Hnedooký

Každý, úplne každý človek na tejto planéte má k dispozícií obrovské množstvo vôle k tomu, aby prežil. Tá vôľa prežiť, je však ukrytá tak hlboko v každom z nás, že si ani neuvedomujeme ako ju využívame k tomu, aby sme dokázali žiť v prostredí, do ktorého sme sa narodili. Názorným príkladom sú životy dvoch ľudí – hrdinov tejto poviedky. Každý z nich žije úplne v inom svete, pričom každý už má procesom výchovy a socializácie prispôsobenú svoju životnú silu – vôľu ku okolnostiam ich životných podmienok. Je zdanlivo jednoduché určiť, kto z nich je ten silnejší jedinec a kto je viac pokročilý v evolučnom vývoji. Avšak je to skutočne tak? Je skutočne väčšia moc človeka, ktorý dokáže ovládnuť démonov tak aby mu slúžili, alebo je silnejší ten, čo ich bez milosti ničí... ?

Hnedooký (poviedka)

Kaštieľ sa otriasal v základoch, ale Arnold vedel, že nejde o žiadne bombardovanie, ale o otrasy spôsobené rituálom vyvolávanými silami. Spojenci sa pokúšali rituál prekaziť, pričom sami nevedeli, akých škôd sa môžu svojimi neuváženými činmi dopustiť. Pomalým a pokojným pohybom si odopol z koženého opaska zlatý bič, privilegovanú zbraň pre boj na blízko, ktorú mali právo nosiť len najnadanejší a v okultných učeniach najschopnejší jedinci z kultu SS. Sebaistým krokom vkročil z pivničných chodieb do obrovského átria v kaštieli. Interiér kaštieľa bol postavený v ranom gotickom štýle, pôsobil ponuro a spoza farebných sklenených obrazov svätých naňho zvonku doliehali farebné svetelné záblesky neutíchajúcej a blížiacej sa streľby. Dodávali átriu nadpozemskú atmosféru. Vlastne skôr pekelnú. Arnold rozoznával zvuk spojeneckých samopalov Thompson M1, a podľa intenzity streľby odhadoval počet útočiacich jednotiek na zopár desiatok. Napriek tomu Arnold necítil potrebu použiť svoj samopal MP40. Akoby s pocitom nepremožiteľnosti stál hrdo vzpriamený pred vrátami do kaštieľa a čakal, kedy spojenecké jednotky preniknú dnu. V ruke s pôžitkom poťažkával svoj zlatý bič. Mal intuitívny pocit, že je len otázkou času, kedy budú nemecké guľometné hniezda rozprášené útokom presily spojencov, bez ohľadu na to, na akých strategických miestach boli rozmiestnené. Arnold ich pozície vyberal osobne a cítil sa pri tom ako majster zenu, ktorý v meditácii rozmiestňuje nábytok podľa vplyvov feng-šui. Avšak účelom, narozdiel od feng-šui, bola čo najväčšia efektivita guľometných hniezd pri poskytovaní obrany rituálu. Celá misia zahŕňajúca rituál bola jeho osobný záujmom. Nemecko už prehrávalo, Hitler je už údajne mŕtvy, hoci to nebolo po prvý krát, čo sa k nemu dostala podobná dezinformácia. No pre tento krát to aj cítil z vyšších sfér, že sväté Nemecko už nemá príliš na výber. O to viac odhodlania Arnold pocítil, povinnosť urobiť všetko čo je v jeho nemalých silách k tomu, aby zvrátil neblahý osud, ktorý postihol formujúcu sa tretiu ríšu. Bol jedným z posledných, ktorí dosiahli vyššie sféry poznania a moci a vedel, že to nie je jeho privilégium, ale práve povinnosť, aby svoje sily využil, prípadne aj obetoval pre vyššie ciele, ku ktorým ho nabádala božia prozreteľnosť. Streľba náhle stíchla. Kroky za obrovskou bránou do átria zadupotali o mramorové schody. Arnold stál vzpriamene ako socha, ktorá má navždy pripomínať slávu árijskej rasy. A keď sa odrazu ťažké drevené, železom pospevňované vráta rozleteli v ohlušujúcej explózií, Arnold stál nehybne ďalej. Tie väčšie viac ako kilogram vážiace úlomky dreva sa mu akoby zázrakom vyhli, tie menšie kúsky sa poodrážali od jeho koženého brnenia pokrytého zlatými plátmi a chráničmi, ktoré ho vystužovali a poskytovali mu ochranu v prípade mnohých potenciálnych zranení. Arnold ako čierno-zlatý rytier stál v hmlovine po výbuchu zdvihnutého prachu a dovnútra vbehli jednotky spojencov. Očakávali, že átrium bude prázdne, ani len nepočkali kým sa usadí prach. Vbehli dnu a prebehli popri Arnoldovi, akoby bol neviditeľnou sochou.
