď tam o hodinu, presne!“
Mala som na izbe počítačovú konzolu, ktorú som už predtým použila, aby som si urobila virtuálnu prechádzku po základni. Bojové plochy bol názov pre virtuálne štúdiá, v ktorých sa trénujú boje všetkých tipov, od boja muža proti mužovi až po obliehanie pevností ťažkou technikou. Všetko prostredníctvom virtuálnej reality, absolútne reálnej až na pár detailov. O tejto technológií som veľa počula už v Galone. Niektoré menej dokonalé erotické simulátory používali prevádzkovatelia nočných barov aj tam u nás. No základný nedostatok bola absencia zmyslov chuti a čuchu. V živote som však žiaden simulátor neskúsila, hoci som veľmi chcela, boli príliš drahé. Ale na vojenské účely sa používajú oveľa dokonalejšie simulátory, už som sa nemohla dočkať. Vyrazila som z izby tak, aby som do bojových plôch dorazila v polhodinovom predstihu. A odrazu sa mi v mysli zjavila Marhina tvár. Okamžite som vedela, že ju stretnem. Šla som cestou, ktorú som si vyhliadla cez počítač, cesta viedla pomedzi robotickú továreň a výskumné stredisko. Bojové plochy ležia len pár minút cesty pešo od barakov, a na tejto ceste som stretla Marhu. Stála uprostred cesty oblečená tiež v cievkovej veste. Okolo nej prechádzali najčastejšie študenti, ktorý smerovali buď tam kam ja, alebo naspäť do barakov. Sem-tam sa mihol bojovník, paladina som žiadneho nevidela. Marha stála elegantne vzpriamená a vlasy jej voľne rozpustené povievali v miernom vánku, ofina jej padala cez zelené ľavé oko, no z mojej niekoľko desiatok metrovej vzdialenosti nebolo rozoznať farbu ani jedného z jej očí, nieto si ešte všimnúť taký nedostatok, že má každé oko inej farby. Mne to ani nepripadalo ako nedostatok, jej oči boli jasné a pokojné, a mierna rozdielnosť farieb na mňa pôsobila práveže očarujúco a originálne. Marha sa na mňa už z diaľky usmievala a pristihla som sa, že to vlastne ja sa na ňu usmievam a ona mi ten úsmev opätuje. „Jelborea Evergreenová!“ pozdravila ma Marha oslovením môjho mena s úsmevom.
„To preto nosíš zelené vlasy, kvôli svojmu menu, však?“ povedala a záhadne sa na mňa usmiala. Mne úsmev zmrzol, prebehla mi v mysli spomienka na Nonsenzusa ako mi ich prefarboval, keď som musela narýchlo opustiť Galon. Potom som tú spomienku rýchlo potlačila, pretože to Marha nesmela vedieť, tak ako nič o mojej pochybnej minulosti. Brala som to ako môj minulý život, a ona doňho nepatrila, tak ako Nonsenzus už nepatril do môjho terajšieho života.
„Áno, presne preto ich mám zelené!“ odvetila som jej a zasmiala som sa.
„Vieš, že ti zvýrazňujú farbu očí? Už z diaľky vidno ako ti svietia na červeno, a z ľudí čo si ťa všímajú cítim zmiešané rozrušenie...“ povedala starostlivo.
„Aké zmiešané rozrušenie máš na mysli?“ spýtala som sa prekvapeným tónom.
„No predsa vieš, Jel. Si atraktívna a ešte k tomu si neo-rasa, a ľudia z nich majú prirodzený strach, lebo im pripomínajú hrôzostrašných upírov posadnutých zmäteným zlom!“ povedala a začali sme sa nahlas smiať.
„Tiež si musela dodnes prečítať tie nezmyselné pamäte?“ spýtala som sa jej.
„Ak máš na mysli pamäte Agdarisa Lamona, syna svetla, tak tie mám prečítať do pozajtra.“
„Tak ten Frank je vážne skvelý mentor!“ zvolala som nahnevane ironicky, až sa na to otočil niektorý zo študentov v cievkovej veste a odmenil ma pohoršeným pohľadom. „Čo čučíš, chlapček!“ ohriakla som ho a pohotovo sklopil pokorne hlavu.
„Frank? On ti prikázal ich prečítať za jednu noc?“
„Áno, ale to preto, lebo som k nemu trochu drzá, tikám mu.“ Oznámila som Marhe víťazoslávne.
„Híí? To by si nemala...“
„Nepoznáš ho, tvári sa ako monštrum. A myslím si, že vzťah medzi učiteľom a žiakom je vzájomný, takže aj on sa musí odo mňa chcieť niečo naučiť, ináč sa ja nebudem chcieť nič naučiť od neho.“
„Ty si taká hlava, Jel, vždy máš na všetko svoje vlastné pravidlá...“ povedala tak výstižne, že som si ani nevšimla štipku sarkazmu v jej tóne.
„A tvoj mentor je aký?“ spýtala som sa Marhy.
„Rhombus? Je skvelý, pokiaľ nie najlepší zo všetkých.“
„Tvoj mentor je Rhombus, najvyšší paladin? No Nehovor!“ Marha sa na mňa krásne usmiala svojimi dvojfarebnými očami.
„Rhombus je vážne skvelý, povedal, že on má spojenie telepata s empatom, každý si s ním rozumie, krásne vidí do ľudí a dokáže veľmi pútavo hovoriť, až si človek odrazu všimne, že hovorí sčasti o ňom.“
„Hovoríš to tak akoby si bola malé zaľúbené dievčatko.“ Povedala som s miernou provokáciou v hlase.
„Ale ty jedna Jelborea!“ Marha sa zasmiala a priateľsky naznačila úder do môjho ramena. „ ... veď on je predsa muž!“ dodala so šibalským žmurknutím. Ale čo to znamenalo?
„No a?“ zatvárila som sa nechápavo.
„Ale, ty sa niekedy tváriš tak nechápavo a pritom máš spojenie telepatických, empatických aj jasnovidných schopností...“ poznamenala a pritom na mňa žmurkala svojimi veselými pol mesiačikovými očami. „A ty ideš na bojové plochy vo vysokých podpätkoch?“ všimla si Marha, že ponad ňu podozrivo viac prečnievam než normálne tých pár centimetrov. Začala sa nahlas smiať a jej smiech bol veľmi nákazlivý.
„Vyzvala som Franka, povedala som mu, že by som ho v boji porazila aj bosá!“ Po mojich slovách sa Marha až chytala za brucho. Okoloidúci študenti sa nad nami pozastavovali, no keď som sa aj ja smiala do očí zvedavým pohľadom okoloidúcich, mnohí z nich sa tiež začali pousmievať a červenať. Po chvíľke Marha zastavila svoje smiešne rehotavé pišťanie.
„A myslíš, že ho naozaj porazíš? Je vážne veľký!“ starostila sa.
„Myslím, že áno, ale tuším že následky nedokážem predvídať. Čo myslíš, ako na to zareagujú vo vedení akadémie, keď žiak na prvej hodine výuky boja porazí svojho učiteľa? „Dokonca ešte vo vysokých podpätkoch, hm? Myslím, že budeš hviezda!“ povedala Marha a z očí jej svietil obdiv, ktorý ma napĺňal radosťou. Vyrazili sme spoločne do bojových plôch, popri tom sme debatovali o základni, jej vybavení, o tom akí sú tu ľudia, študenti, študentky a ja som jej trochu hovorila o príbehu Agdarisa Lamona, ktorý som už prečítala, a ju toto povinné čítanie ešte len čakalo. Spomínala som jej to, že každých tisíc rokov sa majú narodiť znepriatelený bratia temnoty a svetla, dobra a zla. Jeden z nich má byť vodcom ľudí, bytostí svetla a druhý má viesť armádu temných bytostí, ktoré žijú v podzemí. Marhin názor bol totožný s mojim, že to je alegorická rozprávka, ktorá metaforicky opisuje postoje Kamennej päste v skreslených legendách, podľa dávno zabudnutých nepodložených historických udalostí. Avšak mne sa zase v pamäti vyvolal zážitok s mužom, ktorého oslovovali La Kane.
„Večer sa uvidíme v študentskej klubovni!“ zvolala na mňa Marha po tom, čo sme sa rozlúčili, ako náhle zbadala Rhombusa stáť pred bránou do areálu bojových plôch. Mala som chvíľku ešte čas, stála som pri vchode a sledovala som oblohu, ktorú tvorila temná sklenená kopula v obrovskej výške. Ulice v základni neboli presklené ako v Galone, bola tu len jedna spoločná kopula, ktorá zastrešovala celú základňu a jej stavby. Nad kopuľov sa rozprestieral chladný a temný oceán, no celá scenéria na mňa pôsobila uvoľnujúco. Nervozita mi dávala jasne najavo, že existuje. Prvý oficiálny deň výučby má začať bojovým tréningom a ja som z toho nervózna. No vtom som si pomyslela, že bez nervozity by nebolo snahy o najlepší výkon. Preto moja nervozita bola na mieste, hoci som ju naposledy pocítila veľmi dávno, že už si ani nespomeniem, kedy to presne bolo. Sledovala som obyvateľov základne, tak ako som sledovávala obyvateľov Galonu. No títo obyvatelia na mňa pôsobili vznešene oproti úbožiakom z mojej chudobnej štvrte. Tu si ma takmer nikto nevšímal, a ak hej, tak len kvôli krikľavej farbe vlasov, ktorá bila do očí oproti ostatným šedým a tmavým farbám prostredia a oblečenia študentov a bojovníkov. Rozmýšľala som, či zobral Frank moju výzvu vážne. Ak sa k nej už nevyjadrí, tak mu ju radšej nespomeniem. Alebo si ho skutočne vychutnám? V mysli som sa pousmiala, ale navonok som stále pôsobila chladno.
„Takáto zamyslená bývate často?“ ozval sa hromový hlas po mojej pravici. Prekvapil ma, pretože moja intuícia mi vravela, že Frank príde z ľavej strany. A vážne som bola zamyslená. A jeho otázka ma zaskočila rovnako ako nečakaný príchod.
„Rozmýšľam nad tým, aký je život v základni kamennej päste odlišný od života tam, hore.“
Ukázala som na oblohu, no pozerala som do priezoru Frankovej helmy. Prázdny čierny pohľad helmy na mňa uprene civel, Frank bol ticho.
„Hmpf...“ ozvalo sa z jeho reproduktoru. Znelo to smiešne, skoro som neudržala smiech. Ale pochopila som o čo mu ide, keď sa jeho helma nedbalo otočila k podlahe. Išlo o moju obuv. Nechala som si čižmy.
„Čo je zase?!“
„My, členovia kamennej päste máme určité spôsoby, nereagujeme takto podráždene, dokážeme sa ovládať!“ povedal zastreným hlasom.
„O čom hovoríš?!“
„Vraví sa prosím, keď tak!“ odvetil mrazivo.
„Aha! Tak prepáč.“ Usmiala som sa naňho.
„Unavujú ma tvoje spôsoby. To ako sa stále tváriš, že máš navrch. A vieš o tom, že hodnotenie, ktoré ti mám dať, je veľmi subjektívne?“ Po tejto vete ma zamrazilo. Pochopila som o čo mu ide, chcel ma pokoriť.
„O čo ti ide? Chceš aby som ti vykala, tak ako ty mne? Aby sme mali neosobný vzťah učňa a majstra? Ako chcete agent Horrigan...“
Mlčal a tým ma zaskočil. Pokojne podišiel ku dverám a vošiel do budovy bojových plôch. Nasledovala som ho dnu. Pred nami bola len malá miestnosť so štyrmi dverami. Nad každými z nich bol rôznofarebný nadpis. Nad tými vľavo, ku ktorým ma Frank zaviedol, bol červený nadpis STRACH.
„Čo znamenajú tie nadpisy?“ spýtala som sa. Frank zastavil, otočil sa ku mne a až o pár sekúnd odvetil.
„Sú to stupne výcviku. Viac k tomu zatiaľ nepotrebuješ vedieť.“
„Ahá... Ale ja chcem vedieť o tom viac!“
„Zvedavosť... Poď za mnou, poviem ti viac.“ Odpovedal mi Frank, v hlase mu zaznela spokojnosť Budhu. Frank sa priblížil ku dverám s červeným nadpisom STRACH a oni sa akoby samé od seba otvorili a počítač pozdravil – vítam vás agent Horrigan, komnata je pre vás pripravená. Frank na to nič nepovedal. Vošli sme do malej miestnosti s chabým osvetlením, v ktorej nebolo vôbec nič, steny boli šedé, akoby zo skla. Náhle sa rozsvietili s obrazom interiéru miestnosti osvetlenej tlmeným oranžovo červeným svetlom, vychádzajúcim zo stien aj podlahy. Na obrazovkových stenách tejto malej prípravnej miestnosti sme mohli vidieť náhľad na pripravenú holo-realitu. Potom sa opäť otvorili dvere, ktorými sme vstúpili a vošli sme do miestnosti, ktorá sa nám predtým zobrazila.
„To je komnata určená pre duel, ktorú som na dnes pre nás pripravil. Budeme trénovať vzájomný boj, budeš sa učiť prastarú techniku boja mečom.“
Miestnosť mala polomer približne pätnásť metrov a prvé čo som si všimla, bolo že sa v nej určitým spôsobom menilo ovzdušie. Raz som sa nadýchla sviežeho vzduchu, druhýkrát to bol zápach, inokedy zase obyčajný vzduch a napokon som sa nadýchla nedýchateľného oxidu uhličitého, až som sa rozkašľala.
„Čo to má znamenať?“
„Je to náhodná zmena dýchateľnosti, tento tréning nám pomáha stimulovať správne dýchanie. Normálne sa robí tento tréning oveľa neskôr, ale ty si podľa výsledkov vstupných testov najnadanejšia študentka, a preto ťa pridelili mne. A ja som rozhodol, že preskočíme zopár úvodných tréningov. Prejavuješ aj značné sebavedomie, ktoré možno nemáš pod kontrolou, preto sa domnievam, že potrebuješ v tréningu väčšiu výzvu ako ostatní študenti.“
„Ja to chápem ináč, ty si zvyknutý na toto divné ovzdušie, ja nie. A zľakol si sa, že by som ťa v obyčajných podmienkach porazila.“ Pocítila som zase jeho hnev, to mi vyčarovalo na tvári neobyčajne úprimný úsmev. Zodvihla som nohu a ukázala som mu podpätok z čižmy tesne pred priezor helmy. Tieto podpätky sú nanotechnologické, to je zase moja výhoda, ale som ochotná ich nepoužívať, ak ty nechceš tú svoju výhodu špeciálneho vzduchu.
„Tvoje sebavedomie ďaleko prekračuje hranice arogancie, Jelborea, a to ti bude osudným. Najmä, keď sa svojimi tvrdeniami pohybuješ po tenkom ľade. Počítač, deaktivuj dynamické ovzdušie, navoľ okysličenie úroveň tri.“
„Tak a zase sa tu dá dýchať. Zatancujeme si agent Horrigan?“
„Počítač, vytvor dva tréningové meče triedy...“
„Bez mečov, Frank, bez zbrane.“
„Si veľmi trúfalá! Viem že ma neporazíš, a preto vopred vravím, že toto je tvoje želanie a tvoja potreba zistiť, že sa potrebuješ učiť oveľa viac, než si sama uvedomuješ. Náš boj bude počítačom zaznamenaný. Tu si nemôžme ublížiť, ale bolesť a zranenia sa budú zdať reálne dovtedy, kým nedeaktivujem holo-realitu.“ Potom ako dodunel jeho hromový hlas sa mi zazdalo, že Frank sa snažil zakryť smiech, pretože sa nápadne hlasito hlboko nadýchol.
V strede miestnosti bola vyvýšená kruhová časť podlahy vo výške takmer dvoch metrov. Frank stál na jednej strane a ja na druhej. Jeho obrovská postava bola oblečená stále do energetickej zbroje, zatiaľ čo ja som mala len cievkovú vestu. Zaujali sme bojové postoje.
„Frank, a čo tvoja zbroj? Nie je to od teba zbabelé, že si sa neprezliekol do niečoho ľahšieho?!“
„Počítač, zmeniť oblečenie na kimoná!“
Odrazu sme mali na sebe obaja čierne voľné látkové oblečenia zviazané popruhom cez brucho. Videla som Franka bez helmy. Osvetlenie bolo matné, ale jasne som rozoznávala hrozivé črty tváre, výraznú sánku aj lícne kosti a obrovské oči, nad ktorými však bolo priateľské rovné obočie. Robilo jeho tvár miernou a dávalo mu dojem múdrosti. Keď som si ho odmyslela, pôsobil bez neho ako mierne retardovaný a narušený agresívny vyhadzovač z Cat Pow baru v Galone.
„Som rada že sa bez helmy nehambíš!“ vykríkla som a spravila som salto s kopancom na jeho tvár, no Frank sa uhol tak nečakane v poslednej chvíli, že som neodhadla dopad a kotúľom na zemi som prešvihla okraj vyvýšeného kruhu, a padla som z neho dolu. Hanba. Čakala som, že sa Frank bude smiať, ale mýlila som sa v ňom. Podišiel ku okraju arény a s vážnou tvárou mi podal ruku. Ešte viac som sa zahanbila, bojovala som so svojou vnútornou hrdosťou. No vedela som, že mu tú ruku musím podať a nechať si od neho pomôcť, pretože by to pokladal za ďalšiu moju chybu v ovládaní sa. Nehovoriac o tom, že už teraz ma považoval za namyslenú kravu. Áno kravu, nie piču. Lebo to by bolo pod jeho úroveň čo i len pomyslieť si také primitívne vulgárne slovo.
„Toto ti nevyšlo.“ Povedal pokojne, ale hlasne a dunivo. Aj bez reproduktorov helmy znel jeho hlas nebezpečne. Ba dokonca možno ešte viac. Teraz som bola ja tá, čo bola ticho. Dusila som v sebe hanbu zmiešanú s hnevom. No vtom som si povedala svoju overenú mantru, emócie oslabujú ducha, pokoj ochladzuje. Zhlboka som sa nadýchla a vsugerovala som si pocit chladu. Frank stál odo mňa ani nie dva metre a videla som reakciu v jeho očiach, keď zbadal, alebo ucítil zmenu, čo sa udiala v mojom vnútri. To bolo pre mňa znamenie pre útok, ale už nie taký naivne sebavedomý. Naznačila som útok vysokým kopom, no plynule som prešla do výskoku a preskočila som na druhú stranu od Franka. Moja zmena pozície ho prekvapila, ale reagoval inštinktívne, skrčil sa a urobil piruetu, pričom ma šiel podkopnúť nohou, nevediac, že presne to som chcela aby spravil. Ostal prekvapený, že jeho noha švihla naprázdno, a rana, ktorá ho zasiahla lakťom zhora na nos, ho očividne viac bolela než prekvapila. A to ho prekvapila ohromne. No vtom ako som chcela využiť jeho oslabenie bolesťou, uvedomila som si, že to bolo len jeho divadielko, pretože kopanec, ktorý som mu chystala, nielenže ho obratne vykryl, ale zároveň ma chytil za nohu, využil môj švih nohy, premiestnil sa skokom po jeho dráhe a využil moju vlastnú zotrvačnosť k tomu, aby ma prehodil ponad seba a zrýchlil tak švih, ktorým ma hodil o zem. Nie voľným pádom, k zemi som šla mnohokrát rýchlejšie. Frank ma o podlahu priam rozmliaždil. No cítila som stále ako drží moju nohu v chmate, ktorý ma odzbrojoval. Neschopná protiútoku som vykríkla: „Ty foot-fetišista!“ Zbadala som prekvapený výraz v jeho tvári, čo bola moja posledná šanca ako ho poraziť, prekvapiť ho, zaskočiť. Zvrtla som nohu v smere, ktorý ma tak veľmi bolel. Frank ostal zaskočený aj preto jeho zovretie nebolo až také silné, no aj tak som si riadne hlučne vyvrtla členok. No z obratnej otočky dostal veľmi silnú ranu pätou do svojej čeľuste. Videla som ako sa mu čeľusť posunula o deväťdesiat stupňov do boku. Oprskal ma krvou, ale nevykríkol od bolesti, tak ako som čakala. Dopadla som na pätu a druhou nohou som mu vrazila kolenom zospodu do rozkroku. No sama som sa nekryla a on mi uvalil päsťou do nosa takou silou, až som odletela od neho na chrbát do vzdialenosti pár metrov. Zaliala ma krv a do očí mi vytryskli slzy.
„Do riti!“ zahrešila som, a obratne som napriek omračujúcej bolesti vyskočila na nohy. Zbadala som Frankov pohľad. Zľakla som sa ho. Nikdy som sa nezľakla ako teraz, ten nový pocit ma nesmierne zaskočil, a keď sa Frank na mňa rozbehol, nedokázala som sa sústrediť tak ako obvykle. A vtedy sa stalo to čo zmenilo môj názor na Franka. On sa rozdvojil. Bežali na mňa dvaja Frankovia Horriganovia. Nebol to prelud, ani rozmazané dvojité videnie aké má opilec, pretože spoza jedného Franka som jasne videla žiaru oranžového reflektora, zatiaľ čo druhý na mňa bežal z menej osvetlenej strany. Jeden zaútočil päsťou, a druhý kopancom. Úder päsťou som vykryla a kopancu som sa uhla tak, že som váhu preniesla na poranený členok. Zapraskala v ňom chrupavka. No necítila som bolesť, cítila som, že mi adrenalín búši v spánkových kostiach, až mi šla hlava prasknúť. Už som necítila hnev, cítila som strach, ale nie o seba, alebo o život, ale z neznámeho. Z Franka. Z toho, čo on pre mňa predstavoval, bojovníka, ktorého som si myslela, že bez problémov porazím. Ako veľmi som sa mýlila. Ten pocit môjho omylu ma oslaboval, ale nemohla som si pomôcť. Prečo som bola taká hlúpa? Veď mi priradili ako učiteľa toho najlepšieho z najlepších a ja som sa k nemu správala strojene a nadradene. Je jasné, že teraz nechal voľný priechod tomu hnevu, ktorý som v ňom vytvárala, a on ho dokázal zužitkovať oveľa lepšie než ja. Kontroloval ním moc, akú som nikdy nevidela. Vykrývala som útoky akoby dvoch démonov, jeho znetvorená tvár v červeno oranžovom tlmenom svetle vo mne vyvolávala skutočne nepríjemný pocit.
„Uaaaaaaargha!!“ zruval. Mnou zatriaslo, vykryla som ďalší úder, no on bol taký silný, že moja ruka ho nezastavila, napriek hladine adrenalínu, akú som v živote ešte nezažila, bola moja sila primalá na to, aby zastavila ďalšie tri prichádzajúce údery od obidvoch Frankov. Bola som na lopatkách na zemi, bolesť potlačila adrenalín, srdce sa mi ukludnilo. Nado mnou stál Frank, pohľad mal už normálny. Teda relatívne normálny na jeho pomery. Rukou chytil svoju sánku a napravil si ju. Bolo to nechutné, pretože som počula zvuk ako o seba škrú kosti. Potom mi podal ruku, a aj s jeho pomocou som sa horko ťažko postavila.
„Takže predpokladám, že stále chceš vedieť viac?“
„Áno...“ odvetila som, a on sa usmial. Sánku mal stále krivú, ale jeho oči sa usmievali tiež Nedokázala som mu úsmev opätovať, a ako náhle som si to uvedomila, zasmial sa nahlas. Bolestivo. Vypliešťala som naňho zvedavé oči, no on v nich videl strach.



