Gregory

Dnes je krásny deň. Modrá obloha je riedko posiata vatovými obláčikmi. Dnes mám krok ľahký, pružný a bezstarostný. S vysvedčením v ruke spokojne kráčam domov. Ale odrazu nič, biely obraz a... nič.
---
„Rozostúpte sa! Pohyb!“ kričal člen policajného zboru na dav ľudí, ktorý sa zhlukol okolo.
---
Zdravotník skonštatoval okamžitú smrť zapríčinenú neznámymi okolnosťami. Policajná zápisnica uchováva výpovede svedkov o zvláštnom, pravdepodobne guľovom blesku, ktorý zasiahol chlapca na Ulici generála Viesta v Trenčíne, dňa 30. júna roku 2002. Rodičia psychicky zdecimovaný neuveriteľnou udalosťou sú hospitalizovaný a je im poskytovaná odborná psychologická pomoc... Toľko som sa dočítal na titulnej strane dennej tlače vystavenej v novinovom stánku. Keď mňa pred piatimi rokmi zasiahol blesk, tak som “iba“ stratil pamäť a už nikdy som neobnovil spomienky, ktoré som stratil. Celý život, ktorý som do tej udalosti prežil, bol akoby zmazaný. Neviem, či môžem hovoriť o šťastí, stále neviem, kto som. No napriek tomu žijem usporiadaný život, pracujem ako finančný poradca a darí sa mi celkom dobre. Niekedy ma však napadajú zvedavé otázky, že kým som predtým bol. Počas regresívnej hypnózy sa podarilo môjmu psychoterapeutovi vyvolať určité nejasné záblesky z detstva, no na obnovenie spomienok to v žiadnom prípade nepostačovalo...
Cítil som sústrasť s rodičmi dieťaťa. Kúpil som výtlačok novín a dočítal článok po ceste autobusom domov. Neuveriteľné na prípade úmrtia chlapca bolo hlavne to, že atmosférické podmienky vylučovali prirodzený vznik blesku. Zaujímavé, že túto skutočnosť skonštatovali aj v mojom prípade. Našli ma v parku, bez dokladov, s popáleninou na ľavom ramene, v nepríčetnom a zdesenom stave. Pár dní som nebol ani len schopný komunikovať. Ďalšia podozrivá náhoda je miesto udalosti. Taktiež v Trenčíne.
---
Večer som pri televízore vôbec nevnímal obľúbený seriál Akty X. Myšlienky mi vírili bez ladu a skladu a točili sa okolo podivnej udalosti, o ktorej som dnes čítal. Myšlienky mi vyrušil telefonát.
„Andrej Gregory pri telefóne.“
„Dobrý deň Andrej.“ Pozdravil neznámy hlas v telefóne a odmlčal sa.
„Kto je tam?“
„Máte strach z bleskov?“ spýtal sa muž.
„Nie? Kto je pri telefóne?“ zdôraznil som svoju otázku.
„Chcete nájsť svoju minulosť?“
„Žiadam vás o to, aby ste sa predstavili, ináč ukončím tento nezmyselný telefonát.“ Povedal som pokojne modulovaným hlasom, no moje vnútorné chvenie rástlo neuveriteľne rýchlo a silne. A to som sa vždy považoval za veľmi pokojného a vyrovnaného človeka.
„Dôjdite na pohreb a dozviete sa viac.“ Povedal neznámy muž a položil slúchadlo.
„Pohreb? O čom to sakra...?!“ no z reproduktoru telefónneho aparátu sa ozýval už len tón oznamujúci koniec hovoru.
„Sakra!“ v tú noc som zaspal až niekedy nad ránom. Doobedňajšie stretnutia s klientmi som zrušil a urobil som si deň voľno. Ráno ma osviežila studená sprcha a prečistila aj moju myseľ, tak som sa rozhodol, čo s voľným dňom. Šiel som sa prejsť do parku, tam kde ma našli po zásahu bleskom.
---
V autobuse mestskej hromadnej dopravy upútala moju pozornosť neznáma žena. Nevyzerala o moc staršie odo mňa. Odhadom mala cez päťdesiat. Veľmi smutné a nešťastné oči. Napadlo ma, ani neviem ako, že tak nešťastná je zrejme aj matka toho bleskom usmrteného chlapca.
---