„Oblasť zabezpečená!“ vykríkol niektorí z vojakov po anglicky so silne francúzskym prízvukom. Arnold im v tej chvíli stál otočený chrbtom a v ruke už silným kŕčom stískal rukoväť dlhočizného zlatého biča. Adrenalín v ňom už nezadržateľne stupňoval, no vedel, že si nemôže dovoliť unáhliť sa. Ako popri ňom prebehli, zrátal počet spojeneckých vojakov a zaregistroval dokonca presne aké vybavenie nesie každý z nich a nielen to. Vedel o každom aj jeho farbu očí. Zelenooký bol vyzbrojený ľahkým guľometom BREN. Ostatní traja mali Thompsony. IBA štyria muži – napadlo ho s akýmsi zmiešaným pocitom, ktorý mal z tak malej výzvy. Už vedel, že vyhral - rituál nezastavia. Nemôžu cez neho prejsť. Kláštor sa stále viac otriasal, až zo stropu začali padať dlhé záclony prachu a trúsiace sa omietky začali opadávať zo zanedbaných gobelínov. Štyria vojaci sa rozostúpili po átriu a Arnolda akosi stále neprekvapilo, že si ho nevšímajú. Až doteraz. Zelenooký s BRENom začal paľbu proti Arnoldovi. Esesák si uvedomoval, ako mu hrá do kariet nesústredenosť operátora ťažkej zbrane, pretože s BRENom je najefektívnejšie strieľať z ľahu. Bola to zbesilá a chaotická streľba, pretože ako náhle spojenecký vojak zbadal ku nim chrbtom stojacu nehybnú postavu v zlato-čiernom brnení, oblial ho neuveriteľný strach, aký v živote vari ani nezažil. Vzápätí, ako zazneli prvé výstrely jeho ľahkého guľometu, oblial studený pocit aj jeho troch spolubojovníkov. Takmer sa báli otočiť smerom, ktorým zelenooký vyslal dávku už niekoľkých striel. Strach spôsobil, že ich reakcie boli spomalené a nekoordinované a Arnold tento stav presne predvídal. V momente, keď sa hlavne spojeneckých Thompsonov otočil smerom k ohnisku paľby ľahkého guľometu, namiesto reflexívneho stlačenia spúští samopalov opäť zareagovali veľmi oneskorene. Dôvodom ich neistých, a tým pádom aj spomalených reakcií bolo to, čo videli. Nielen, že ten muž v zlato-čiernom brnení stál tam, kde pred chvíľou nebezpečne vybuchli vráta, ale najmä vedomie toho, že ho nezbadali, ba ani len inštinktívne nepocítili jeho prítomnosť tak, ako sa to často stávalo väčšine skúseným vojakom na bojovom poli. Akoby sa tam odrazu zjavil z temnoty. Bol to zas jeden z mnohých neuveriteľných zážitkov, ktoré kolovali ako historky medzi vojakmi spojencov. Ale teraz nemali dôvod neveriť v nadprirodzené moci, ktoré sprevádzali elitné jednotky SS, pretože na vlastnej koži cítili ten neuveriteľný vtieravý pocit strachu, ktorý nikto z nich nemohol považovať za prirodzený. A až vtedy, keď si uvedomili, že ani jeden projektil z BRENu nezasiahol svoj cieľ, spustili paľbu aj oni. Arnold presne vedel čo robí, jeho pohyby a reč tela znásobovali strach štyroch mužov. Miernu hmlovinu ešte neusadených drobných čiastočiek prachu začali rezať blýskavé údery biča. Arnold vyzeral ako tanečník, ktorý sa prechádza po parkete. Sebavedomé a pritom nadľudsky rýchle pohyby, ktorými Arnold ovládal zlatý bič v momentne zničili morálku mužov. Nedokázali ho zasiahnuť. To, že zlatý bič, ktorého rýchle pohyby ich oči nedokázali ani zachytiť, odrážal ich guľky, to si pripúšťať nemohli. A ani nechceli. Arnold sa s nimi však iba hral. Cítil sa v boji skvelo. A keď k nemu letel ručný spojenecký granát, nikto zo štyroch spojencov nepostrehol, ako zlatý bič zmenil jeho dráhu letu vzduchom späť ku nim. Bola to príliš rýchla výhra, pomyslel si Arnold, keď ohlušujúca žiarivá explózia pohltila dvoch hnedookých. Ostal proti nemu už len modrooký a zelenooký. Streľba z ich automatických zbraní trieštila mramorové obloženie stien a gotických stĺpov, no žiadna guľa Arnolda ani len neškrabla. Keď im došli náboje, od strachu radšej ani nevymieňali zásobníky. Videli, ako v tom momente esesák ostal stáť ako socha. Alebo ako artista po dokončení svojho čísla v cirkuse. Mali pocit, že Arnold dokázal rátať ich výstrely a že presne vedel, v ktorom momente sa im minú náboje. Stál oproti nim v oblaku znovu rozvíreného prachu a hľadel im do očí. Triasli sa, negatívne emócie ich úplne ovládli a Arnold očakával ich prosby o zľutovanie. A dočkal sa ich. Pomalou, ale neuveriteľne ladnou a sebavedomou chôdzou podišiel ku nim. Zdalo sa im, že jeho modré oči iluminujú v tme, ale báli sa mu do nich hľadieť tak intenzívne, aby si to overili. Sklopili hlavy a padli na kolená.