Sedeli sme na pni stromu pred zurčiacim horským potokom. Okolo nás bol hlboký les, obloha bola nádherne modrá. Z diaľky sa ozýval štebot vtákov. Bola to nádherná simulácia. Frank sedel vedľa mňa opäť vo svojej zbroji, no už bez helmy. Až teraz som mohla posúdiť jeho vek. Pôsobil oveľa mladšie než znel jeho tón hlasu. Odhadovala som ho na štyridsať.
„Povedz, nad čím premýšlaš, Jelborea?“ prehovoril potichu. Snažil sa čo najjemnejšie.
„Teraz nad tým, že prečo mi už nevykáš?“ usmiala som sa naňho.
„Mal som viacerých žiakov, a vždy som uznal za vhodné si s nimi tykať, až po prvej lekcií. Mám pocit, že je to potom osobnejšie.“
„Máš pravdu...“ poznamenala som. „Mala som strach, neverila som, že ho budem mať. Vždy som pohŕdala strachom.“
„Si prekvapená?“
„Áno. O to viac sa ma to dotklo, lebo som si povedala, že ti neurobím tú radosť.“
„Ale pochop, že ja nemám radosť z toho, že máš strach. Ja mám radosť, keď vidím, že sa môj žiak niečo nové a užitočné naučil.“ Pozrela som do jeho očí, boli veľmi veľké, a úprimné, no zároveň vyzerali byť plné neznámeho hnevu a nenávisti.
„O čom to bude teraz? Nechcel si ma učiť boju mečom?“ spýtala som sa s úsmevom.
„Jel, myslel som, že takéto správanie už máš za sebou...“ jeho hlas po prvýkrát neznel výhražne ale ustarane.
„Ach, prepáč... Ja sama neviem prečo som taká...“ odvetila som úprimne.
„Na to budeš musieť prísť sama. No ja som tu od toho, aby som ti nebol len učiteľom, ale aj aby som ti pomáhal so všetkým s čím môžem, taká je moja úloha. Psychologický výcvik paladinov stojí na prvom mieste, ešte pred bojovým. Bez neho nemôžeš absolvovať ani parapsychologický výcvik...“
„Žasnem ako citlivo my vysvetľuješ, že mi musíš byť priateľom!“
„Ty o citlivosti pomlč!“ jeho hlas ma ohlušil až mnou prešla vlna vzdoru. Pozrela som s hnevom do jeho očí. Jeho pohľad bol nepríjemný, mal oči starého človeka, ktorý videl v živote primnoho hrôzy.
„Ja len chcem, aby si pochopil, že ťa nemôžem uznávať ako môj vzor, len preto, že mi ťa pridelili!“ vydržala som jeho pohľad. Frank chvíľu mlčal. Potom uhol pohľadom a zadíval sa do lesa.
„Srnka...“ povedal mierne. Pozorovala som ako sa mení jeho správanie ku mne.
„Tvoj hrôzostrašný dunivý tón hlasu je tvoja obvyklá metóda prelamovania ľadov s nováčikmi? Mne sa zdala hneď priehľadná a trápna. Veď si čítal záznamy, mám spojenie všetkých vlastností svätej trojice.“ Vysvetlila som mu s miernym smejivým úsmevom.
„Chcela si ma potrápiť?“ spýtal sa a zazdalo sa mi, že mi jeho oči oplácajú úsmev. Porazil ma predsa v boji.
„Máš pravdu. Ale porazil si ma, preto si si ma získal.“ Pokračovala som, prižmúrila som naňho oči presne tak, ako to robím, keď chcem aby sa mužom rozbúchalo srdce.
„Preto myslím, že nastal čas pohovoriť si o našom novo vzniknutom vzťahu.“ Povedal s nesmiernou vážnosťou v tvári aj hlase. Pokračoval. „Vzťah učňa a majstra nikdy nemôže byť jednostranný. Dôležitá je úprimnosť, nehrať hry a čo najmenej naznačovať.“
„Ale...“ prerušil ma.
„A samozrejme ovládať sa, a správať sa slušne a úctivo. Vždy!“
„Určite hovoríš o vzťahu učňa a majstra?“ spýtala som sa ho s humorom.
„Jel, hovorím vážne!“ znovu pridal svoj hromový nebezpečný tón.
„Áno, ukľudni sa predsa, Frank, ovládaj sa.“ Zase som cítila ako v ňom rastie napätie. „Vieš, niečo podobné o úprimnom jednaní na rovinu som ti mala chuť povedať už prvýkrát, po tom, čo sme sa stretli a ty si sa snažil tváriť ako najdrsnejší z rodu Yeti.“ Po tomto mojom výroku sa Frank zahanbene zasmial. Ale keby sa nezasmial, ani ja by som sa nezasmiala. Začala som sa rehotať, ako som sa mu pozrela do jeho v rozpakoch načervenavých usmiatych očí.
„Jelborea, musím uznať, že si viac výnimočná, než o tebe vypovedá tvoj test. Ešte som nemal žiaka, ktorý by sa ku mne dokázal správať tak otvorene a úprimne ako ty. Všetci doteraz zo mňa mali očividný strach. S tebou sa cítim akosi seberovnejšie, a ten pocit sa mi vlastne páči.“
„Tebe sa páči aká som ku tebe odporná?“
„Nie, páči sa mi, ako dokážeš byť rozumná, aj keď sa snažíš tváriť práve naopak.“
„No to veru nebol vydarený kompliment.“
„Jel?“
„Už mlčím. Hovor mi o tých dverách a stupňoch výcviku.“
„Dobre. Sú štyri, rovnako ako štyria nepriatelia, ktorý bránia adeptom prejsť na vyššiu úroveň. Ty budeš mať prvého nepriateľa zvládnutého omnoho skôr než ostatní žiaci, pretože prvý nepriateľ je strach a toho máš ty menej než ktokoľvek z adeptov, ktorých som pred tebou učil. A to som vždy učil tých najlepších.“
„Aha, a prečo sú na tých ďalších dverách modrý nápis JAS, zelený nápis MOC a čierny nápis SMRŤ? To sú tiež nepriatelia?“
„Áno, sú. Ale to sa zatiaľ teba netýka, pretože ďalšieho nepriateľa nemôžeš pochopiť, pokiaľ s nimi nezačneš bojovať. A preto musíš najprv poraziť toho prvého, strach.“ Pocítila som hanbu a hnev. Frank pokračoval: „Pýcha ti nepomôže poraziť strach, práve naopak. Je to jeden z malých nepriateľov, ktorých musíš poraziť, aby si sa vôbec stala skutočným bojovníkom. Keď nahradíš pýchu pokorou, staneš sa bojovníkom, a až potom môžeš bojovať so štyrmi nepriateľmi na ceste skutočného paladina. Rozoberať to podrobnejšie teoreticky nemá zmysel, musíš začať cvičiť a nechať sa odo mňa učiť. A potom, to ti sľubujem, budeš tou najväčšou bojovníčkou akú Kamenná päsť kedy mala...“



„To vážne povedal? Veď on ťa určite chce, Jel, dúfam že je ti to jasné, že Frank po tebe ide ako roboti po PSI-EMP bombách!“
„To je čo?“
„To sú špeciálne míny vyžarujúce napodobeninu ľudských PSI vĺn, stroje ich zachytia senzormi v domnienke, že ide o človeka, priblížia sa a potom BUM, silná elektromagnetická vlna ich zničí! Dnes mi o nich hovoril Rhombus, že ich chcú zaviesť do praxe, ale že... no to je jedno, čo ešte vravel? Povedal ti, že si pekná?“ Povedala Marha a ja som sa nahlas zasmiala.
„Také nič by nepovedal, to by nebol predsa správny pokorný bojovník!“ odvetila som sarkasticky a Marha sa stále viac smiala. Sedeli sme na pohodlnom kresle v klube a popíjali výživný multivitamínový džús. Okolo nás vládla hlasná vrava, ktorá vždy ubrala na intenzite, ako náhle sme sa vždy začali obe smiať. Obe sme cítili, že vzbudzujeme pozitívnu pozornosť.
„A k tomu povinnému čítaniu sa ma opýtal, že čo si myslím, či ten príbeh skončil.“
„Ako to myslel?“
„Myslel to vážne, povedal mi, že ten príbeh je viac-menej pravda a že tie udalosti sa skutočne stali.“
„To vážne? Začala som to čítať. Mne to pripadá ako tuctový rozprávkový príbeh...“
„Veď aj mne, ale skutočne mi nepripadalo, že by si Frank zo mňa uťahoval alebo niečo na mňa skúšal, keď mi to vravel.“
„Héj? A čo na teba inokedy skúša nejaké svoje paladinské triky?“ usmiala sa Marha šibalsky.
„Prestaň Marha. Frank na mňa nič neskúša.“ Povedala som Marhe do očí, ale pri jej pohľade som cítila, akoby som nemala pravdu. Chvíľu sme boli ticho.
„Na mňa je Rhombus ako otec, ktorého som nikdy nemala. Chápe ma v mojich myšlienkach viac než som si dokázala predstaviť, že ma tak niekto môže pochopiť. A trénovali sme boj s mečmi a potom mi vravel o strachu, ako ho prekonať odvahou. Hovoril mi o viere, o spoločnej viere paladinov.“
„O strachu som ja zažila veru riadnu lekciu s Frankom...“
„Ale nepreháňaj, určite to nemohlo byť také hrozné...“
„Bolo! Nikdy som necítila strach, až teraz!“ prehlásila som možno až príliš nahlas, naše okolie stíchlo a zopár ľudí z klubovne na mňa pozeralo. Cítila som sa nepríjemne, pretože som si práve vybavila ten nepríjemný pocit strachu, ktorý som pocítila pri boji s Frankom. Bolo nás tam v klubovni približne dvadsať. Väčšina muži. Teda mne pripadali všetci ako chlapci.
„Ehm, a čo také na teba pripravil? Čo ťa vystrašilo, prezraď?“
„Neviem, teraz mi to príde smiešne. Prišlo to tak náhle v boji...“
„Vy ste spolu bojovali? Prečo si mi to hneď nepovedala?“ V tom Marha stíchla a dodala: „Aha...“ Pozrela som jej do očí s hanbou v očiach.
„Nemáš sa za čo hanbiť, Jel! To že ťa porazil predsa znamená, že máš vhodného učiteľa.“
„To máš pravdu. Frank ma vážne zrejme môže veľa naučiť.“
„Hlavne o tom nepochybuj. Ani o ňom. A to preto sa ti tak páči? Lebo si z neho mala strach?“
„Nerýp, Marha!“ usmiala som sa na ňu. „Nepáči sa mi, je škaredý!“
„Tak ty sa mu potom nepáčiš, pretože si povrchná!“ povedala Marha hraným urazeným tónom, akoby napodobňovala urazenú v mileneckej hádke.
„Vieš čo?! Marha jedna! Ja sa na teba nemôžem hnevať a možno máš pravdu. Je veľmi mužný a silný. Vyžaruje z neho vôľa!“ schválne som prehnala úctivý tón.
„Och, to až tak?“ Znovu sme sa hlasno smiali.



Večer som si pred spaním znovu čítala koniec zápiskov z pamätí Agdarisa Lamona, údajného syna svetla. Posledné zápisky ma zaujímali najviac, hoci boli príliš stručné. Písal ich jeho najlepší priateľ, Esehan La Kane. Opisoval ako dfinitívne porazili zlo v roku 1018 nášho letopočtu. Stále som to nedokázala prijať ako niečo skutočné, znelo to ako rozprávka. Ale skutočné bolo to meno, La Kane. Dokonca mi prišla povedomá paralela, že dnešný rok je 2018, a ak je ten príbeh pravdivý, tak ďalší syn svetla je presne v mojom veku. A prečo to musí byť syn? Prečo to nemôže byť dcéra svetla? Zaspala som v týchto myšlienkach, a tomu zodpovedali aj moje sny. Snívalo sa mi, že som dcéra svetla a že som utekala pred synom tmy. Avšak ten syn tmy, nebol živý človek. Bol to robot?



„V továrni robotov vás naučíme rozoznávať typy robotických autonómnych jednotiek. Sú tri základné typy, útočné, obranné a ochranné.“ Hovoril k zástupom študentov Rhombus. Ja s Marhou sme spolu stáli v dave študentov zhromaždených v hangári továrne na roboty. „Predávam slovo odborníkovi na danú problematiku, a zároveň našej najväčšej vedeckej kapacite, pánovi Turisovi La Kane.“ Vtom sa u mňa znovu o slovo prihlásila nervozita, no hneď som ju ovládla. Postrehla som však, že Marha sa nervózne zamrvila. No netreba si dávať všetko do súvislosti, ani pri empatoch, telepatoch a jasnovidcoch. Na provizórne pódium, postavené na navŕšených bedniach s vybavením, práve vychádzal môj starý známy árijec. Stála som hneď v druhej rade pri pódiu. Pri mojich krikľavo zelených vlasoch som vedela, na koho bude smerovať prvý pohľad toho chlipníka. Prehodila som si ofinu cez oči, zvrtla som sa na päte a zamierila smerom von z hangáru. Bez slova. Marha ma chytila za ruku ako som odchádzala. Pocítila som naliehavosť v jej dotyku. „Kam ideš, Jel?“
„Musím ísť na vzduch!“ vytrhla som sa a predierala som sa neochotne ustupujúcim davom smerom k východu. Ale prečo som cítila, ako sa na mňa ten chlipník pozerá. Cítila som to zreteľne, ako keď sa na mňa niekto chystá zaútočiť. No vtom som pocítila aj ostatných. Všetci na mňa pozerali. Boli zvedavý, na koho sa tak uprene pozerá ich prednášajúci. Vedela som, že odrazu vie, že som to ja. Najprv to nevedel, ale šiel prednášať s tým, že si poriadne prezrie dievča menom Jelborea so zelenými vlasmi. To som cítila z jeho nepriateľských myšlienok. Mohla som očakávať, že sa ku mne dopátra, ale nečakala som, že mi bude prednášať hneď na prvej prednáške. Zúfalo chcel aby som sa naňho otočila. Vedela som, že ma ide osloviť, no už som takmer bola rozhodnutá ako zareagujem. Ukážem mu vztýčený prostredník, ani sa neotočím a vybehnem von.
„Vás moja prednáška nezaujíma?!“ zvolal urazeným hlasom do ticha hangáru. Všetci na mňa civeli. Bola som v pasci. Ukázať mu neslušné gesto by ma pred všetkými ponížilo. Ticho som takticky spomaľovala krok a snažila som sa tváriť pokojne, akoby som netušila, že hovorí smerom na mňa. Cítila som ako sa Rhombus snaží prečítať moju myseľ. S neuveriteľnou ľahkosťou, som ho zrušila. Určite ho to zaskočilo, no o to viac bol sympatiami na strane árijského hajzla. Keď sa otočím, spozná ma, a budem mať problémy. Keď sa neotočím a odídem bez slova, dopadne to rovnako, ale problémy budem mať, neskôr, keď ma začnú vyšetrovať. Znovu som pridala do kroku, nech pôsobím rozhodne. Vedela som že je všetko zle, koniec hry, som odhalená, ale vtom sa v hangári rozozvučal mne dobre známy hrozivý hlasisko.
„Ospravedlníte môjho učňa paladin Rhombus, máme neodkladné záležitosti ohľadom výcviku.“ Nepýtal sa.
„Samozrejme agent Horrigan. Prepáčte, nemal som tušenia.“ Odvetil mu Rhombus priateľsky. Frank na to nič nepovedal, hľadel na mňa. Cítila som výčitku, svoju vlastnú, voči Frankovi. No z Franka som cítila pocit zadosťučinenia a to mi odľahčilo na svedomí. Turis La Kane ostal v rozpakoch, ale okamžite pokračoval v prednášaní:
„Útočný roboti sú zväčša humanoidného typu. Nemýľte si ich s ťažkými obliehacími strojmi a mobilnými pevnosťami, pretože ich cieľ je poskytnúť obranu výsadkom útočiacim priamo lokálne v miestach, kde treba...“ jeho hlas zanikol ako náhle som bok po boku Frankovej nadrozmernej postavy vyšla z hangáru.
„Chcem aby si bola teraz úprimná! Vo všetkom!“ prikázal mi. Vedela som, že to vie, preto som nezniesla pohľad, ani do priezoru jeho helmy.
„Jel, musíš mi začať veriť, aby som mohol začať veriť ja tebe! Chcem aby si sa stala paladinkou, môžem ti pomôcť so všetkými tvojimi problémami z minulosti. Tu si v akadémií, a teraz kvôli kríze, si právoplatným členom kamennej päste. Prosím ťa, dôveruj mi!“
„Je to pre mňa hanba Frank. Nechcela som aby si ma zavrhol.“
„Prečo si myslíš také čosi? Nezavrhol som ťa po tom, ako si ma chcela zmlátiť, nezavrhnem ťa ani teraz. Prečo si také čosi myslíš?“
„Pretože sa ti vytratil tvoj úctu vyvolávajúci a nebezpečný tón...“

Kapitola 5: B1L1nc3

Rhombus podišiel ku ubytovacej bunke agenta Horrigana. Dvere sa automaticky otvorili a paladin vošiel dnu. Vedel, že ho agent Horrigan očakáva, hoci mu svoju návštevu vopred neohlásil. Prešiel cez malú a chudobne zariadenú predsieň. Jediná skrinka, ktorá tvorila všetok inventár,čo sa tu nachádzal, ukrývala za presklenou vitrínou energetickú zbroj a sadu lekárskeho náčinia. Ručne otvoril druhé dvere. Skromne zariadená miestnosť bola zaplnená nepreniknuteľnou tmou. Rhombus nič nevidel, nemal nasadenú helmu s digitálnym zrakom.
„Svetlo!“ zaznel dunivý hlas. Frankove nohy boli skrútené do meditačného posedu, avšak nohami sa nedotýkal podlahy. Levitoval nahý.
Na stenách sa rozžiarili fialové bodové reflektory. Napriek ich nedbalej intenzite svetla, rozoznával Rhombus farebný rozdiel medzi Frankovou hlavou a jeho tmavším nafialovelým zvyškom tela.
„Farbíš sa? Kvôli nej? Prečo jej hneď nepovieš, že nie si človek.“ Frank stále nedal najavo, že si uvedomuje paladinovu prítomnosť v jeho izbe. Jeho telo pomaly kleslo pár centimetrov, až dosadlo na malú textilnú rohožku na podlahe. Frank otvoril načervenavé oči.
„Už sa mi ju trochu podarilo spoznať, a to ste chceli!“
„Áno.“ Povedal Rhombus. Frank sa pomaly postavil. Statná Rhombusova postava pri ňom pôsobila nízko a detsky, hoci bol starší paladin oblečený do mohutnej zbroje.
„Jelborea je výnimočná.“ Povedal Frank.
„Áno. Predpokladali sme, že sa naša domnienka potvrdí. Esehan sa s ňou chce porozprávať.“
„Ešte nie je správny čas!“ povedal Frank tónom, ktorý nepripúšťal žiadnu argumentáciu.
„Prečo?“
„Ešte mi neverí. A neverí nikomu, a len tak ľahko ani nebude.“ Frank sa otočil k Rhombusovi chrbtom, zo sedačky zdvihol župan a navliekol sa doňho. Potom sa posadil a pozeral svojími veľkými očami na Rhombusa. Šedivý paladin sa poškriabal po brade a posadil sa na stoličku naproti Frankovi.
„Dôležité je zistiť, či je to skutočne ona. Frank, vieš že veríme tomu, čo vidíš. Tvoje schopnosti sú pre nás neoceniteľné, no to čo si povedal protirečí veľkému proroctvu. Dávame ti ju na zodpovednosť a dôverujeme ti. Ale očakávame, že nás budeš včasne informovať o akýchkoľvek jej schopnostiach a ich prejavoch. Musíme si byť čo najskôr istý tým, že sme našli inkarnáciu syna svetla. To že je ňou podľa tvojich vízii dievča, je nanajvýš pozoruhodné.“
„Povedal som vám čo som videl, nie je to až také jasné ako tvrdíš. Nevravel som, že ona je syn svetla.“
„Áno, vieme čo si vravel. A ver, že sa všetci bojíme. Stroje nám nedajú pokoj, nemôžeme sa pred nimi ukrývať, musíme ich zničiť. A to bez syna svetla nedokážeme. Aj starší paladinovia už začínajú pochybovať o proroctve a ako majú vytrénovať nových paladinov s neochvejnou vierou v pravdu, keď o nej sami pochybujú.“
„Ešte nepreukázala žiadne zvláštne vrodené schopnosti. Nestačí vám to čo ukázali testy?“
„A tebe? Javí sa ti ako empatka, telepatka a jasnovidka v jednej osobe?“ Frank sa z hlboka nadýchol a vzpriamil sa, potom povedal: „Zažila veľa zlého, pochádza z Galonu. Život ju spravil chladnou.“
„Ale vieš ako znela moja otázka.“ Povedal Rhombus zhovievavým tónom.
„Nespráva sa ako osoba na takej duševnej úrovni. Ale jej správanie...“ Frankov hlasný prejav zastavil Rhombusov pokojný hlas.
„Syn svetla sa vyznačoval v prvom rade srdcom na správnom mieste, čestnosťou a citlivosťou. Jeho moc a schopnosti sa mohli rozvinúť až po tom, ako sa rozvinula jeho duševná ušľachtilosť v správaní sa k ostatným ľuďom.“
„To viem veľmi dobre...“ povedal Frank pomaly ponurým hlasom.
„Frank, je v tvojich rukách. Ale Esehan s ňou chce hovoriť čo najskôr. Plánoval vás o týždeň nasadiť na bojovú misiu, no dal rozhodné slovo mne. A ja to zamietam. Najprv si musíme byť istý tým, že ona je vyvolená, aby sme mohli ukončiť pátranie a plne sa sústrediť na rozvinutie jej moci.“
„Prečo to zamietaš?“
„Pre ten istý dôvod, ktorý si vravel ty. Ešte nie je ten správny čas. Pôjdem ja.“



