Hnedooký

Každý, úplne každý človek na tejto planéte má k dispozícií obrovské množstvo vôle k tomu, aby prežil. Tá vôľa prežiť, je však ukrytá tak hlboko v každom z nás, že si ani neuvedomujeme ako ju využívame k tomu, aby sme dokázali žiť v prostredí, do ktorého sme sa narodili. Názorným príkladom sú životy dvoch ľudí – hrdinov tejto poviedky. Každý z nich žije úplne v inom svete, pričom každý už má procesom výchovy a socializácie prispôsobenú svoju životnú silu – vôľu ku okolnostiam ich životných podmienok. Je zdanlivo jednoduché určiť, kto z nich je ten silnejší jedinec a kto je viac pokročilý v evolučnom vývoji. Avšak je to skutočne tak? Je skutočne väčšia moc človeka, ktorý dokáže ovládnuť démonov tak aby mu slúžili, alebo je silnejší ten, čo ich bez milosti ničí... ?

Hnedooký (poviedka)

Kaštieľ sa otriasal v základoch, ale Arnold vedel, že nejde o žiadne bombardovanie, ale o otrasy spôsobené rituálom vyvolávanými silami. Spojenci sa pokúšali rituál prekaziť, pričom sami nevedeli, akých škôd sa môžu svojimi neuváženými činmi dopustiť. Pomalým a pokojným pohybom si odopol z koženého opaska zlatý bič, privilegovanú zbraň pre boj na blízko, ktorú mali právo nosiť len najnadanejší a v okultných učeniach najschopnejší jedinci z kultu SS. Sebaistým krokom vkročil z pivničných chodieb do obrovského átria v kaštieli. Interiér kaštieľa bol postavený v ranom gotickom štýle, pôsobil ponuro a spoza farebných sklenených obrazov svätých naňho zvonku doliehali farebné svetelné záblesky neutíchajúcej a blížiacej sa streľby. Dodávali átriu nadpozemskú atmosféru. Vlastne skôr pekelnú. Arnold rozoznával zvuk spojeneckých samopalov Thompson M1, a podľa intenzity streľby odhadoval počet útočiacich jednotiek na zopár desiatok. Napriek tomu Arnold necítil potrebu použiť svoj samopal MP40. Akoby s pocitom nepremožiteľnosti stál hrdo vzpriamený pred vrátami do kaštieľa a čakal, kedy spojenecké jednotky preniknú dnu. V ruke s pôžitkom poťažkával svoj zlatý bič. Mal intuitívny pocit, že je len otázkou času, kedy budú nemecké guľometné hniezda rozprášené útokom presily spojencov, bez ohľadu na to, na akých strategických miestach boli rozmiestnené. Arnold ich pozície vyberal osobne a cítil sa pri tom ako majster zenu, ktorý v meditácii rozmiestňuje nábytok podľa vplyvov feng-šui. Avšak účelom, narozdiel od feng-šui, bola čo najväčšia efektivita guľometných hniezd pri poskytovaní obrany rituálu. Celá misia zahŕňajúca rituál bola jeho osobný záujmom. Nemecko už prehrávalo, Hitler je už údajne mŕtvy, hoci to nebolo po prvý krát, čo sa k nemu dostala podobná dezinformácia. No pre tento krát to aj cítil z vyšších sfér, že sväté Nemecko už nemá príliš na výber. O to viac odhodlania Arnold pocítil, povinnosť urobiť všetko čo je v jeho nemalých silách k tomu, aby zvrátil neblahý osud, ktorý postihol formujúcu sa tretiu ríšu. Bol jedným z posledných, ktorí dosiahli vyššie sféry poznania a moci a vedel, že to nie je jeho privilégium, ale práve povinnosť, aby svoje sily využil, prípadne aj obetoval pre vyššie ciele, ku ktorým ho nabádala božia prozreteľnosť. Streľba náhle stíchla. Kroky za obrovskou bránou do átria zadupotali o mramorové schody. Arnold stál vzpriamene ako socha, ktorá má navždy pripomínať slávu árijskej rasy. A keď sa odrazu ťažké drevené, železom pospevňované vráta rozleteli v ohlušujúcej explózií, Arnold stál nehybne ďalej. Tie väčšie viac ako kilogram vážiace úlomky dreva sa mu akoby zázrakom vyhli, tie menšie kúsky sa poodrážali od jeho koženého brnenia pokrytého zlatými plátmi a chráničmi, ktoré ho vystužovali a poskytovali mu ochranu v prípade mnohých potenciálnych zranení. Arnold ako čierno-zlatý rytier stál v hmlovine po výbuchu zdvihnutého prachu a dovnútra vbehli jednotky spojencov. Očakávali, že átrium bude prázdne, ani len nepočkali kým sa usadí prach. Vbehli dnu a prebehli popri Arnoldovi, akoby bol neviditeľnou sochou.
„Oblasť zabezpečená!“ vykríkol niektorí z vojakov po anglicky so silne francúzskym prízvukom. Arnold im v tej chvíli stál otočený chrbtom a v ruke už silným kŕčom stískal rukoväť dlhočizného zlatého biča. Adrenalín v ňom už nezadržateľne stupňoval, no vedel, že si nemôže dovoliť unáhliť sa. Ako popri ňom prebehli, zrátal počet spojeneckých vojakov a zaregistroval dokonca presne aké vybavenie nesie každý z nich a nielen to. Vedel o každom aj jeho farbu očí. Zelenooký bol vyzbrojený ľahkým guľometom BREN. Ostatní traja mali Thompsony. IBA štyria muži – napadlo ho s akýmsi zmiešaným pocitom, ktorý mal z tak malej výzvy. Už vedel, že vyhral - rituál nezastavia. Nemôžu cez neho prejsť. Kláštor sa stále viac otriasal, až zo stropu začali padať dlhé záclony prachu a trúsiace sa omietky začali opadávať zo zanedbaných gobelínov. Štyria vojaci sa rozostúpili po átriu a Arnolda akosi stále neprekvapilo, že si ho nevšímajú. Až doteraz. Zelenooký s BRENom začal paľbu proti Arnoldovi. Esesák si uvedomoval, ako mu hrá do kariet nesústredenosť operátora ťažkej zbrane, pretože s BRENom je najefektívnejšie strieľať z ľahu. Bola to zbesilá a chaotická streľba, pretože ako náhle spojenecký vojak zbadal ku nim chrbtom stojacu nehybnú postavu v zlato-čiernom brnení, oblial ho neuveriteľný strach, aký v živote vari ani nezažil. Vzápätí, ako zazneli prvé výstrely jeho ľahkého guľometu, oblial studený pocit aj jeho troch spolubojovníkov. Takmer sa báli otočiť smerom, ktorým zelenooký vyslal dávku už niekoľkých striel. Strach spôsobil, že ich reakcie boli spomalené a nekoordinované a Arnold tento stav presne predvídal. V momente, keď sa hlavne spojeneckých Thompsonov otočil smerom k ohnisku paľby ľahkého guľometu, namiesto reflexívneho stlačenia spúští samopalov opäť zareagovali veľmi oneskorene. Dôvodom ich neistých, a tým pádom aj spomalených reakcií bolo to, čo videli. Nielen, že ten muž v zlato-čiernom brnení stál tam, kde pred chvíľou nebezpečne vybuchli vráta, ale najmä vedomie toho, že ho nezbadali, ba ani len inštinktívne nepocítili jeho prítomnosť tak, ako sa to často stávalo väčšine skúseným vojakom na bojovom poli. Akoby sa tam odrazu zjavil z temnoty. Bol to zas jeden z mnohých neuveriteľných zážitkov, ktoré kolovali ako historky medzi vojakmi spojencov. Ale teraz nemali dôvod neveriť v nadprirodzené moci, ktoré sprevádzali elitné jednotky SS, pretože na vlastnej koži cítili ten neuveriteľný vtieravý pocit strachu, ktorý nikto z nich nemohol považovať za prirodzený. A až vtedy, keď si uvedomili, že ani jeden projektil z BRENu nezasiahol svoj cieľ, spustili paľbu aj oni. Arnold presne vedel čo robí, jeho pohyby a reč tela znásobovali strach štyroch mužov. Miernu hmlovinu ešte neusadených drobných čiastočiek prachu začali rezať blýskavé údery biča. Arnold vyzeral ako tanečník, ktorý sa prechádza po parkete. Sebavedomé a pritom nadľudsky rýchle pohyby, ktorými Arnold ovládal zlatý bič v momentne zničili morálku mužov. Nedokázali ho zasiahnuť. To, že zlatý bič, ktorého rýchle pohyby ich oči nedokázali ani zachytiť, odrážal ich guľky, to si pripúšťať nemohli. A ani nechceli. Arnold sa s nimi však iba hral. Cítil sa v boji skvelo. A keď k nemu letel ručný spojenecký granát, nikto zo štyroch spojencov nepostrehol, ako zlatý bič zmenil jeho dráhu letu vzduchom späť ku nim. Bola to príliš rýchla výhra, pomyslel si Arnold, keď ohlušujúca žiarivá explózia pohltila dvoch hnedookých. Ostal proti nemu už len modrooký a zelenooký. Streľba z ich automatických zbraní trieštila mramorové obloženie stien a gotických stĺpov, no žiadna guľa Arnolda ani len neškrabla. Keď im došli náboje, od strachu radšej ani nevymieňali zásobníky. Videli, ako v tom momente esesák ostal stáť ako socha. Alebo ako artista po dokončení svojho čísla v cirkuse. Mali pocit, že Arnold dokázal rátať ich výstrely a že presne vedel, v ktorom momente sa im minú náboje. Stál oproti nim v oblaku znovu rozvíreného prachu a hľadel im do očí. Triasli sa, negatívne emócie ich úplne ovládli a Arnold očakával ich prosby o zľutovanie. A dočkal sa ich. Pomalou, ale neuveriteľne ladnou a sebavedomou chôdzou podišiel ku nim. Zdalo sa im, že jeho modré oči iluminujú v tme, ale báli sa mu do nich hľadieť tak intenzívne, aby si to overili. Sklopili hlavy a padli na kolená.
„Budete mi slúžiť?“ spýtal sa ich.
„Áno, len nás nezabíjaj!“ odvetil za oboch modrooký.
„Poslúžite mi smrťou...“ povedal esesák akoby poetickým tónom, popri tom ako pomaly vyberal z puzdra striebornú runovú dýku. Dvaja vojaci pohliadli nahor, ale uvideli už len rýchle preblesknutie lesklej čepele dýky a následne ich hrude zaliala horúca krv vytekajúca z rozrezaných hrdiel. To už Arnold kráčal rýchlim krokom späť do katakomb pod kláštorom. Podlaha vibrovala, no to vôbec neuberalo jeho kroku na pevnosti a sebaistote.
Pod kláštorom katakomby odhalili priestornú murovanú miestnosť s vysokým zaguľateným stropom. Postavy v čiernych habitoch stáli v pravidelnom kruhu, v ktorého strede sa za modrastého svetla zvláštnych plameňov vznášali dve kamenné tabule. Boli to presne tie dve kamenné dosky, na ktorých doniesol Mojžiš desatoro Božích prikázaní Izraelitom po ich vyslobodení z egyptského otroctva. Osoby s kapucňami boli členovia okultistickej lóže Slobodomurárskeho zlatého rádu. Arnold sa k nim pridal a vtedy okultisti prestali opakovať mantru pre udržanie rituálu a všetci upriamili pozornosť na Arnolda. Nahlas recitoval neznáme verše neznámymi slovami a jeho telo začalo podivnými spôsobmi pohlcovať a vyžarovať svetlo. Dve kamenné dosky začali okolo seba obiehať ako Mesiac so Zemou, lenže ich obežnice sa stále zmenšovali, až začali do seba udierať, narážať a začali sa rozpadať. O pár sekúnd z nich ostali len drobiace sa kamienky a aj tie sa premenili na jemný prach, ktorý špirálovito rotoval v podivných modrých plameňoch pripomínajúc vlniaceho sa hada. Arnold pokračoval v recitácií, a jeho aj tak hrozivý tón hlasu dostal neľudskú, priam démonickú ozvenu. To však nenápadne sledoval z úkrytu v temnote tieňa hnedooký spojenecký vojak – ten, ktorého pohltil výbuch odrazeného granátu. Avšak mal šťastie, prežil, hoci vedel, že nie nadlho. Početné zranenia mu spôsobili vážny problém chodiť, ale akási vyššia vôľa (alebo aspoň tak si to on vysvetľoval) chcela, aby prežil a mal šancu prekaziť priebeh tejto zlovestnej udalosti. Neuvedomoval si nič iné, než to, že svet je úplne iný, ako si celý život myslel. Ako ateista a agnostik žil celý život v hlbokej ilúzií, ktorá sa mu zrútila až teraz – tesne pred smrťou, a to nemohla byť náhoda. Dnes na ne prestal veriť. Jednu nohu, ktorú mu výbuch granátu odtrhol tesne pod bedrovým kĺbom, si pevne stiahol kovovou strunou, aby zabránil vykrvácaniu. Iné povrchové zranenia nemal, ale mal pocit, že ho čoskoro skolí vnútorné krvácanie. To mu už však nevadilo, svoj stav mysle považoval za hotové osvietenie. Cítil, že si zaslúži zomrieť už len preto aký bol celý život slepý, pretože kvôli tomu ho dnes tak ochromil strach z elitného esesáka. Pred smrťou sa však ešte stihne postarať o to, aby dokázal čo mu ešte život dovoľuje. Zviazal sedem ručných granátov na ďalšiu strunu skrze poistky, tak aby ich mohol vytiahnuť v prípade potreby všetky naraz. Teraz už len čakal v tieni schodiska katakomb a nahliadal do rozľahlej haly, v ktorej sa odohrával rituál a čakal na vhodnú chvíľu. Každú sekundu mal pocit, že vhodná chvíľa je teraz, ale jeho pud sebazáchovy bol ešte stále príliš činný, a čím dlhšie čakal, tým viac mal pocit, že je aj tak len bezmocná bábka. Ale nie v rukách osudu, ale v rukách mocnejších bytostí, nech už je to ktokoľvek.