„Budete mi slúžiť?“ spýtal sa ich.
„Áno, len nás nezabíjaj!“ odvetil za oboch modrooký.
„Poslúžite mi smrťou...“ povedal esesák akoby poetickým tónom, popri tom ako pomaly vyberal z puzdra striebornú runovú dýku. Dvaja vojaci pohliadli nahor, ale uvideli už len rýchle preblesknutie lesklej čepele dýky a následne ich hrude zaliala horúca krv vytekajúca z rozrezaných hrdiel. To už Arnold kráčal rýchlim krokom späť do katakomb pod kláštorom. Podlaha vibrovala, no to vôbec neuberalo jeho kroku na pevnosti a sebaistote.
Pod kláštorom katakomby odhalili priestornú murovanú miestnosť s vysokým zaguľateným stropom. Postavy v čiernych habitoch stáli v pravidelnom kruhu, v ktorého strede sa za modrastého svetla zvláštnych plameňov vznášali dve kamenné tabule. Boli to presne tie dve kamenné dosky, na ktorých doniesol Mojžiš desatoro Božích prikázaní Izraelitom po ich vyslobodení z egyptského otroctva. Osoby s kapucňami boli členovia okultistickej lóže Slobodomurárskeho zlatého rádu. Arnold sa k nim pridal a vtedy okultisti prestali opakovať mantru pre udržanie rituálu a všetci upriamili pozornosť na Arnolda. Nahlas recitoval neznáme verše neznámymi slovami a jeho telo začalo podivnými spôsobmi pohlcovať a vyžarovať svetlo. Dve kamenné dosky začali okolo seba obiehať ako Mesiac so Zemou, lenže ich obežnice sa stále zmenšovali, až začali do seba udierať, narážať a začali sa rozpadať. O pár sekúnd z nich ostali len drobiace sa kamienky a aj tie sa premenili na jemný prach, ktorý špirálovito rotoval v podivných modrých plameňoch pripomínajúc vlniaceho sa hada. Arnold pokračoval v recitácií, a jeho aj tak hrozivý tón hlasu dostal neľudskú, priam démonickú ozvenu. To však nenápadne sledoval z úkrytu v temnote tieňa hnedooký spojenecký vojak – ten, ktorého pohltil výbuch odrazeného granátu. Avšak mal šťastie, prežil, hoci vedel, že nie nadlho. Početné zranenia mu spôsobili vážny problém chodiť, ale akási vyššia vôľa (alebo aspoň tak si to on vysvetľoval) chcela, aby prežil a mal šancu prekaziť priebeh tejto zlovestnej udalosti. Neuvedomoval si nič iné, než to, že svet je úplne iný, ako si celý život myslel. Ako ateista a agnostik žil celý život v hlbokej ilúzií, ktorá sa mu zrútila až teraz – tesne pred smrťou, a to nemohla byť náhoda. Dnes na ne prestal veriť. Jednu nohu, ktorú mu výbuch granátu odtrhol tesne pod bedrovým kĺbom, si pevne stiahol kovovou strunou, aby zabránil vykrvácaniu. Iné povrchové zranenia nemal, ale mal pocit, že ho čoskoro skolí vnútorné krvácanie. To mu už však nevadilo, svoj stav mysle považoval za hotové osvietenie. Cítil, že si zaslúži zomrieť už len preto aký bol celý život slepý, pretože kvôli tomu ho dnes tak ochromil strach z elitného esesáka. Pred smrťou sa však ešte stihne postarať o to, aby dokázal čo mu ešte život dovoľuje. Zviazal sedem ručných granátov na ďalšiu strunu skrze poistky, tak aby ich mohol vytiahnuť v prípade potreby všetky naraz. Teraz už len čakal v tieni schodiska katakomb a nahliadal do rozľahlej haly, v ktorej sa odohrával rituál a čakal na vhodnú chvíľu. Každú sekundu mal pocit, že vhodná chvíľa je teraz, ale jeho pud sebazáchovy bol ešte stále príliš činný, a čím dlhšie čakal, tým viac mal pocit, že je aj tak len bezmocná bábka. Ale nie v rukách osudu, ale v rukách mocnejších bytostí, nech už je to ktokoľvek.