Na chodbe sa ozvali tiché kroky. Neistá chôdza, značila slabšiu vôľu, strednú telesnú konštitúciu a nízku obratnosť. Bol to Turis. Frank si bol istý. Takmer tri hodiny sedel v tme a meditoval. Dvere sa otvorili a Turis náhle zbledol, keď zbadal ako naňho v jeho vlastnej izbe z tmy zíza pár na oranžovo svietiacich očí helmy energetickej zbroje agenta Horrigana. Zhlboka sa vystrašene nadýchol.
„Frank, preboha! Skoro ma trafila mŕtvica! Zapnúť svet...“ no prerušil ho Frank. Nečakane rýchlo a obratne sa priblížil do tesnej blízkosti Turisa, obrovskou dlaňou ho chytil pod krk a nadvihol. Turis zachrčal. Rukami sa zúfalo chytil Frankovej ruky a odľahčoval záťaž svojho tela. Mal pocit, že mu jeho vlastná hmotnosť odtrhne hlavu od krku. Telo mal netrénované a slabé. Ba priam zanedbané. Visel na Frankovej paži obalenej v titanpanciéri. Trepal sa ako chytená ryba, ale Frankova ruka bola pevná bez čo i len najmenšieho pohybu. Ako koľajnica prizváraná ku stene.
„Čo to sakra...“
„Mlč!“ Turisom prebehla vlna strachu.
„Nezabíjaj ma, ja som nechcel! Nechcel som!“
„Mĺĺĺč!!!“ zhúkol Horrigan. „Poznáš študentku Jelboreu!“
„Nie nepoznám ju...“ zaklamal Turis. Frank ho pomaly pritlačil ku stene. Turis prestal vzdorovať, jeho oči boli rozšírené strachom.
„Ja som sa nepýtal, že či ju poznáš! Ja som ti práve oznámil, že to viem!“ Turisovi vyschlo v hrdle. Jeho mechúr povolil. Z vo vzduchu visiacich chodidiel kvapkali na zem kvapky moču. Turis ucítil svoj vlastný zápach a dúfal, že si to Frank nevšimol, naivne a zahambene dúfal, že filter na prilbe neprepustí pach jeho poníženia.
„Poznáš ju! A ja ti prikazujem opak! Nepoznáš ju!“ Turisove modré oči zamrkali, ústa špúlili pery a snažili sa s úľavou povedať áno, ale z hrdla mu vychádzalo len tiché syčanie. Frankovo zovretie povolilo. Turis skĺzol v kŕči na podlahu. Rukami si pretieral červené hrdlo.
„Turis, nezabudni, že som jasnovidec. V tvojom vlastnom záujme ju už nepoznáš. A pôjdeš sa jej ospravedlniť za to, ako si na ňu vyletel na prednáške! Hneď!“ Turis sa opatrne pozviechal z podlahy opierajúc sa o kovovú stenu. Tvár mal strhanú, bál sa, že naňho Frank nečakane zaútočí. Strach ho paralyzoval, úplne mu vyradil myslenie. Ale Frank ľahostajne vykročil ku dverám. Zastavil v nich a bez otočenia dodal: „Oči mám aj vzadu...“ a odišiel preč.
„Sakra!“ zahrešil Turis, ale zároveň si vydýchol úľavou. Už sa len ospravedlniť tej žene. Jeho ego bolelo. Ale cítil úľavu, pretože sa obával, že ho čaká čosi omnoho horšie než smrť. Pocítil zúfalú bezmocnosť, rovnakú ako v deň, keď ho porazil prvý nepriateľ bojovníka, strach. No vzápätí potlačil bolestivú spomienku hnevom. Voči samému sebe, ale ešte väčšiu voči svojmu otcovi, Kamennej pästi, ale aj voči celému svetu.



Muž v precízne zdobenej historickej plátovej rytierskej zbroji vykrýval útoky svojim veľkolepým zlatým obojručným mečom. Údery strieborným palcátom dopadali na hrubú čepeľ meča rýchlym tempom. Rinčanie kovu sa ozývalo medzi skalami úžiny, a ozvena mu dodávala dojem rýchlej rytmickej hudby. Útočník vyzbrojený cepom bol menšej postavy, oblečený v plášti béžovej farby a cez hlavu mal prehodenú kapucňu, no spod rukávov aj pri krku vyčnievali časti krúžkovej zbroje. V druhej ruke mal útočník namiesto štítu zvláštne zariadenie pripomínajúce šperk. Vyzeralo obdobne ako boxer, no zariadenie bolo pripevnené aj o zápästie. Na hánkach ho zakončovali kryštály štyroch rôznych farieb. Celé zariadenie bolo zo zlata. Obojručný meč urobil polkruh smerom nadol a vyrazil útočníkovi jeho palcát. Muž v rytierskej zbroji zmenil postoj nôh a prešiel do protiútoku. Útočník prešiel do obrany bol prinútený k únikovej piruete smerom preč od na zemi ležiaceho palcátu, dostal sa do pasce. Od chrbta ho obkľúčili strmé skaly. Vztýčil ruku s prazvláštnym zariadením a účinok zoslaného kúzla podporil aj druhou rukou, ktorou chytil zápästnú časť tohto zariadenia. Celý magický útok trval zlomok sekundy, avšak muž v plátovej zbroji reagoval zrovnateľne rýchlo. Prsty ľavej ruky sa mu usporiadali do magického gesta a čepeľ obojručného meča sa akoby rozmazala na obdĺžnikovú hmlu práve vtedy, keď prešiel z rúk útočníka elektrický impulz zosilnený magickým zariadením. Elektrina sa zhmotnila do lúču podobného blesku, v úžine zahrmelo. Skalnaté útesy ešte pár sekúnd udržiavali ohlušujúci úder svojou ozvenou. Blesk však dopadol s obrovským hlukom na nepreniknuteľnú bariéru hmlovinového obdĺžnika. Hromový zvuk zanikol v ušiach bojovníkov pri ďalšom výpade zo strany oplechovaného muža. Jeho útoky nabrali rýchlejšie tempo než predtým. Druhý bojovník už nemal zbraň, vykrýval čepeľ obojručného tiež rovnakou hmlovinovou bariérou, vytvorenou nad dlaňami rúk. Magické zariadenie svietilo mnohými farbami, a jeho svetlo sa zosilňovalo pri každom dopade mocnej čepele. Rytier držal obojručák nad hlavou a rúbal do hmlovitej bariéry ako fanatický drevorúbač. Hmlovina po každom útoku mierne zbledla až bola úplne biela. Vtedy protivník vykríkol a odhodil šperku podobajúci sa prístroj na zem. Bol to ženský výkrik. Vzdala sa. Klesla na kolená. Zariadenie na zemi syčalo a pomaly pohasínali svetlá farebných kryštálov.
„Si v poriadku?“ opýtal sa muž v rytierskej zbroji. Jeho hlas bol mierny, spod helmy znel zahuhňane. Dal si ju dole a odhalil šediny a hnedé prívetivé oči paladina.
„Cítim sa veľmi slabá...“ odvetila dievčina a zložila si z hlavy kapucňu. Pod textilnou kapucňou bola ešte druhá, patriaca krúžkovej zbroji. Spod nej pozerali na Rhombusa unavené dvojfarebné oči.
„Šlo ti to skvelo, to ja som pritvrdil.“
„To zariadenie ma príliš vyčerpalo.“ Povedala Marha a s námahou sa posadila na neďalekú skalu pokrytú vyschnutým mŕtvym lišajníkom.
„Práveže to ty si vyčerpala štvorpólový transformátor, a napokon si minula aj svoju vlastnú energiu. Clona sa zrútila a ty spolu s ňou. Ale aspoň názorne vidíš na čo slúži meditácia. Moja clona pohltila tvoj magický útok a takmer mi neodčerpala ani energiu.“ Rhombus mocne zabodol veľkolepý meč do štrkovitej zeme a mierne sa oňho opieral. Marha zodvihla zlatisté magické zariadenie, šúchajúc ho o rukáv vrecovinového habitu ho čistila od prachu.
„Myslím, že transformátor mi bude v praktickom boji asi aj tak užitočnejší než nejaký palcát alebo meč. Viac užitočná by mi bola aj puška. Prečo trénujeme tento starý historický spôsob boja v krúžkových vestách a ťažkých plechových zbrojoch?“
„Ohohó, nebodaj ti to lezie na nervy?“ zasmial sa žoviálne.
„Nie, len tomu nechápem, chcem tomu rozumieť!“ Mračila sa.
„Poviem ti to takto. Ty si bola vybraná, aby si bola trénovaná paladinom a napokon sa ním aj stala. A k tomuto vznešenému cieľu sú vybrané len dve percentá uchádzačov o štúdium na akadémii.“ Rhombus sa škrabkal na svojej briadke a rozprával zadívaný na vzdialený horizont, za ktorým práve zapadalo stále silno svietiace oranžové slnko. „Ostatných rozdeľujeme do kategórií buď orientovaných striktne na boj alebo vedu a výskum. Ale paladin musí byť všetko dohromady. Bojovník aj vedec zároveň, pretože má byť pre vedcov aj vojakov autoritou. V podstate nemáme taký komplexný výcvik na strelné zbrane ako vojaci, ani takú náročnosť na vedecké znalosti ako inžinieri, avšak titul paladina hovorí o niečom viac, než je hociktorý bojový výcvik alebo vedomosti o najnovších technológiách. Paladin je symbol zasvätenca, ktorému bolo dovolené odhaliť, preskúmať a najmä ovládnuť tie najvzdialenejšie hranice možností bezodnej studne ľudského potenciálu.“ Starší paladin sa úprimne pozrel Marhe do očí a pousmial sa.
„Ale ako s tým súvisí starý spôsob boja? A prečo je nás tak málo?“
„Pretože je najdôležitejší psychický stav a jeho tréning. Osoba bez nami preferovaných predpokladov môže byť trénovaná a zasvätená, ale znalosti určené výlučne pre paladinov by nezrelej a nepripravenej osobe boli skôr ku škode než osobnému úžitku.“
„Hm. Čítala som trochu pamäte Agdarisa Lamona, tam boli spomínaní paladinovia ako bojovníci svetla, ktorí ovládali niektoré magické techniky. Ale tam vtedy boli aj mágovia. A aký je medzi nimi rozdiel?“
„Tuším teba najviac láka toto poznanie...“ žmurkol na ňu. „Mágovia boli tiež pravoverní zasvätenci, no nakoniec všetci padli počas veľkej inkvizície, ktorú vyvolali ako odozvu cirkvi extrémne postoje určitých feministických ezoterických kultov. A tých zopár, ktorí ušli pred inkvizíciou, šírili svoje poznanie ďalej, ale len po úzkych skupinách ľudí. Vie sa len toľko, že ešte pred pádom mágovského koncilu sa dohadovali najstarší čarodeji o zmene postupov v šírení poznania mágie a postojov mágov voči svetu samotnému. Vznikla nová generácia mágov, ktorá si zakladala na šírení svojho poznania len pravým bojovníkov, dušou i telom. To bola nová podmienka, aby ľudstvo nedegenerovalo vďaka uľahčeniam, ktoré nám mágia do života priniesla. Z mýtov sa dozvedáme napríklad o prípade mága Arthusa, ktorý zabudol používať nohy ako nástroj určený na chôdzu, pretože sa pohyboval výlučne teleportáciou. Je však smutné, že drvivá väčšina poznatkov z odboru tejto vedy vied, sa stratila po rozpade organizovaného spoločenstva okultistov. Najprv prišiel pád koncilu, potom nekromantská vojna a napokon inkvizícia...“
„O nekromantskej vojne som v živote nepočula...“
„Je toho ešte mnoho, čo sa prvýkrát dozvieš až tu, v Kamennej pästi. Ale fakty o skutočnej histórií ľudstva, ktoré ukrýva naša knižnica, sú aj tak nekompletné a často aj protirečiace. No novým zasvätencom aj tak vždy všetky pripadali ako rozprávky.“
„Tak ako príbeh o synovi svetla?“
„Áno. Je dokonca veľmi zaujímavým faktom, že syn svetla, Agdaris Lamon, zachránil vtedajšiu ríšu Mediterrskú pred hrozbou zo strany zakladateľa Kamennej päste.“
„To nechápem...“ odvetila Marha zaskočene.
„O tom sa dočítaš v jeho pamätiach...“ odvetil Rhombus ľahostajne. „Dôležitá je prísaha, ktorá sa koná budúci týždeň. Všetci noví akademickí študenti prijatí do Kamennej päste musia podstúpiť rituál a zložiť svätú prísahu svetlu. Tento rituál sa zachoval už po vyše tisíc rokov, prísaha slúžiť svetlu je záväzok, ktorý sa nedá zrušiť. Je to zodpovednosť voči svetlu.“ Marha na to nič nepovedala. Rhombus pokračoval ďalej. „Prísaha je tiež v podstate magický rituál. Symbolicky sa pri nej pije akože voda z bájnej rieky Serpentine, pri ktorej bojoval zakladateľ Kamennej päste proti synovi temnoty. Avšak toľko k symbolike, voda sa používa klasická minerálna bez sodíka.“ Povedal Rhombus vážne a Marha sa rozosmiala.
„Čo je teda na tom rituály teda magické?“
„Tá voda. Je to síce skutočne minerálka, ale kabalisticky upravená.“



„... lenum, kasteane livonum impiere!“ zvolal ktosi ťažkým hlasom. Reproduktorový hlas doznel a jeho ozvenu vystriedal šum a ozveny hlasov. Všade bola tma, ale okolo seba uvidela mnoho hláv, obrovská hala bola plná ľudí, ale prečo tá nepreniknuteľná tma? Nikomu nevidela do tváre.
„Hehe, hehe!“ ozval sa smiech spoza jej chrbta. Mužský posmešný hlas. Otočila sa, ale tvár za ňou v tme vyzerala desivo. Nemala žiadne črty, bola to len holá koža, ktorá obťahovala lebku. A vlasy. Marha mala strach. Na hlave odrazu akoby z hmly vystúpili oči a ostatné črty tváre. Tváre ktorá sa pojašene smiala.
„Chandler?!“ uvedomila si Marha. Nepočul ju. Akoby tam ani nebola. To na čom sa smial bolo vpredu, pred všetkými ľuďmi, tam periferne zachytila slabé svetlo. Malé provizórne pódium na bedniach. Bola to hala v robotickej továrni, v ktorej mávajú prednášky. Čo to tam je? Musí to ísť preskúmať. Prediera sa pomedzi študentov, počuje hromový hlas agenta Franka Horrigana, kričí niečo nezrozumiteľné, do toho kričí vodca Kamennej päste. Ich dva silné hlasy zanikajú v kakofónií zvukov a ostatných hlasov. Jasne vidí na pódiu Jelboreu. Má čierne vlasy a pije z čaše v tvare päste. Hneď na to ju zachvátia plamene, Jelborea vzbĺkla ako živá fakľa. Dav odstúpil od pódia a jej krik prehlušil všetky zvuky a hlasy a začal rezonovať v Marhinej hlave. Zmenil sa na kvílenie a Marha ucítila prudkú pichavú bolesť za očami.



„To bol ale divný sen...“ precedila som cez zuby chlipkajúc horúci ovocný čaj.
„Vieš Jel, bol to veľmi silný sen, skoro ako keď mávam vízie. Som z toho o teba veľmi ustaraná. Mám pocit, že ten sen mal niečo znamenať, nechcem aby sa ti prihodilo niečo zlé počas rituálu.“ Ako som sledovala jej vystrašený pohľad, prišlo mi smiešne ako sa o mňa Marha neopodstatnene bojí.
„Máš bujnú fantáziu, Marha.“ Odvetila som s prižmúreným pohľadom spod krikľavo zelenej ofiny. „Zrejme si sa príliš vyčerpala pri tréningu s magnetom.“
„Bol to transformátor. No ty sa tomu smeješ, ale počula som ťa ako si kričala, akoby si to bola skutočne ty... Ach! Je to možné, že som mala také divoké sny, z toho že som sa príliš vyčerpala?“ povzdychla si Marha a zagúľala dvojfarebnými očami.
„No, a hodili sa mi tie čierne vlasy?“ zmenila som tému.
„Preboha, Jel!“ pozrela na mňa vážne a keď zbadala ako si z toho nič nerobím, znova si povzdychla a začala sa tiež usmievať.
„Celkom aj hej. Vlastne nechápem ako si si mohla nechať na hlave vyrásť takú rádioaktívnu slamu!“
„Ale vieš ty čo, Marha jedna!“ zatvárila som sa urazene a začali sme sa konečne spoločne uchechtávať „Veruže máš pravdu, už je načase aby som sa zbavila tohto provokačného zjavu...“
„Ty mi chceš nahnať strach! Chceš si dať čierne vlasy, aby som sa počas rituálu zbláznila od strachu, či ťa nezachvátia plamene....“ sklopila zrak. Zdalo sa, že sa tým Marha skutočne trápi.
„To nemyslíš vážne...“ povedala som úprimne. „Veď to nedáva zmysel, prečo by som mala začať z ničoho nič horieť?“
„Ja neviem, ale ten sen vo mne zanechal šrám, ktorý bolí, pretože sa mi vracia, už len keď ťa vidím. Nechcem o teba prísť.“ Zdalo sa mi to, alebo som pocítila strach? Zvláštne bolo, že nie o seba, ale o Marhu. Bolo to neprirodzené, ani o Nonsenza som nikdy nemala takéto obavy, a to bol jeho spôsob života oveľa väčším opodstatnením pre moju starostlivosť. Pristihla som sa pri myšlienkach na Marhu, ako si uvedomujem, ž mi na nej záleží omnoho viac než na Nonsenzovi. Omnoho viac než na komkoľvek, koho som doteraz v živote poznala. Hľadela som na jej oči, ale unikali mi slová, ktoré vravela. Mala som však pocit, že každé jej slovo je jemným pohladením pre moju myseľ.
„ ... a tieto prípady samovznietenia sa ešte nikomu nepodarilo uspokojujúco vysvetliť, Jel, počúvaš ma vôbec?!“ začala sa mračiť, to ma vytrhlo z tranzu.
„Počúvam ťa, samozrejme, pokračuj...“ Marha sa zaťala, založila si ruky cez hruď. „Čo je?“ opýtala som sa milým hlasom.
„Tebe je to úplne ukradnuté!“ zašeptala.
„To nie!“ odvetila som, ale asi až príliš okato zastreným hlasom, pretože sme potom dlho mlčali.