Prach tancoval v ohni a členovia lóže sledovali, ako sa okolo neho zakrivuje priestor. Akoby sa zbiehal do toho prachu. Prach sa stále viac spomaľoval vo svojej rotácii. V miestnosti začalo hrmieť a nad stropom sa začali zjavovať ohlušujúce červené blesky. Niečo dokonale čierne sa otváralo z prachu, akoby trhlina vo svete, prechod niekam inam. Arnold rytmicky recitoval neznáme slová vo zvláštnych mystických veršoch, pričom vždy pri rýme sa zatriasol celý kláštor ako pri pomerne silnom zemetrasení. No nikto z prítomných slobodomurárov nejavil známky nervozity z nebezpečenstva prípadného zrúcania kláštora. Hnedooký vojak, ktorého meno nám nikdy nebude známe, si vtedy uvedomil, že každú chvíľu môže stratiť vedomie a preto sa rozhodol konať. Jeho hnedé oči našli Arnoldov belasý pohľad. Počas recitácie esesák pohliadol presne do vojakových hnedých očí, hoci vojak si bol istý, že ho v tieni schodiska nemôže vidieť. Pocit, ktorý ho zaplavil, keď sa im stretli pohľady sa nedal ináč opísať, ako zastavenie času. Prestalo existovať všetko, rituál zmizol, bolesť zo zranení sa stratila rovnako ako chlad kamennej podlahy, po ktorej sa s námahou plazil a zanechával na nej podpis svojej krvavej stopy. Stalo sa to presne v tej chvíli, čo vojak napol strunu a chýbal len neuveriteľne krátky okamžik, aby vytiahol poistky siedmich granátov.

Sedel ako útle dieťa na horúcom piesku rozpálenom od jasného slnka. Nádherný slnečný deň na pláži, šumiace vlny a hlasy konverzujúcich dospelákov, ktorí tu dovolenkovali. Kalifornia. Oranžovou lopatkou utlapkával piesok na takmer metrovom vežovitom hrade z piesku. Chlapec odrazu prestal a jeho guľaté hnedé oči sledovali scenériu pláže. Chvíľku gúľal očami od letiacich čajok ponad penivé previsy niekoľkometrových vĺn. Myšlienky mu upútal surfista oblečený v čierno-zlatom overale. Pozoroval ho so záujmom, aby si vybavil predchádzajúci tok myšlienok a predstáv svojej fantázie. Nevedel si ich vybaviť, hoci mal pri srdci neodbytný pocit, že zabudol niečo nesmierne dôležité. Ale čo to mohlo byť? Teraz je na dovolenke a nič nie je dôležitejšie, než pieskový hrad a jeho dokončenie. Ešte mu chýbajú hradby a vodná priekopa, ktorá bude dokonca aj zaplnená morskou vodou! Pustil sa do robenia hradieb. Podišiel k nemu iný chlapec. Usmieval sa. Mal takmer biele blonďavé vlasy a azúrové oči.
„Pekný hrad!“ pochválil. „Môžem ti s ním pomôcť?“
Hnedooký chlapec si premeral pohľadom blonďáčika a zvážil jeho ponuku. Napokon súhlasne kývol hlavou.
„Volám sa Arnold a ty?“ spýtal sa ho blonďáčik a podával mu ruku.
„Ja neviem...“ odvetil hnedooký chlapec.
„Ako to, že nevieš ani ako sa voláš?“ spýtal sa ho blonďáčik pobavene.
„Neviem. Ja staviam hrad.“ Odvetil hnedooký a pritom mu myseľ pracovala na plné obrátky. Mal veľmi nepríjemný pocit, akoby niečo niekde zabudol, alebo akoby mal niečo veľmi dôležité spraviť.
„Ty si ale zvláštny...“ preniesol malý Arnoldko a začal utlapkávať navlhčený piesok do kolmej ohrady okolo hradu. „To je zámok Wolfenstein?“ spýtal sa.
„Ako si to vedel?“ spýtal sa hnedooký s nefalšovaným prekvapeným výrazom.
„Je to predsa veľký hit.“ Odvetil Arnold takmer dospelým tónom, hoci hnedooký chlapec absolútne nepochopil jeho odpoveď.
„Hmm...“ hnedooký chlapec bagroval oranžovou lopatkou hradnú jamu. Pritom si uvedomoval, že s ním niečo nie je v poriadku. Niečo sa deje. A prečo na neho ten malý blonďák neustále pokukuje? Cítil zvláštny strach zmiešaný s hnevom.
„Zomrieš.“ Povedal odrazu blonďák.
„Každý raz zomrie...“ povzdychol si hnedooký chlapec zdanlivo vôbec nevyvedený z miery Arnoldovou poznámkou a naďalej doloval piesok z hlbočiznej hradnej priekopy. Pomaly a nenápadne k chlapcom pristúpila žena. Arnold si ju hneď všimol a obdaril ju svojim krásnym detským úsmevom. „Dobrý deň!“
„Ahojte chlapci, robíte hrad? Je nádherný!“ pochválila.
„Ďakujem mami.“ Poslušne odvetil hnedooký chlapec. „Toto je Arnold. Pomáha mi s ním.“
„Arnold? Aké zvláštne meno.“ Usmiala sa naňho hnedookého matka. „Si veľmi krásny chlapec a máš krásne a múdre oči.“ Povedala mu s úsmevom plnom lásky, ako to vedia povedať len matky.
„Ja viem.“ Odvetil Arnold, ale jeho hlas už neznel detsky. Hnedooký chlapček v ňom rozoznal niečo neuveriteľné. Bola to ozvena esesákovho hlasu v rozľahlej miestnosti pod kaštieľom. Oblial ho strach a so strachom pozrel svojej mamičke do očí, či to aj ona počula. Nepočula, videl to na nej. Arnold sa naňho otočil a vystrašený pohľad mu oplatil hrdým a nedotknuteľným pohľadom plným nadhľadu. Matka si všimla, že sa niečo deje, pretože chlapci na seba hľadeli takto bez mihnutia oka vyše minútu a pri tom nestavali hrad.
„Deje sa niečo chlapci?“ spýtala sa ich bezstarostne. Myslela, že ide o nejaký ich roztomilý výmysel, dobre poznala, aký lapaji boli kamaráti spolu s jej starším synom v siedmich rokoch. O to viac prerušil tok jej myšlienok zvrátený pohľad ako z nočnej mory. Bez akéhokoľvek varovania alebo náznaku agresivity bola ruka jej syna pri Arnoldovej tvári. Mala pocit, akoby zahliadla vytrysknúť krv, ale to nemohla byť pravda. V šoku otočila Arnoldovu hlavičku a otočila ju smerom ku sebe, pretože sedel na piesku ku nej otočený chrbtom. Oblial ju mráz, hoci doteraz ju na pláži oblieval pot. Zbledla ako smrť, napriek tomu, že sa celý deň opaľovala. Jej synček zapichol Arnoldovi oranžovú umelú lopatku do ľavého oka. Celú rukoväť dlhú niekoľko centimetrov. Žena skríkla.

Výkrik ho prebudil na mramorovej podlahe pri schodisku. Neuvedomoval si zrazu ani to, kde je, ani čo tam robí. Došlo mu to až vzápätí, čo jeho telo reagovalo na myšlienkový impulz, vydaný ešte skôr, ako ho prerušil pohľad modrookého esesáka, recitujúceho zaklínadlá rituálu. To, čo teraz videl v jeho pohľade, bol strach. Odrazu mu celý jeho život dal zmysel, aj keď vedel, že smrť je obrazne povedané za dverami. Rozoznal, že ľavé esesákove oko je sklenené. Uvedomil si, že celý život bol dobrým človekom, a teraz pochopil, prečo. Pochopil, čo ho poznačilo, a prečo to nikdy nemohol nikomu vysvetliť. Pochopil, prečo bol celý život sám, a prečo bolo všetko tak, ako malo byť. Sedem odistených granátov letelo vzduchom pomaly ako pierko unášané jemným vánkom. Hnedooký vojak by prisahal, že videl každý z nich ako exploduje, ako explodujú presne jeden po druhom a zvuky ich výbuchov sú usporiadané v tónine hudobnej stupnice. Prisahal by, keby mal tú možnosť po tomto zážitku ešte niekomu prisahať, pretože všetci zomreli.

Niť

„Zbohom všetci!“
„Si skutočne blázon...“ povzdychol si starec a odvrátil zrak od urasteného muža.
„Buď som blázon ja alebo vy všetci, keď tu dokážete ďalej takto žiť. Vlastne všetko čo sa tu udialo mi bolo znamením, že mám skutočne odísť. Nedokázal by som tu už vydržať ani chvíľu s takými sviňami ako ste vy! Až na teba Mark.“ Pohladil som malého plavého chlapca po vlasoch a žmurkol naňho. On rozpačito sklopil zrak svojich vystrašených očí.
„Prosím ťa, aspoň sa trochu...“
„Mlč, matka!“ odvetil som prísne vyzerajúcej žene, mojej biologickej matke, popri tom, ako som si balil zbrane do ruksaku. Odhrnul som svoje dlhé čierne vlasy, ktoré mi padli do očí spoza čelenky, ako som ukladal zaistený Sig Sauer Mosquito s nasadeným kolminátorom pre streľbu nad dvadsaťpäť metrov so zasunutým desať ranovým zásobníkom. Okrem toho som pridal do vaku takzvaný Enforcer, čo je v podstate ďalekonosná puška fungujúca na Gaussovom princípe magnetickej kuše, strieľajúca nano-keramické projektily so silne koncentrovanou kyselinovou výplňou. Vedľa vaku ešte ležal pancor jackhammer – automatická brokovnica. Ten som si zavesil na chrbtovú časť klimatizačnej kombinézy, vložil do ruksaku ešte štyri škatule s rôznou muníciou a päť valcových brokovnicových zásobníkov do pancora. Starec si usrkol z pohára modrej limonády a káravým pohľadom našiel pohľad muža, čo sedel s nami. To bol môj otčim. Postavil sa a s naštvaným funením odišiel z kabíny. Dvere za ním sa automaticky bezhlučne zatvorili. Bolo opäť ticho.
„Hm, štyri plechovky výživy. Vonku to oslávim hostinou!“ preniesol som ironicky popri tom ako som balil potraviny. Bolo ich málo. Keď bude problém zohnať vonku jedlo, tak s múčnym bochníkom a štyrmi konzervami vydržím možno dva týždne. Ak zoženiem jedlo, je to čo mám optimálna zásoba pre mňa na štyri dni. Munície mi správca Vaultu doprial rozhodne viac než jedla. Zrejme si tiež myslí, že o pár dní nájdem vonku aj tak smrť. Čo si však budem namýšľať, neviem čo ma vonku čaká. To tu nikto ani len netuší. Podľa posledných správ, ktoré Vault dostal pred tromi rokmi, sa Američania presne podľa očakávaní pripojili ku ázijskému konfliktu. Údajne prišli podporiť Rusov a Európsku úniu pri potlačovaní Indočínskej invázie do priestoru spadajúceho pod úniu, no v priebehu ďalšieho týždňa ostro vystúpil ruský prezident proti Obamovi a dôrazne ho požiadal o stiahnutie svojich jednotiek „a nemyslím tým len vojenské“, tak zneli jeho slová. Obama na jeho požiadavku reagoval s úsmevom. V reči diplomatov to znamenalo, že ho vysmial. Potom hovoril ruský prezident niečo o nežiaducich dôsledkoch a tvrdom zakročení, pokiaľ nebude jeho žiadosť rešpektovať, ale ten neger si z neho nič nerobil a diskusiu uzavrel rapovaním o drahej cene za mier a slobodu. Odkedy je prezidentom, asi sa zo mňa stal rasista.
„Buď rád, že ti dali aspoň niečo. Mohli ťa vyhnať bez zbraní aj bez jedla.“ Povedala matka.
„Matka, ale oni ma nevyhnali! Hlasovanie dopadlo tesne v môj prospech, odchádzam sám. A veľmi rád!“ Tá posledná veta nebola úplne pravda. Posledná informácia, ktorú dostal správca bola osobne od premiéra, vraj nadišiel čas pre rádiový pokoj, tak správca aktivoval kvantový vlnový randomizátor, ktorý odrezal náš Vault od spojenia so zvyškom sveta. Stali sme sa nezistiteľný pre akýkoľvek vlnový skener. Odvtedy sa začali ľudia chovať divne, všetci boli neochvejne presvedčení, že nastala tretia svetová vojna, hoci potvrdiť sme si to nemohli, pretože neexistovalo už žiadne spojenie medzi našim úkrytom a okolitým svetom. Je zrejmé, že prebiehajúca vojna v Ázií prerástla do globálneho konfliktu a je celkom možné, že tí mocní bábkari čo hrajú s politikmi maňušky sa budú chcieť dohodnúť o novom prerozdelení kľúčových území aj z hľadiska zdrojov vzácnej pitnej vody. Ak to tak je, bojuje sa možno už aj tu, na území Slovenska. A možno padali aj atómové bomby.
Ja som patril medzi osoby vybrané pre tento tajný projekt, ktorý mal zabezpečiť ľudstvu prežitie v prípade globálnej katastrofy, ku ktorej sa schyľovalo, po expanzívnej vojnovej politike Indočíny a prehláseniu, že sú ochotní použiť biologické aj nukleárne zbrane, ak sa do konfliktu budú miešať Spojené Štáty. A to sa presne stalo, takže teraz ma vonku môže kľudne čakať rádioaktívna a mŕtva planéta. Ale aj tak. Mal som tu toho už dosť. S nikým som si tu aj tak nerozumel, ako osobný tréner a animátor som si tu pripadal ako hlupák. A ako bezpečnostný technik som bol dievča pre všetko, opravoval som nekvalitnú (Taiwanskú) klimatizáciu na izbách a takmer v presných mesačných intervaloch som vylaďoval nestabilné softwarové jadro centrálneho počítača. Nehovoriac o tom, že vždy, keď dochádzalo k výtržnostiam zo strany pubertálnych obyvateľov Vaultu, tak mňa považovali s akousi samozrejmosťou za niečo ako policajta alebo šerifa Vaultu, no žiadnej úcty a rešpektu som sa medzi týmito zaživa zomierajúcimi indivíduami nikdy nedočkal. A po tom, ako správcov syn zomrel na následky vnútorných poranení, po tom čo som ho nepríčetného spacifikoval počas jedných z mnohých výtržností, bol môj osud spečatený. Odsúdili ma, a hoci v hlasovaní neprešlo vyhnanstvo z Vaultu, zrejme aj tak len preto, že vedeli, že som hrdá povaha a odídem sám. A mali pravdu. S nikým som sa už nerozprával. Nechcel som prísť o ten hnev čo cítim. O pár minút som stál zbalený pred pancierovými vrátami, ktoré sa za ohlušujúceho hukotu sirény otvárali a vpustili ma do dekontaminačnej komory. Siréna znela ako hnev čo ma hrial pri srdci. Úplne zbytočná procedúra dekontaminácie prebiehala zhruba dve minúty a po tom, ako som odkašľal hlien od dekontaminačného plynu, otvorili sa druhé pancierové vráta a ja som vystúpil po vyše troch rokoch z Vaultu. Ani po mne nikto nezakričal zbohom. A ani som po tom netúžil.