Prach tancoval v ohni a členovia lóže sledovali, ako sa okolo neho zakrivuje priestor. Akoby sa zbiehal do toho prachu. Prach sa stále viac spomaľoval vo svojej rotácii. V miestnosti začalo hrmieť a nad stropom sa začali zjavovať ohlušujúce červené blesky. Niečo dokonale čierne sa otváralo z prachu, akoby trhlina vo svete, prechod niekam inam. Arnold rytmicky recitoval neznáme slová vo zvláštnych mystických veršoch, pričom vždy pri rýme sa zatriasol celý kláštor ako pri pomerne silnom zemetrasení. No nikto z prítomných slobodomurárov nejavil známky nervozity z nebezpečenstva prípadného zrúcania kláštora. Hnedooký vojak, ktorého meno nám nikdy nebude známe, si vtedy uvedomil, že každú chvíľu môže stratiť vedomie a preto sa rozhodol konať. Jeho hnedé oči našli Arnoldov belasý pohľad. Počas recitácie esesák pohliadol presne do vojakových hnedých očí, hoci vojak si bol istý, že ho v tieni schodiska nemôže vidieť. Pocit, ktorý ho zaplavil, keď sa im stretli pohľady sa nedal ináč opísať, ako zastavenie času. Prestalo existovať všetko, rituál zmizol, bolesť zo zranení sa stratila rovnako ako chlad kamennej podlahy, po ktorej sa s námahou plazil a zanechával na nej podpis svojej krvavej stopy. Stalo sa to presne v tej chvíli, čo vojak napol strunu a chýbal len neuveriteľne krátky okamžik, aby vytiahol poistky siedmich granátov.

Sedel ako útle dieťa na horúcom piesku rozpálenom od jasného slnka. Nádherný slnečný deň na pláži, šumiace vlny a hlasy konverzujúcich dospelákov, ktorí tu dovolenkovali. Kalifornia. Oranžovou lopatkou utlapkával piesok na takmer metrovom vežovitom hrade z piesku. Chlapec odrazu prestal a jeho guľaté hnedé oči sledovali scenériu pláže. Chvíľku gúľal očami od letiacich čajok ponad penivé previsy niekoľkometrových vĺn. Myšlienky mu upútal surfista oblečený v čierno-zlatom overale. Pozoroval ho so záujmom, aby si vybavil predchádzajúci tok myšlienok a predstáv svojej fantázie. Nevedel si ich vybaviť, hoci mal pri srdci neodbytný pocit, že zabudol niečo nesmierne dôležité. Ale čo to mohlo byť? Teraz je na dovolenke a nič nie je dôležitejšie, než pieskový hrad a jeho dokončenie. Ešte mu chýbajú hradby a vodná priekopa, ktorá bude dokonca aj zaplnená morskou vodou! Pustil sa do robenia hradieb. Podišiel k nemu iný chlapec. Usmieval sa. Mal takmer biele blonďavé vlasy a azúrové oči.
„Pekný hrad!“ pochválil. „Môžem ti s ním pomôcť?“
Hnedooký chlapec si premeral pohľadom blonďáčika a zvážil jeho ponuku. Napokon súhlasne kývol hlavou.
„Volám sa Arnold a ty?“ spýtal sa ho blonďáčik a podával mu ruku.
„Ja neviem...“ odvetil hnedooký chlapec.
„Ako to, že nevieš ani ako sa voláš?“ spýtal sa ho blonďáčik pobavene.
„Neviem. Ja staviam hrad.“ Odvetil hnedooký a pritom mu myseľ pracovala na plné obrátky. Mal veľmi nepríjemný pocit, akoby niečo niekde zabudol, alebo akoby mal niečo veľmi dôležité spraviť.
„Ty si ale zvláštny...“ preniesol malý Arnoldko a začal utlapkávať navlhčený piesok do kolmej ohrady okolo hradu. „To je zámok Wolfenstein?“ spýtal sa.