Vstala som o pol šiestej, šla som sa prebehnúť po základni, ešte predtým, než budem dnes trénovať boj s transformátorom. Chcela som navštíviť inštitút inovácií, ktorý študenti zvykli volať dabl Í, alebo ayay. Inštitút neustále vytváral nové modifikácie pre zbrane, zbroje, neurálne implantáty a neviem čo všetko ešte. No mňa hlavne zaujímal vývoj umelej inteligencie. B1L1nc3 bolo jeho kódové označenie. Supermozog, vyspelá inteligentná kybernetická sieť, ktorú dokončili ľudia až tesne po začiatku vojny so strojmi. Stroje ako nepriatelia ľudstva vznikli náhodou, ale B1L1nc3 bolo vynájdené ľuďmi tak, aby dokázalo pochopiť a analyzovať stroje, ich vedomie, ktoré v nich vzniklo obyčajným nedopatrením, náš najnebezpečnejší nepriateľ. O B1L1nc3 som sa dočítala na intranete, a bola som naň zvedavá, pretože rozhovor s vedomím B1L1nc3 je prístupný každému členovi Kamennej päste. Má vraj veľmi rado, keď sa môže s kýmkoľvek porozprávať.
Bežala som popri čistiacej stanici. Simultánne do nej vchádzali a vychádzali čistiace roboty, ktoré sa starali o hygienu prostredia tejto sterilnej oceľovej základne na oceánskom dne. Na veľkom holografickom displeji vysoko nad mojou hlavou vysielali udalosti zo sveta. Vlastne len z mesta Hellborn. Hlas moderátorky práve oznamoval ďalší bombový atentát v štvrti Synagon, k útoku sa prihlásila teroristická organizácia postapokalyptickej sekty zvanej Paradigma. Explózia zničila veľkú časť supermarketu, škody sa vyčíslujú na tisícky omikrónov. Obete na ľudských životoch sa odhadujú na stovky. Hlas moderátorky znel bezcitne, ako stroj. Asi preto takýmto správam už ľudia nevenujú takmer žiadnu pozornosť. Ako aj ja. Bežala som ďalej pozdĺž malého parku s fontánkou uprostred. Nikde som nezazrela žiadnu živú dušu. Čistiaci robot bol práve doslova ponorený vo svojej práci – v čistení fontánky. Musela som pri nej zastaviť, zvolila som prirýchle tempo a zadýchaná som odfukovala opierajúc sa o mramorovú základňu nádrže pod fontánkou. Výjav fontánky znázorňoval dve dlane rúk, navzájom podaných v priateľskom geste. Spoza nich prečnievali slávnostné trúbky trúbiace fanfáry, pričom namiesto zvuku z nich tryskala voda. Sadla som si na mramorový okraj, a jednou rukou som nabrala vodu a ovlažila orosenú tvár.
„Nádherné ráno vám želám!“ zvolal radostným tónom čistiaci robot. Začiatok vety zaznel z jeho reproduktoru ešte keď bol pod hladinou vody, preto som mu ledva rozumela, čo mi chcel povedať. Pozerala som naňho bez slov. Malý sploštený tvar pripomínajúci niečo medzi korytnačkou a žabou. Žabu najmä pripomínali jeho teleskopické kamery očividne slúžiace na čo najdetailnejšie hľadanie nečistôt. Robot odvrátil hlavu a teleskopické senzory sa mu opäť predĺžili, ponoril sa do fontánky a opäť sa z pod hladiny ozývalo jemné bzučanie ako znak toho, že robot vykonáva čistenie stien nádrže. Už pár minút svitalo. Umelé svitanie bolo vždy nádherné a klimatické modulátory vždy vytvárali svieži ranný vetrík, v ktorom sa úžasne behávalo. A celý komplex bol pretkaný chodníkmi určenými hlavne pre beh, pretože podlaha mierne pružila, aby tlmila námahu kĺbov aj svalov. No veľmi časté boli v komplexe aj tranzitéry, čo sú antigravitačné klzáky konštrukciou nie nepodobné starým kolobežkám. Dopravné vozidlá boli ojedinelé, zväčša len pri doprave zásob, alebo pri významnejších návštevách či udalostiach. Prostredie odhalilo v odraze umelého slnečného svetla svoju šeď. Nudnú a smutnú, oproti živému parčíku to bolo neosobne účelové prostredie, i keď zaobľované hrany a tupé uhly boli podľa najnovšieho staviteľského štýlu. Cesta ma doviedla až ku Inštitútu inovácií. Pri vstupných dverách som prešla cez sterilizačnú chodbičku, v ktorej suchá para dokonale vysušila môj klimatexový úbor a zbavila ma prípadných baktérií alebo toxických látok vylúčených potom počas behu.
„Vitajte v Inštitúte Inovácií, ako vám smiem poslúžiť, Jelborea?“ ozval sa predo mnou urastený svalnatý muž v bielom obleku so zákerným bledookým pohľadom a úsmevom. Bolo šokujúce, že ten hologram bol presne môj typ...
„Kto si?“ vtom som si hneď dovtípila odpoveď, že je to projekcia vystavaná z údajov získaných nejakým empatickým skenerom.
„Som hologram vytvorený presne podľa vašich predstáv o sprievodcovi snov. Informácie o tom ako mám vyzerať a správať sa voči vám, sú získané prekladačom nízkofrekvenčných elektromagnetických frekvencií, ktoré vysiela ľudský mozog...“
„Dosť!“ zvolala som na hologram, pretože tieto programy mávajú bežne vo zvyku zmeniť každú príležitosť na študijnú prednášku. „Môžem hovoriť s B1L1nc3?“
„Ráčte za mnou.“ odvetil sprievodca a zvrtol sa na päte. Rýchlym krokom som ho nasledovala. Viedol ma úzkou, podľa môjho vkusu až nadmerne presvetlenou chodbou, ktorá prudko klesala vysokými schodmi. Steny sa zdali byť z hrubého olova, žeby prevencia voči rádioaktivite?
„Určite vašej pozornosti neušli hrubé steny impregnované olovom. Ich účel je zrejmý, nukleárne jadro, ktoré poháňa B1L1nc3 je najväčšie, aké zatiaľ ľudstvo postavilo. Jeho technológia je síce pre účel výroby energie zastaraná, avšak nanomateriál, z ktorého je vytvorený nervový systém umelej inteligencie vyžaduje obrovskú mieru radiácie, aby zachoval svoju stabilitu. Inými slovami povedané...“
„To mi stačí, chápem...“ odvetila som mierne, prechádzajúc popri kamere pripomínajúcej delovú guľu vrazenú do steny. Sledovala ma ako oko. „To je ono?“ spýtala som sa ukazujúc prstom do kamery. Kamera zaostrila na môj prst, vydávajúc mechanický zvuk, pripomínajúci mrzuté bzučanie.
„Ak myslíte či kamera podlieha vôli B1L1nc3, tak áno. Rovnako ako ja a väčšina robotického príslušenstva v základni vrátane výťahov, pracovných síl a automatizovaných dopravných prostriedkov.“ Odvetil hologram s neskrývaným pocitom zadosťučinenia.
„Potom prečo ideme priamo k hlavnému mozgu? Ty vlastne aj tak hovoríš za B1L1nc3, načo ma vedieš do tejto olovenej pivnice? Nechcela som exkurziu ale rozhovor s umelou inteligenciou.“
„B1L1nc3 to uznáva za vhodné. Považuje vás za výnimočnú osobnosť, ktorú by rád stretol osobne vo svojej komnate, medzi štyrmi očami, veď viete ako sa to používa, hoci on nie je osoba, a ani nemá dve oči ako človek.“ odvetil hologram, pričom sa opäť zákerne usmieval akoby nadšený svojim vlastným prejavom. Javil sa mi až príliš ľudsky...
Po štyroch radoch schodov sme došli k hrubým automatizovaným vrátam, ktoré okamžite zahájili otváraciu sekvenciu. Dve takmer dvojmetrové ozubené kolesá sa otáčali a odsúvali zhruba meter a pol hrubý kus zliatiny olova.
„Steny sú tu vážne hrubé, to musíte uznať. Bezpečnostné opatrenia sú pre nás prioritou, ale nemusíte sa báť vnútri komnaty je B1L1nc3 izolovaný silným magnetickým polom, hrubé steny sú len poistka.“ Usmial sa hologram. Úsmev som mu neopätovala. Odrazu ma zaskočil svojim nečakaným zmiznutím. Biele holografické zuby sa rozplynuli na pixle a zhasli.
„Pristúp bližšie.“ Ozval sa priateľský staro znejúci hlas. Počúvla som a vstúpila som do veľmi veľkej komnaty, ktorej osvetlenie bolo omnoho príjemnejšie než presvietené chodby, miestnosť bola iluminovaná modrými neónovými tyčami a ultrafialovými bodovými svetlami. Ultrafialové svetlo sa odrážalo od magnetického poľa a zviditeľňovalo ho ľudskému oku. Až teraz som pochopila prečo tie bezpečnostné opatrenia. Pohľad, ktorý sa mi naskytol, bol skutočne desivý. Pocítila som náhly chlad, akoby napĺňal celú komnatu. Odrazu mi prišli chodby plné bieleho svetla ako príjemnejšie prostredie.
„Zavolalo som ťa sem, práve preto, aby si ma videla v celej mojej kráse.“ Poznamenalo B1L1nc3.
„Čo si zač?“ spýtala som sa s neskrývaným úžasom.
„Som.“ Odvetilo nevinným tónom.
„Vyzeráš hrozivo. Je mi nepríjemné sa do teba pozerať. Pripomínaš mi...“
„Horizont udalostí?“
„Chcela som povedať čiernu dieru...“ odvetila som a rozhliadla som sa lepšie. Vnútri magnetického poľa som na vlastné oči videla ako sa zakrivuje časopriestor. Presne ako sme sa učili na astrofyzike, horizont udalostí pohlcuje svetlo, hmotu, priestor aj čas. Svetlo, ktoré vťahoval stred B1L1nc3 rozmazávalo okolitý priestor, naťahovalo ho a zdalo sa, že sa priestor akoby vlieva do odtoku v umývadle, pričom tmavne a zaniká v nepreniknuteľne čiernom strede. Zároveň by sa dalo povedať, že z čierneho stredu vyžaruje tma. Okolo neho boli Ďalšie menšie silové polia, ktoré chránili presklené bio-nádrže, v ktorých boli uschované a na B1L1nc3 napojené ľudské mozgy zosnulých kapacít, vodcov a bojovníkov. Narátala som ich osem. Vtom sa čierna diera náhle zväčšila, akoby sa nadýchla a znovu sa stiahla na pôvodnú desať metrovú veľkosť. Z reproduktorov sa ozval hlboký nádych. Odstúpila som dva kroky od magnetického poľa.
„Rado ťa vidím, Jelborea Evergreenová, nemusíš sa ničoho obávať.“ Pokračovalo B1L1nc3.
„Neobávam sa ničoho, nemusíš si robiť starosti.“ Odvetila som hlucho.
„Ha, ha, ha...“ zasmialo sa z reproduktorov dunivým, ale priateľským smiechom. „Starosti, to je moje.“
„Stroj so zmyslom pre humor?“
„Nie som obyčajný stroj, vari to nevidíš na prvý pohľad? Som kybernetická inteligencia, som prepojený s ľudskými mysľami a ich dušami. Nie som obyčajný inteligentný program, ktorému bolo dovolené sa učiť a chápať...“
„A mňa teda považuješ za výnimočnú osobnosť?“
„Viem o tebe všetko, Jelborea, dokonca viac než ty sama vieš o sebe...“
„Tak skús mi teda povedať niečo čo o sebe neviem!“ prerušila som ho drzo.
„Hmm...“ odvetilo. Nastalo ticho, čierna diera sa opäť nadýchla až z toho behal mráz po chrbte.
„Ospravedlňujem sa, nechcela som ťa prerušiť.“
„To nič, hlavne že si si to uvedomila.“ Povedal zhovievavo. „Poznám celý tvoj život Jel, mám prístup ku všetkým záznamom, no najmä ku všetkým bezpečnostným zariadeniam. Vyše stotisíc kamier, a každým dňom je ich v Hellborne viac. Dokážem vnímať cez každú kameru naraz celé mesto, počúvať tak všetky dostupné rozhovory, sledovať tie najrozmanitejšie činy, ktoré je rozmanitá ľudská psychika schopná vykonať.“
„Vďaka za vysvetlenie.“
„Niet zač.“ odvetilo a znovu ostalo ticho.
„A čo teda o sebe neviem?“ prerušila som dramatické mlčanie.
„Myslelo som to obrazne, moja pamäť nie je ako ľudská, pamätám si všetky detaily všetkého, aj toho čo si ty zabudla, ale nemôžem vedieť, čo také zaujímavé sa ti vytratilo z mysle a čo by ťa zaujímalo. No rado ti odpoviem na každú tvoju prípadnú otázku.“
„Ó, veľmi šľachetné od čiernej diery.“
„Prečo ten sarkastický tón?“
„Pretože tvoj tón predtým prezradzoval, že o mne vieš nejaké určité tajomstvo.“ B1L1nc3 sa opäť priateľsky zasmialo.
„Môj tón je naprogramovaný tak, aby čo najviac podporoval konverzáciu, a nemusí presne vystihovať moje myšlienky. Preto sa ti ospravedlňujem.“ Mlčala som, mala som veľmi nepríjemný pocit z tohto rozhovoru. Zrejme preto, že som nemohla vycítiť nič, ani lož ani strach ani náklonnosť či antipatiu. Jediné čo som z neho cítila bol chlad a to čo som aj videla – čiernu dieru.
„Možno mi neveríš kvôli mužskému hlasu aký práve teraz používam...“ pokračovalo B1L1nc3.
„Nepovedala som, že ti neverím.“ B1L1nc3 mlčalo. Po chvíľke zaznel vo všetkých reproduktoroch veľmi vysoký piskľavý tón. Márnou námahou bolo to, že som si zakryla ušné otvory, pretože intenzita zvuku bola privysoká. Z nosa sa mi spustil silný prúd krvi. Piskot trval maximálne pár sekúnd, no komunikačný displej za mojím chrbtom doslova vypľul črepy skla, ktoré nevydržali vysokú frekvenciu zvukovej vlny. Vyľakane som sa trhla a inštinktívne uskočila od letiacich ostrých črepín. Potom som stratila vedomie.



Turis mlčky kráčal uličkou poza robotickú továreň. Zadumaný vo svojich myšlienkach kráčal so sklonenou hlavou smerom k barakom. Ospravedlniť sa jej. Pozvoľna sa zvyšovalo umelé osvetlenie umelého úsvitu. Do čerta aj s tou šľapkou! Pomyslel si.
„Dobrý deň!“ pozdravili ho naraz dve okoloidúce adeptky, očividne ponáhľajúce sa na nultý seminár.
„Aha, dobrý deň aj vám slečny!“ odzdravil a jeho zachmúrená tvár vyčarila úlisný úsmev. Sakra, načo sa snažím, aj tak sa mi ešte nikdy nepodarilo zbaliť študentku. Akurát kurvy ma chcú! Ale odrazu sú kurvy aj adeptkami! A profesori sa im ešte k tomu musia ospravedlňovať! Skurvený systém... Turis pokračoval celú cestu vo svojich myšlienkových pochodoch, až došiel do sekcie dievčenského ubytovacieho priestoru. Nápadne sa porozhliadal, no žiadne dievča po chodbách nešlo. Dúfal, že sa bude môcť s nejakou adeptkou aspoň porozprávať, keďže mal na to aj dôvod, pretože si nezistil, aké má Jelborea číslo izby. Žiaľ, žiadna nenútená konverzácia sa nekonala. Príručným počítačom si musel pozrieť jej záznamy. Ľavé krídlo, izba číslo 087. Šuchtavým krokom došiel ku jej dverám. Boli zamknuté. Chvíľu váhal, predtým než zazvonil. Ozval sa prívetivý piskot flauty. Nikto nereagoval na zvonenie. Čakal, znovu zazvonil, ale už nečakal na reakciu, mal pocit. Taký pocit nemávam často, žeby nebola doma takto skoro? Príručný počítač, skvelá vecička, chválil v duchu Turis, popri tom ako hackoval elektronický zámok. Kontrolka na dverách zmenila farbu z červenej na zelenú.
„Ták...“ poznamenal nahlas, no ešte overil jej pozíciu cez bezpečnostný systém, ktorý okamžite vyhľadal signál z jej implantovaného čipu. Čo dopekla hľadá v mojom dabl Í? Nevadí, aspoň mám istotu, že ma nečakane nezastihne. Vstúpil. V očiach sa mu zalesklo, pocítil vôňu ženského deodorantu a po tom, čo rozsvietil, mu zrak zavadil o luxusnú spodnú bielizeň nedbalo prehodenú cez operadlo stoličky.
„Hmmm... Krása!“ zasyčal, no vtom istom momente sa ozval z jeho komunikátoru jemu nemálo známy výstražný zvuk. Skontroloval o čo ide cez príručný počítač. „Doprdele! Inštitút inovácií, porucha v komnate?! Veď presne tam je tá kurva! Čo sa to tu doprdele deje?!“ Neváhal, musel v rýchlosti opustiť jej izbu, zamknúť po sebe a ponáhľať sa. Pred barakom si vypožičal jeden z voľne dostupných tranzitérov, na ktorom dorazil do Inštitútu o necelých päť minút. Vstúpil. Žiaden hologram sa nezjavil. Bolo mu jasné o čo ide, znovu vyskratovalo prepojenie s B1L1nc3. Bezpečnostný systém bol v prevádzke, čo potvrdzovalo jeho okamžitú a presnú domnienku. Pozvoľna bežal dolu schodmi smerom ku komnate a s podozrením, že vie, kto za to tento krát môže.
Turis nervózne čakal, kým sa ťažké vráta odvalia z cesty, aby mohol vstúpiť do komnaty. Len čo sa otvorili, vbehol dnu, a prvotný šok ho nechal na pochybách.
„Čo sa to tu doprdele stalo, B1L1nc3?!“
„Nehoda pri modulácií hlasového výstupu...“ ozval sa zvodný ženský hlas z reproduktorov umiestnených všade vôkol komnaty.
„Ako to?! Už zase?! Čo to má doprdele znamenať?!“
„Nerozčuľuj sa, hlavne zavolaj zdravotníka!“ povedalo B1L1nc3 manipulatívnym zvodným ženským hlasom. Turis sa pootočil smerom ku nástennému komunikátoru, a zbadal, že je roztrieštený a dokonale nefunkčný... Preboha to musela byť sila, pomyslel si. Zmätene sa rozbehol ku vrátam, no zastavil sa pred nimi a vrátil sa k Jelboree, ktorá bezvládne ležala na podlahe a pod hlavou jej zaschýnala malá kaluž krvi. Prikrčil sa ku nej a nahmatal pulz, druhou rukou medzitým stihol aktivovať komunikačný kanál cez príručný počítač.
„Bré ránko šéfe. O čo ide?“ ozval sa z počítača unavený hlas.
„Rýchlo medika do komnaty v ayay! Ale pohnite si doprdele!“
„Uh, jasné šéfe!“ odvetil hlas náhlym vážnym tónom.
Doprdele, pomyslel si Turis, vydrž dievča! Ak skapeš, tak sa môžem rovno ponáhľať obesiť sa, než si ma chytí Horrigan. Vtom Jelborea otvorila oči, ale boli vyvrátené smerom dovnútra.
„Bože môj!“ zabedákal.



„Jelbroea!“ volal ženský ustarostený hlas.
„Mami?“
„Vystrašila si ma!“ hovoril ženský hlas. „Myslela som, že som ťa stratila...“ Otvorila som oči. Skláňala sa nado mnou cudzia bytosť. Bola to žena, dalo sa to rozoznať, ale dúhovky očí mali nepríjemnú červenú farbu a podľa farby pleti to bola černoška. No zdalo sa mi, že tmavý odtieň jej pleti nie je sfarbený do hneda, ale do fialova. Mala dlhé čierne vlasy, ktoré mi takmer padali do tváre, ako sa nado mnou skláňala. „Dcérenka moja.“
„Maminka! Objími ma! Prosím!“
„Už som tu, už je dobre!“ chlácholila ma, hladila mi nežne tvár a usmievala sa na mňa.
„Kde si bola celý ten čas?“
„Neplač Jelka, milujem ťa! Budem na teba čakať!“
„Kam ideš? Ostaň pri mne! Umieram!“
„Neumieraš, ty nikdy nezomrieš.“ Vravela pokojne a láskyplne.
„Neopúšťaj ma znovu... Prosím!“ Vzlykot prerýval slová, až im bolo ťažko rozumieť.
„Už musím ísť, nechcú aby som bola s tebou. Never nikomu dcérenka moja, všetci ťa budú chcieť len využiť!“ Jej tvár sa vzďaľovala a zmizla v tme. A tma sa začala víriť, pocítila som iracionálny strach a zúfalstvo.
„Mamíííííí.....“ spomínam si, že som kričala a za ramená ma držal muž v uniforme medika.
„Len pokojne, pokojne...“ vravel starostlivým hlasom mladý blonďák, ktorý sa skláňal nad medikom. La Kane, tie árijské oči maniaka, bola som zmätená a skutočne som mala obavy, ale nie strach.
„Bude v poriadku, dal som jej nano-stim, ale keby ste dorazili o pár minút neskôr, tak by jej krv zaliala mozog a neprežila by.“ Vravel medik árijcovi. „A vy, slečna, chvíľku takto ležte, kým skončí liečebná aktivita nanobotov vo vašom tele. Potom sa môžete poďakovať pánovi La Kaneovi...“ Pišťalo mi v ušiach a hrozne ma bolela hlava. Vlastne aj celé telo, ale hlava najmä. La Kane niečo vravel medikovi, chvíľku sa rozprávali, ale nič som nepočula. La Kane vyzeral vystrašene. Nepamätala som sa na to čo sa dialo. Mierne som pootočila hlavou a zbadala som magnetické pole a za ním čiernu dieru, B1L1nc3. Najskôr mi prebehol mráz po chrbte, potom som si spomenula.
„Prepáčte mi to, veľmi ma to mrzí!“ prihovoril sa mi árijec, jeho hlas znel úprimne, a myšlienky z neho nezadržateľne vyžarovali. Skutočne sa bál.
„Čo ti mám prepáčiť?“
„Všetko, veď vy viete...“ sklopil zrak.
„Dobre, nič sa nestalo a dúfam, že sa už ani nič nestane!“
„Nie, nie, nie, to sa môžete spoľahnúť. Bude mi cťou vás učiť robotechnológie. Mier?“ podával mi ruku.
„Keď už mi podávaš ruku, tak ma už zdvihni zo zeme nech tu neležím na tejto studenej podlahe! Ale nie že ma budeš ošahávať!“ varovala som ho, a pocítila som ako ho to vnútri nahnevalo, ale snažil sa to zakryť. Šlo mu to celkom dobre, tváril sa smutne. Podoprel ma pod rameno a pomohol mi na nohy.
„Mám pocit, že mi celé telo puká ako z krehkého porcelánu.“ Vravela som bolestivo a preťahovala som si driek. Schválne som si všímala, či ma ten árijec neočumuje. Mal šťastie.
„Vojaci tomu hovoria zo srandy škrupinkový efekt. Ešte si nikdy nemusela užiť nano-stim, však?“
„Zatiaľ som nemala tú česť...“ odvetila som znudeným tónom, ktorým som sa snažila zakryť bolesť v hlase.
„Prvé užitie je najbolestivejšie, ale funguje vždy rovnako zaručene.“
„Ešteže tak...“ Narovnala som si vestu a vzpriamila som sa, konečne bolesť otupila. Vykročila som smerom ku vrátam. Zo steny ma sledovalo kamerové oko.
„Bola to porucha v modulácií hlasu!“ zvolal za mnou Turis ustráchane. Zastala som, ale neotočila som sa.
„No a?“
„Netreba to hlásiť... Ale nechcem vás od toho odhovárať, ak to máte v úmysle...“ Na to som sa už otočila.
„Ako prosím?! Netreba to hlásiť?! Veď som tu skoro umrela...“
„Ale ja som vás predsa zachránil, bola to len menšia porucha, musím pridať obmedzujúce opatrenie na príliš vysoké tóny pri reprodukcií hlasu B1L1nc3, netreba to nahlasovať. Keď sa to dostane k vedeniu, tak budú chcieť celý projekt zmraziť, pretože si neuvedomia, že ide len o vadu v napájaní reproduktorov. A už vôbec si neuvedomia, ako celá základňa potrebuje B1L1nc3 a jeho schopnosti! Tento projekt je príliš dôležitý, než aby ho v mojom obore nevzdelaní velitelia odsunuli!“
„Hm...“ odvrátila som hlavu a vybehla von. Guľaté kamery ma svojimi pohľadmi sprevádzali, až kým som neopustila budovu. A potom som si začala aj vonku všímať, že všade sú kamery, že B1L1nc3 je všade...