Park bol v tomto letnom počasí skvelým útočiskom pred horúcim slnkom. Nebolo tu takmer ani nohy, pretože bol štvrtkový pracovný deň. Nedialo sa tu nič neobvyklé, zopár ľudí kráčalo smerom ku a od železničnej stanice. Miesto, na ktorom ma našli, sa nachádzalo blízko veľkého bieleho altánku ukrytého pod hustými korunami bukov a jaseňov. Tie tvoria väčšiu časť parkovej vegetácie. Zopár mladých skazených puberťákov, čo zrejme šli poza školu, sedelo pri altánku a fajčilo marihuanu. Ako náhle som ich zbadal, vynorila sa mi prazvláštna spomienka na moje detstvo. Zrejme som nemal experimentovať s regresnou hypnózou, pretože takéto myšlienky a spomienky ma iba zbytočne iritujú a rozptyľujú. Ako obraz prišiel, tak aj odišiel a neschopnosť spätne ho vyvolať ma priam rozčuľuje. Prechádzka po parku bola celkom neužitočná a vôbec som sa nezrelaxoval tak ako som očakával. Záhadný včerajší telefonát sa mi v myšlienkach neustále pripomínal.
---
Večer som sa rozhodol. Pôjdem na pohreb toho nebohého chlapca. Musel som si sám sebe priznať, že tá myšlienka ma napadla ešte skôr, než mi volal neznámy muž. Avšak ten jeho telefonát mi dal to správne odhodlanie. Uvedomil som si, že najmä pocit viny ma ťahal prejaviť sústrasť jeho rodine. Prečo som ja prežil? Nič si nepamätám. A ten chlapec mal pätnásť rokov. V jeho veku by mohol pokojne začať žiť odznovu. Moja forma amnézie ma spoločensky veľmi izolovala a moja minulosť sa stala záhadou aj pre úrady. Vôbec nevedeli určiť môj pôvod a ani policajné pátranie neobjavilo nič z mojej minulosti, žiadneho priateľa, priateľku či známeho...
---
Piatkové pracovné stretnutia dopadli fiaskom. Mal som ich odložiť až na ďalší týždeň, kým sa upokojím. Nadchádzajúci pohreb vo mne už vyvolával nepokoj, no skôr zvedavosť po neznámom mužovi čo mi volal. Neurčité tušenie mi napovedalo, že tam toho muža stretnem a povie mi viac k tomu, prečo mi volal a čo tým sledoval.
---
Nadišla sobota. Čierny oblek, čierna košeľa, čierna kravata a čierne slnečné okuliare. V zrkadle som si pripadal ako tajný agent alebo špión, ktorý sa chystá na pohrebe zhromažďovať tajné informácie. V postate tomu tak aj bolo. Cestou na zastávku som kúpil v kvetinárstve pár čiernych ruží. Zo slušnosti, ale aj aby som nepôsobil ako agent FBI. Počas jazdy autobusom sa mi opäť vynorili ďalšie záblesky, akoby z môjho detstva. Musím sa po pohrebe ozvať svojej psychoterapeutke a opäť sa porozprávať ohľadom regresu. Tieto zvláštne záblesky spomienok ma skutočne vyvádzajú z rovnováhy a popri mojej práci si nemôžem dovoliť ulietať do nádejí, že sa moja amnézia raz skončí. Diagnóza od doktorov bola jasná. Tento typ amnézie prekoná približne jeden zo sto pacientov. A to iba spontánne, liečba na to neexistuje. Regresívna hypnóza je jeden z experimentálnych postupov, ktorý som podstúpil na vlastnú zodpovednosť...
---
Na cintoríne bolo veľmi živo, ak sa to tak dá povedať. Plno pozostalých, zrejme šlo o veľkú a váženú rodinu, súdiac podľa drahých áut značky Bentley, Lexus, BMX... Okrem pozostalých sa tu veľmi nenápadne tvárilo niekoľko reportérov bulvárnych plátkov, loviacich senzácie. Nemal som tu príliš dobrý pocit. A záblesky spomienok na moje detstvo sa zhusťovali čoraz viac, ako som pozoroval tváre rodičov zosnulého chlapca. Mal som pocit, že bláznim. A keď som už uvažoval nad možnosťou vytratiť sa preč, prehovoril ku mne neznámy muž.