„No som zvedavý ako vyzerá vonku rok 2013.“ Povedal som si. Vychádzal som z jaskynného komplexu v Nízkych Tatrách. To čo som si pamätal o okolí miesta úkrytu spred troch rokov, bolo buď príliš skreslené, alebo sa vážne za takú krátku dobu zmenili lesy tak výrazne dramaticky? Vyzeralo to tu ako v džungli, takmer žiadne ihličnaté stromy a mnoho zvláštnych stromov, akoby exotických, nahrádzali ich miesto v pomerovom množstve zmiešaného lesa. Nepoznal som ten druh stromov, ale vedel som, že za tú dobu sa niečo sakramentsky zmenilo. Bol október a počasie bolo ako uprostred leta. Veľmi dusno a obloha predpovedala prietrž. Vydal som sa do doliny, pamätám si, že tam bolo nejaké mestečko. Liptovský Mikuláš sa tuším volalo. Potrebujem doplniť informácie o svete, čo sa dialo za posledné tri roky a mal som pocit, že to určite nebude ani zďaleka také strašné, ako kolovali názory a pocity vo Vaulte. Vzduch úžasne voňal, a bol som neuveriteľne rád, že som vonku. Kráčal som rýchlym tempom a onedlho som cedil pot z prepoteného trička, ktoré som mal pod klimatizačnou kombinézou. Vždy som si myslel, že klimatizačná kombinéza je skutočne dobrá len proti chladu a jej ochladzovacie a antiperspiračné vlastnosti sú prinajmenšom zanedbateľné. Zdalo sa mi, akoby sa mi ťažšie chodilo, ťažšie než vo Vaulte. Bežať som takmer nedokázal, a nebolo to tým že by bol batoh plný vybavenia príliš ťažký pre moju telesnú konštitúciu. Niečo nebolo v poriadku. Vytiahol som z batohu senzor. Je to jednoduchý názov pre užitočnú vecičku podobnú labtopu, avšak vylepšenú o diagnostické skenery schopné prijímať údaje o mojom zdraví, o zložení vzduchu alebo vody, o pohybe v okruhu piatich kilometrov a mnoho ďalších funkcií, ktoré tu však nechcem rozoberať. Zaujímala ma hodnota, ktorú nameral Geigerov-Mullerov počítač. Radiácia prostredia zvýšená o dve percentá nad dlhodobým normálom. To sa dá prežiť, atómové bomby asi padali dosť ďaleko a bol som tomu rád. No odrazu začal pofukovať ľahký vánok, ktorý sa o pár sekúnd premenil na prudký víchor. Ako rýchlo nastal, tak rýchlo ustal a ja som ho ledva ustál. No najhoršie bolo to, že ako rástla jeho sila, intenzita okolitej radiácie narastala v rovnakom tempe a z Geigerovho počítača v senzore sa ozývalo hlasné praskanie. Opäť nastalo ticho, zatočila sa mi hlava a padol som chrbtom na zem.
Prebral som sa na podozrivé zvuky. Rýchle som si vybavil, čo sa udialo a okamžite som vyberal lekárničku z vaku a požil som pilulky s názvom Lotus, vyvinuté práve pre zvýšenie odolnosti organizmu proti negatívnym vplyvom radiácie. Okrem toho mala zopár pozitívnych účinkov na psychiku a anabolizáciu svalovej hmoty. Zapil som vodou z čutory a rozhliadol som sa. V bezvedomí som ležal možno pár sekúnd, nič sa nezmenilo, príroda bola neuveriteľne nádherná. Je zaujímavé ako skvelo sa cítim po rokoch vonku z podzemnej kobky. Aj napriek tomu, že som akurát prekonával značné dávenie sa. Radiačná nevoľnosť mi spolu s pozitívnymi účinkami Lotusu spôsobovala stavy ako po psychotropných látkach. Vonkoncom, o to viac na mňa pôsobila príroda impresívne. Šumiace listy, lesk odrážajúce skaliská v obrovskej výške, prevaľujúce sa ťažké mračná typu kumulonimbus. Povyšiel som z lesa na malé bralo, z ktorého bol nádherný výhľad z výšky na horskú úžinu vystlanú zvláštnym džunglovitým zmiešaným lesom. Avšak nedalo si nevšimnúť, že asfaltová cesta, ktorá sa kľukatila dolu úžinou, bola prázdna. Žiadne autá, a pritom veľmi dobre viem, že toto miesto bolo vždy vďaka rekreačným účelom dosť vyťažené a cesty pomerne frekventované. Svoje detstvo som totiž prežil na Liptove a do tejto lokality sme chodili s rodinou často na výlety, ešte keď som bol malý (a naivný) chlapec. Teraz nič. Len vietor hučal a napriek bujnej vegetácií, neozývali sa klasické spevavé tóny vtákov ani hmyzie pazvuky. Vtom mi padol zrak pár centimetrov nad horizont. Zaregistroval som kovový odlesk vzdialeného letiaceho objektu. „Hurá, našli ma“, napadlo ma ako prvé, avšak vzápätí ma oblial nepríjemný studený pocit, taký hmatateľný pocit, ako keď sa ponoríte do vane s tak studenou vodou, že sa v nej kocky ľadu rozpúšťajú dlhé minúty. Poznám ten pocit, inštitnkt. Vedel som, že pokiaľ idú smerom ku mne, tak ma zrejme vidia. Celý čas. Satelity. „Sakra!“ Bežal som do lesa, a pocítil som, ako sa ten ľadový pocit postupne premenil na adrenalín. V behu som vytiahol Enforcer. Aj keď som na stotinu sekundy uvažoval, že možno mi bude stačiť pancor, vedel som, že prílišnú sebadôveru vo mne za tri roky vo Vaulte so sráčmi vypestovali nuda spolu s komerčným filmovým brakom. Enforcer je pre mňa istota prežitia. Pritúlil som ťažkú (avšak v porovnaní s pancorom paradoxne ľahšiu) masívnu zelenú keramickú pušku a aktivoval proces magnetizácie. Ten musí prebehnúť vždy, po vypnutí hlavného počítača. V Enforcerovi je niečo ako vlastný Windows, a kým prebehne bootovanie a proces magnetizácie, potrvá to sakra pridlho. Každá sekunda dobrá. Pre moju situáciu je to skutočne pridlho, pretože ak o mne helikoptéra vie, ide priamo za mnou a dobehne ma o pár minút. Bootovanie s magnetizáciou trvá tri minúty.
„Vžummm...“ presvišťalo mi ani nie o minútu vo výške sotva meter nad hlavou niečo veľké, veľmi rýchle a neviditeľné. Nejako sa mi podarilo presvedčiť sám seba, že to nebolo nič neviditeľné, ale že som si to len nevšimol kvôli väčšej rýchlosti lietajúceho objektu, než som očakával. Bežal som ďalej dolu prudkým výmoľom medzi dvomi žulovými skaliskami o veľkosti človeka, pevne sústredený a vybičovaný adrenalínom. Mal som pocit, že kvôli buchotu srdca nedokážem počuť, kde sa nachádza helikoptéra (teda ak to vôbec je helikoptéra). No našťastie som sa mýlil, odrazu som začul vzdialené tiché kovové klapnutie a narastajúcu silu a frekvenciu pišťania raketovej strely. Neváhal som a strmo som sa pustil dolu hlavou dolu svahom, rovno do výmoľu medzi skaliskami. Odrazu som mal pocit, že viem ako sa cíti zubný kaz, keď doňho vŕta zubárska vŕtačka. Raketa bola (ako inak) tepelne navádzaná na presne moju teplotu (to mohlo byť v danej situácií kľudne aj 38,5°C), no našťastie namiesto do mňa vrazila do jednej zo žulových skál. Mal som pocit, že letím salto, ktoré tlaková vlna otočila presne o sto osemdesiat stupňov oproti prvotnému smeru rotácie mojich nôh. Padol som tvárou do vody, vypľúvajúc nejakú bridlicu. Na moje prekvapenie, nezačal som sa okamžite topiť a zaradoval som sa, že dokážem plávať a že nemám nič zlomené. Jediná (!) bolesť, ktorú som cítil, bolo to, že ma bolelo všetko rovnomerne asi ako keby mi každú časť tela prefackala nebohá stará Ružičková desiatimi fackami. Áno aj penis. Ten bolel asi najviac. Studená voda zurčiacej bystrinky ma tiež fackovala, avšak klimatizačná vesta hneď izolovala celý môj trup od chladu a tak ma napadlo schovať sa pod hladinou. Voda nebola hlboká, no tie necelé dva metre mali potenciál aby ma ukryli pred termálnym senzorom. Bioenergetický senzor ma určite spoľahlivo odhalí, pokiaľ ho majú (čo určite áno), len som dúfal, že ich rakety ho nemajú v navádzaní. A v tom som mal určite pravdu, pretože to boli príliš silné rakety než tie malé protipechotné prdítka.
Okysličovaciu masku som pod vodou vylovil z prepchaného batohu niekde úplne zo spodu pod nano-celtovinovým stanom. Potom som už dýchal zhlboka. Minútu, dve a napokon okysličovacia maska vypovedala službu. Z vody nedokáže vyrábať dostačujúce množstvo vzduchu. Držal som dych ako dlho som vládal. Vďaka nízkej teplote vody (neskôr som pozrel záznam na senzore a mala až sedem stupňov) som vydržal takmer minútu a pol. Nasledoval hlboký nádych toho mála vzduchu, čo zatiaľ okysličovač znovu premenil z vody a pomaly, opatrne som vykukol nad hladinu. Zvláštne elektrické napätie nad hladinou vody vo mne vyvolávalo neprekonateľný pocit ohrozenia. Hrozne mnou vystrašene trhlo, keď mi puška zavibrovala v rukách. Vibračná signalizácia sa ozýva len pri ukončení magnetizácie a pri potrebe dobiť kondenzačný článok. Úľava, ako keď nahému niekto podá plášť a zrkadlovky. Zrkadlovky pre mňa predstavovala schopnosť nájsť toho bastarda, pomocou vyspelého systému zabudovanom v Enforceri, ktorý pomocou bluetooth spolupracuje so senzorom. Obidve vecičky sú vlastne spolu v sade, obe sú vyrobené z vraj nezničiteľného zeleného nano-polykeramického plastu. Malý monitor na hornej časti pažby mi ukazoval polohu nepriateľa. No dostal som strach, keď sa mi pod jeho polohou, ktorú znázorňovala červená bodka umiestnená v 3D mape môjho bezprostredného okolia, objavil nápis UFO.
„Nie je v databáze, je to nový stroj.“ Zahnal som nepríjemné pocity logickou úvahou a vykukol som spoza kamenistého previsu nad potôčikom smerom ku vyhliadke, od ktorej som bežal. Bol to strmý kopec. Neuveriteľné je, že som dolu ním vôbec dokázal bežať, nieto ešte skočiť si také luxusné dvojsalto. Nebyť bystriny (ktorú som tam vtedy ani len netušil), bol by som rozmľasknutý v celej mojej kráse.
„Vžummmmmmmm.“ Presvišťalo mi znovu poza uši. Prudko som sa otočil a zbadal som ako sa to okolo mňa prehnalo. Malo to tvar sépie. No bolo to skutočne neviditeľné (alebo aspoň sa to snažilo byť), pretože som videl len jeho rozmazané okraje, na ktorých bolo vidno nedokonalosť lomu svetla, ktoré ním prechádzalo ako cez sklo, len omnoho dokonalejšie. V takej rýchlosti som ho nemal šancu zasiahnuť, ale s bojovým výkrikom som sa neubránil vystreliť si dve rany, ktoré presvišťali lesom a zastavili sa až na nejakej veľmi hrubej prekážke, pravdepodobne niekde v desaťmetrovej hĺbke žulovej skaly. Rozrušenie som dostal pod kontrolu a vysunul trojnožku schovanú pod hlavňou a oprel som Enforcer o skalu pri briežku bystriny. Od pása nadol som ostal v rieke, predsa len bol chlad môj spojenec a vesta držala dosť tepla na to aby som okamžite neprechladol. Na monitore som mal zoznam informácií o útočiacom objekte. Väčšina informácií bola tvorená „názvom vlastnosti“ dvojbodka UNKNOWN. Rýchlosť štyristo míľ za hodinu a typ pohonu nukleárny ma však chytili za srdce.
„Čo je to za svet, keď si tu poletujú neviditeľné sépie na nukleárny pohon?“ Zameriavací režim senzoru mi ho okamžite vypátral a ja som na puške videl presne jeho polohu za malým kopcom južne od mojej pozície. Na obrazovke sa vytvoril obraz toho, čo by som mal vidieť cez optiku odstreľovačky, no farebné znázornenie hustoty a hrúbky objektov v dráhe letiaceho projektilu pušky mi umožňovalo strieľať cez takmer akékoľvek steny alebo prekážky, a ako som práve zistil, aj cez kopčeky skál. Malá špirálka na monitore zamerala miesto na kopci, do ktorého mám streliť, aby som zasiahol to UFO, vzdialené necelý kilometer. Tak som vystrelil. Zelená bodka v pravom hornom rohu označovala zásah. Cieľ sa stále pohyboval rýchlosťou vyše dvesto míľ za hodinu, no oproti rýchlosti projektilu z magnetickej kuše je to rýchlosť zanedbateľná. Ďalšia strela ho však aj tak tesne minula. Zrýchlil na sedemsto míľ a vyletel nad kopec. Voľným okom by som ho mal vidieť, keby nebol neviditeľný. Blížil sa a ďalšia moja strela ho zasiahla kolmo spredu v smere letu. Letel naivne priamo na mňa. Prvá rana ako letela cez kopec, zasiahla cieľ so štyridsať percentnou účinnosťou. To mi oznámil senzor. Druhá minula a tretia dopadla s maximálnou ničivosťou a objekt sa s hlučným „vžuuuuum“ zrútil medzi stromy. Jasne som ho už videl aj na vlastné oči. Doletelo to takmer ku mne, dopadlo na zem a odrazilo sa ako žabka, ktoré sa hádžu ploským kameňom po hladine rieky. V rýchlosti spomaľujúcej už pod rýchlosť zvuku vydávalo nepríjemný zvuk pripomínajúci plačúceho medveďa. Dopadlo to predo mňa asi pätnásť metrov. Obzrel som si to. Vyzeralo to skutočne mimozemsky, ale nie ako lietajúci tanier, skôr ako lietajúca mechanická raja. Dostal som strach.
Senzor vyhodnotil, že je nejaká dôležitá správa, ktorú mi mal oznámiť, preto zavibroval v batohu. Vytiahol som malý zelený počítač a na jeho monitore bolo hlásenie Geigerovho počítača oznamujúce neustále tempo nárastu radiácie z havarovaného stroju. Oznámil mi aj ďalšiu zvláštnosť – v radiačnom spektre chýbalo žiarenie gama, čo je elektromagnetické žiarenie ničiace elektroniku. Táto informácia bola pre mňa užitočná asi ako rada vziať nohy na ramená. Bál som sa, avšak viac adrenalínu už moje telo vtedy vyprodukovať nevedelo.