Kapitola 6: Poraziť strach

Ubehli už tri dni od incidentu v dabl Í. Nikomu som nič nespomenula, neriešila som. Následný tréning so štvorpólovým transformátorom neprebehol presne podľa mojich predstáv, Frank ma s ním akurát učil mieriť na provizórne terče a zapaľovať ich na diaľku bleskami. Mala som síce pocit, že Frank sa snaží na mne niečo neurčité vypozorovať, ale snažila som sa veriť jeho otvorenému prístupu pri tréningoch a rozhovoroch. Prestala som ho podozrievať z toho, že predo mnou hrá naďalej divadielko. Zistila som, že si s ním vážne dobre rozumiem, a mnohokrát sme sa spolu pri rozhovoroch aj nasmiali. Pritom sme obaja tie typy, ktoré sa ani príliš radostne neusmievajú. Uvedomila som si, že mi je blízky viac než som si myslela. Prestala som robiť narážky na jeho autoritu vyplývajúcu z postavenia mentora a on sa prestal tváriť ako pán sveta. Vravel mi o tom, že dnes večer sa má konať slávnostný ples, a účasť je viac menej povinná, pokiaľ nemá niekto na starosti niečo dôležitejšie. Vraj sa ku nám opäť prihovorí vodca, a údajne nás čakajú prekvapivé správy a novinky. Viac mi prezradiť nechcel, vzhľadom na to, že ešte dnes ho čaká porada s vedením Kamennej päste, a sám netuší, o čo presne pôjde.
„Chandler ty blbec!“ skríkla Marha. Bejzbalová loptička letiaca veľkou rýchlosťou pristála v jej miske s vločkami. Obsah misky sa rozletel po najbližšom okolí, a dopadol mne aj Marhe na tvár a na naše civilné oblečenie. Boli raňajky, ktoré prebiehali hromadne v obrovskej kantíne za asistencie robotov kuchárov, robotov upratovačov a robotov obsluhovačov.
„Mrzí ma to Mary! Ale bol to Chester!“ zvolal Chandler zo vzdialeného stola presne z opačnej strany, než letela loptička.
„To je jedno, vy dvaja ma už štvete!“ zvolala a schovala si loptičku do vrecka na sukni.
„Héééj, Mary! Vráť nám ju!“ vyhukovali Chandler aj Chester.
„A nevolaj ma Mary, Chandler či Chester, či ktorý z vás to je!“ vyhŕkla a očisťovala si šaty od vločiek a mlieka. Ticho som na ňu hľadela s prižmúrenými očami. Odstraňujúc dva fľaky z môjho dekoltu som skúmala jej náladu. Marha zachytila môj pohľad, nedbalo na mňa pohliadla, žmurkla a sklonila sa k nedojedeným raňajkám. Nabrala na lyžičku kopček vločiek a vložila do úst.
„Čo sa deje?“ spýtala som sa jej. Marha s námahou preglgla.
„Čo by sa dialo?! Veď tí dvaja blbci trafia akurát práve mňa, a pritom tu okolo náš široko ďaleko nikto nesedí!“ V tom mala pravdu, vždy sme sedeli obďaleč od ostatných, ale rozhodne sme sa necítili ako outsideri, práve naopak.
„Marha, viem, že ti niečo je! Normálne takto reagujem ja a ty ma krotíš, nie naopak...“ Marha zodvihla oči a opäť na mňa pozerala.
„Zle som sa vyspala...“
„Ale no tak, to len kvôli mizernému spánku?“
„Nie... Ale zase by si ma nebrala vážne, keby som ti povedala o ďalšej mojej vízií.“
„Zase sa ti snívalo o mojej smrti?“
„Vieš čo, nechaj to tak, začínajú mi byť tie moje vízie ukradnuté, ale ak sa jedného dňa začnú napĺňať, tak potom ťa...“ nedokončila vetu, Chandler s Chesterom sa zrejme celý čas zakrádali poza mňa, a náhle si prisadli, jeden po mojej pravici a druhý po mojej ľavici. Prisunuli sa blízko ku mne, a hľadeli mne aj Marhe drzo do očí. Zavrčala som, a trochu sa odtiahli.
„Hej, baby, netvárte sa tak kyslo, to s tou loptičkou nás vážne mrzí...“ začal Chandler šaškovacím tónom, jeho oči sa smiali a ústa boli skrivené od námahy, ktorou zadržiaval úškľabok.
„Áno, mieril som na Chandlera, neviem ako sa to mohlo stať!“ povedal previnilo Chester. Nato sme obe pochopili ako, a pohliadli sme na Chandlera.
„Čo zas ja?!“ ohradil sa urazene. Jeho modré oči zažmurkali.
„Niiič, len som počula, že sa ti podaril pri tréningu s transformátorom husársky kúsok...“ podotkla Marha.
„No tak! To tu sa nikdy nič neutají??“ zatváril sa nevinne. No veru to som zvedavá, že koľko vecí sa tu dá utajiť, pomyslela som si. A to som asi nemala, všetci traja na mňa vtom prekvapene pozreli. Pohľady som im opätovala takou prázdnou a ľahostajnou tvárou, akú som len vedela v danej situácií nahodiť. Trochu zmätený Chandler pokračoval: „Ehm, no tak zistili u mňa predpoklady pre telekinéziu, a pomocou transformátora sa mi hneď po prvý krát podarilo uvoľniť väčšinu tohto potenciálu, ale nie je to nič svetoborné...“ priznal.
„Nie! Je to vločkoborné...“ podotkol Chester.
„No, presne!“ pozrel naňho Chandler s vypúlenými očami.
„Takže si podvádzal, teraz je to 1321 ku 1317! A ktovie koľkokrát si podvádzal aj predtým!“ obvinil ho Chester.
„To nie je pravda, mám 1318 bodov!“
„Prestante, chlapčekovia!“ ohriakla som ich. „Čo od nás chcete?!“
„Hou, hou, brzdi Jel! My sme prišli v mene dobrej vôle a chceme vám vynahradiť túto menšiu nehodu.“ Pokračoval Chandler suverénnym tónom.
„Tak teda pokračuj...“ ozvala sa Marha a v jej tóne bolo cítiť dusený hnev.
„No, chceli sme vás pozvať...“ Chester predbehol Chandlera a jeho svieže zelené oči hľadeli do mojich ako zhypnotizované.
„Čože?! Vy si akože myslíte, že s vami pôjdeme? Po tom ako sa posledný týždeň chováte ako keby ste zažívali druhú pubertu?!“ vyhŕkla Marha.
„Chceli sme si to tým odčiniť...“ pokračoval Chandler, ale z jeho pohľadu vôbec nezmizol úsmev a nadhľad.
„Odpáľte, preboha!“ zhúkla Marha, až sa otočilo zopár hláv od najbližšieho stola, tak som im opätovala ich zvedavé pohľady tým mojim jedovatým a prebodávajúcim. Potom som sa obrátila na Marhu a navrhla som: „Ale veď nereaguj hneď tak unáhlene, nechceš snáď ísť na ten ples? Títo šašovia sú síce trochu stupídni, ale čo ty vieš čo by nás mohlo čakať od iných chlapčekov z akadémie?“ navrhla som Marhe a obaja chlapci súhlasne naliehavo prikyvovali hlavou úpenlivo hľadiac s prosbou v očiach, Chcester do jej zeleného a Chandler do jej modrého oka. Marha na mňa smutne pozrela, akoby už nevládala vzdorovať a súhlasila, potom sklopila zrak. Prišlo mi jej trochu ľúto, cítila som, že je skutočne smutná. A zmätená.
„No chlapci vypadnite už... Skôr než večer o ôsmej vás nechcem vidieť, lebo si to ešte rozmyslíme!“
„Majte sa krásky!“ odzdravil Chandler.
„Čaute baby!“ odzdravil Chester.
„Marš už!“ zvolala som po nich, pretože sa stále otáčali a nehanebnými pohľadmi nám dávali najavo svoju spokojnosť. Vtom sa Marha postavila a odišla od stolu, bez slov, bez toho aby na mňa pozrela. Ostala som zarazene sedieť, prepadol ma pocit, že som niečo pokazila. Sedela som, a hľadela som na Marhu, ako sa za ňou zatvorili dvojkrídlové lietacie dvere od kantíny. Stále som ostala sedieť, snažila som sa analyzovať vlastný pocit, ale nevyznala som sa v sebe. Nahnevalo ma to. Ku môjmu stolu podišiel robot a zobral Marhine nedojedené vločky. Prišlo mi ich ľúto. Mala som pocit, že bláznim...



„Jel, čo je to dnes s tebou? Vôbec sa nedokážeš sústrediť!“ ozvalo sa z reproduktoru vo Frankovej helme. Odfrkla som si a opäť som aktivizovala transformátor. Hlučný blesk vyťal zo strmého brala kus skaly. Ale provizórny terč v tvare robota vzdialený zhruba sto metrov ostal nedotknutý.
„Čo ťa trápi?“ spýtal sa a jeho hlas už vôbec neznel dunivo, ale práveže starostlivo. Odistil hermetický uzáver na krku a dal si dole helmu. Uprel na mňa svoje veľké a vlhké oči.
„Aké sú vlastne naše šance proti strojom? Ako to všetko dopadne? Mám pocit, že je to aj tak všetko márne...“
„Takto uvažovať nesmieš, paladinovia musia práveže vyžarovať vieru v úspech, ktorá dáva bežným ľuďom nádej.“ Povedal hlasom, v ktorom znela výčitka. Uvedomil si to, a preto pokračoval miernejšie: „Stroje nie sú ani zďaleka také silné a mocné ako ľudia, ich jediná výhoda je, že ich je veľa, nemajú žiadnu morálku a nemajú strach. No my, ehm, ľudia, my ovládame silu, ktorej stroje nikdy vládnuť nebudú.“ Jeho posledná veta zaznela hrozivo, uprela som naňho pohľad, mračil sa, oči sa mu zúžili, až mu vôbec nebolo vidno načervenavé dúhovky. Potom sa otočil smerom ku terčom, pozdvihol ruku a vyletel z nej blesk, avšak oveľa hrubší ako ten čo som zosielala ja. Zasiahol prvý terč a s ohlušujúcim rachotom ho rozmetal po okolí v okruhu zhruba dvadsiatich metrov. No blesk, ktorý Frank zoslal preskočil z prvého zničeného cieľa na druhý terč, potom na tretí, na štvrtý a napokon aj piaty terč sa rozletel po úžine, v ktorej sme trénovali. Frank sa otočil opäť na mňa a spokojne sa pousmial, keď zbadal, že jeho demonštrácia sily reťazového blesku vo mne vyvolala pozitívnu odozvu. „Teraz ty! Počítač, obnov terče!“ rozkázal Frank, ozval sa tón značiaci prijatie požiadavku a päť terčov sa rozblikalo a znova zhmotnilo do podoby molitanových panákov oblečených v zastaralo vyzerajúcich bývalých verziách energetických zbrojov.
„Páľ!“ vykríkla som, a z štvorpólového transformátoru vyletelo päť samostatne navádzaných guľových bleskov. Ozvalo sa chrčanie elektriny a zvuk obrovského energetického výboja, keď všetky naraz zasiahli jednotlivo každý z terčov. Otočila som sa na Franka s mojím novopečeným vycereným úsmevom. Frank spokojne pokynul hlavou a s Budhovským úsmevom na mňa žmurkol.
„Začínaš prekonávať moje očakávania.“ Uznal. Ale keďže sa hovorí, že v najlepšom treba prestať, pokračovali sme v tréningu starobylého boja s mečom. Frank používal dva jednoručné a ja obojručný meč. Dokázala som hodnú chvíľu odrážať jeho útoky, avšak on dokázal s jednoručným mečom vykrývať a vyvíjať protiútoky omnoho rýchlejšie než bežný protivník.
„Učíš sa rýchlo, ale chýba ti ľahkosť pri pohyboch, príliš uvažuješ, skús viacej cítiť!“ zvolal na mňa skáčuc salto do strany a náhlou parádou mi vyrazil meč z rúk. Ukročila som pred ďalším náhlym útokom druhého Frankovho meča, a kotrmelcom po zemi som sa premiestnila k nemu do zálohy, zberajúc pri tom zo zeme svoj obojručný meč. Švihla som krížom odspodu smerom na jeho slabiny, no Frank, zdajúc sa ľahký ako pierko, uskočil saltom do neuveriteľnej výšky a vzdialenosti odo mňa. Odrazil sa od strmého svahu, ktorý nás obkľučoval z dvoch strán a s krútiac oboma mečmi ako cirkulárka letel smerom priamo na mňa. K tomu neexistoval protiútok, vedela som čo mám spraviť. Vzpriamila som ruku a namierila som ju v rovnakom geste, ako keď som zoslala cez transformátor guľové blesky. Lenže teraz bez transformátora. Ukazovák, prostredník aj prstenník boli zvinuté do dlane a palec s malíčkom ukazovali na strany, hánky obrátené na nebezpečne rútiaceho sa Franka. Odrazu sa mi zdalo, že sa čas spomalil. Prostredie, a najmä tiene, dostali červenkasto purpurový nádych. Frank vyzeral ako v spomalenom filme, akoby bol pierko padajúce na mňa v bezvetrí. Jeho doširoka otvorené oči pomaličky žmurkli, ako náhle zbadal o čo sa pokúšam, a zdalo sa mi, že v nich vidím obrovské prekvapenie. A zrazu sa to udialo, jasne som cítila a videla, ako mi cez palec a malíček, ktoré navzájom zvierali deväťdesiat stupňový uhol, prúdi do ruky energia. Ruka sa nabíjala výbojom, ktorý akoby som čerpala zo vzduchu? Tok energie sa akumuloval v hánkach a odrazu sa spustil. Nie guľový blesk, ale prúd fialovej energie. Zdalo sa, že vytryskuje z hánok rovnako rýchlo ako voda zo hadice. Zasiahla som Franka, bolo to ľahké, keď sa tak spomalil. Trafila som ho priamo do tváre, a ďalší prúd energie ho zasiahol do trupu a zmenil smer jeho letu presne smerom odkiaľ skočil. Odletel ďaleko odo mňa a hoci spomalenie stále pretrvávalo, jasne som videla ako tvrdo dopadol. Hlavou smerom nadol, rovno na ostré a špicaté skaly, ktoré ohraničovali našu obvyklú bojovú arénu v tomto prostredí.
„Ach, nie...“ povedala som, a odrazu svet stratil teplé farby, zbledol a zosivel. Zdalo sa mi, že oškaredel, avšak aspoň vnímanie času som už nemala zdeformované. Čo sa to udialo? Ostala som zadýchaná a cítila som, ako moja bojová vesta zapla klimatizačnú funkciu, aby odsala náhle vyprodukovaný pot z môjho tela. Meč mi vypadol z rúk do piesočného prachu.
„Frank?!“ Nikto sa však neozýva. Bežím ku zoskupeniu skál, obratne ich preskakujem a už počas letu som zbadala Frankovu hnedo-fialovú uškvarenú holú hlavu. To nie, pomyslela som si. Nohou som prevrátila telo a odhalila som na nepoznanie spálenú tvár. Oči mal vysušené a mali žltú farbu, ústa otvorené a vytekala z nich páchnuca uvarená zvratková kaša. Naplo ma. Odvrátila som sa s jednou rukou na ústach a druhou som sa kľačiac opierala o zem. Znova ma naplo, ale nie od smradu, ale od zdesenia. Toto sa nemalo stať, veď je to len simulácia! Ale ako som vedela zoslať ten útok? Rátala s ním bezpečnostná poistka virtuálnej reality? Desilo ma, že zrejme nie. Hľadím na mŕtvolu. Jeho energetická zbroj bola na hrudníku po zásahu ošľahaná a oslabená, no jej integrita bola stále nenarušená. Ach, keby si len nechal na sebe svoju milovanú helmu. Nič by sa nestalo. Ako sa také čosi mohlo stať? Ale čo teraz? Ako mám ukončiť program virtuálnej reality, keď som odrovnala jediného, kto má prístup k ovládacím povelom? Toto je nezmysel, nie je to možné. Pocítila som úzkosť, no vzápätí ju prekonal hnev. Doliehal na mňa strach, ale potláčalo ho odhodlanie. Nie je možné aby bol Frank mŕtvy, zranenia v holo-realite aj bolesť sú reálne, kým je spustený program, čiže Frank sa nachádza v stave ani mŕtvy ani živý, a opäť ožije, len čo bude program ukončený. Nezasiahla som predsa jeho skutočné telo, ale len jeho virtuálnu projekciu. Počítač ho predsa nemohol zabiť na príkaz môjho útoku, to by bola do neba volajúca nehoráznosť. Oprela som sa o skalu a hľadela na Frankove telo a uvažovala som. Všetko sú len moje dohady. Mohlo to byť úplne ináč, mohol sa zrútiť systém a moje telo je možno už tiež mŕtve, len moja myseľ je uväznená v tomto simulátore. Čím dlhšie som hľadela na Frankove telo, tým viac som mala pocit, že som stratená. Nie, takto nemôžeš rozmýšľať, Jel! Vravela som si. Treba mať jasný cieľ! Niekadiaľ musí viesť cesta von, musí tu byť nejaký manuálny spôsob pre ukončenie programu. A posledné Frankove slová boli, že príliš uvažujem. Možno je toto ďalšia skúška. Áno! Som v miestnosti s názvom STRACH, a možno je toto ukončenie boja so strachom. Odrazu sa mi odľahčilo na duchu, ako náhle som si uvedomila túto skutočnosť. Už len nepochybovať a konať, to je celé. Odvrátila som zrak od v prachu ležiacej mŕtvoly a zvolila som si smer. Úžina je tvorená strmými skalami, vyliezť po nich by bolo zbytočne riskantné, musí sa vydať smerom na juh, alebo na sever. Zvolila som si sever. Kráčala som úžinou, jej koniec bol v nedohľadne. Strmé svahy vytyčovali rovnú cestu mierne zabáčajúcu východným smerom, takže som nemohla odhadnúť vzdialenosť, kde úžina končí. Predo mnou aj za mnou len bledo hnedá krajina. Po takmer hodine pešej chôdze prišlo to čo som očakávala. Okrem potreby močenia sa dostavili pochyby nad smerom mojej nedobrovoľnej turistiky. Úžina sa zdala byť skutočne nekonečná, ale našťastie to nebola virtuálna slučka, pozorne som sledovala, či sa motív prostredia a tvary skál neopakujú, no boli stále rôzne. Avšak bola aj možnosť, že skaly sa generujú náhodne, a úžina skutočne nemá koniec. O ďalšiu hodinu cesty už slnko začalo klesať, avšak intenzívne horko nepoľavovalo. Klimatizovaná vesta mi bola záchranou pred dehydratáciou, ale smäd sa už ozýval hodnú chvíľu, pripomínajúc, že situácia je skutočne vážna a nesmiem ju zľahčovať. Suchá skalnatá úžina bola bez vody a bez života. Vyzerala ako koryto pre sezónnu rieku, objavujúcu sa počas obdobia dažďov. Na oblohe som zbadala malý rozplývajúci sa obláčik. Dážď teraz v žiadnom prípade nehrozil, nemusela som sa obávať náhleho prívalu vody. Kráčala som ďalej nepoľavujúc na tempe. Po ďalších dvoch hodinách cesty som už takmer ani nerozmýšľala. Zakázala som si to, šla som bezmyšlienkovite. Smäd ma už prešiel, sám od seba. Telo zrejme pochopilo, že tekutiny budem najbližšie prijímať až v nedohľadne. Viac ma znepokojovalo to, že úžina celý čas mierne rotuje doprava, celú cestu. To znamená, že ak ňou pôjdem ešte určitú dobu, prejdem po kružnici a vrátim sa tam, kde som začala. Alebo žeby špirála? Avšak pravo točivosť bola príliš jemná, pravdepodobná kružnica musela byť obrovská. Ak to vlastne bola vôbec kružnica. Sledovala som čas, rýchlosťou chôdze, priemerne osem kilometrov v hodine, kráčam už šiestu hodinu. Mám za sebou takmer päťdesiat kilometrov úžiny. A stále pred sebou vidím len skalnú stenu, ako ohraničuje jedinú cestu. Vracať sa bol nezmysel, no doľahla na mňa slabosť. Slnko už bolo nízko. Vlastný tieň šiel predo mnou, dlhý a úzky sa plazil po kamienkoch a skalách, ktoré mi stáli v ceste. Kráčala som zhrbene, na tvare tieňa sa podpísala moja stále narastajúca únava. Ale aspoň som vedela, že ktorým smerom je západ. To nie je možné! Pocítila som zúfalosť. Pokiaľ je to skutočne kruh, tak potom sa nachádzam niekde zhruba v jeho štvrtine! Začala som ísť smerom na sever, pravotočivý smer ma doviedol až sem, a keďže mám západ slnka za chrbtom, tak som prešla po štvrtine kružnice. Odpľula som sliny zmiešané s prachom, ktoré mi už dobrých pár minút škrípali medzi zubami. Zavial vánok. Bol chladivý, možno až príliš. Uvedomila som si, že onedlho sa začne stmievať a napadlo ma, že noc tu bude zrejme veľmi chladná. Vzhliadla som nahor, strmé bralá sa týčili do výšky približne dvadsiatich, tridsiatich metrov. Vyleziem to, už som sa rozhodla. Nemá zmysel ostať tu nocovať s chvostom stiahnutým medzi nohami. Obuté mám svoje čižmy, s nanopodpätkami. Keby som mala spadnúť, musím padať na nohy presne ako mačka, podpätky sa prispôsobia rýchlosti pádu a dokážu ho absorbovať. V podstate som sa pri svojej šikovnosti nemala čoho obávať. Ale aj tak som sa obávala. Napriek obavám som sa pustila do zúfalého horolezeckého činu. Chytila som sa vyčnievajúcej bridlice a vložila nohu do diery v skale. Druhou rukou vyšvihla do najbližšej diery, preniesla váhu na druhú nohu a znovu som chytila ďalšiu bridlicovú dosku. Nie je sa kam ponáhľať, len opatrne a pomaly. Vždy som chytila bridlicu a najskôr som ňou čo najsilnejšie zalomcovala, aby som mala istotu, že nepovolí. Začula som zvuk. Trhlo ma. Takmer som vo vytržení zo sústredenia stratila rovnováhu. Špička nohy sa mi vyšmykla z diery v skale, zosypali sa kamienky rôznych veľkosti, ktoré so šramotom padali pár sekúnd na dno úžiny, odrážajúc sa od strmého skalnatého reliéfu. Čo to bolo? Znelo to ako škrekot nejakého vyhynutého vtáka.
„Krá!“
Rozbúchalo sa mi srdce, zmysly som mala vybičované. Pocítila som slabosť v rukách, bol to strach. Ale kde je ten bastard?!
„Krá! Krá!“
Zahrešila som. Asi mám už halucinácie. Vtom povolila bridlica, zošmykla som sa o pol metra nižšie, našťastie som sa zachytila na oporných bodoch, ktoré som využila predtým. Musela som počkať, vydýchať sa a vynadávať sa. Kde je ten hnusný hajzel?! Jeho krákanie rezonovalo ozvenou medzi stenami úžiny. Ale už som si toho nevšímala. Bola som už vysoko. Už len necelých desať metrov, a som hore. Pomaly a isto, pokojne a opatrne, sústrediť sa pred každým ďalším krokom. Kamienky sa sypú spod mojich rúk aj nôh s každým ďalším výstupkom.
„Krááá!“ ozvalo sa tesne nad mojou hlavou. Telom mi prešla vlna zimomriavok. Telesný strach ma však neparalyzoval, myseľ ostala sústredením napnutá ako struna.
„Tak tu si ty malý hajzel!“ Sedel na okraji priepasti nad úžinou, presne kolmo nad mojou hlavou. Bol to púštny orol, alebo niečo podobné. Pamätám sa len, že je to určite dravec. Až toľko pozornosti som nevenovala ornitológií na hodinách biológie. Mňa vždy najviac zaujímala ľudská anatómia a procesy v našom mikrokozme. Sedel na okraji priepasti nad úžinou, presne kolmo nad mojou hlavou.
„Krá, krá, krá!“
Vták zatrepotal krídlami a zdvihol obláčik prachu, ktorý pomaly nechutne klesal do mojich vlasov, do mojich očí, úst a dýchacích ciest. Hnusný hajzel!
„Krá!“
Spomalila som, hľadela som do jeho divokých očí, ktorými si ma prezeral. Otvoril dravecky zakrivený zobák a oblizoval si ho malým čiernym jazykom.
„Nebodaj sa ti na mňa zbiehajú slinky...“ Už len jeden meter chýba k vrcholu, ale ako naschvál tam musí stáť ten hnusný vtáčisko. Nenávidím vtáky!
„Krá! Krá, krá!“
„Kšá, odleť hnusný operenec!“ vyprskla som naňho ako mačka. Ale on sa na mňa len nechápavo pozeral jedným okom. Uprene a bez žmurknutia.
„Chceš na mňa zaútočiť?“ dochádzali mi sily, musela som začať konať. Neozbrojená.
„Zmizni ty hnusný vtáčisko!“ zvrieskla som zúfalo, až mi skoro povolili ruky a do očí mi nabehli slzy. No vtákom to ani nepohlo. Mala som pocit že sa škodoradostne usmieva.
„Krá!“
„No dobre ty hajzel, nechcela som ti ublížiť, ale vidím, že ťa asi omrzel život. To preto si ma vyhľadal, však? Chceš aby som ťa zbavila utrpenia? Hej? No dobre, nehýb sa, o chvíľočku to budeš mať za sebou, len sa neboj...“ šepkala som. Preniesla som hmotnosť na ľavú ruku a obe nohy, aby som mohla uvoľniť pravicu, a namieriť ňou magickým gestom na operenú hrozbu nad mojou hlavou. Pozrel na mňa okom, akoby mu ma bolo ľúto, a žmurkol.
„Vrú...“ vydal divný zvuk.
„Čo?“
„Vrú...“ opäť žmurkol.
„Máš poslednú možnosť odletieť...“
„Kráááá!“ vydal bojový zvuk, chystal sa zaútočiť, neváhala som. Ozvala sa hromová rana, vzduchom leteli kúsky skál, kamienky a hustý zvírený prach mi vletel do očí, znemožnil mi vidieť. Nepríjemný intuitívny pocit mi vravel, že som minula svoj cieľ. No nepočula som krákanie, tak som nestrácala čas. Jeden ďalší záchytný bod, a švihom som prehodila nohu cez okraj priepasti. Zvírený prach pomaly klesal, spolu s hnedými a šedými pierkami. Zrejme som ho predsa len zasiahla... Pomyslela som si.
„Kráááááááá!“
Ozvalo sa nečakane zo zálohy, jeho ostré drapáky sa mi zakliesnili cez vlasy do lebky, a ucítila som náhle rýchlo po sebe dve pichnutia. Jedno oko, druhé oko. Zaboleli, a pocítila som teplú krv ako z nich steká po lícach.
„Parchant!!!!“ zahrešila som, snažiac sa strhnúť útočníka z mojej hlavy.
„Kráááá! Krááá!“
Motala som sa, skrčila som sa k zemi, nahmatala som pri nohách skalu, a už som len udierala do útočiaceho zobáka hlava nehlava.
„Krá, krá!“ odletel, ale odniesol si v drapákoch vytrhnutý kus vlasov aj s mäsom. Jeho krákanie sa vzďaľovalo, ale opäť sa začalo približovať. Opísal vo vzduchu poloblúk ako stíhačky pri náletoch. Vracal sa, letel strmhlav priamo na mňa. Bolo mi jasné, že ma chce zhodiť do priepasti. Nič som nevidela, v očiach som cítila kašu krvi a prachu. Snažiac sa ich otvoriť som si spôsobila štipľavú nevydržateľnú bolesť, a náhle slzenie tú bolesť ešte viac zosilnilo. Zahrešila som. Zdvihla som obe ruky v magickom geste. Do protiútoku som dala posledné zvyšky síl koncentrácie. Nezaznel hromový zvuk, ale šuštivé elektrické letiace výboje. Guľové blesky. Náraz. Tupý dopad na zem. Orol bol zasiahnutý. Opatrne, krátkymi krôčikmi som podišla k miestu, odkiaľ som začula dopad vtáka. Ucítila som smrad spáleného peria a vôňu grilovaného mäsa. Nebolo pochýb o jeho smrti. No zaplatila som vysokú cenu. Nevidela som nič. Radšej som sa očí ani nedotýkala. Ani som sa už nesnažila potláčať strach a pocit bezmocnosti. Vyzula som si čižmu, nanopodpätok som premenila na ostrú čepeľ, a poslepiačky rozrezala mŕtveho vtáka. Aspoň že bol kvalitne ugrilovaný. S trochou predstavivosťou chutil ako kura. Nie nadarmo sa hovorí, že hlad je najlepší kuchár...