„Dobrý deň.“ Pozdravil a hľadel mi do očí prenikavým pohľadom. Vtom ďalší záblesk spomienok. Moje oči skryté za tmavými sklami okuliarov zamrkali.
„Dobrý deň aj vám.“ Odzdravil som slušne.
„Mali by ste sa ísť pozrieť do domu smútku.“ Odporučil mi neznámy muž.
„Prečo?“ spýtal som sa nedbalo.
„To ja som vám včera volal, pán Gregory.“ Povedal muž pokojným hlasom. „Tu je moja vizitka.“ Podával mi muž lesklú čiernu kartičku. Vzal som ju do rúk a prezrel som si ju.
Anton Chalinský, jasnovidec a spirituálny poradca, písalo sa na nej. Zdvihol som z nej zrak na muža, ale ten sa akoby vyparil. Vôkol mňa sa nemohol nikde ukryť za takú krátku chvíľku. Čo to bolo za Copperfielda som v tej chvíli príliš nerozoberal, ale vybral som sa pozrieť do domu smútku, dať k truhle kvety, keď už som ich kúpil a čo najskôr vypadnúť a zavolať svojej terapeutke. Začal som mať nepríjemný pocit, že navštíviť tento pohreb vôbec nebol dobrý nápad. Vchádzajúc do domu smútku sa na mňa začali všetci dívať ako na zjavenie. Aspoň som mal ten pocit. Rodinný príslušníci mi hľadeli prekvapenými výrazmi do očí, až som z nich bol nesmierne nervózny. No slnečné okuliare som nezložil, udržiavali ma v súkromí. Podišiel som k rakve s chlapcom a ako náhle som zbadal jeho tvár, mal som pocit, že mi prebehol pred očami celý život. Hlava sa mi zatočila, podlomili sa mi kolená a pred pádom ma zachránil blízko stojaci muž.
„Čo to tu vyvádzate, preboha?!“ zašepkal nahnevane.
„Prepáč tati...“ odvetil som mu v napolo malátnom stave vedomia a opäť sa mi roztočila hlava. Pribehla aj nejaká žena a pozrela mi do tváre. Vyzerala ako moja mama. Vykríkla.
„Preboha Matej, pozri!“ zvolala na svojho muža a ukázala mi na čelo. „Tie znamienka!“ tvárila sa pri tom vydesene.
„Čo to má znamenať?!“
„Vodu...“ podarilo sa mi zasipieť. Bolo mi neuveriteľne zle a hlava ma bolela.
---
Neskôr na psychiatrickom oddelení Trenčianskej nemocnice sa už mojim prípadom zaoberali najvyššie kapacity v oblasti výskumu vedomia, podvedomia a parapsychológie. Bol medzi nimi aj Anton Chalinský. Jemu zrejme zavolali ako prvému, keď našli jeho vizitku vo vrecku môjho saka. Prípad vraj ostane v utajení. Moja mama aj môj otec sa veľmi ťažko vyrovnávajú so skutočnosťou, že už nie som ich malý chlapec, ale finančný poradca pre nie príliš renomovanú spoločnosť. Pán Chalinský im márne vysvetľoval, že guľové blesky, ich pôvod a schopnosť napríklad prechádzať stenami alebo robiť zvláštne úkazy s vedomím ľudí, nie sú doteraz úplne vysvetlené. Ale ako ma dokázal úder blesku zduplikovať na staršiu verziu, to vraj sám nechápe. V stavoch vysokého vedomia vraj zachytil premiestnenie vedomia z chlapca do mňa. Nevedel však nič o tom, že moje telo podľa testu DNA identicky zodpovedá telu zosnulého chlapca. Týmto fenoménom sa budú zaoberať vedecký výskumníci z iných oblastí. Bolo ich v mojej izbe požehnane a všetci nadšene počúvali, ako im hovorím o svojom detstve. Spomienky sa mi od tej udalosti vrátili takmer dokonale. Ale iba do pätnásteho roku života. Posledná spomienka bola na veľmi šťastný deň, keď som šiel zo školy s vysvedčením v ruke. Bol vtedy veľmi prekrásny deň. Modrá obloha bola riedko posiata vatovými obláčikmi. Mal som krok ľahký, pružný a bezstarostný. S vysvedčením v ruke som spokojne kráčal domov. Ale vtom odrazu nič, biely obraz a... nič.