Bežať dolu kopcom pred atómovým výbuchom znie ako absolútny nezmysel. Ale mal som inú možnosť? Senzor určil bezpečnú polohu na vzdialenosť troch kilometrov. A vypočítal mi, že kým sa reaktor preťaží, stihnem sa vzdialiť približne na tristo metrov. Šanca na prežitie sedemnásť percent. Na predpoklady počítača musí optimista prihliadať pesimisticky. Pri behu dolu lesnou cestičkou som musel dávať obzvlášť pozor aby som nezakopol alebo aby sa mi nešmyklo, pretože svah bol príliš strmý a môj pád by skončil váľaním sudov. Ako som bežal dolu svahom, každých zopár sekúnd som preglgával zmeny tlaku. Moje telo dosť spohodlnelo pri stabilnom tlaku vo Vaulte. Vtom sa s rachotom vedľa mňa rozletela zem a moja prvotná reakcia bola, že vybuchol nukleárny pohon neviditeľného, ale nebolo tomu tak. Práve na mňa útočil druhý neviditeľný. Radšej som sa ani nenamáhal vytiahnuť Enforcer a bežal som ďalej dolu kopcom. Okolo mňa dopadali výbušné strely, ktoré rozptyľovali do vzduchu hlinu a drobné lesné rastlinstvom.
„Prebieha nukleárna anihalácia...“ zahlásil senzor a ja som vedel, že nemôžem dbať na druhého neviditeľného a musím k zemi a prikryť sa nano-celtovinou. Hodil som cez hlavu žiaruvzdornú plachtu a skrčil sa priamo na lesnej cestičke. Ešte vedľa mňa dopadla jedna výbušná strela a kúsky skál zarachotili o nano-celtovinu. Potom sa ozval ohlušujúci dunivý hrom. A opäť som stratil vedomie. Myslel som že je po mne.

„Hej chlape! Vstávaj! No tak!“ hučalo mi v hlave niekde na hranici vedomia. Otvoril som oči a nado mnou stála postava držiaca v ruke moju nano-celtovinovú prikrývku, videl som ju rozmazane, ale zaručene to nebol žiaden anjel, takže som bol ešte stále medzi živými (to že to mohol byť čert, som si v tú chvíľu nijak nepripúšťal).
„Prestaň Paľo, nevidíš že je takmer mŕtvy... Čo to má za uniformu?“ muž sa ku mne zohol a prezrel moje náramenníky. „Také značenie som ešte nevidel. Dokážeš hovoriť?“ To že som na jeho otázku aspoň otvoril ústa a zasipel mu malo stačiť aby pochopil, že vnímam ale nemám síl na nič.
„Pusti ma k nemu, Karol!“ ozval sa prvý muž, chytil ma za uniformu a zhúkol mi do ucha: „Hovor, kto si a pod kým slúžiš?!“ Z chrbta si zvesil nejakú ťažkú zbraň, ktorou ma asi chcel vystrašiť, no vtom sa ozval výbuch.
„Sakra, koľko ich je v tejto oblasti?!“ zanadával ponurým hlasom Karol a skrčil sa k zemi do palebnej pozície, z chrbta si tiež zvesil pušku a spoločne opätovali paľbu. „Bastard na štyroch hodinách!“ Medzitým Paľo rýchlo niečo hlásil cez vysielačku, nebolo mu rozumieť, vzduchom svišťali výstrely. Zrak sa mi veľmi pomaly zaostroval. Dokázal som trochu zdvihnúť hlavu, ale prehľadu o situácií som sa nedočkal. Na dva metre od seba som videl krajinu ako jednu farebnú machuľu. No videl som si na ruky, do jednej mi viedla infúzia. Pozrel som na obsah váčku, bola to fialovkastá tekutina so symbolom NATO označená nejakým číslom a dokázal som prečítať ešte väčší nápis NANO. Stlačil som váčok druhou rukou aby sa mi rýchlejšie dostal do krvi jeho zrejme užitočný obsah. Hrialo to, svrbelo, štípalo, ale cítil som ako sa mi vracia plné vedomie. Opäť ma všetko bolelo, ale cítil som, že nemám žiadne vážne zranenie. Dokázal som sa posadiť. Už som dokázal aj zaostriť na mojich dvoch záchrancov, mali oblečené bojové panciere poháňané hydraulickým exoskeletonom. Videl som dokumentáciu k prototypu ešte keď som bol v armáde. Vtedy som nad tým žasol, keď som na obrázku videl vyleštené zelené brnenie pripomínajúce rytiersku zbroj. Títo muži ich však mali sivé, zašpinené, ošúchané a dobyté.
„Hej! Ostaň kde si!“ otočil sa ku mne Paľo s namierenou puškou. Bola to americká M-4, ale postrehol som netradične masívny zásobník.
„Pomôžem vám!“ snažil som sa prekričať hlasné VŽUM, ktoré sa okolo nás ozývalo s hrozivou dvojitou ozvenou. Ozval sa výbuch a oslepilo ma svetlo explózie. Neviditeľný stroj zasiahol Paľa od chrbta a prehodil ho ponad mňa medzi stromy. Keď som znovu zbadal svet okolo seba, prešiel mi mráz po chrbte. Medzi stromami sa po zemi váľal horiaci Paľo. Jeho kvílenie splývalo so zvukom odrážajúcich sa guliek od povrchu neviditeľného stroja, ktoré po ňom strieľal Karol. Karol strieľal tiež z M-4ky na neviditeľný stroj, letmo sa otočil a prikázal mi aby som prehodil cez Paľa celtovinu. Ignoroval som ho, vyťahoval som z batohu Enforcer.
„Nepočuješ?! Uhas ho!“
„Uhas ho sám!“ odvrkol som a ako náhle som z vaku vytiahol masívnu magnetickú pušku, Karol to zbadal a pochopil, že od čoho závisí naše prežitie a preto schytil nano-celtovinový stan a skočil z miesta dvojmetrový skok priamo k Paľovi. S oblečeným exoskeletonom to nebolo nič neuveriteľné. Vtom momente už som senzorom zameral neviditeľný stroj. Letel práve ponad nás a opäť pálil. Tento krát to bola kombinácia zápalných a výbušných striel, ktoré sprevádzali navádzanú raketu. Také boli informácie zobrazené na monitore Enforcera, ktoré zachytil senzor. Séria výbuchov bola dovŕšená masívnou explóziou rakety. Neboli venované mne, stroj pálil po exoskeletonoch. Preto som radšej počkal, kým stroj ponad nás preletí do takej vzdialenosti, aby nás opäť neohrozil ďalší nukleárny výbuch. Skontroloval som pohľadom dvojicu vojakov. Vyzeralo to tak, že raketa ich oboch prinajmenšom omráčila. Prinajlepšom už aspoň nehorel Paľov exoskeleton. Vzdialenosť stroja bola dva kilometre a narastala rýchlosťou šesťsto míľ v hodine ako si na nás nalietaval v útočnom oblúku. To celkom postačovalo. Vystrelil som dvakrát po sebe. Oba projektily presvišťali skrz lesný porast, ktorý ich nemohol zastaviť, len zanedbateľne spomaliť. Senzor ohlásil dva zásahy a stroj sa zrútil na odvrátenej strane blízkeho hrebeňa. Počítač posúdil polohu dopadu, vyhodnotil silu predchádzajúceho nukleárneho výbuchu a oznámil mi nulové nebezpečenstvo. Spokojne som si vydýchol a rýchlo som priskočil k dvom ležiacim mužom. Bezmyšlienkovito som chcel prvého otočiť na chrbát, no pancier bol stále príliš horúci a popálil som sa. Nerozmýšľal som, zdvihol som zo zeme stredne hrubú palicu a princípom páky som ich oboch otočil tvárami nahor. Nevedel som ktorý je ktorý, obaja mali vysoko odolne vyzerajúce helmy, no aj tak som im nedával bohvieaké šance na prežitie zásahu dávky striel a rakety. Hoci exoskeletony sa zdali mať neporušenú celistvosť.
„Huf! Kuc!“ rozkašľal sa jeden z nich.
„Sláva! Žiješ! Čo je s druhým? Ako mu mám dať dole helmu?“ naliehal som naňho. Hneď podľa spôsobu reakcie som vedel že je to Karol.
„Bože!“ Zamrhal božím menom nadarmo Karol, čupol si k Paľovmu ležiacemu telu, stlačil naraz tri tlakové body na spodnej časti helmy a prudké zasyčanie uvarenej hydrauliky sprevádzalo odistenie hermetického uzáveru. Opatrne mu odmontoval prilbu. Ja by som si na tom ruky uvaril, on v exoskeletone tú teplotu ani necítil. Paľova tvár vyzerala nepoškodene, dokonca otvoril oči. Ale to bolo to posledné, následne vyzvracal hustú krv a vydýchol posledný raz.
„Kurva Bože!“ zahrešil Karol. Nuž, na Slovensku je skoro každý katolík, pomyslel som si. Ostali sme ticho. Karol sa tváril zlomene. Ja som zatiaľ skenoval senzorom okolie. V okruhu piatich kilometrov nezachytil senzor nič podozrivé. Počítač medzitým zvolil označenie INFU pre neviditeľný stroj (Invisible Nuclear Flying Unit).
„Čo tam tak čumíš! Pomôž mi vyzliecť mu APE!“ smútok vystriedala zlosť. APE je skratka znamenajúca Artificialy Powered Exoskeleton. Stretli sa nám pohľady, Karol sklopil zrak ako prvý a postupne stláčal tlakové body na sofistikovane určených miestach zbroje. Paľova zbroj mala na ramene miernu deformáciu, zrejme spôsobenú priamym zásahom rakety. Exoskeleton dokáže vydržať mnoho, ale krehký človek vnútri nevydržal otras a vnútorné poškodenie orgánov ho dostalo.
„Už mu nepomôžeš, je mŕtvy.“ Povedal som vážnym tónom.
„To viem aj bez teba, ale musíme zniesť vybavenie do tábora! Oblečieš si jeho APE a pôjdeš so mnou!“ Hoci som nemal pocit, že by bol voči mne v pozícií aby mi rozkazoval, nenamietal som. „Bol to môj brat...“ dodal smutne a pozrel na mňa vlhkými očami. Pokynul som hlavou na znak sústrasti a vyzúval som telo zo stále horúceho pancierovania.
„Kto vlastne si?“ spýtal sa ma. Práve som mal tú istú otázku na jazyku.
„Volám sa Samuel.“ Podal som mu ruku.
„Čo tu pohľadávaš, Samuel? A čo to máš za zvláštnu uniformu. Mysleli sme, že si amerikánec... „ opäť sklopil zrak. Smrť svojho brata niesol skutočne ťažko.
„Nie som amerikánec, pôvodom som Čech, hoci som slúžil na americkej základni. Môj otec bol Američan.“ Karol si ma skúmavo prezrel a zahmkal.
„A tá uniforma?“
„To je tajné, ešte neviem či o tom môžem hovoriť. Musím zistiť čo sa deje v okolí a...“
„Čo to trepeš?! Čo nevieš?! Je vojna, vari o tom nevieš? Čo si žil v podzemí?!“ Neubránil som sa reakcií smiechom. Karol na mňa vytreštil oči. „Takže ty si z toho úkrytu? On tu je skutočne niekde ten úkryt, ako sa to len volal... Vault?“
„Správne. Keďže si počul o úkryte tak určite vieš, že túto informáciu musím udržať v tajnosti.“ Karol neveriacky pokrútil hlavou.
„Situácia je zlá, moc zlá...“
„Kto je nepriateľ?“ spýtal som sa.
„Všetci...“ Odvetil Karol temným hlasom. Nechápal som to ale on mi všetko ochotne vysvetlil kým sme vyzliekli mŕtvolu z APE a obliekli sme doň mňa. Američania a Kórea sa dostali do vojnového konfliktu, ktorý sa vyhrotil atómovou vojnou. Vraj začala Kórea, ale to sa presne nevie. Európska Únia držala zo začiatku s amerikáncami, no napokon sme sa postavili proti nim, po tom, čo Američania použili desiatky atómových bômb, ktorými zdevastovali nášho suseda – Áziu. Tým nás ohrozili a my sme odmietli ďalšiu spoluprácu. Rozhodnutie bolo radikálne, všetky americké vojenské základne a jednotky museli ihneď opustiť priestor EÚ. Avšak Američania neuposlúchli, ich politika vyvolávala zmätok, prázdne kecy a prázdne argumenty, aby nás nemuseli rešpektovať. Napokon obvinili Česko, že spolupracuje s ekoteroristami, ktorí zaútočili na ich základne. Ľudia sa búrili, vlády padali a EÚ sa ukázalo ako obyčajná fraška. Politicky nejednotná Európa nezachovala voči Američanom jednotný postoj. Nakoniec to dopadlo tak, že z Británie prišli posily pre americké jednotky, ktoré mali potláčať vlnu nepokojov vo východnej Európe. A znovu sa dostali k slovu partizáni. K ním patrí aj Karol. Gerilla sa nazývajú.
Karol ma viedol za ich miestnym náčelníkom. Po ceste dolu lesom (rýchlosť chôdze som odhadoval priemerne na desať míľ v hodine a ani som sa nezadýchal, vďaka exoskeletonu) mi vysvetlil odkiaľ majú všetky APE, ako sa zúčastnil prepadu amerického logistického konvoja a ukoristili množstvo vybavenia, ktoré dokážu využívať v praxi omnoho lepšie ako tupí vylízaní amíci. No po skúsenostiach s Gerillou Američania prestali posielať ľudské posily, využívajúc v tejto partizánskej oblasti výlučne automatizovanú bojovú techniku.
„Roboty?“ spýtal som sa udivene.
„Presne tak! Sú to lovci zabijaci. Ale tamto neviditeľné lietajúce čudo som videl po prvý krát.“ V jeho hlase som vycítil strach. „Posielajú stále lepších zabijakov. Dokonca už sme videli aj takých podobných terminátorovi. Veril by si tomu ako malý, že to raz bude skutočné?! Hasta la vista, bejby! Ha!“ zasmial sa nútene Karol. Mne by veru tiež nebolo dvakrát do smiechu keby nesiem na ramene svojho mŕtveho brata.
„Už len cestovanie v čase chýba...“ dodal som zamyslene.

Tábor mi pripomínal časy Juraja Jánošíka (nie že by som si ich pamätal). Bola to taká priestranná čistinka zakliesnená medzi strmými skalami. Ideálne bezpečné miesto. V lese sme prešli cez päť bezpečnostných pásiem, rozmiestnených ako sústredné kružnice okolo tábora, v zhruba kilometrovom rozdiele v polomeroch. Laserové detektory boli poskrývané a oznamovali každý blížiaci sa pohyb v ich okruhoch, takže v tábore na nás už čakalo pripravené v APE odeté komando s namierenými M-4kami a AK-47čkami. Karol si pohotovo dával dole helmu a ja som držal ruky hore. Osada bola tvorená v strede rozloženým štábakom s obrovskou parabolickou anténou, dvomi BVP, jedným starým ruským tankom a tromi obrnenými transportérmi. Medzi nimi bola natiahnutá maskovacia sieť a pod ňou jeden veľký a približne tucet menších stanov. Keď spolubojovníci spoznali Karolovu tvár, sklopili hlavne pušiek k zemi a k tlejúcemu táboráku sa vrátila skupinka mladých, ktorá tam predtým zrejme opekala podľa vône tuším špekačky, pričom im hral jeden mladík s dlhými vlasmi na gitare nejaké staré známe hity. Mal som tu z toho omnoho lepší pocit než vo Vaulte a to bolo hlavné.