„Ako si to vedel?“ spýtal sa hnedooký s nefalšovaným prekvapeným výrazom.
„Je to predsa veľký hit.“ Odvetil Arnold takmer dospelým tónom, hoci hnedooký chlapec absolútne nepochopil jeho odpoveď.
„Hmm...“ hnedooký chlapec bagroval oranžovou lopatkou hradnú jamu. Pritom si uvedomoval, že s ním niečo nie je v poriadku. Niečo sa deje. A prečo na neho ten malý blonďák neustále pokukuje? Cítil zvláštny strach zmiešaný s hnevom.
„Zomrieš.“ Povedal odrazu blonďák.
„Každý raz zomrie...“ povzdychol si hnedooký chlapec zdanlivo vôbec nevyvedený z miery Arnoldovou poznámkou a naďalej doloval piesok z hlbočiznej hradnej priekopy. Pomaly a nenápadne k chlapcom pristúpila žena. Arnold si ju hneď všimol a obdaril ju svojim krásnym detským úsmevom. „Dobrý deň!“
„Ahojte chlapci, robíte hrad? Je nádherný!“ pochválila.
„Ďakujem mami.“ Poslušne odvetil hnedooký chlapec. „Toto je Arnold. Pomáha mi s ním.“
„Arnold? Aké zvláštne meno.“ Usmiala sa naňho hnedookého matka. „Si veľmi krásny chlapec a máš krásne a múdre oči.“ Povedala mu s úsmevom plnom lásky, ako to vedia povedať len matky.
„Ja viem.“ Odvetil Arnold, ale jeho hlas už neznel detsky. Hnedooký chlapček v ňom rozoznal niečo neuveriteľné. Bola to ozvena esesákovho hlasu v rozľahlej miestnosti pod kaštieľom. Oblial ho strach a so strachom pozrel svojej mamičke do očí, či to aj ona počula. Nepočula, videl to na nej. Arnold sa naňho otočil a vystrašený pohľad mu oplatil hrdým a nedotknuteľným pohľadom plným nadhľadu. Matka si všimla, že sa niečo deje, pretože chlapci na seba hľadeli takto bez mihnutia oka vyše minútu a pri tom nestavali hrad.
„Deje sa niečo chlapci?“ spýtala sa ich bezstarostne. Myslela, že ide o nejaký ich roztomilý výmysel, dobre poznala, aký lapaji boli kamaráti spolu s jej starším synom v siedmich rokoch. O to viac prerušil tok jej myšlienok zvrátený pohľad ako z nočnej mory. Bez akéhokoľvek varovania alebo náznaku agresivity bola ruka jej syna pri Arnoldovej tvári. Mala pocit, akoby zahliadla vytrysknúť krv, ale to nemohla byť pravda. V šoku otočila Arnoldovu hlavičku a otočila ju smerom ku sebe, pretože sedel na piesku ku nej otočený chrbtom. Oblial ju mráz, hoci doteraz ju na pláži oblieval pot. Zbledla ako smrť, napriek tomu, že sa celý deň opaľovala. Jej synček zapichol Arnoldovi oranžovú umelú lopatku do ľavého oka. Celú rukoväť dlhú niekoľko centimetrov. Žena skríkla.

Výkrik ho prebudil na mramorovej podlahe pri schodisku. Neuvedomoval si zrazu ani to, kde je, ani čo tam robí. Došlo mu to až vzápätí, čo jeho telo reagovalo na myšlienkový impulz, vydaný ešte skôr, ako ho prerušil pohľad modrookého esesáka, recitujúceho zaklínadlá rituálu. To, čo teraz videl v jeho pohľade, bol strach. Odrazu mu celý jeho život dal zmysel, aj keď vedel, že smrť je obrazne povedané za dverami. Rozoznal, že ľavé esesákove oko je sklenené. Uvedomil si, že celý život bol dobrým človekom, a teraz pochopil, prečo. Pochopil, čo ho poznačilo, a prečo to nikdy nemohol nikomu vysvetliť. Pochopil, prečo bol celý život sám, a prečo bolo všetko tak, ako malo byť. Sedem odistených granátov letelo vzduchom pomaly ako pierko unášané jemným vánkom. Hnedooký vojak by prisahal, že videl každý z nich ako exploduje, ako explodujú presne jeden po druhom a zvuky ich výbuchov sú usporiadané v tónine hudobnej stupnice. Prisahal by, keby mal tú možnosť po tomto zážitku ešte niekomu prisahať, pretože všetci zomreli.