„O čom to splietaš Turis?! Aká duša, nebodaj si sa pridal k nejakému postapokalyptickému kultu?!“ Turis ostal zaskočený otázkou svojho otca.
„Netvrdím, že roboti majú dušu, tvrdím, že B1L1nc3, keďže je napojené na ľudské mozgy, je napojené aj na ich duše.“
„No a?!“
„V priebehu uplynulých troch týždňov došlo k viacerým poruchám. Čo ak je toho príčinou práve prepojenie na ľudské mozgy? Žiadam o povolenie odpojiť ich a skúsiť skúšobnú prevádzku systému bez nich.“ Esehan ho nechal hovoriť. „Som vedec, nemám takú vieru v dušu a jej vlastnosti ako paladinovia, no čo ak naše kybernetické technológie nedokážu spracovať určité aspekty ľudskej mysle, tak aby bola symbióza bezchybná. Výpočty, teórie a technológie, všetko sa zdá byť v poriadku. Ale čo ak...“
„Nechápem...“ odvetil zamyslene Esehan.
„Beriem do úvahy, že naše technológie, nech sú akokoľvek vyspelé, možno nezvládajú harmonickú spoluprácu medzi umelým vedomím a ľudskou dušou. Domnievam sa, že B1L1nc3 by mohlo fungovať bezchybnejšie samostatne, bez pripojenia na mozgy.“
„To je nezmysel. Je to predsa účel, na ktorý sme ho zostrojili, aby pochopil rozdielnosť medzi nami a mysľou strojov. Radšej sa sústreď na odstránenie nedostatkov, o ktorých hovoríš!“
„To sa ti ľahko povie, otče, lenže diagnostika nevykazuje žiadne merateľné chyby! Vravím o svojom intuitívnom pocite.“
„Ty mi nehovor o intuícií, nie si zasvätenec!“
„To neznamená, že sa mi nevytvorila schopnosť intuitívne cítiť v mojom vedeckom obore! Prečo mi nemôžeš trochu dôverovať?“
„Hmm...“ zareagoval vodca Kamennej päste a odvrátil sa na otáčavom kresle chrbtom k svojmu synovi a tvárou k širokoúhlemu oknu s výhľadom na panorámu Hellbornu. Očami sledoval horizont mesta, končiaci v diaľke, rozprestierajúci sa kam až ľudské oko dovidelo z najvyššieho poschodia Veže.
„Skús ma nejako presvedčiť.“ Povedal nedbalo vodca. Turis si zúfalo povzdychol škrabkajúc sa nervózne po neoholenom strnisku na krku.
„B1L1nc3 je dokonalá umelá inteligencia, jeho technológia je určite neporovnateľne pokročilejšia než technológia hlavného vedomia strojov, proti ktorým bojujeme. A jeho bezpečnostné protokoly sú základom pre jeho bios. Nemôže ich obísť, nič nehrozí, keď nebude v spojení s ľudskými mozgami.“
„Ako vieš?“
„Čo?“ vyhŕklo z Turisa.
„Vraví sa prosím!“ Ohriakol ho otec. Turis reagoval nahnevaným výdychom. „Ako vieš, že stroje nemajú dokonalejšie vedomie než je B1L1nc3?“
„Aj keby mali, podstatné sú štyri zákony, ktorými sa B1L1nc3 nemôže neriadiť! Nie je žiadne riziko, že by po odpojení mozgov mohlo dôjsť ku komplikáciám. Len potrebujem overiť správnosť svojho tušenia, že príčinou nepochopiteľných chýb je práve kybernetické spojenie s človekom.“
„Hmmm...“ ozvalo sa z kresla. Esehan sa pootočil späť k Turisovi a hľadel naňho svojimi azúrovými unavenými očami.
„Dobre teda, ale budeš ma dennodenne informovať o výsledkoch pozorovaní!“ Turis sa na znak súhlasu usmial.
„Vďaka otče...“
„Choď už...“ Turis sa zvrtol na päte a zmizol za bordovou záclonou oddeľujúcou vodcov salónik.



„Nechápem tomu prenesenému významu. Ako mám poraziť strach ako nepriateľa a ako k tomu slúži táto virtuálna realita?“ spýtala sa Marha Rhombusa. Rhombus tiež prerušil meditáciu, pomaly otvoril oči a predtým než upriamil zrak do jej dvojfarebných očí, prešiel letmo pohľadom po širokej nekonečnej lúke a oblohe s čarovne vyzerajúcimi oblakmi, pripomínajúcimi vanilkovú cukrovú vatu plávajúcu v nebeskom potoku. Sedeli s nohami skríženými pod sebou na neuveriteľne príjemnej mäkkej a voňavej tráve. Marha naňho hľadela úprimným pohľadom.
„Je to len symbolika, avšak nie nepochopiteľná tomu, kto už porazil strach ako svojho nepriateľa. Pochopíš to, až keď si tým prejdeš sama. Každý z bojovníkov tým prešiel a všetci musia dodržiavať prísne mlčanie pred nezasvätenými, o tom ako prebiehal ich osobný boj so strachom.“
„Takže to je niečo ako záverečné prekvapenie? Čo ak ostanem zaskočená, pretože vôbec neviem o čo ide? Čo ak zlyhám?“
„Takéto myslenie paladinovi neprislúcha. Tvoje obavy sú neopodstatnené, pracujem na tom aby si to zvládla.“ Priateľsky na ňu žmurkol.
„A čo ak nie?“
„Zvládneš.“ povedal takým sugestívne modulovaným tónom, že Marha uverila. Opäť sa v tichosti ponorili do meditácie. Jemný, lúčnymi kvetmi voňavý vánok sa krásne dýchal. Marha nechala pomaly rozplynúť svoje obavy a upokojila myšlienky predstavou pokojnej trávnatej nekonečnej plochy, ktorá sa nachádzala široko ďaleko vôkol nich. Ponorila sa až do úrovne samosústredenia. V tejto úrovni sa jej sústredenie samé udržiavalo napnuté a vybičované, nehovoriac o tom, že pobyt v tejto meditačnej úrovni bol mnohonásobne výdatnejší než spánok čo sa týka regenerácie duchovnej i telesnej. To, že dokázala vedomím skúmať fungovanie podstaty sústredenosti mysle, jej dopĺňalo silu, tak ako každému zasvätencovi. Naučila sa dosiahnuť túto úroveň veľmi rýchlo, dokonca raz dokázala prvá vyvolať projekciu u Rhombusa. Teraz to bolo po druhý krát. Rhombus dosiahol hladinu samosústredenia, pocítil ako stojí po členky vo fialovej tekutine, ktorá nič neváži, v priestore vyplnenom obrovskými kvapkami tejto nič nevážiacej fialovej tekutine. Kvapky padali na fialovú hladinu a súčasne z hladiny iné kvapky odkvapkávali a stúpali smerom k nekonečnej fialovej oblohe.
„Znovu som vás zavolala prvá...“
„Onedlho to bude pravidlom.“ Žmurkol na ňu. Oba hlasy zneli vzdialene a nadnesene.
„Mám strach o Jelboreu.“
„Ach tak. Viem. Nemusíš mať o ňu strach.“
„Mala som vízie, bojím sa že sa splnia.“
„Možno áno. Možno nie. No svojim strachom z vlastných vízií pomáhaš zlu, pretože tvoj strach ťa tými víziami ovláda a pomocou nich tak zachováva sám seba. Keď syn svetla vravel, že po nociach loví strach, mal tým na mysli práve to, že jeho nočné mory a vízie mu ukazovali pôvod jeho strachu, s ktorým potom musel bojovať.“
„Ako?“
„Predsa meditáciou. Dnes je poraziť strach omnoho menej časovo náročné vďaka technológií virtuálnej reality.“
„Tomu tak dobre nerozumiem.“
„Poraziť strach, znamená postaviť sa mu zoči-voči, tomu čo ho predstavuje. Každý paladin musel kedysi odísť na púť srdca, kde hľadal svoj strach, ten, ktorého vízií bol svedkom v najhlbších meditáciách. Každý sa musel zmieriť s tým, že sa skutočne stane to, čoho sa bojí. Tým najlepším paladinom sa vždy podarilo zvrátiť obávané udalosti z vízií, no mi už poznáme menej zdĺhavý proces. A to pomocou virtuálnej reality. Onedlho to čaká aj teba, dnes bola rada práve na slečne Evergreenovej.“ Ako to Rhombus dopovedal, vznášajúce sa obrovské kvapky fialovej tekutiny akoby oťaželi a s vizuálne nepríjemným šplechnutím zmizli. Rhombus otvoril oči. Marha ich oboch vytrhla z úrovne samosústredenia do virtuálnej reality. Znovu pocítil jemný vetrík voňajúci trávnatou lúkou.
„To bol hnev?“ spýtal sa jemne Rhombus, pritom neotvoril oči. Po chvíľke mlčania, keďže neodstal odpoveď, pohliadol na Marhu. „Nevyznám sa v tebe, cítim z teba veľmi nepríjemný pocit.“ Povedal pokojne.
„Taký pocit aj mám. Viem, že dnes sa všetko pokazí. Počítač sa pokazí a Jel nebude môcť poraziť svoj strach pretože...“ prestala hovoriť a pozrela do Rhombusovich prižmúrených očí.
„Prečo?“ spýtal sa Rhombus ignorujúc teatrálnosť jej dramatickej pauzy.
„Pretože pri svojom boji umrie.“ Zašeptala. Rhombus za zamračil a prekvapene žmurkol. Marha prikývla a tiež sa zamračila.




„Ááá!“ Strhla som sa na prudké pichanie v pravom oku. Precitla som zo sna, ležala som na piesočnatej zemi, cítila som smrad mrciny. Rýchlo som si uvedomila kde som. Uvedomila som si, že to nebola len nočná mora, ale skutočnosť. Nesnažila som sa otvoriť oči zalepené hnisom. V žalúdku sa mi niečo pohlo, naplo ma. Pozviechala som sa na všetky štyri a zvracala som. Odporný zápach ma štípal v nose. Stratila som vedomie na okraji priepasti, bola nepríjemná zima, ruky som mala skrehnuté a tvár ma celá štípala. No vesta fungovala, chvalabohu, ohrievala moje telo, možnože len vďaka tomu som sa opäť prebrala. Čo teraz? Ako náhle som si opäť uvedomila svoju zúfalú situáciu, doľahla na mňa vlna beznádeje a strachu. Zahrešila som, opatrne ohmatávajúc pretrhnuté viečko na pravom oku. Bolelo, štípalo, svrbelo. No hlavne ma to hnevalo. Jemne som ohmatala ľavé oko, viečko bolo nepoškodené, ďobnutie ma poranilo pod okom, mala som ho celé opuchnuté a bolelo, no pocítila som nádej, keď som si uvedomila, že naňho ešte niekedy budem vidieť. Napadlo ma, že Frank mal možno v zbroji uložené nano-stim injekcie, ktoré by mi uzdravili aj utrhnuté končatiny. Zahrešila som, spravila som chybu, že som na to nemyslela vtedy. Teraz by som sa vracala omnoho dlhšie... Hnevala som sa sama na seba, robilo mi to dobre, menej som sa bála. Sama v temnote a zime a bolestivo zranená nielen na tele ale aj na pýche. Bolesť hlavy, vyčerpanosť a smäd. V horšej situácií som ešte v živote nebola. Ale čo teraz? Mojim základným heslom je stále ísť ďalej. Ale ktorým smerom? Predpokladala som, že úžina je v tvare kruhu, vytvorená v programe. A v strede kruhu je cieľ mojej cesty.

Čo je to za nezmysel? Aký cieľ cesty? Toto nemôže byť predsa skúška strachu. Došlo ku chybe v programe a to čo sa deje je chybný proces virtuálnej reality. Nie je žiadna šanca. Tak s takýmito myšlienkami som vzdala boj už pred hodinou. Telo malo len príkaz ísť, kráčať. Ľavá, pravá. Nesmiem ignorovať smäd a vyčerpanosť, pretože odrazu padnem vyčerpaním a zahyniem. Slnko už stálo takmer kolmo nad hlavou, teplota prekračovala odhadom tridsať stupňov. Nepripúšťala som si možnosť, že by som nezvládla orientáciu podľa slnka. Cítila som ho ako tepelný bod, ktorý vytváral červené svetlo viditeľné mojim ľavým okom cez tvrdú a bolestivú podliatinu. Pokúsila som sa ho opäť otvoriť, ale podliatina bola celá zalepená vysušeným hnisom. Námaha bola odmenená bolesťou a nepríjemným pocitom, keď ma popukaný vysušený hnis zaškrabal na rohovke.
„Krá!“
Telom mi prebehli zimomriavky. Počas cesty som sa občas prichytila, ako sa moje zvukové predstavy premieňajú na halucinácie. Ale vždy som natoľko chápala, že ide o halucináciu, až ma teraz moje zimomriavky ohromne zaskočili. Vlastne vyľakali je to správne slovo. Vzápätí som pocítila adrenalín, a keď sa ozve ďalšie „krá“ tak už budem pripravená preniesť do útoku všetok zúfalý hnev zo zúfalej situácie, v ktorej som. No ďalšie „krá“ sa neozvalo, zato som pocítila ako ma ovial vietor spod jeho krídiel, inštinktívne som skrčila hlavu aby som sa vyhla letiacemu útočníkovi. Nečakal to. Zatrepotali krídla niekde za mojou hlavou vo výške pár metrov. Zvrtla som sa na päte čelom vzad a mala som pocit, že spolu s elektrickou guľou som zo seba vypustila aj dušu. Potom v tom istom momente ako sa mi podlomili nohy, začula som krá a následne v tom istom momente ako som dopadla na kolená, zapraskal elektrický výboj a telo dravého vtáka dopadlo na kamenistú zem. Mala som pocit, že sa rozplačem, keby to dokážem. Prisunula som sa po zemi ku miestu odkiaľ zaznel tupý náraz dopadnutého vtáka, aby som sa uistila, že je skutočne mŕtvy, lenže som zrejme opäť stratila vedomie.