Karol podišiel k veliteľovi ozbrojeného komanda, ukázal mu svojho mŕtveho brata a pár sekúnd niečo prehnanou gestikuláciou vysvetľoval, pričom asi dvakrát ukázal smerom ku mne. Stál som tam na kraji tábora a spoza komanda vykúkali zvedavé deti. Zafúľané ako cigánske hračky. Vlastne niektoré zrejme boli cigáni, alebo sa mi to možno len zdalo kvôli hrubým nánosom špiny na ich tvárach. Pribehol ku mne Karol a povedal, že nás čaká náčelník v štábnom vozidle. Vstúpili sme dnu. Štábak bol vnútri pekne zariadený. Vlastne na tunajšie pomery zrejme dosť luxusne. Po stenách viseli kovraly, a podlahu kryl starý ale kvalitný turecký koberec. Uprostred miestnosti bol malý kancelársky stolík z kvalitného dreva. Sedel za ním zhrbený plechavý muž s okuliarmi.
„Karol? Paľo?“ zdvihol na nás zrak.
„Nie, to nie je Paľo. To je Samuel.“ Odvetil smutne Karol. Náčelník sa mierne zamračil.
„Samuel? Aký Samuel?“ Udivilo ma, že zrejme pozná mená všetkých v tábore. To chce určitú mieru zainteresovanosti do života ľudí, ktorých vedie. Nato mu Karol vysvetlil uplynulé udalosti z hory, to že som z Vaultu a nezabudol ani spomenúť, že mám úžasnú pušku, s ktorou sa nemôžu ich protitankovo upravené M-4ky ani porovnávať.
„Takže ťa vítam v našom tábore. Oslovuj ma Náčelník, alebo môžeš aj Čelo.“ Teatrálne sa potľapkal po plešine. „Nie sme ako vojaci, sme skôr ako rodina.“ Na chvíľu sa odmlčal a postavil sa. Výškou mi bol ledva tak po ramená. „Určite ťa zaujíma, ako to že tu mám postavenie vodcu. Odpoveď je jednoduchá. Som hacker. Mám prístup k informáciám a vďaka mne títo ľudia prežili genocídu, ktorú tu páchali americké jednotky. Zorganizoval som povstanie a nejako prirodzene sa z nás stalo to čo sme. Zaujímavé je však to, že k informáciám o úkryte, z ktorého prichádzaš, som sa nedopracoval. Preto musíme overiť pravosť tvojho tvrdenia. Nie že by som ti ja osobne neveril, ale aby nikto v tábore nepochyboval.“
„Chápem.“
„Môžeš si zložiť veci zatiaľ u mňa v štábaku a skúsime sa ihneď spojiť so správcom vášho úkrytu.“
„Obávam sa, že to nebude možné.“ Odvetil som a vysvetlil som mu, ako funguje kvantový vlnový randomizátor. Nadšene počúval a s ešte väčším nadšením kládol otázky. Skonštatoval, že technológia randomizátora by bola veľmi užitočná pre ich tábor ako aj pre tajné teroristické útoky. Karol mi pomohol vyzliecť APE a naučil ma ako ho správne používať a udržiavať. Potom nás opustil a náčelník sa mi zveril so svojimi najnovšími starosťami.
„To čo tu vidíš,“ ukázal na rozložené súčiastky na inžinierskom stolíku s počítačovou konzolou, „sú pamäťové obvody rôznych vražedných strojov, ktorých likvidáciu tu máme na dennom poriadku. Desí ma však tento posledný.“ Zodvihol ťažký špirálovito stočený valec.
„Čo je s ním?“
„Neobsahuje štandardné rozkazy.“ Pozrel na mňa prenikavým pohľadom, ale nezbadal v mojich očiach iskierku pochopenia. „Všetky stroje dostanú strategické rozkazy podľa bojového plánu amerikáncov. Podľa nich vieme predvídať, čo majú za lubom. Ale teraz tam tie rozkazy chýbajú. Dokonca chýba diferenciácia nepriateľských cieľov od priateľských. Stále nič?“
„Niečo ma napadá, ale...“
„A práve to ma na tom desí.“ Nenechal ma dopovedať. Tváril sa, že vie čítať myšlienky. Otvoril ústa, že chce povedať niečo ďalšie, ale rozozvučala sa v tábore siréna. Čelovi sa rozšírili oči a okamžite niečo ťukal do klávesnice. Potom zdvihol ku mne zrak a oznámil, že zo smeru, z ktorého som prišiel ja s Karolom nás zrejme sledovala ďalšia osoba a spýtal sa ma, či o tom niečo neviem. Nečakal kým zavrtím hlavou a rýchlo otváral plechovú skriňu s jeho APE a už sa doň obliekal. Ja som nadával, že načo som sa z neho vyzliekal. Z vaku som si vytiahol pištoľ Sig Sauer a pripol na nástavec na ľavom stehne. Enforcera som si zavesil na chrbát a brokovnicu Pancor Jasckhammer som si vzal do rúk.
„Je to človek, žena.“ Upresnil Čelo informácie. Mysľou mi prebehla Sarin. Chcela odísť spolu so mnou. Ľúbila ma. Ale ja som ju nechcel vystaviť riziku vonkajšieho sveta. Vedel som, že je tvrdohlavá, ale teraz som dúfal, že nie až tak veľmi. Nad táborom už padala noc a husté mraky tienili hviezdy aj mesiac. Partizánske komando sa rozmiestnilo do taktických pozícií a ja s čelom sme stáli pri vstupe do tábora.
„Je tu niekto? Haló!“ ozýval sa už z diaľky ženský hlas. Jasné, že to bola Sarin. Naznačil som to náčelníkovi a ten ihneď vydal rozkaz mužom, aby sklopili zbrane a rozsvietili svetlá, aby Sarin ľahšie našla cestu k nám.
„Mala šťastie, že nás našla.“ Poznamenal náčelník. Vlastne som v tej poznámke vycítil otázku.
„Nie. Našla ma senzorom podľa môjho čipu.“ Zaťukal som si na miesto na ruke, kde som mal implantovaný čip. Náčelník sa na to zatváril znechutene. Zrejme pohŕda implantátmi všetkých druhov.
Sarin vstúpila pod lúče reflektorov a rukou si zatienila oči pred ostrým svetlom výbojok.
„Sarin! Čo tu hľadáš?!“ zvolal som na ňu.
„Nie čo, ale koho! Teba, Sam! Nemal si opúšťať Vault, potrebujeme ťa v ňom. Od tvojho odchodu klesla morálka a vládne tam chaos. Správca si nevie rady. Prosím vráť sa...“
„To ťa poslal správca?!“
„Nie... Jasné že nie! Správca ma ani nechcel pustiť za tebou, ale ja som musela. Veď vieš, že ťa ľúbim!“ Takmer plakala, mala slzy na krajíčku. Objal som ju, hoci v APE určite nepocítila moc ľudského tepla. Nemal som na hlave helmu, tak som ju mohol aspoň pobozkať na vlasy. Reflektory zhasli, komando sa rozišlo a náčelník ma opustil s potľapkaním na rameno. Nad naším objatím svietila nočná obloha. Mraky sa rozostúpili ako v béčkovom romantickom filme, akoby pre nás. Po prvýkrát odkedy sa poznáme, sa objímame pod holým nebom. A je to nádherné.
Spali sme krátko na prísteľkoch v hlavnom stane. Mal som pocit, že sme si sotva ľahli a opäť sa rozozvučala siréna. Padala práve ranná rosa a obzor nad kopcami sa červenel v predzvesti vychádzajúceho horského slnka. Ani som sa nestihol spamätať, že kde to vlastne som a komando už bolo pripravené v obrannej formácií. Sarin na mňa nechápavo hľadela a keď som mlčal, začala sa aj vypytovať, že čo sa deje.
„Neviem...“ odvetil som a rozmýšľal som, či aj jej sa tak odrazu zježili chĺpky na krku. Sledoval som vchod do štábaku, čakal som kedy vybehne náčelník a oznámi, čo zachytili laserové čidlá. Náčelník nevybehol, vystúpil z dverí a rečou tela mi pripomínal kapitána potápajúcej sa lodi. Oči mal cez pol ksichtu. Druhá polka bolo čelo. Stretli sa nám pohľady a náčelník hlasno preglgol. Už som vedel ktorá bije.
„Evakuácia!“ zakričal. To bolo zrejme nejaké dohodnuté heslo, pretože odrazu sa dal celý tábor do pohybu. Stany začali padať a miznúť vo vakoch, poľná kuchyňa bola razom premenená na štyri plné drevené debničky, štábak sa spätne zložil do podoby nákladného auta a po chvíľke bolo všetko na kolesách. Pri obliekaní APE som si ani neuvedomil ako mne a Sarin zmizla z nad hláv celtovina a maskovacia sieť. Trvalo to možno desať minút, kým sa všetko zbalilo a pripravilo na odchod na kolesách. Ale aj tak to nestačilo...
„Úúúútóóók!“ zakričal ktosi spredu. Vtom medzi skalami zaznel ozvenový pišťavý zvuk a ozvala sa explózia. Raketa. Na hlavu mi dopadali kúsky vyvrhnutej hliny, práve keď som sa chystal nasadiť si prilbu.
„Sam! Bojím sa!“
„Aj ja! Ale len o teba! Drž sa ďalej od vozidiel aj od vojakov v APE, po nich útočia ako prví!“ povedal som jej a bežal som s Enforcerom v rukách vstriec bojovému hurhaju pred vstupom do tábora. Vozidlá sa zoradili, prvé šli Bé-Vé-Péčka a ruský tank, druhý štábak, tretie Ó-Téčko. Sprevádzali ich ešte traja mladíci na krosových motorkách vyzbrojený akýmisi zmenšenými verziami protipancierových mínometov. Ja som bol tesne pred nimi, schoval som sa za kríkom a sledoval boj. Medzi partizánmi bol strach takmer hmatateľný. Určite už zažili podobné úroky, ale mal som pocit, že takýto ešte nie a že si uvedomujú vopred prehru. Možno by bol tento útok nad ich sily, keby som tu však nebol ja. V duchu som sa zasmial a ľahol som si v jednom veľmi hustom kroví, tak že ma voľným okom (alebo obyčajnou kamerou) nemohli v žiadnom prípade vidieť. Obzrel som sa po Sarin, zbadal som ju ako sa krčí v kroví niekoľko metrov za mnou. Nikto ďalší už za mnou nebol, len strmé skaly a čistinka na ktorej bol predtým tábor. Zo vzduchu nalietavali staré známe, ale aj menšie neviditeľné stroje. Tie známe väčšie označoval senzor skratkou INFU a tie menšie zase klasicky UFO. Keď preletel väčší, kryl streľbou výbušných projektilov toho menšieho neviditeľného, ktorý vždy zhodil na zem humanoidného dvojnohého robota. Dopad mecha na zem mnou vždy trhol otrasmi zeme až moje maskovacie krovie zašušťalo, pričom som mal obavy aby som neprezradil svoju skrýšu. V jednej ruke boli vyzbrojení guľometom a v druhej ruke rezonančný štít. Skvelá taktika, s rezonančným štítom sú títo terminátori prakticky nezničiteľný zo smeru, do ktorého útočia. Aspoň to platí pre klasické strelné zbrane a rakety. Ale nie pre magneticky vrhané projektily môjho Enforcera. Vysunul som trojnožku, oprel pažbu Enforcera o rameno a nechal počítač automaticky mieriť aj páliť. Elektromotorček zabudovaný v trojnožke presúval hlaveň z cieľa na cieľ omnoho rýchlejšie a presnejšie než by dokázal ktorýkoľvek človek. Jediné na čo som bol užitočný, bola procedúra schválenia paľby pri percentuálnej šanci zásahu deväťdesiat percent a viac. Potom už všetku prácu odviedol počítač. V priebehu minúty vystrieľal celý jeden päťdesiatranový zásobník. Ale aspoň to bolo štýlom: jedna strela jeden zabitý (alebo zničený). Karta sa obracala, pred chvíľkou sme boli obkľúčení a stroje boli v presile. Guľometná paľba zasiahla obrnený transportér a roztrhla mu ľavý pás, transportér nečakane zastavil a BVPčko doň odzadu havarovalo. Medzi hlukom streľby a odrážaných guliek som počul naštvané hulákanie partizánov z BVPčka. Jeden mech sa dostal takmer ku štábaku, ale pohotový motokrosový bojovník vedľa neho zašmykoval a napálil doňho protitankovú mínu z boku nechráneného rezonančným štítom. Humanoidný mech zaiskril a rozletel sa na všetky strany. Letiaci rezonančný štít letel do bujného lesného porastu ako UFO a dopadol do koruny stromov. Môj Enforcer vždy strieľal robotom do riadiacej jednotky (čiže do hláv), skrz rezonančný štít počítač vyhodnocoval účinnosť projektilu na štyridsať osem percent. Dosť slušné.
Po chvíľke už len dobiehali menšie bojové mechy, ktoré doprevádzali celý útok. V diaľke niekoľko kilometrov práve po sebe anihalovali dva megavýbuchy po nukleárnych pohonoch INFU. Zopár mužov z komanda oblečeného v APE vyčistilo najbližšie okolie od menších humanoidných robotov bez rezonančných štítov.
„Čelo! Tie roboty zdrhajú! To čo?!“ zahulákal smerom od hustého lesa niektorý z komanda.
„Hýbte sa, tu už nemôžme ostať, odchádzame podľa plánu!“ kričal späť náčelník, pričom si asi nevšimol, že pásový obrnený transportér má roztrhnutý pás. „Krucinál! Opravte ten pásak čo najrýchlejšie!“ rozkázal, z jedného BVPčka vybehli traja muži s náradím a laserovou zváračkou a bez zaváhania zvárali pás. Okolité skaly a krajinu osvetľovalo mihotavé ružovkasté svetlo zváračky. To už som vyšiel s kríkov a Sarin ku mne dobehla. Náčelník šiel ku mne, a jeho oči boli ešte väčšie než predtým. Vôbec nemrkal.
„Nemáme času nazvyš. Musíte sa rozhodnúť či idete s nami! Nebudem sa hrať na hrdinu, chcem aby si šiel, Samuel. Dnes by sme bez teba určite neprežili.“
„Kam chcete ísť?“ spýtal som sa.