O živote

BUCH!

Buchli od šampanského zátky....
Užime si ho, veď život je krátky!
Je len smrťou, čo postupne sa
Vyzlieka z pozlátky...

Nevedno, kde zastavíme pri ceste,
Ak zastavím navždy, tak...
Do hrobu ma láskavo odneste!
Nečakám, že budem zomierať poctivo,
Pred smrťou ešte pôjdem rád
Zo tri krát na pivo...
Aby som sa cítil živo,
Nie ako ľudia obvykle,
Strojovo a hemživo...
Poznám hoci aj iné liečivo...
No iba sám sebe, sám, hoci slabý,
Kto iný vie? Už nikto iný mladý?
Deti, odkiaľ toľko viete?
Neviete čo myslím, aha...
Preto nepoviete...

Bez slov ťahám svoj osud,
Ťahám, sem-tam aj tlačím,
Vždy na vlastný popud,
Sám si na to stačím.
Len keď sa nepletú osudy,
Je to tak ľahké...
Ináč si dám osudom päsťou do huby,
Utopím žiaľ v slzách
Zabudnutie vítam náručou,
Nové myšlienky chodia po horách,
Vždy s novou zárukou,
Ktorú si sám dám.

Správny čas,
Nesprávne miesto,
Nesprávny čin,
Bozk na neisto...
Úder srdca,
Pravdou mlčí,
Oko žmúri,
Hlava blčí,
Býk len zúri...
Mňa to ničí,
Teba možno nie,
Život a iba život,
Implikuje trápenie.

Zelenie sa mi pod oknami
Na lepšie časy,
Sme tu pre seba my sami.
Milé dámy... milí páni,
Upravte si vlasy,
Lebo asi nie sme sami
Čo utopia minulosť vo svojej vani.
Cyklus konca nového začiatku,
Dám si na čelo rád,
Satanovu pečiatku... Ψ

Spása

Kde sú tie dni,
tie ľahké bez právd,
keď stačilo mi,
mať sa len rád...
to už dávno,
pred tým než som
padol na dno,
kráčal lesom,
bežal cestou,
hľadal krásu,
hľadal zmysel,
našiel spásu...

Kdeže sú tie dni,
tie smutné bez sĺz?
ešte raz prosím,
pripomeň mi!
Nech nezabudnem,
nech už viem navždy.
AVE!

Temný Egregor

Nech to fičí
z hrozby do prosby
nech ti to zničí
ohnivé nozdry
smrť ti dožičí
posledný povzdych
je to popiči...
Sen môjmu snu
zlou rečou kričí
vyhneš sa dnu
ku môjmu dňu
iba ničím a len ničím
...

Under pressure

under pressure
we seek the safety
under pressure
i love to be hasty

you are mine shade
please, share my shame
sculptures of fame
genitals and stain

spontaneous conversion
i'd like to eat instincts
you are my new version
my very self stinks

emptyness drows near
but why missing fear
why missing death
predicted and set

just follow in silence
withou hasitation
no place for stances
just imaginations

willpower growing
just like my knowing
what is right, what is wrong
set out of following

check it out
this reality,
that reality
just shout
TRUTH
exactly it is exactly - 01100101110110001011100100..... 0100.....111....10111....110.......... zzz ZZZ zzz ZZZ.... ♫♪

Death-point

LOCKING ON THE SEAS
ON THE DEEPEST DEEPS
THROWING OUT THE ANGER
WHO IS NOT IN DANGER?

DEATH IS THE POINT
WHO WANTS SOME?
I DON'T!

JUST THINK, MAYBE TWICE,
TIME WILL COME,
CAT WILL CATCH THE MICE
CONSIDER AND DONE...

LOCKING ON THE STARS
HAVE WE CAME FROM MARS?
IS THERE HIGH MATHEMATICAL PLANE?
OR WE ONLY SHARE THE SAME?
SUFFERING AND PAIN?
IS NOT THIS THE GREATEST SHAME?

UNJUST IS THE UNSPOKEN TRUTH
THAT WE ALL SUPPOSED TO BE GOOD...
RUNNING IN THE KARMA CIRCLES
I FEEL SHAME. BUT NOT LIFELESS.

EVERY WAY,
CALLS ME TO STAY,
BUT WHATS AWAY?
BRAVE NEW DAY?
DOESN'T MATTER
WHAT WILL YOU SAY,
I SHOUT IN MY MIND
SAYING PRAYS,
TO SENSE AND SEE,
LOVE OF ALL ENDS...