Ryšavý paladin Adam Grey sedel za guľatým stolom po pravici paladina Rhombusa. Vedľa neho bol usadený agent Horrigan, pre ktorého bolo pri stole vyčleneného viac miesta než pre ostatných, vzhľadom na jeho veľkosť. Jeho unikátna zbroj mala takmer dvojnásobne široké rozpätie ramien než štandardná energetická zbroj Kamennej päste. Po pravej strane od agenta Horrigana sedel Trogart Henzeforth vodca špeciálnych. Ďalší v poradí bol Samuel Stain, prezývaný medzi študentmi vhodnou prezývkou esesák. Bol vodcom bojovníkov. Tváril sa nahnevane ako vždy a práve mu začal vadiť Rhombusov hypnotický pohľad, ktorý sa do neho zarýval od svojho príchodu do poradnej miestnosti. Najprv sa tváril voči jeho pohľadu ľahostajne, ale ako náhle zistil, že mu jeho pohľad nie je ľahostajný, prestal si obzerať symbolické žulové ťažítko na dokumenty v tvare päste a opätoval mu pohľad. Rhombus mrkol ale neuhol pohľadom. Sam sa bez mrknutia zhlboka nadýchol, vtom vošiel vodca a všetci vzpriamene zasalutovali. Za vodcom sa došuchtal jeho syn Turis. Všetci tušili o čo ide. Porady s vodcom špeciálnych spolu s vodcom bojovníkov boli predzvesťou vojenskej operácie.
„Pohov!“ zavelil vodca. „Dnes je už neskoro a ešte ma čaká príprava na večerný prejav pre študentov, preto budem veľmi stručný. Frank, Adam a Trogart, o päť dní odchádzate do Ženevy. Trogart ma včera informoval o úspešnosti záchrannej misie, výsadok objavil tím Gama a pomocou nového satelitného systému máme opäť spojenie. Podrobné informácie o súčasnej situácií v Ženeve máte priložené v dokumentácií na stole. Tie si prejdete neskôr. Podstatné je to, že výsadok špeciálnych použil pri záchrannej misií personálny maskovací systém, ktorý je založený na rovnakej technológií ako tri satelity, ktoré sa nám podarilo vypustiť v priebehu tohto týždňa. Viac o tejto technológií vám povie Turis o chvíľu. Noviniek je trochu viac, taktiež sme vyvinuli nový typ robotického bojovníka s názvom Warwielder,“ Turis si veľa významne odkašľal, ale vodca ho ohriakol pohľadom, „a do piatich dní ich bude vyrobených okolo stovky, všetci pôjdu s vami, taktiež pár stoviek starých dobrých Defenderov. Podrobnejší technologickí brífing vám poskytne o chvíľu Turis. Ešte kým odídem, som sa chcel opýtať Adama a Franka, ako sa darí vaším učňom?“
Prvý sa ozval Frank: „V týchto chvíľach je slečna Evergreenová ešte stále vo virtuálnej realite.“ Reakciou na jeho zvučný hlas sa všetci prítomní vzpriamili na operadlách a zdvihli zrak.
„Hm... Nie je to pridlho?“
„Neviem!“ odsekol Frank.
„Nuž... a ako sa darí tvojmu učňovi Smithersovi?“ otočil sa vodca na paladina Greya.
„Opäť neuspel. Mám oňho obavy.“ Adam sklopil zrak.
„Ó áno, tvoje obavy sú oprávnené. Poraziť nepriateľa, ktorý sa skrýva pod krásou opojenia z vlastnej moci je najdôležitejší krok v zasvätení paladina. Jeho druhý neúspech vo mne vyvoláva pocit, že misia v Ženeve bude preňho inšpirujúca, aby sa mu to nabudúce podarilo. Každopádne všetci chápeme, že to nie je chyba učňa ale majstra, ktorí zanedbal určité aspekty jeho osobnosti.“
„Máte pravdu pane, viem presne v čom som zlyhal a viem čo je treba, meditoval som nad tým.“ Odvetil Adam Grey. Nastalo ticho, ktoré prerušilo naoko potlačované zívnutie Sama Staina.
„Máte nejakú pripomienku pán Stain?“ otočil sa ku nemu vodca.
„Prepáčte...“
„Nič sa nestalo.“
„Ehm, prepáčte, ale prečo ste ma zavolali na túto poradu?“ spýtal sa tónom unaveného prepitého štangastu z baru. V danej situácií to bolo vrcholne nevhodné a drzé. Esehan naňho mlčky pozeral doširoka otvorenými belasými očami až Samove červené oči zažmurkali. Nervózne si prehodil čiernu ofinu za ucho a poškriabal sa na briadke.
„Pán Stain! Práve sa potrebujem venovať dôležitým veciam a preto ma ospravedlňte, že vás musím opustiť. Teraz nasleduje technologický brífing, ktorý bude viesť Turis. Poinformuje vás v tejto oblasti lepšie než ja. Dúfam že vám to nevadí.“
„Nevadí, jasné.“ Odvetil Stain nedbalým tónom, ale pritom mal sklopené oči. Vodca potom z ničoho nič pozrel do Frankových očí, hľadeli na seba pár sekúnd. Ich vzájomný pohľad bez žmurknutia už začínal byť príliš podozrivo dlhý...
„Frank, po brífingu okamžite dôjdi do môjho salónika!“ Frank žmurkol. Vodca sa otočil k odchodu, potom sa zastavil a bez otočenia ešte dodal: „Aj ty Turis, príďte za mnou s Frankom spoločne!“
„Vodca!“ ozval sa nečakane Trogart Henzeforth. Bol to chudý holohlavý muž mongolskej rasy. Jeho šikmé hnedé oči vždy vyvolávali ostražitý pocit. Hovorilo sa o ňom, že pochádza z Temného mesta v Tibete a vraj má vyše sto rokov, avšak vyzeral sotva na štyridsať päť.
„Počúvam!“ odvetil vodca Esehan.
„Ospravedlňte moju trúfalosť, ale počas posledných dní ma stále trápi jedna záležitosť.“
Esehan sa letmo pozrel na svoj zápästný chronometer a odvetil: „Len smelo, čo vás trápi?“
„Trápi ma to, že nenachádzam zmysel v tom čo robíme. Áno, snažíme sa prežiť, ale stroje sú príliš mocné. Musíme ich zničiť, poraziť a znovu obnoviť ľudstvo.“ Trogart sa postavil, bol neveľkého vzrastu, okolo stošesťdesiat centimetrov. „Ale Kamenná päsť čaká. To ma znervózňuje. Nie som zasvätený paladin, a preto si dovoľujem spochybňovať existenciu syna svetla. Ja osobne neverím tomu, že úsilie, ktoré vyvíjame na jeho nájdenie, má zmysel. Nemáme žiaden strategický plán, ktorý by sme napĺňali krok za krokom a namiesto toho, aby sme taký plán vypracovali, mrháme časom a prostriedkami na nájdenie zbožného mesiáša, ktorý nás má zachrániť, a pritom ani nevieme ako to má on dokázať. Prepáčte mi tú trúfalosť, nechcem podkopávať morálku, ale moje pochybnosti v tejto veci sú nepotlačiteľné. Pri výcviku mojich mužov sa často stretávam s podobnými názormi, ktoré majú drastický vplyv na morálku a najhoršie je na tom to, že ja so svojím vlastným presvedčením nie som schopný predísť tomu, aby medzi mojimi mužmi a vašimi zasvätencami vznikla neprekonateľná názorová bariéra.“
„Súhlasím s kolegom Trogartom.“ Preniesol Sam Stain slabo artikulovaným tónom. Vtom sa vodca otočil smerom ku okrúhlemu stolu. Prešiel po pohľadoch zúčastnených, všetci naňho prizerali v očakávaní jeho reakcie. Potom vodca uprene pozrel na Franka a ten naňho žmurkol a takmer nebadane kýval súhlasne hlavou.
„Viete kto som. Čítali ste pamäte syna svetla. Viete, že nie som človek, tak ako vy. Som elf. Prežil som to, o čom vy čítate v pamätiach, ale nemôžete tomu uveriť, pretože to znie ako rozprávka, ale vedzte, že neveriť v existenciu syna svetla je ako neveriť v existenciu mňa alebo Franka. Áno, čudujete sa prečo Frank. On tiež nie je človek, ale to vám muselo byť predsa jasné hneď ako ste ho prvýkrát zbadali. Žiaden človek nie je taký veľký. A ani taký starý. Frank je dokonca omnoho starší než ja. Na mne sa dali potlačiť črty cudzej rasy jednoduchými úkonmi plastickej chirurgie, ale Frank je príliš odlišný. Jedinečný.“ Pohľady prítomných sa upierali na Franka. Jeho oči začali svietiť ako neónové svetielka. Prítomní pocítili akoby strácali vedomie, ale odrazu precitli na obrovskej lúke.

„Čo sa to kurva deje?!“ zhúkol sám pre seba Sam Stain. Všetci piati stáli okolo Franka na trávnatej lúke. Adam sa usmieval akoby presne vedel, kde sa ocitli.
„Sme vo Frankových dávnych spomienkach. Sledujte a spomínajte, kde ste o tejto udalosti čítali.“ Preniesol vodca Esehan. Frank bol oblečený do starovekej zbroje, ktorá tvorila prsný chránič a ramenné kovové výstuže. Trup mal spolovice odhalený a celé telo aj tvár mala tmavo fialovú farbu. Okrem tohto rozdielu od agenta Horrigana, ako ho všetci poznali z Hellbornu, mal ešte dlhý vrkoč, ktorý mu vyrastal kolmo zvrchu holej hlavy. Kráčal smerom nahor k trávnatému kopcu a nasledovali ho desiatky podobných obrovských mužov, avšak nikto z nich nemal kovovú zbroj a vrkoč. Boli holohlaví a oblečený do kožených viest. V rukách zvierali rôzne staré zbrane, sekery, obojručné meče, oštepy, kladivá.
„Dnes, bratia, sa nám dostane konečne nášho dlho očakávaného zadosťučinenia!“ zakričal Frank smerom k davu svojich mužov, keď stál tesne pod vrcholom trávnatého svahu. „Dnes sme prišli ukázať svetu, kto sú pomstitelia! A pomstíme sa tomu hlupákovi čo nás stvoril. Syn temnoty bol naivný, keď z nás chcel mať otrokov!“ ozvena Frankovho hlasu doznela ako ozvena z protiľahlého svahu.
„Prvý!“ zakričal na Franka jeden z pomstiteľov, ktorý v rukách držal dvojmetrové bojové kladivo. „Si si istý, že nás nevedieš do záhuby? Čo ak nás stvorenia svetla neprijmú ako spolubojovníkov?“ jeho hlas neznel o nič menej dunivo ako Frankov.
„Príjmu nás! Videl som to! Videl som syna svetla ako nás uvíta a teraz sa to stane.“ Odvetil Frank zastreným tónom plným hnevu a nepripúšťajúc si ďalšie pripomienky vyšiel na kopec. Esehan, Adam, Trograt, Sam aj Turis vyšli za ním. Dobehli na malý vrcholček trávnatého kopca spolu s ostatnými pomstiteľmi, aby pod sebou odhalili niečo, čo si v živote ani nedokázali predstaviť. Obrovský dav rôznorodých bytostí. Sam a Trogart nepotlačili udivený výraz v tvári. Sledovali nesmiernu zmes bytostí, ktoré poznali len z rozprávok, mýtov a legiend. Najprv zbadali kyklopov, ako prví bili do očí svojimi veľkými nahými oranžovými telami a vyhadzovali si do veľkej výšky obrovské niekoľkometrové balvany, akoby to boli balóniky. Na ľavej strane boli zoradené légie elfov, stáli v pozore zoradení pravidelne v štvorúholníkových skupinách po pätdesiatich tak, že z výšky kopca vyzerali ako cínoví vojaci. Na presne opačnej strane boli neorganizovaný trpaslíci, neustále sa pohybovali, pretláčali sa, a pobehovali a ich dlhočizné brady a fúzy vyzerali presne ako z rozprávok. Okrem nich tam zazreli zopár obrovských bytostí, väčších než kyklopovia, bolo ich niečo cez tucet - obri, oblečení v dlhánskych krúžkových vestách a v rukách držali veľké sekery. Sekera musela mať dobrých tri a pol metra. Niekoľkotisícovú armádu tvorili rytieri, lukostrelci, mágovia, paladinovia a ďalšie rôzne užitočné povolania ľudí.
„Viem, že tieto spomienky sú pravé, pane,“ oslovil vodcu Trogart, „lenže čo to má spoločné s tým, že neveríme, že nám môže pomôcť syn svetla. Že neveríme v jeho moc a pochybujeme o jeho existencií.“ Sam Stain len súhlasne prikyvoval hlavou.
„Myslím, že viem, prečo nás sem Frank zobral. Vydržte chvíľku páni.“ Pomstitelia sa zoradili do trojúholníkovej formácie na kopci a hľadeli na zoskupenie postáv medzi dvoma svahmi. Frank zdvihol ruku a ostatní muži stáli v pozore a sledovali čo sa bude diať.
„Skryl som nás pred ich zrakmi, zjavíme sa až v pravej chvíli, keď prehovorí syn svetla.“ Povedal pokojným hlasom Frank. Na protiľahlý svah vybehol mladý chlapec s dievčinou, začal rozhadzovať rukami a volať čosi na dav. Esehan sa mierne zasmial. Sam Stain sa naňho otočil, a keď si pousmiaty Esehan všimol jeho pohľad tak ho oboznámil s tým, že to je Agdaris Lamon, syn svetla a snaží sa prehovoriť k armáde. Že Esehan bol vtedy ešte len na ceste sem a preto nemohol byť svedkom tejto vtipnej udalosti. Sam Stain dal pohľadom najavo, ako ho znepokojuje to zjavenie, ktoré vodca označil synom svetla. Snažil sa upútať pozornosť, ale skôr bol k smiechu. No vtom mu niečo pošeptalo dievča do ucha a on sa otočil smerom k davu a vtedy to prišlo. Jeho postava akoby zavibrovala v priestore a jeho slová akoby premenili okolitý hurhaj na jeho hlas. „Som syn svetla! Som váš vodca v boji za slobodu! Počujte ma, bojovníci a mágovia!“ prehovoril chlapec na protiľahlom svahu. Vtedy obrovské zástupy stvorení svetla utíchli a začali počúvať svojho vodcu. „Stvorenia svetla! Zajtra na svitaní nás všetkých čaká najväčšia skúška v histórii Mediterry, krajiny svetla. Nesmrteľní elfovia vedia, aký je Uragus mocný, ale my sme mocnejší, pretože svetlo je na našej strane?!“ „Áno!“ zvolali bojovníci a sledovali ako za Agdarisovým chrbtom rastie obrovská magická teleprojekcia znázorňujúca Slnko. Celá scenéria pôsobila vznešene a syn svetla pokračoval. „Proti nám stoja nemŕtvi, temní mágovia, padlí druidi i nekromanceri, ktorí chcú jedno: nastoliť vládu tmy a chaosu! Ale my sme rytieri, paladinovia, kňazi a bojovníci! My sme ľudia, elfovia, trpaslíci, polelfovia, polčíci, hobiti, gnómovia, polorkovia, obri, poloobri, dokonca aj Kyklopovia.“ Ukázal smerom k jednookým obrím bytostiam, ktoré mu volali na slávu. „My sme tí, čo túto bitku vyhrajú a zbavíme sa tak temnoty raz a navždy! Svetlo bude vládnuť v Mediterre, spolu s poriadkom a spravodlivosťou!“ zvolal syn svetla. V armáde zavládol ruch. „Vari si neveríte? Elfovia sú tí najlepší lukostrelci a mágovia! Ľudia majú najväčšiu vieru ako paladinovia! Trpaslíci majú najlepšie reflexy a zbrane! Obri majú najväčšiu silu a najviac zranení vydržia! Kyklopovia zas dokážu vrhať balvany na vzdialenosť väčšiu než katapulty! Čoho sa bojíte?! Nemajú šancu!“ „Má pravdu!“ vykríkol niekto v diaľke. „Áno!“ ozval sa ďalší. Dav začal burácať nadšením, no zrazu nastalo ticho. Veliteľa Staina trhlo, pretože vedľa neho Frank zadunel hlasom neznámym jazykom a vzápätí sa dav otočil smerom ku nim a začali ukazovať prstami na zoskupenie pomstiteľov.
„To sú pomstitelia!“ vykríkol ktosi v dave. Ľudia začali vyťahovať zbrane, ale vtom opäť prehovoril syn svetla: „Zadržte stvorenia svetla! Pomstitelia nám prišli na pomoc, je to tak?“ Frank prikývol a povedal: „Uragus bude pykať za to, že nás stvoril a zneužil! Naše duše sú plné svetla a nie tmy.“
„Tak vitajte na strane svetla!“ privítal ich syn svetla
„Hurá!“ zvolal dav. Esehan sa spokojne obzeral po svojich mužoch, Sam Stain vyzeral zamyslene a Trogart sa usmieval. Potom sa na nich nečakane otočil Frank a usmial sa fialovo oslepujúco svietiacimi očami. Obraz sa im zavlnil pred očami a všetci sa opäť prebrali pri okrúhlom stole v poradnej miestnosti Kamennej päste.
„Musím uznať, že táto projekcia spomienok mala čosi do seba. Všetci sme cítili to čo vyžarovalo zo syna svetla. Ale aj tak nám táto projekcia nepriniesla odpoveď na moju otázku, aký máme plán a stratégiu?“ Preniesol Trogart. Vodca sa na jeho neustávajúce pripomienky už len usmieval, tiež zaplavený úžasným pocitom z Frankovej projekcie.
„Syna svetla sme už našli, teraz prebieha jeho výcvik. Avšak nikto zatiaľ nesmie vedieť, ktorý zo študentov to je.“ Všetci v miestnosti pozreli prekvapeným pohľadom na vodcu. Aj Frank a to vodcu zaskočilo. Vodca sa mierne zamračil a pokračoval: „Túto informáciu udržíte v tajnosti, pretože ešte ani sám syn svetla nevie, že je synom svetla. A nepotrebujeme aby medzi študentmi zavládlo nadšenie zisťovania, kto to je. A čo sa týka dlhodobej stratégie boja proti strojom, tak aj na tom sme pracovali s Frankom a Rhombusom za vedeckej asistencie Turisa, takže vám povie všetko potrebné na technologickom brífingu. Dlhšie sa už vážne zdržiavať nemôžem, takže ma ospravedlníte páni.“



Kapitola 7: Zmeny

Do meditácie som sa musela vždy premáhať, ale teraz to prišlo samo od seba. Ako som sedela na vyschnutej zemi a chrbtom som sa opierala o skalu trčiacu zo zeme, odrazu som prešla do bezmyšlienkového stavu. Strach zmizol a bolesť sa pomaly otupovala. Začala som vidieť rôzne farebné útvary ako keď mám zatvorené oči. Cítila som úľavu a farebné útvary menili farby mihajúc sa mi pred vnútorným zrakom niekoľko desiatok minút. Potom sa mi zjavil ten vták, ktorý ma zohavil. Pohľad jeho oka akoby som mala pred očami. Pocítila som, že ten vták za nič nemohol. Nebol skutočný, tak ako nič vôkol mňa nie je skutočné. Ani moje zranenia, ani moja bolesť. Prudko som otvorila oči. Teda vlastne len jedno. Zapraskalo to, a podarilo sa mi ho otvoriť. Hoci som predtým jasne cítila, že moja bolesť nie je skutočná, aj tak ma to riadne bolelo. Videla som kalne, akoby bola hustá hmla. A bolesť ma dokonale vytrhla z povzneseného stavu, ktorý som si navodila meditáciou. Prichádzal hnev, pokladala som ho za oprávnený, pretože bol namierený voči B1L1nc3. Ono mohlo za túto moju situáciu, vedela som to. Mala to byť skúška môjho strachu, ale to už skončilo. Strach ako nepriateľ je nezmysel. B1L1nc3 je tu môj nepriateľ. Celá táto skúška tým stráca pointu, pretože mám poraziť svoj strach a nie umelú inteligenciu, ktorá mi tú skúšku sprostredkovala. Ako mohol Frank s niečím takýmto súhlasiť? Cítila som hnev aj voči nemu, vybavili sa mi jeho oči. Chladné ako celý vesmír. Nikdy som si ich nedokázala predstaviť vystrašené, až doteraz. Videla som ich ako plačú a robilo mi to radosť, fungovalo to ako palivo pre môj hnev, ktorý mi tak pomáhal. Chcela by som vidieť, akú skúšku strachu mal Frank! Určite nie takú nezmyselnú frašku! Už nemám strach. Už dokážem aj vidieť a prekonala som svoju bolesť. Znovu som cítila, že som silná. Hoci som videla zahmlene, jasne som videla, že som poslepiačky prekonala takmer polovicu cesty do stredu kruhu. Keby kráčam po kruhu, ktorého polomerom je nekonečno, mala by som pocit, že kráčam po priamke. Niekedy nechápem, čo ma to napadá za myšlienky. Musím ísť do stredu kruhu. Musím! A šla som. Hlad a smäd sa síce ozýval, ale ako náhle som si uvedomila, že to nie sú skutočné pocity skutočných potrieb, tak sa akoby zázrakom vypli. Kráčalo sa mi podstatne lepšie, pretože už nebol každý môj druhý krok zakopnutie a každý desiaty nebol pád. Dokonca aj zahmlené videnie sa vyčistilo. Hoci som mohla mať oko pootvorené ani nie do polovice normálu, a s jedným okom som ťažšie rozoznávala vzdialenosti, pripadalo mi to ako úžasný pokrok. Hnev sa mi akoby prelieval z jednej nohy do druhej. Krok za krokom som šla hodinu, potom druhú a tretiu. Znovu som si sadla, od vyčerpania. Slnko pálilo neobvykle silno, cítila som, že som akútne dehydrovaná a udýchaná. Snažila som sa vydýchať, no po každom nádychu som mala pocit, že som ešte viac udýchaná. Dych sa mi zrýchľoval, nemohla som spomaliť. Dusila som sa vzduchom. Keď ma to napadlo, pripadalo mi to absurdné. No spomenula som si na dynamickú cirkuláciu vzduchu, ktorú najprv Frank spustil pri našom prvom súboji.
„Skurvené B1L1nc3!“ zakričala som z posledných síl očakávajúc smrť udusením a stratila som opäť vedomie.