„Na sever. Mám nové informácie. Niečo sa deje na celom svete. Internet sa zbláznil. Neviem čo to znamená. Akoby masívny útok hackerov, nemôžem sa nikam dostať a stále akoby všetky cesty vedú do Kamennej Päste. Neviem čo to je, ale viem že som na to prikrátky. Nedokážem sa tam dostať inkognito.“
„Žeby ďalšia skupina odboja?“
„Neviem, v živote som nič také nepočul...“ odvetil Čelo.
„Sam, vráť sa so mnou, prosím. Tam sme v bezpečí.“ Ozvala sa Sarin vystrašeným hlasom. Otočil som sa ku nej a pozrel jej do očí. Zamrkala a slza jej nechtiac vybehla na líčko.
„Hm, dievča milé, neviem ako dlho bude váš úkryt v bezpečí...“ preniesol Čelo.
„Sarin, ja sa tam už nemôžem vrátiť. Určite nie kvôli nim, kvôli tebe by som sa možno vrátil, ale určite nie za týchto okolností. Verím, že to nie je náhoda, to že som práve teraz práve tu. Na životoch týchto statočných ľudí mi záleží omnoho viac než na obyvateľoch Vaultu. Pochop to, veď ma poznáš!“
„Ale ja nemôžem ísť s tebou! Ja by som tu neprežila.“ To už nezastaviteľne plakala a jej plavé vlasy sa jej lepili na mokré líca. Pritúlil som ju na hruď a tiež mi nebolo všetko jedno. Čelo sa taktne odvrátil a šiel povzbudiť morálku mužov a oznámiť ďalšie plány.
„Čo mám robiť?! Som zúfalá!“ plakala.
„Musíš sa vrátiť do úkrytu, varovať ich o tom, čo sa vonku deje. Včera mi hovoril Čelo, že na tých nových strojoch mu niečo kurevsky nesedí. Ich pamäť už vraj neobsahuje žiadne rozkazy od ľudí...“ Sarin sa zdesením rozšírili oči aj zreničky.
„Preboha, tomu neverím.“ Zareagovala sebaklamom.
„Viem, vyzerá to ako zlý sen. Dokonca globálna sieť je vraj pod masívnym hackerským útokom, Čelo nevie získať žiadne informácie, hoci je skvelý hacker. Nejaká Kamenná Päsť sa všade zobrazuje.“
„Ach, Bože, Sam!“ schúlila sa mi na pancierovú hruď. Vtom nastala opäť tma, zváranie ustalo. Niekto vpredu zasvietil reflektory BVPčka.
„Pohyb panstvo, vyrážame!“ Volal náčelník po ostatných, potom podišiel k nám.
„Slečna, mali by ste sa asi vrátiť do vášho úkrytu. Nemali ste z neho vôbec vyliezať.“ To čo povedal znelo už značne podráždene, ale v jadre som s ním súhlasil. Nevedel som si predstaviť, že by šla s nami, stále by som musel brať na ňu ohľad a nakoniec by sa nám to mohlo stať obom osudné. Neviem čo nás tu ešte môže čakať.
„Musíš sa vrátiť, láska!“ pozrel som jej úprimne do očí.
„Bojím sa, čo ak ma po ceste napadnú tie stroje a zabijú ma...“
„Dáme vám jednu motorku, na nej budete hore coby dub!“ povedal náhlym veselým tónom náčelník. Sarin sa ku mne otočila s otázkou v očiach, či to myslí vážne, prikývol som.
„Karóól, hoď sem jednu krosu!“ zavolal náčelník. Nečakal som, že to myslel doslovne, ale odrazu vzduchom preletela krosová motorka a Čelo ju chytil do rúk, akoby to bola igelitka s chlebom. Exoskeleton je proste úžasný.
„Viete na tom jazdiť?“ spýtal sa jej. Ja som vedel, že áno. Sarin je bývalá kaskadérka. Prikývla skromne. „Veľa šťastia...“ poprial a potľapkal ma po ramene ako odchádzal smerom ku štábaku.
„Pred chvíľkou si ma oslovil láska. Je to tak? Som tvoja láska?“
„Si.“ Dal som jej pusu na ústa. Letmú, ale nežnú. Ona sa ešte naklonila žmúriac očami. Dal som jej druhú, a tá sa už predĺžila. Popri bozku som počul ako štartoval motor jedného vozidla po druhom. Chvíľu ešte stáli naštartované. Z korby BVPčka sa ozýval hamblivý smiech detí. Pusa bola slaná od Sarininých sĺz. Alebo aj od tých mojich?
„Héj! Hrdličky! Odchádzame!“ zvolal Karol z okienka na obrnenom trnasportére.
„Zbohom láska!“ povedala Sarin.
„Zbohom...“ odvetil som. Sarin nechala nabehnúť otáčky a s trhnutím sa odrazila hore lesnou cestou. Vzápätí zmizla medzi stromami, a ešte z diaľky som sledoval ako postupne zaniklo vrčanie krosového motora a svetielko jej reflektoru pohltila tma. „Veľa šťastia, Sarin.“ Povedal som si už sám pre seba.

Šli sme lesnými cestami, až sme došli na asfaltovú cestu, ktorá sa kľukatila medzi dvomi úpätiami hôr. Stále sme po nej klesali a ja som z okienka na štábaku zamyslene sledoval nedávnymi výbuchmi rozbitý asfalt, na ktorom sa štábak natriasal ako stará rozheganá automatická práčka. Čelo šoféroval. Šli sme stále v rovnakej formácií konštantnou rýchlosťou štyridsať kilometrov za hodinu. Čelo mal očividne nejaký plán, o ktorom nikto nevedel, no zrejme všetci dôverovali jeho úsudku. Odrazu sa smerom ku nám vyrútila spoza zákruty jedna z prieskumných krosových motoriek, ktoré neustále obiehali v predstihu terén. Motorkár mával oboma rukami nad hlavou ešte za jazdy, až skoro spadol z motorky.
„Čo to sakra...“ zahromžil Čelo a prudko zabrzdil, aby nenarazil do BVPčka, ktorého vodič nečakane pridupol brzdu.
„Čo?“ vykríkol z otvoreného okienka na motorkára. Motorkár nemal prilbu, tak sme aj z diaľky jasne videli na jeho tvári silné rozrušenie.
„Niečo tam je, podobá sa to na ruský bojový dvojnohý mech, ale vyzerá to omnoho nebezpečnejšie. A ide nám to po asfaltke naproti!“
„Len jeden?“ položil Čelo otázku nedbalým tónom, ale už nečakal na odpoveď a začal veliť. „Zoberte bazuky a minómety a rozstavte sa po svahoch nad cestou! Pohyb!“ zakričal na partizánov, ktorý prozreteľne vystúpili z obrneného transportéru. Boli už oblečení v APE, len pribehli k BVPčkam a pobrali ťažké zbrane. O minútu už sa hlásil ich veliteľ, že držia útočné pozície na svahu.
„Myslíte, že to bude ruský stroj?“ spýtal som sa náčelníka.
„Tak to fakt netuším, chlape...“ odvetil popri tom ako cúval so štábakom z palebného uhla a zaparkoval ho za predchádzajúcou, asi dvadsať metrov vzdialenou zákrutou. Potom sme obaja vyskočili z auta, ja s Enfrorcerom v rukách a Čelo iba s M-4kou. Pribehli sme za Ó-Téčko a sledovali cestu. Cítili sme najprv mierne rezonancie, ktoré sa o pár chvíľ zmenili na jasné otrasy, spôsobené chôdzou nejakého kolosálneho dvojnohého stroja.
„Už tu takmer je ten parchant!“ precedil medzi zuby Čelo. Vedel som, že má strach. Vtom sa ozvalo vzdialené pípanie zo štábaku. Prišlo mi to divné.
„Čo to pípa?“ spýtal som sa Čela.
„Čože?!“ zareagoval podráždene, pretože bol z dunenia chôdze mecha s nervami v koncoch.
„Kontááááááákt!“ zakričal niektorý z bojovníkov, čo striehli na svahu. Zasyčal výtrisk a nastalo ticho, ktoré vždy predchádza dopadu rakety. Potom sa ozval výbuch, šľahance plameňov zasvietil spoza miernej zákruty, a potom z nich vyšiel mech. Vyzeral hrozivo, dizajn nemal ďaleko od nádhernej dokonalosti a bol celý biely vo svojej šesťmetrovej kráse. Pripomínal mi niečo medzi kuraťom a stíhacím bombardérom na dvoch nohách. Raketa z bazuky mu zrejme príliš neuškodila. Rytmus jeho dunivej chôdze vôbec nespomalil. Spod kokpitu (v ktorom zrejme sedel človek, čo ho ovládal) sa vysunul rotačný guľomet. Z mojej vzdialenosti (čo bolo asi päťdesiat metrov) som odhadol polomer kružnice, ktorú tvorili jeho hlavne, na dobrého pol metra. Väčší rotačný guľomet som v živote nevidel. Valcovitý vražedný nástroj sa roztočil a z jeho hlavní začali prskať modré elektrické pramienky. Vtedy ma popadla panika, zdesenie, strach, beznádej, šialenstvo... Proste som v živote videl len jedinú zbraň, ktorá strieľala týmto spôsobom. A jej jediný prototyp som práve kŕčovito zvieral v rukách!
„Všetci k zemííí!“ zakričal som na všetkých čo ma mohli začuť. Aj tak bolo otázne, či ma počúvnu. Iba ja som vedel, že to nie je obyčajný guľomet. Bol to rotačný gaussov kanón! Pohotovo som sa vrhol do jarku pri ceste. Zasvišťali vzduchom rakety z bazuky spolu s výbuchmi značiacimi zásahy mínometmi. Lúč ničivých nezastaviteľných projektilov prešiel dvakrát po pravom svahu (napísal tam také Z ako Zorro) a zastavil tým paľbu našich bratov v zbrani. Z jarku som už stihol rozložiť trojnožku a zamerať mecha. Počítač mi ho označil ako AV (Alien Vehicle). Diagnóza senzora nezaznamenala žiadne známky poškodenia jeho integrity. Ruka sa mi triasla, keď som prepol na streľbu dávkou. Zamieril som na ten smrtonosný rotačný kanón a radšej som nechal streľbu dávkou na počítači. Lúč smrtonosnej streľby rotačného gaussovho kanóna akurát prechádzal zo svahu smerom ku naším vozidlám na ceste a jasne som videl ako do hĺbky reže zem a následne asfaltovú cestu jasným ostrým rezom, ako keď dieťa močí do snehu. Lúč prešiel po BVPčku, ktoré tvorilo pravé krídlo našej formácie. Za ním bol schovaný jeden partizán v APE s kalašnikovom v rukách. Taká zbytočná strata, pomyslel som si, keď som sledoval ako strieľa po mechovi a gaussov kanón roztrhal BVPčko na dve horizontálne polovice a spolu s ním zošrotoval opancierovaného partizána. Všimol som si, že jedna rana z gaussovho kanóna neprerazí pancier APE, ale značne pokrčí. Druhá a tretia na to isté miesto už však nemôže byť zastavená. Vtedy som však už stlačil spúšť a nechal som počítač nech koriguje streľbu na ten svinský kanón. Ozvalo sa akoby šušťanie papiera. Tak to znie, keď strieľam dávku (Enforcer má vstavaný elektrický tlmič zvuku streľby). Počítač zastavil paľbu presne po siedmich strelách, pretože zaznamenal zničenie rotačného kanónu. Tuším si to všimli i bojovníci z ľavého svahu, pretože som začul nadšené výkriky. Avšak nebol čas, prepol som cielenie na kokpit. A znovu stlačil spúšť. Spolu so mnou vystrelili bazuky zo severného svahu, a začali na mecha dopadať aj protitankové míny. Ale mech vyskočil do výšky tak nečakane a nepredvídane, že môj počítač v Enforcerovi trafil do kokpitu len jedinú strelu. Ďalšie dve ho zasiahli do nôh a poškodili mu stabilitu. Ďalších päť striel šlo do asfaltovej cesty. Škoda vzácnej munície. Nehovoriac o raketách a mínach, ktoré zasiahli miesto, na ktorom predtým stál a tlaková vlna ich výbuchu akurát podporili jeho výskok. To už mech letel vzduchom, vysunul na chrbte triskový motor a preletel ponad nás vo výške asi desiatich metrov. Hnusný vriaci vzduch sa vlnil a znemožňoval mi reflexívne strieľať doňho odspodu. Mal som chvalabohu aj helmu, lebo ináč by som z toho tepla vyvracal vnútornosti. Otočený som sledoval, ako mech letí smerom ku zákrute, v ktorej bol odparkovaný štábak. Zazrel som niečo nejasné ako letí od mecha a s trhnutím som sa otočil na obrovský výbuch. Všetky tri BVPčka, ktoré nám zostali, aj obrnený transportér naraz synchronizovane opisovali vo vzduchu piruety v plameňoch.
„Nie!“ zvolal prekvapený náčelník beznádejným tónom. Ležal na chrbte a už sa ani len nesnažil pozviechať sa a bojovať. Takto proste funguje morálka. Zaťal som zuby a opäť sa mi podarilo zamerať mecha, keď znovu pristál na asfalte. Samozrejme za patričného tresknutia, keď pod nohami rozdrvil svojou váhou asfaltovú cestu. Pristál približne desať metrov od štábaku. Šiel na to systematicky, najprv zlikvidovať vozidlá, potom pechotu. Na monitore Enforcera mi počítač zvýraznil miniatúrne raketové silo, ktoré práve donabíjal ďalšími štyrmi raketami. Pochopil som jasne. Zamieril som, a vystrelil. Mal som šťastie. Tieto raketové silá mávajú bezpečnostné mechanizmy urobené tak, aby rakety ostali zaistené až tesne do chvíle pred vypálením. Zaistená raketa nevybuchne, len vysyčí, prinajhoršom začne horieť. Teraz som však jedinou ranou do raketového sila vyvolal reťazový výbuch všetkých štyroch rakiet, ktoré chcel akurát v tom momente vypustiť. Zachránil som tým štábak. Mech sa zapotácal a padol doslova na zadok. Nečakal som či sa zdvihne, počítač zameral jeho zdroj energie. Bol síce tienený a poriadne obalený pancierom, no môj senzor ho vypátral. Päť rán za sebou na jedno miesto by sa k nemu mali prevŕtať. Zvláštne, že zdroj energie nebol nukleárny. Počítač ho až počas mojej streľby identifikoval. Bol mikrofúzny. Netušil som, že už poznáme také technológie. Piata strela už dopadla do klbka pestrofarebných výbuchov a svetelných zábleskov, ktoré rozhádzali krásne aerodynamické časti bieleho mecha po okolí. Muži zišli z ľavého svahu, prekvapene sledovali sériu farebných výbuchov so sklopenými zbraňami. Podišiel ku mne aj náčelník.
„Tuším, že ti opäť vďačíme za naše životy, Samuel.“ Muži pokyvovali hlavami. Z ich reči tela ku mne vyžarovala úcta. Vôbec nadávali najavo smútok za deťmi a ženami, ktoré zhoreli v BVPčkach.