„Personálny maskovací plášť funguje na troch základných princípoch. Optický, kinetický a energetický.“
„Skráť to Turis, tiež na to nemáme celý deň!“ preniesol znudene Sam Stain. Turis sa však nezatváril nazlostene, ale nahodil ten svoj zbabelecký afektovaný výraz pokory a pokračoval: „Jednoducho, opticky dokážeme skryť čokoľvek čo pokryje maskovacie pole, ale ďalšie aspekty sú množstvo energie, ktorá sa ukrýva pod plášťom a rýchlosť pohybu ukrytého objektu. To znamená, že čím viac elektronického vybavenia chceme dokonale ukryť, tým je väčšia spotreba energie. To isté platí aj o rýchlosti pohybu ukrytého objektu.“
„A to znamená že?!“ rýpal opäť Sam.
„Nechaj ho rozprávať, kolega Stain. Trochu dôstojnosti.“ Oslovil ho Trogart úctivým tónom.
„Vďaka pán Henzeforth. V praxi to znamená veľa, páni. Personálny maskovací plášť je najefektívnejšie využívať pri obmedzení iného bojového inventára. DB pušky neprichádzajú do úvahy, rovnako ako nanotechnologické vybavenie. Pri pohybe by sa odčerpala energia kapacitátora plášťa po pár metroch. Pracujeme síce na výkonnejšej verzií kapacitátora, avšak jeho dokončenie je ešte v nedohľadne.“
„Takže čo to máme? Žeby maskovacie zariadenie, ktoré nám je k ničomu, pretože sa v praxi nedá využiť?“ ozval sa Sam.
„Turis by isto rád vysvetlil ako ho môžeme využiť v praxi, keby ste mu láskavo neskákali do reči!“ pokarhal ho paladin Grey.
„Ó áno, dá sa využiť v praxi, ale za určitých podmienok. Jeho užívateľ nesmie mať na sebe energetickú zbroj ani cievkovú vestu. A zbraň musí byť projektilová, žiadna DB puška, pretože mikrofúzne články, ktoré používajú DB pušky ako muníciu, by vyčerpali kapacitátor za pár minút, aj keby stojíte na mieste bez pohnutia.“ Na to sa Sam Stain pozrel na Trogarta a vyfúkol vzduch v naznačení pískania. Trogart nadvihol obočie a pokrčil ramenami.
„Vysvetli nám prosím, ako máme teda ten maskovací plášť využiť. Pochopil som, že na bojové akcie je teda nepoužiteľný.“ Podotokol Frank.
„Dôležité je použiť ho na presun do Ženevy.“ Turis si dôležite odkašlal a zvýšil intonáciu hlasu. „Stroje nesmú zistiť, že tam sme! Máme v pláne vytvoriť podzemnú základňu, to máte uvedené v materiáloch, ktoré vám nechal vodca. Personálne kapacitátory sú síce slabé, ale zostrojili sme tiež dva väčšie, ktoré dokážu ukryť celé bojové vozidlá plné DB pušiek, energozbrojov a inej techniky. Tie boli použité pri záchrannej akcií pred tromi dňami. Jednotky Trogarta Henzefortha objavili preživších Gama tímu a našli vhodné miesto pre tajnú základňu priamo v Ženeve. Zajtra budeme mať dokončených ďalších päť kapacitátorov pre bojové vozidlá a tretí model kapacitátora, ktorý bude stačiť na ukrytie Dragona.“
„Fíha. Takže pôjdeme letecky!“ zvolal Sam už očividne vľúdnejším avšak sarkastickým tónom a veľavýznamne prešiel pohľadom po prítomných, zastavil sa na Trogartovi, ktorý naňho mrkol a súhlasne kývol.
„Správne,“ usmial sa Turis „ale s jedným medzipristátím v Dánsku.“
„Tak moment! Aké medzipristátie? Čo to je za nezmysel?!“ Samov hlas sa stupňoval hnevom. Turis ľútostivo pokrčil ramenami a sklopil zrak. „Takže ten kapacitátor nie je zas až tak úžasný ako ho tu ospevujete a nevydrží celú cestu, mám pravdu?“ Turis chcel niečo namietnuť, ale Sam ho nepustil k slovu. „Uvedomujete si, čo po nás chcete? Tá misia je samovražda!“ Sam Stain sa zapieral päsťami do stola a pomaly ho hnev zdvíhal zo stoličky.
„Vychladni kolega Stain!“ uzemnil ho Frank dunivým hlasom. Ich pohľady sa stretli a ten Samov bol rozšírený strachom. Frankova modulácia hlasu ho okamžite uzemnila. „A vy, pán inžinier, povedzte nám, koľko času musíme vydržať pod útokom strojov, kým budeme môcť znovu vzlietnuť z Dánska.“ Prehovoril Frank na Turisa neuveriteľne vľúdnym tónom. Ako paladin vedel jednať správne, aby pri porade udržal svojim správaním rovnováhu síl, aby sa predišlo nekonštruktívnym debatám a konfliktom. Turis sa poškrabkal na blonďavej bokombrade a pohľadom skúmal striedavo plávajúcu podlahu a iluminačný strop.
„Dve, možno tri hodiny...“ odvetil. Následne Frank nadvihol obočie a pokýval hlavou v geste značiacom prípustnú možnosť. „Avšak plán zahŕňa akciu volavka, čo bude náš druhý Dragon, ktorý bude bez kapacitátora priťahovať pozornosť strojov do relatívne bezpečnej oblasti Nórskych fjordov.“ Reakcia na túto informáciu bola prijatá neutrálne. Prítomní po sebe prešli pohľadmi popri tom ako mierne súhlasne pokyvovali. Turis sa spokojne usmial.


Chandler sa plížil chodbou po ženskej časti ubytovacích priestorov baraku. Rozhliadal sa, ale na chodbách bolo prázdno. Bola poobedňajšia prestávka a hľadal Marhinu izbu.
„Psst, tu som!“ ozvalo sa z dverí, ktoré sa bezhlučne otvorili za Chandlerovim chrbtom.
„Ako si vedela... že... ale to je fuk...“ zakoktal sa Chandler. Marha gestikuláciou naznačila aby rýchlo vošiel.
„Chester je kde?“ spýtala sa.
„Som tu sám.“
„Prečo?“
„Kde je Jelborea? Dnes som ju nevidel, a určite to nebolo tým, že by som si ju nevšimol. Teda nie že by som si ju nejako príliš všímal, ehm, chcel som tým povedať, že ju sa nedá nevšimnúť s tou jej ohnivou hlavou...“
„Prestaň, Chandler, prosím.“ Povedala mu so šibalským úsmevom a on sa zapýril. „Jelborea teraz skladá prvú skúšku. Držme jej palce, nech ju stihne zložiť, kým začne ples.“ Chandlerovi sa rozšírili jeho modré oči a založil si ruky na hrudi a otvoril ústa ako že chce niečo povedať no vzápätí ich opäť zatvoril a uhol Marhe pohľadom.
„Čo sa deje? Nehovor mi, že si tu len preto, že si do nej tak strašne zaľúbený...“
„Preboha!“ zamrkal.
„No čo! Ja to z teba cítim, ale ona nie. Neboj.“ Dodala Marha a Chandlerova tvár by odrazu dokonale splývala v rozkvitnutom makovom poli.
„A čo si o tom myslíš?“ spýtal sa.
„O čom ako?“
„No, o všetkom!“ povedal nevinným hlasom so sklopenými očami. Stále žiaril ako rubín.
„Myslím, že by si mal Jelboreu pustiť z hlavy. Nie je na chlapcov.“
„Ahá!“
„Tak som to nemyslela!“
„Ale čo! Ja tiež vnímam! Ty si do nej zaľúbená!“
„Prestaň prosím ťa... choď preč!“ začala ho vytláčať z izby a jeho červeň sa stratila. Začal sa usmievať.
„Ty si na dievčatá a Jel ti dala košom, čo?“ spýtal sa s tým svojím provokačným úsmevom. Marha mu vlepila facku. Plesklo to. Teraz už mal červenú len ľavú tvár. Hľadel na ňu s prekvapeným výrazom. Marha sklopila hlavu a ovisli jej ramená. Chandler si dal ruky do vreciek.
„Nedala mi košom. Ona nič nevie. Je metafyzicky slepá voči pozitívnym citom ku nej. Nechápem to a znepokojuje ma to.“ Vravela ľútostivým hlasom.
„Aj to tak znie...“ odvetil zamyslene a blúdil pohľadom po izbe. „Mimochodom, pekné pyžamo...“ neodpustil si poznámku na margo jej limetkového vzoru na domácom oblečení.
„Si hnusný...“
„Ale veď to tak neber, snažím sa ťa uvoľniť. Posledné dni je pre teba strnulá slabé slovo. Kam sa podela tá veselá usmievavá Marha, ktorú som spoznal?“ No vtom jej zvlhli oči a Chandler sa zarazil. „Čo sa deje? Von s tým! Musím to vedieť! Teraz viem, že sa niečo deje a nie je to len o tebe. Niečo je s Jel, však?!“
„Ja neviem! Radšej ma nechaj!“ zareagovala už nahnevane.
„Ale...“
„Prestaň s tým! Radšej buď v duchu s Jel, nech sa nám vráti...“ A Chandlerovi neušlo, že to nebolo povedané iba ohľadom večerného plesu.
„Čo jej hrozí?“ spýtal sa Chandler priamo, smrteľne vážne modulovaným hlasom, už keď ho takmer dotlačila ku dverám. Vtedy prestala a stále mala sklonenú hlavu.
„Ja neviem. Je to celé hrozne divné. Mala som vízie, vieš?“
„Pokračuj.“
„Ale tie vízie boli zmätené a zlé. No zároveň si aj trochu protirečili. Videla som mnoho vecí o Jel, o jej budúcnosti, ale vzdialenej. Väčšinou to bolo o tom, ako je niekde sama, v tme a na tvári má diabolský úsmev...“
„Hehe, ten poznám.“ Prerušil ju Chandler. Ona naňho pozrela káravým pohľadom. „Ehm, prepáč... Ale, ako to myslíš? Tak čo si o tom myslíš, Mary? Ja mám zvláštny pocit posledné dni, že sa má udiať niečo hrozné. Nemôžem ani spávať a stále myslím na ňu. Neviem či to má nejakú spojitosť, ale nemôžem ju dostať zo svojej hlavy. No ani nie, že by som po nej túžil, ale práveže preto, že do nej takmer nevidno. A to čo do nej vidím ma mätie a silno.“
„Potom to vidíme rovnako...“


V kŕči som ležala na zemi a triasla sa. Nemohla som sa takmer vôbec nadýchnuť a v krátkych intervaloch, keď to šlo, tak som sa vzápätí rozkašľala, pretože vzduch sa okamžite zmenil na nedýchateľný. Naplo ma, ale ani vracať som nemohla. Na to by som sa tiež potrebovala nadýchnuť. A znovu ma pohltil strach. Z bezmocnosti voči môjmu nadchádzajúcemu koncu. Nedusila som sa, sem tam som nadýchla jeden dva hlty vzduchu, ale bolo to iba toľko, aby som pociťovala príznaky nedostatočného okysličenia, len veľmi pomaly. Aby som si svoj koniec mohla dostatočne vychutnať. No potom ma napadla spásna myšlienka. Veď Frank chcel v takejto cirkulácií vzduchu bojovať. Ale čo to je za nezmysel? Veď to sa nedá! Alebo áno? Ako mi myšlienky vírili v hlave, zabudla som na strach a začala som sa z posledných síl sústrediť. Ani som sa nemusela snažiť, práveže to šlo samo, akoby automaticky podvedome. Uvedomila som si, že presne viem, kedy a ako dlho sa mám nadýchnuť a ako dlho držať vzduch a kedy vydýchnuť, aby som sa opäť mohla nadýchnuť. A šlo to. Najväčší zázrak v mojom živote. To, že som dokázala z akumulovanej energie v mojom tele zosielať ničivé elektrické výboje a samonavádzané guľové blesky, to mi vôbec nepripadalo také úžasné ako toto. Ba dokonca som si uvedomila, že prečo by som vôbec mala mať potrebu dýchať tu tento virtuálny vzduch. To všetko je aj tak len program. Odrazu som sa cítila prekysličená ako nikdy a začínala som z toho mať eufóriu. Strach sa opäť vytratil a uvedomila som si, že aj hnev. Bola som z toho prekvapená, pretože mi chýbal môj hnev, ním som sa hecovala celú cestu do stredu kruhu. A odrazu bol preč. Šla som pokojne a vzduch mal stále tie náhodné vlastnosti. Vlastne neboli náhodné, cyklicky sa opakovali a po ďalšej hodine cesty som to brala už ako samozrejmosť. Spôsobom, akým som dýchala, som sa dokonale uvoľnila a mala som veľa síl pokračovať. Aj keď som už dlho neprijala žiadne tekutiny, ak nerátam tie, čo obsahovalo uvarené a upečené mäso z dravého vtáka. Na tejto myšlienke mi odrazu prišlo niečo vtipné a začala som sa nahlas smiať. „Zrejme začínam mať ľahký úpal. Ale to nevadí!“ a zase som sa rozosmiala. „Takto aspoň nebude po ceste do stredu nuda.“ Popri tom ako som sa hihňala, som uvažovala nad tým, že ani rozprávať nahlas mi nerobí problém pri tom zvláštnom ovzduší, ktoré mi už vôbec nepripadalo nepriateľské. Odrazu mi vyhovovalo. „Ale čo tie dravé vtáky? Aj im vyhovuje?“
Ako odpoveď sa mi ozvalo ďalšie: „Kráá!“ No to už som jedným okom sledovala oblohu a videla som odkiaľ sa to ozýva. Vysoko nad mojou hlavou lietala po oblohe do kruhu malá čiarka. „Raňajky...“ povedala som si a namierila som útočné gesto. Vžmmmm.... Sledovala som ako sa malá svietiaca guľa stále zmenšovala ako letela k cieľu. Zásah som počula veľmi potichu z takej výšky, iba ako jemné zasyčanie. „No paráda, keď dopadne, tak z toho bude určite tlačenka...“ Padal niekoľko sekúnd a musela som sa k nemu vracať asi dvadsať metrov. Nebol ani uvarený, nieto ešte upečený. Zasiahla som ho do hlavy. Po nej mu ostal len uhorený krk. Pekné. Nálada mi zas o čosi nepatrne stúpla. Ale len nepatrne, pretože mäso bolo surové a vták smrdel už na prvý pohľad. Vzápätí ma po tejto myšlienke tak zaškriabalo od sucha v hrdle, že som sa rozkašľala. To mi bolo takmer osudné vzhľadom na vzdušné cyklické podmienky. Nielen že som spadla na kolená, ako som lapala po vzduchu, ale aj som vykašliaval kúsky svojho hrdla. Nepríjemnejší pocit som si doteraz nevedela predstaviť, aj keď vyďobnutie oka zakriveným zobákom má tiež čosi do seba. Príznaky dehydratácie boli omnoho horšie než som si myslela. Rana na oku hnisala a pachuť vlastnej krvi som na jazyku cítila odkedy tu blúdim. Celkom som si už na ňu zvykla a vlastne kúsky môjho hrdla, ktoré som vypľúvala, boli iba zakrvavené hlieny. Ale potrebovala som akútne tekutiny aby som zastavila suchý ostrý kašeľ a mohla opäť začať dýchať! Vtáčia krv mi prišla ako jediná možná záchrana od záchvatu kašľu. To už som v ruke mala svoju topánku s ostrou nanočepeľou, ktorú som vbodla vtákovi do srdca plného krvi.


Warwielder bol skutočne monumentálny bojový stroj. Dvojnohý humanoidný robot vysoký dva metre vážil štyristo päťdesiat kilogramov a bol vybavený masívnym DB kanónom namiesto ľavej paže. Pod ňou vo výške bokov bolo primontované šesť komorové raketové silo a v druhá ruka bola klasická mechanická päťprstá ľudského typu. Tvár vyzerala zlovestne, pripomínala nahnevaného žabiaka.
„Nový bojový stroj Warwielder má pokročilú umelú inteligenciu so samozrejmým protokolom bezpečnostných zákonov. Dokáže ovládať bojové vozidlá, všetky typy jednoručných zbraní...“
„Aj nano-meče?“ prerušil Trogart Turisa.
„Áno aj nano-meče, dokonca pri testoch preukázal schopnosti pomerne dlho na pomery stroja odolávať útokom paladinov. Sam Stain na túto informáciu pískol v teatrálnom úžase. „Jeho nano-pancier je odolný voči DB útokom a dokáže vydržať explóziu o sile pol megatony.“ Dodal hrdo Turis, keďže videl u prítomných užasnuté reakcie.
„To už znie ako vhodný nástroj na priamy boj...“ preniesol Trogart Henzeforth.
„To áno, no žiaľ ich výroba je príliš nákladná a tých niekoľko stoviek, čo ich stihneme za mesiac skonštruovať nemôže stačiť proti produkcii miliónov robotov týždenne, ktorú predpokladáme u armády strojov. Aj keď jeden Warwielder by mal zvládnuť mnohonásobnú presilu strojov triedy Gargantuan.“ Nastala dramatická pauza a Turis očividne čakal na toho, kto ju preruší. Bol to paladin Adam Grey: „A aká je naša stratégia? Náš plán definitívneho porazenia strojov?“
„Už som myslel, že sa nikto nespýta...“ odpovedal s neskrývanou hrdosťou Turis. „Máme tajnú zbraň, zatiaľ je vo fáze testovania a vylaďovania, ale jej použitím bude vojne so strojmi definitívny koniec.“ Po jeho sebavedomom prehlásení sa prítomný vzpriamili na stoličkách a so zvedavosťou naňho hľadeli, aby pokračoval.
„Krycie meno je Čierny Oheň. Ide o vyspelú kombináciu nanotechnologického a softwarového vírusu šíriaceho sa v plazmovom poli.“
„Kto to pochopil nech zdvihne ruku...“ poznamenal Samuel žoviálnym tónom. Turis nečakal na žiadne teatrálne gestá a opäť pokračoval: „Laicky povedané, jedná sa o mikroskopických agresívnych nano-botov, niečo ako opak nano-stimu. Tieto malé roboty budú okolo seba emitovať elektromagnetické a plazmové pole, vďaka čomu sa budú môcť pohybovať vzduchom ako... ako roj včiel. Pri kontakte s naším nepriateľom ho magneticky obalia a vizuálny efekt by mal pripomínať horenie čiernym ohňom. Veľká hustota nano-robotov zafarbí plazmu totižto na čiernu farbu. Následne nano-roboty preniknú do nepriateľského stroja a ich činnosť bude postupovať cez tri fázy: Prvá je získanie paralýza stroja, druhá je získanie informácií a tretia preprogramovanie na nášho spojenca. Poistná fáza je sebadeštrukčný účinok Čierneho Ohňa. Aj keby stroje akokoľvek nepochopiteľne objavili spôsob zabráneniu nabúrania sa do ich systémov, Čierny Oheň bude môcť byť natoľko agresívny aby zničil čokoľvek, čo stroje dokážu vytvoriť! Má niekto nejaké otázky?“
„Kedy to bude pripravené?“ spýtal sa Frank dunivým hlasom.
„Do mesiaca!“ odvetil Turis nadšene. A zožal pomaly sa stupňujúci potlesk od najváženejšej pätice Kamennej päste.





Hoci viem, že zranenie môjho oka je skutočné len v holo-realite, je ťažké nepripúšťať si ten holistický fakt, že ste o niečo cenné zo seba prišli. Žeby skrytá forma strachu? Niečo na tom bolo. A ako náhle som sa nad tým zamyslela, že vlastne zo strachu som uverila v lož, ktorú mi sprostredkúva tento program, udialo sa niečo zvláštne. Obidva opuchy na mojich očiach sa rapídne zmenšili a oči ma dokonca prestali bolieť. Mohla som oko otvoriť úplne celé a bezbolestne žmurkať. Zaradovala som sa, a vtedy som otvorila aj to druhé! Radovala som sa ako nikdy v živote. Vôbec mi to ani neprišlo neuveriteľné ako zázrak, pretože je to predsa holo-realita, ale tá radosť bola neuveriteľná. Sama som sa zo seba radovala, pretože som sa zbavila strachu z akéhokoľvek zranenia od tejto holo-reality. V živote som nezažila takú radosť ako teraz. V tom momente som aj vedela pochopiť, ako sa môže niekto rozplakať od šťastia. Žeby to poznanie nejako súviselo s tým, že žijem vďaka vypitiu krvi? Zvláštne, tá myšlienka ma viac vzrušila než pohoršila. Na budúceho paladina ba priam až absolútne nevhodné. Aj keď vlastne upíry možno aj existujú. Rozpomenula som si odrazu na jednu príhodu, ktorá sa mi stala ako dvanásťročnej. Vtedy som bývala v jednom detskom domove v Rowlingu, v susednej štvrti východne od Galonu. V noci som sa zobudila na zvláštny transcendentálny hlas, ktorý volal moje meno. Ako malá som sa z toho vtedy veľmi bála, ale zvedavosť vo mne vyhrala, preto som vyšla na balkón, kam ma ten hlas lákal. Priam ťahal. Vedľa detského domova bol z balkónu výhľad už len na obrovskú stenu, ktorá oddeľovala nebezpečný Galon od Rowlingu. O Galone vtedy vraveli, že to je zóna pouličných gangov, až neskôr sa z neho stala zóna spodiny, keď začali masívne rekrútovať do bojov na ochranu mesta. Najsilnejší z gangstrov pomreli pri obliehaní strojmi začiatkom roku 2014. A cez tú stenu, čo nás vtedy od nich delila, nemalo šancu nič preliezť. No vtedy, presne vtedy som tam z balkóna niečo videla. A radšej som na to potom zabudla, ale teraz som si na to konečne opäť spomenula. Po stene liezol dolu hlavou upír, akoby bol pavúk. Zišiel po stene nižšie do výšky po môj balkón a hľadel na mňa nechutným zvrhlíckym pohľadom. Vlastne nerobilo mi to až tak zle ako som sa tvárila. Vyceril špičiaky a povedal: „Si jedna z nás, dcéra tmy.“ Usmieval sa pritom, potom sa zasmial nahlas a rozplynul sa na obláčik sivej pary. Vlastne to mohol byť iba sen, nič iné. Potlačila som nepríjemný pocit a pokračovala som ďalej. Poslednú hodinu som videla už jasne k čomu smerujem. Obrovská guľa levitujúca pár metrov nad zemou odrážala kovový odlesk. Pocity sa mi miešali, o pár minút chôdze budem pri nej, ale čo potom?



Porada, Rozhovor Frank a Marha, Ples



Ty máš strach zo svojich vlastných démonov, syn svetla mal strach o svet. Obával sa, že ho zničia tvoji démoni. Vlastne on mal tiež strach z tvojich démonov, strach z toho, že tebe sa nepodarí ich ovládnuť. On mal strach z toho, že ty neprekonáš svoj strach. Ani ty nie si zlo, si dcéra tmy.