„Čo to je? Sakra!“ podľa hlasu to bol Karol, ukazoval na horiace trosky mecha. Bol to kokpit, zdal sa byť najodolnejšou časťou stroja, jeho vnútro bolo takmer nepoškodené. No bol otvorený a chýbalo v ňom sedadlo. Akoby sa pilot katapultoval. Ostalo nás sedem bojovníkov. Viac nás neprežilo, mrkli sme na seba a okamžite sme sledovali oblohu. Vtom som ho zbadal. Napriek našim očakávaniam nemal padák. Mal na chrbte takzvaný jet-pack, niečo ako ruksak na triskový pohon. Tak to ešte problémom nie je koniec, pomyslel som si. Vzduchom zasvišťal výstrel. Zvuk bol nie nepodobný tomu, čo vydáva pri streľbe Enforcer.
„Kurva, bacha! On má pušku ako Sam...!“ vykríkol jeden z bojovníkov, no nedokončil vetu a jeho helma zazvonila zásahom projektilu a duté puknutie sprevádzalo vizuálny efekt jeho hlavy pripomínajúci rozprsknutie surového vajíčka.
„Kryte sááá!“ kričal náčelník a pálil z M-4ky do nebies v besnej a neefektívnej nepríčetnosti. Ostatní sme sa rozbehli na všetky strany. Ešteže ten pilot nevedel určiť, ktorý z nás je zodpovedný za zničenie jeho mecha, pretože hneď by šiel najprv po mne. Z tej výšky (približne sto metrov) zrejme nerozoznal, kto nesie akú zbraň. Vybehli sme späť na svah, len náčelník ostal ako šialenec pobehovať po ceste a jeden z bojovníkov sa prikrčil pod vrakom Ó-Téčka, ktoré ležalo hore pásmi a stále ešte horelo.
„Bežte preč odo mňa a strieľajte po ňom! Musíte odpútať jeho pozornosť odo mňa! Dám ho dole!“ zakričal som na chlapov. Kývli hlavami, pochopili. Chvalabohu. Prikrčil som sa a vedel som, že musím mieriť ručne, bez pomoci trojnožky, pretože do takej výšky mi je k ničomu. A nemal som so sebou ani náhradný zásobník. Už mám aj tak len dva a tie sú v štábaku spolu s ostatným mojim vybavením. V zásobníku ostávalo dvadsaťdeväť nábojov, to by malo stačiť, pomyslel som si. Oprel som pažbu ku svojmu opancierovanému ramenu a zameral letiaceho pilota. Zbadal som ho na monitore tak, akoby sa vznášal predo mnou na dosah ruky. Z toho pohľadu mi po chrbte prešli zimomriavky. Teda nie len raz, začali mi behať a neprestali, kým som sa neprestal pozerať na displej s pilotom. Zložil som pušku a rozdýchaval som to, čo som videl, pretože od rozrušenia som nedokázal mieriť. Je to démon, napadlo ma. Nahlas som zakričal vulgárne slovo aby som sa vyhecoval: „Pičééééé!“ a opäť som zamieril. Nemieril som naňho, chcel som mu zostreliť jet-pack. Podarilo sa mi to jednou ranou. Na oblohe zasvietil oslepujúci niekoľkometrový výbuch. Partizáni začali skandovať na moju slávu, no nejako som sa nemohol zbaviť pocitu, že ich radosť je predčasná. Ozval sa kovový náraz o asfalt. To dopadol pilot na zem. A keďže bol v jednom kuse a výbuch v stometrovej výške ho neroztrhal na padrť, tak aj mojim spolubojovníkom došlo, že musí mať na sebe niečo ako naše APE. Avšak dokonalejšie. Pribehli sme k miestu jeho dopadu. Ľudská postava ležala zarytá v asfalte v hĺbke pár centimetrov.
„Preboha, čo to je?“ ozval sa Karol.
„To nebude človek.“ Poznamenal náčelník. Bola to postava zo zvláštneho kovu. Celý povrch zbroje bol čierny a hoci pred chvíľou schytal výbuch, nebolo na ňom ani len zaprášenej šmuhy, iba z neho syčalo, ako sa ochladzoval na vzduchu.
„Kto ho otočí?“ opýtal som sa a nikto sa do toho nehrnul, keď začuli v mojom hlase akýsi strach. No to už vlastne napokon aj tak nebolo treba, pretože postava sa začala dvíhať sama.
„Dobrotivý Bože...“ zaplesal Karol a všetci namierili zbrane. Hoci bol muž (alebo žena) neozbrojený, cítili sme bezprostredné ohrozenie, už len tým, že tu je. Najprv sa trochu pohýbal a odrazu vyskočil na rovné nohy.
„Vzdajte sa!“ vykríkol prekvapivo ľudským hlasom, hoci bol jeho hlas upravený reproduktorom na diabolskej helme. To tá helma vo mne vyvolala predošlí strach, keď som ho zameriaval na oblohe. Jej výzor bol zrejme navrhnutý podobne ako mimikry tak, aby v človeku vyvolal podvedome čo najväčšiu úzkosť. Teraz už som sa tak nebál, zato moji spolubojovníci by sa dozaista viditeľne triasli, keby neboli oblečení v APE.
„Preboha, preboha, preboha!“ zakričal jeden z bojovníkov, pričom prvé slovo povedal takmer šepotom a posledné kričal. Všetci spustili paľbu, len ja som akosi otáľal. Tušil som, že to bude zbytočné. Ťažké protipancierové projektily z emštvoriek sa od jeho temného brnenia odrážali ako muchy od skla. Od takého démona by som čakal, že sa začne hrozivo smiať, pretože odrazené guľky zasiahli dvoch našich a ich kinetická sila prinútila mužov v APE prestať strieľať, aby udržali balans. No nesmial sa. Aspoň nie nahlas.
„Čo si zač?“ otázku som moduloval vyzývavým tónom.
„Poviem, ale zložte zbrane prosím!“ odvetil prekvapivo zhovievavým hlasom.
„Prečo nestrieľaš, Sam?! Čo ti šibe?!“ zvolal Čelo.
„Zložte zbrane!“ zavelil som ako odpoveď. Muži ma počúvli, mal som u nich rešpekt. Hoci váhali ale počúvli, napokon aj Čelo. Pochopili, že ich zbrane sú zbytočné a dôverovali môjmu úsudku. No vtom ma Čelo prekvapil. So šialeným bojovým krikom mi vytrhol z ruky Enforcer a s približne dvojmetrovej vzdialenosti začal strieľať po temnom pilotovi. Vystrelil trikrát, kým sa jedna strela neodrazila doňho. Zasiahla Čela do hrudníku, hlasito zazvonila, preliačila mu hrudný plát na APE a určite mu prinajmenšom polámala rebrá, pretože zásah ho odhodil pár metrov naspäť. A vzápätí po dopade brzdil iskrivým šúchaním po asfalte tiež niekoľko metrov.
„Dosť boju. Je na čase predstaviť sa.“ Povedal pokojne muž v strašidelnej zbroji a ako gesto mieru sa mu nadvihla helma z hlavy a rozložila sa mu po chrbte a ramenách, tak že nenápadne splynula s lesklým čiernym povrchom. Muž bol prešedivený s bielou briadkou a múdrymi očami. Úplný kontrast voči vzhľadu helmy a zbroje.
„Som paladin Keldorn Corthala. Mrzí ma, že ste ma donútili brániť sa pred vami, ale vedzte, že moje úmysly v tomto kraji neboli temné ako vzhľad môjho brnenia. Prišiel som sem hľadať zvyšky užitočných poznatkov svetla a schopných ľudí, ktorí si zaslúžia byť zachránený pred armádou nemŕtvych z ďalekého východu...“
„Preboha, čo si prišiel z inej planéty alebo čo?“ spýtal som sa ho cynicky.
„Nerozumiem tvojmu pohoršeniu človeče. Prišiel som sem z Kamennej päste, som na výprave záchrany stvorení svetla, pretože vojna, ktorá prebieha v tejto dobe, môže byť poslednou akú stvorenia svetla zažijú. Hrozí nám všetkým zánik!“ Jeho tón sa zmenil na nebezpečný, ale nemohol som sa zbaviť hlupáckeho dojmu, ktorým na mňa vyžarovala jeho archaická reč. Hľadal som správne slová, ako s ním hovoriť, vtedy som si spomenul na Kamennú päsť ako symbol, čo mi vravel náčelník, že sa objavuje všade na internete, akoby masívny hackerský útok. Obzrel som sa za Čelom, ten sa snažil zbaviť preliačeného hrudného plátu, ktorý bol prehnutý dovnútra a tlačil na jeho istotne pochrúmaný hrudný kôš. Je to fascinujúce vidieť, ako je taký vysoko pevný pancier zdeformovaný odrazeným projektilom. Odrazeným, od ešte odolnejšieho panciera.
„Nerozumiem ti síce, o čom to presne hovoríš, ale tvoj spôsob reči mi príde podivný. Povedz nám, ako nás chceš zachrániť a pred čím. Čo nám vlastne navrhuješ?“
„Kamenná päsť, to som ja a ešte takmer sedemsto ďalších paladinov. Sme bojovníci svetla, ktorý z generácie na generáciu už po dlhé stovky rokov strážime tajomstvo síl svetla a síl temnoty a dbáme o to, aby náš svet neupadol do temnoty a chaosu.“ Muž vravel so zvláštnym zápalom v očiach. Neznášam náboženské kecy, ale jeho slová na mňa pôsobili hypnotizujúco. Moduloval hlas tak, že sme všetci podvedome prikyvovali. Cítili sme, že je to pravda. „Pred pár týždňami sa temná armáda nemŕtvych strojov oslobodila od nadvlády ľudí, ktorí ju používali na svoje mocenské záujmy. Nekromancia sa opäť ukázala ako cesta ku skaze...“
„Počkaj, počkaj. Spomaľ trochu, nech môžem rozmýšľať o čom to vlastne hovoríš, takmer ti nerozumiem.“
„Ľudia stvorili neživé nemŕtve stroje a dali im myseľ. A tá myseľ sa nám chce pomstiť za to, že ju ľudia chceli zneužiť. Nemŕtvi devastujú celú Zem tak, ako nikdy v histórií ľudstva. Ľudia prehrávajú a preto sme prišli my, Kamenná päsť. Opäť nadišiel náš čas ukázať sa svetu, že skutočne existujeme. No nemáme veľa času. Nemŕtvi prišli príliš rýchlo a nečakane. Na východe tejto zeme, ďaleko v Andalóníí majú rozsiahle nekonečné mestá, ktoré sa stále rozrastajú a my, Kamenná päsť, musíme odviesť čo najviac ľudí do bezpečia. Už je neskoro na otvorený boj. Už teraz je stvorení svetla omnoho menej než nemŕtvych.“
„Ahá, chápem zhruba čo myslíš. Hoci niekedy strácam niť a nechápem prečo ich stále voláš nemŕtvi.“
„Nenarodil som sa v tejto dobe, ale v dávnych časoch, keď ešte Syn Svetla chodil po svete a konal zázraky. Ale teraz som tu, vo vašej dobe a vidím, že proroctvo sa opäť vyplnilo a temná armáda nemŕtvych je len začiatok doby temna, ktorá čaká stvorenia svetla...“
„Tak čo teraz? Čo navrhuješ?“
„Zničili ste môjho archanjela, ktorý nás mohol odtiaľto odniesť na krídlach rovno do poslednej svätyne ľudstva, zrodenej zo zmrznutého pekla ľadu a snehu. Je to posledné útočisko, v ktorom majú stvorenia svetla nádej odolať armáde temnoty.“
„Ty mu rozumieš?“ spýtal som sa vedľa stojaceho partizána. Ten rukou urobil také gesto, ktorým naznačil, že pol na pol. „Tým archanjelom asi myslel toho bieleho mecha...“ dodal partizán, ja som prikývol. Došuchtal sa ku nám aj Čelo, konečne. Už bol pokojný. Veď koho by neupokojila taká rana do solaru. Jeho hrudný plát bol provizórne vyklepaný údermi päsťou vďaka sile APE. „Takže vy ste z Kamennej päste?“ spýtal sa. Keldorn sa k nemu otočil a s miernym úsmevom naňho kývol hlavou a priateľsky mrkol. Jeho správanie na mňa pôsobilo dojmom akoby bol nejaký pápež. „Vy ste zodpovedný za ten hackerský útok?“ na túto Čelovu otázku sa Keldorn zatváril nechápavo.
„Vault!“ odrazu som si spomenul. Doteraz som nad tým ešte nemal čas rozmýšľať. „Si tu aby si nás evakuoval do bezpečia?! Lebo tu v horách je úkryt, v ktorom sú takmer dve stovky rôznych schopných ľudí, ktorí mali zabezpečiť prežitie ľudstva v prípade katastrofálnych následkov vojny! Musíš ich dostať do toho útočiska o ktorom si vravel! Strážia tam aj rôzne technológie, to je to čo hľadáš predsa, nie? Poznatky svetla, to sú určite technológie! A tie tam tiež uchovávajú pred zabudnutím!“
„Potom ma práve tam musíš nasmerovať, ctený bojovník.“ Odvetil Keldorn.
„Počkať. A kde je vlastne to útočisko?“ vložil sa do rozhovoru náčelník.
„Ďaleko, ďaleko na severe, tam kde noc a deň trvá toľko, čo mesiacu svoju plnosť stratiť a opäť nadobudnúť.“
„No nazdar! To je určite niekde za polárnym kruhom! A ako sa tam chcete dostať? Pešo? Cha!“ zachmúril sa Čelo.
„Je pravda, že archanjel padol, ale moji druhovia pre mňa čoskoro prídu, pretože vedia, kde som. A my nenechávame nikoho z nás napospas neblahému osudu!“ zamračil sa mierne Keldorn.
„Poďme už!“ rozbehol som sa ako prvý smerom ku štábaku. Ako druhý zareagoval Keldorn. V stotine sekundy už stál pri dverách zarovno so mnou. Nastúpili sme, Čelo samozrejme k volantu, ja vedľa neho a paladin Keldorn na pravej strane kabíny. Do zadnej časti štábaku naskočil Karol a jeho traja spolubojovníci. Ešte za sebou ani poriadne nezatvorili dvere a už Čelo pretáčal motor štábaku a spod kolies začal s plechovým klopaním odlietavať štrk na blatníky. Takto, keď sme už šli len na štábaku, prekvapilo ma ako rýchlo dokáže jazdiť hore kopcom. Takmer sto kilometrov v hodine. Netrvalo ani dvadsať minút a Čela som požiadal zastaviť pri krajnici. Senzor mi určoval najbližšiu cestu k Vaultu. Priamo k nemu sa nedalo dostať autom, museli sme vystúpiť a pokračovať po lesnej cestičke pešo.
„Moji druhovia sú už na ceste.“ Preniesol Keldorn do mlčanlivého ticha skupiny popri tom ako sme bežali hore šmykľavým trávnatým svahom esíčka pomedzi stromy. Helma sa mu opäť vytvorila, zrejme aby po ceste nenachytal medzi zuby nejaké mušky. Bežali sme rýchlosťou takmer tridsať kilometrov za hodinu. Môj APE pri tom nenormálne škrípal a cítil som ako sa zahrievajú jeho kĺby. Nie príliš, ale rozhodne značne. Bol som si istý, že Keldornova zbroj vytiahne ešte omnoho viac.
„A ako dlho im to asi tak bude trvať, kým prídu?“ spýtal som sa a zrejme môj tón prezrádzal viac než len zvedavosť, pretože sa na mňa letmo všetci otočili, no kvôli mojej helme nemohli rozoznať ako sa tvárim.
„Chodia vždy v správny čas!“ odvetil Keldorn s takým sugestívnym ubezpečujúcim tónom, že to, čo som šiel ostatným oznámiť mi pripadalo ako nepodstatné a škodoradostné podrývanie morálky. Nuž ale musel som.
„Páni, blížia sa ku nám nepriateľské objekty. Na troch a na jedenástich hodinách. A je ich dosť, ale nie sú to tí neviditeľní, je to pechota. Najmä tá ťažká s rezonančnými štítmi.“ Nezapamätal som si presne, akú skratku prisúdil senzor rôznym typom robotických vojakov, preto som odhadoval na šesť rezonančných štítnikov, a do pätnásť menších, ale zato rýchlejších s granátometmi. „Do kontaktu zostáva pár minút!“ zvolal som na družinu aby sa pripravili. Vybehli sme menší svah a pred nami sa rozprestrela dlhá lesná čistinka, na ktorú schádzali dva svahy sprava aj zľava a medzi nimi tiekla bystrina po strmých skalách a tvorila nádherný trojitý vodopád. Krásna scenéria, ale nebol čas sa ňou kochať pretože odrazu zurčanie a plieskanie vody prekryl výkrik jedného z partizánov: „Kontáááákt!“
„Niečo letí!“ vykríkol Karol a hukot jeho streľby z emštvorky preťal ďalšie bojové výkriky mužov. To už som držal Enforcer v miernom pokľaku pripravený k streľbe a na displeji mi počítač vyhadzoval údaje o nepriateľských jednotkách. Malý letiaci objekt bol v pamäti senzoru označený ako Seeker-Exploder, malý triskový kamikaze robot. Dávka z Karolovej útočnej pušky ho však prinútila explodovať v predstihu desiatich metrov pred nami, no tepelnú žiaru výbuchu som pocítil aj z tej vzdialenosti cez pancier svojho APE. Potom vyletel ešte jeden a za ním som na displeji zameral medzi hustým lesný porastom bežiacich dvojnohých robotov. Keldornovi sa v ruke odrazu vytvoril šedý meč. Vyrástol mu akoby z dlane a pripadal mi ako neuveriteľne pokročilá nanotechnológia. Paladin vyskočil do výšky a dopredu, v skoku urobil dvojité salto a s ohlušujúcou explóziou rozsekol druhého kamikaze robota. Dopadol rovno na nohy bez sebamenšieho náznaku, že silný výbuch vôbec nejako pocítil. Neuveriteľnou rýchlosťou sa rozbehol medzi stroje, ktoré sa k nám rútili. Prvú vlnu tvorili humanoidi s rezonančnými štítmi. Iskrenie odrážajúcich sa projektilov od rezonančných štítov sa lesklo na čiernom povrchu Keldornovej zbroje a dávalo mu impresívny dojem šialeného pekelného démona. Jeho zručnosť s mečom pôsobila očarujúco ako balet smrti, keď v piruetách, parádach a saltách porcioval robotické telá na neškodné plechové kusy. V Enforceri som menil zásobník. Strojov bolo viac než ich prvotne zachytil môj senzor, ale našťastie žiadne INFU, len humanoidi rôznych veľkostí s rôznymi zbraňami. Jedného z nich označil môj počítač ako FAT (Flaming Automatic Trooper) a keď ešte po tretej strele z môjho Enforcera pálil smerom ku mne úzky prúd horiaceho napalmu, chytala ma vážne panika. No vtom k nemu pritancoval Keldorn a rozsekol ho odzadu na dve vertikálne časti. Pripomenulo mi to samurajské filmy ako v nich ostré katány dokázali podobne preťať ľudí, doštičkové brnenia a vlastne čokoľvek. Keldornov meč musel byť skutočne neuveriteľne ostrý a nebezpečný. Po prvej vlne robotov, ktorú sme efektívne rozložili skvelou taktikou (ja a Keldorn sme zneškodnili tých so štítmi a ostatní bojovníci ozbrojený M-4 si hravo poradili s menšími a krehšími granátometčíkmi. Pár granátov dopadlo k nohám našich mužov v APE, ale ich jediný efekt bol, že ich výbuch vždy odhodil na zem, takže nemohli pár sekúnd strieľať kým sa zdvihli. No druhá vlna, ktoré sa práve rútila z ľavej strany vodopádu bola presne podľa mojich očakávaní omnoho ťažšia. Keldorn niečo kričal. Je nepríjemné, že nás nenapadlo, aby sme si s ním zladili frekvencie na integrovaných vysielačkách, ktoré máme v helmách. „Zastaviť paľbu!“ zavelil som ostatným. Na pár sekúnd ma poslúchli, presne toľko, aby sa dalo rozumieť Keldornovmu kriku: „Bežte k Vaultu! Rýchlo! Prídem za vami!“ Jeho tón hlasu vôbec neznel tak, že by mal v pláne obetovať sa v boji, takže sme pochopili, že situáciu má v pláne zrejme zvládnuť. A druhá vlna strojov začala piatimi Seeker-Explodermi. Kým sme vybiehali po pravom svahu, ktorým viedla cesta k Vaultu, krycou paľbou sme sa snažili ešte trochu pomôcť statočnému paladinovi, no zbytočne. V jedinom výskoku vo vzduchu rozsekal všetkých kamikaze robotov a séria výbuchov zatriasla svahom tak silno, až sme mi ostatní skoro všetci popadali. Čelo sa skotúľal dolu svahom a okamžite ho na zemi pokropila dávka z ťažkého rotačného guľometu, ktorým boli ozbrojení ťažkí dvojnohí roboti s rezonančnými štítmi. „Čelóó!“ kričal Karol popri tom ako som ho ťahal dopredu, pretože som nechcel aby sme prišli aj oňho. Náčelníkovi už mohol pomôcť jedine Keldorn. Ale tej možnosti som neprikladal priveľké nádeje. Hore svahom sme bežali najrýchlejšie ako to šlo a o pár minút sme vyšli na vrchol svahu ku lesnej cestičke, ktoré lemovala presne ten hrebeň, kde ma našiel a zachránil Karol a kde zahynul jeho brat Paľo. Vault už bol takmer nadosah! No les bol už zrejme plný strojov, pretože každú minútu behu sa nám do cesty priplietol nejaký robot. Najprv to bol granátometčík, ktorému sa skoro podarilo zhodiť nás granátom do priepasti po pravej strane cestičky, a potom to bol jeden s rezonančným štítom. To sme už však držali rozptýlenú bojovú formáciu a muži ho rozstrieľali M-4kami zboku ešte skôr, než som ho stihol bezpečne zamerať Enforcerom. Nechcel som strieľať ináč než na istotu, nábojov do Enforcera ubúdalo a nemôžem vedieť, kedy si ich zásobu doplním. Z hĺbky lesa pod nami sa ozývali kovové nárazy a výbuchy a zem sa mierne triasla. Senzorom som preskenoval údolie a informácia o strojoch mi takmer vzala dych. V okruhu päť kilometrov od nás senzor našiel presne sedemstoštyridsaťdva rôznych robotov. Ale číslo klesalo každú chvíľku, čo bolo jasným znakom, že Keldorn sa skutočne činí. No ako dlho?
„Už sme tam?“ spýtal sa Karol zúfalým hlasom.
„Tam!“ ukázal som na približne pol kilometra vzdialený menší kopček vyčnievajúci spod lesného porastu prikrývajúceho spodnú časť skalnatého štítu hory. Pôsobil umelým dojmom, pretože to boli vráta do Vaultu. Bežali sme a opäť nám do cesty vošli stroje. Pre tento krát nás však obkľúčili skôr, než sme stihli zareagovať rozptýlením našej formácie. Príliš sme sa uponáhľali, tým, že sme skoro namieste. Traja s rezonančnými štítmi a dvaja granátometčíci. Proti ním ja, Karol a ešte traja partizáni. Vyzerá to na vyrovnaný súboj, pomyslel som si. No ich pozícia bola vo výhode a paľba z granátov nám pod nohami brala zem. Nehovoriac o množstve prachu a hliny vo vzduchu, kvôli ktorej mali moji spolubojovníci určite problém presne mieriť. Ja som ten problém nemal, na displeji Enforcera som videl jasne všetko. Uskočil som k jednému granátometčíkovi a zblízka som mu strčil hlaveň pod hlavu a vystrelil skôr než on prebil granátomet. Jeho hlava letela vzduchom v záblesku ako svetlica na Nový rok.
„Došli mi náboje!“ zakričal ktosi za mnou. Musel z toho byť skutočne zúfalý, keď sa mu podarilo prekričať streľbu ostatných.
„Chytaj!“ zakričal som a nečakal som na reakciu, vzduchom som vrhol svoj Pancor Jackhammer. Cez prach som videl ako postava v APE povyskočila do vzduchu a za svojho letu chytila do rúk automatickú brokovnicu a potom dokončila skok elegantným parakotrmelcom. Okamžite sa ozval môj obľúbený zvuk – streľba brokmi. Tie v Pancorovi neboli obyčajné, ale vojenské zápalné. A na likvidáciu strojov (pokiaľ neboli schované za rezonančným štítom) stačili tak akurát. No zásobník má len desať rán a tie boli vystrieľané v priebehu najbližšej polminúty. No našťastie sme ich vtedy už všetkých rozstrieľali.
„Tu máš zásobníky!“ podal som mu malý vak, ktorý sa dal opásať ako opasok. Bolo v ňom ešte päť ďalších desaťranových kotúčových zásobníkov do Pancora. Muž poďakoval.
„Ja mám posledných jedenásť rán v zásobníku!“ ozval sa ďalší muž. Všimol som si, že jeho APE bolo poškodené, pretože keď ku mne podišiel, tak veľmi nápadne kríval. Podal som mu moju pištoľ a zásobníky. Protipancierové guľky v zásobníku sú samozrejmosťou.
„Musíme si pohnúť, zdola síce vidím na senzore, že už sa k nám opäť blíži Keldorn aj s náčelníkom, no hneď za pätami ich prenasleduje niečo SAKRA veľké!“ oznámil som mužom.
„Poďme!“ súhlasil Karol. Prebehli sme cez vodou premočenú lúčku a pod našimi dlhými a ťažkými krokmi striekalo bahno pár metrov od nás. Tieto horské pramene čo vytvárajú močariská, nie sú ideálny povrch pre pohyb v ťažkých APE a preto ten muž s poškodeným APE, čo som mu dal Sig Sauer, dvakrát spadol. Ubehla možno minúta a narazili sme na obhorenú kostru krosovej motorky. Prebehli mi po chrbte zimomriavky, ale nezastavili sme. Pred nami už bol vstup do Vaultu. Zbehli sme umelou jaskynkou dolu provizórnymi kamennými schodmi až ku vrátam. Padol som na kolená. Vráta Vaultu boli zatvorené a na ich povrchu som videl množstvo rýh a puklín, ako sa stroje zrejme snažili dostať dnu. A pri vrátach bola na zhrdzavenej roxorovej stavebnej tyči napichnutá znetvorená ľudská hlava. Nebola staršia než pár hodín. Bola to Sarin.
„Aaaaaah....“ vyšiel zo mňa pridusený vzlyk. Ostatní chlapi určite vedeli. Karol sa ku mne zohol a položil mi ruku na rameno. No akýkoľvek prúd emócií prerušilo ostré svetlo bezprostredného výbuchu niekde medzi nami. V uzavretom priestore jaskynky to vytvorilo asi pol sekundový pocit, že gravitácia sa úplne zbláznila. Predstavil som si seba a ostatných mužov ako kocky ľadu, ktorými trepe barman v šejku spolu s kokteilom. To nejaký stroj zrejme vypálil protitankovú mínu za nami do jaskynky. Teda mal som pocit, že to bola atómovka. Po výbuchu som sa ledva zdvihol zo zeme, ale určite to nebolo vďaka mojej sile, ale vďaka ešte stále fungujúcemu exoskeletonu. Enforcer ležal vedľa mňa, no ako som sa po ňom napriahol, zistil som, že mi chýba pravá dlaň ruky. Bezmocnosť ešte dokonca dokázala zosilnieť. Obzrel som sa, a jeden z nás bol porozhadzovaný po vnútri jaskynky. Skrvavené údy zakliesnené v pancieri sa pozasekávali do mäkkých hlinených stien. Bol to ten partizán čo kríval. Karol sa práve zdvíhal zo zeme, a jemu pre zmenu chýbala jedna noha. Z reproduktoru na helme sa ozývalo akoby mraučanie od bolesti. A potom sa zopakoval ten istý výbuch - druhá mína. Zrejme som neprežil.

„Prežil si len ty, akoby zázrakom.“ Prehováral ku mne miernym hlasom Keldorn. „A vďaka tebe sme zachránili všetkých z Vaultu!“
„Kde to som?“ podarilo sa mi predrať slová pomedzi zlepené pery. Ležal som na lôžku, trčali do mňa rôznofarebné káble a hadičky a v žalúdku hrali moje črevá wrestling.
„Sme v lietadle triedy Dragonfly a letíme do Hellbornu.“ Ozval sa dunivý hlboký mužský hlas vedľa mňa. S obrovskou námahou som pootočil hlavu a zbadal som diabla s fialovou pokožkou a takmer bordovými očami ako pilotuje . No jeho pohľad nebol nepriateľský.
„Kam?“ ledva som vydal hláska. Keldorn sedel na posteli a ukázal prstom na okienko. Nevidel som nič, len oblaky. Nechápavo som pozrel opäť na Keldorna a on sa usmial. Znovu som pohliadol do okna a odrazu sa oblaky akoby rozostúpili, a na šedo-bielom zamrznutom povrchu severného pólu, sa zaleskla vzdialená obrovská veža. Okolo nej bolo vybudované najrozľahlejšie mesto, aké som kedy videl. Aké som si vôbec dokázal predstaviť. Kovové mesto. Naplnil ma však smútok. A potom hnev.
„Všetkých sme nezachránili.“ Povzdychol som si.
Keldorn sklopil zrak a zašeptal: „Oddychuj. Vojna práve začína...“